Menej štátu… viac slobodyHľadať
Mix

Prečo ešte nemáme rešpektovanú súkromnú univerzitu

Andrej Fandak5 min čítania23 komentárov

Jedna rozšírená protrhová mantra tvrdí, že súkromný sektor, ak sa mu to umožní, skôr či neskôr prevalcuje sektor verejný. V jeho prospech nehrá iba vyššia efektivita a flexibilita, ale aj informačná výhoda. Súkromný sektor pracuje s rozptýlenými trhovými informáciami a preto lepšie pozná zákaznícke požiadavky, ktoré následne dokáže aj úspešnejšie napĺňať.

Pred 22 rokmi na Slovensku štát veľkodušne umožnil súkromnej iniciatíve napĺňať zákaznícke potreby. Podľa centrálnych plánovačov malo dôjsť k chaosu a znefunkčneniu jednotlivých sektorov hospodárstva. Dá sa ale povedať, že uvoľnenie ekonomickej regulácie a otvorenie sa medzinárodnému obchodu je success story. Obyvatelia Slovenska ešte nikdy doteraz nemali k dispozícií toľko rozmanitého tovaru a služieb. Tovary, ktoré boli len pred nedávnom luxusom, sa pomaly stávajú dennou súčasťou života širokých vrstiev obyvateľstva.

V dnešnej dobe už nikto nespochybňuje, že súkromný sektor dokáže lepšie ako verejný zabezpečiť väčšinu denno-denných potrieb obyvateľstva. Existujú síce predstavy, že bez štátnej regulácie by si ľudia kupovali otrávené jedlo, ak by bolo o pár centov lacnejšie a autá by nemali bezpečnostné pásy, keby to nenariadil osvietený úradník, ale aj tak je dnešná situácia výrazným pokrokom v porovnaní so situáciou pred pár desiatkami rokov. Bohužiaľ ešte stále existujú sektory, v ktorých podľa názoru väčšiny obyvateľstva trh zlyháva. Jednoznačnými favoritmi sú školstvo a zdravotníctvo.

Štát si síce ponechal v oboch týchto sektoroch hlavné slovo, ale nezakázal vstup trhových subjektov aj do týchto odvetví. Abstrahujme teraz od nefér podmienok, ktoré panujú v zdravotníctve a školstve, keď zákazníci musia povinne financovať štátnych poskytovateľov, ktorí im následne poskytujú dané služby ‘zadarmo’. V takomto prípade majú súkromní aktéri výrazne sťaženú pozíciu, keď musia zákazníkovi predať službu, ktorú už má raz predplatenú formou štátneho rozpočtu. Dokáže súkromný sektor prekonať tento handicap svojou efektivitou a orientáciou na zákazníka?

Dobrou prípadovou štúdiou je slovenské vysoké školstvo. Súkromné zdroje mali dve desiatky rokov čas na to, aby poskytli k štátnym univerzitám relevantnú alternatívu. Ak sú slovenské verejné vysoké školy továreň na titul odtrhnutá od reality, nie je dnešné slovenské súkromné školstvo to isté na druhú? Prečo tu za 20 rokov nevznikla žiadna súkromná vysoká škola, ktorá by si vybudovala patričný rešpekt? Nie je to ďalšie pomyselné zlyhanie trhu?

Najprv by som sa trochu vrátil do doby, v ktorej bola formovaná štruktúra vysokej školy, ako ju poznáme dnes. Univerzita je v podstate stredoveká inštitúcia a jej forma vznikala v 12. storočí. Ako už samotný názov napovedá (universitas – všeobecnosť), mala poskytovať všeobecné, celospoločenské vzdelanie. Univerzity zakladala cirkev, alebo panovník a navštevovalo ich iba mizivé percento obyvateľstva. Napríklad v takom 14. storočí bola jediná univerzita v nemecky hovoriacom prostredí v Prahe a to hovoríme o Svätej rímskej ríši národa nemeckého, ktorá sa rozprestierala na neuveriteľnom priestore (dnešné Nemecko, Rakúsko, Česko, Holandsko). Univerzitní absolventi sa venovali už iba ďalšiemu štúdiu a teóriám. Fungovali buď ďalej na univerzite, alebo na aristokratických dvoroch kvôli prestíži panovníka.

Absolvent univerzity mal status polyhistora. To, čo bolo možné v stredoveku, už nie je možné v dnešnej dobe, keď je poznanie na diametrálne inej úrovni, ako bolo pred 500 rokmi. Univerzity v dnešnej dobe pripravujú ľudí do praxe - potenciálnych expertov vo svojom odbore. Nemajú poskytovať svojim absolventom všeobecné vedomosti, ale konkrétne schopnosti, ktoré im pomôžu k uplatneniu sa v reálnom svete. A hlavne je ich narozdiel od stredoveku neuveriteľne veľa, dokonca na najmenej očakávaných miestach. Boli ste už niekto v Sládkovičove?

Prečo stredoveký koncept všeobecnej vzdelávacej inštitúcie doteraz funguje a jeho poslaním má byť flexibilné vzdelávanie pre potreby modernej doby? Dôvodom bude asi fakt, že prím vo vzdelávaní má štát. Ten nielen, že vzdelanie poskytuje, ale aj stanovuje, čo sa bude učiť na inštitúciach, ktoré nespravuje. A týmto výrazne formuje ponuku na trhu vzdelávania. Ak teda platí Sayov zákon trhu a každá ponuka si automaticky vytvára dopyt, tak štátne inštitúcie si sami takto vytvárajú zákazníkov pre svoj produkt.

Reakciou na tento dopyt sú aj dnešné súkromné vysoké školy. Ak máme zákazníkov, ktorí žiadajú titul a nie schopnosti, tak v slobodnom trhovom prostredí sa ich potreby jednotliví aktéri snažia uspokojiť. Nemôžme sa teda čudovať, že sa súkromné vysoké školy nelíšia od verejných, keďže samotný dopyt na trhu so vzdelaním je výrazne pokrivený. Dá sa povedať, že súkromné vysoké školy by mali byť prirodzene menej kvalitné, lebo nekomplikujú zákazníkom prístup k diplomu nejakými vedomosťami.

Kam táto situácia vedie, je možné vidieť na početnom výskyte slovného spojenia „nezamestnaný absolvent“. Je v podstate absurdné, keď človek, ktorý kvôli vlastnej konkurencieschopnosti strávil výrazne viac času vo vzdelávacích zariadeniach ako iní, nakoniec nemôže nájsť prácu. Bolo by zaujímavé preskúmať, či sa tento fenomén nezačal objavovať až v čase, keď sa štát začal výrazne angažovať na trhu so vzdelaním. Dnešná západná Európa zúfa nad tým, že má mladú a vzdelanú generáciu, ktorá si nejakým nešťastným riadením osudu nevie nájsť prácu. Ale nie je to skôr tak, že mladí Európania majú pochybný štempel, päť zabitých rokov na univerzite a absenciu pracovných návykov?

Na trhu ale nie sú iba spotrebitelia, ktorých jediným záujmom je získať titul. Potreba získavania schopností a vedomostí je tak prirodzená, že sa nedá eliminovať ponukou, ktorú produkuje verejné školstvo. Takáto potreba sa ale výrazne líši od predstavy, ktorú majú o vzdelávaní úradníci na ministerstve školstva. Ako som už vyššie spomenul, pôvodne bolo všeobjímajúce vysokoškolské vzdelanie určené iba pre malú skupinu spotrebiteľov. Dnešní zákazníci na trhu s vedomosťami požadujú konkrétnu zručnosť a potrebujú ju dosiahnuť v primeranom čase.

Keď si v dnešnej postindustriálnej spoločnosti potrebujem osvojiť nejakú zručnosť, snažím sa stráviť štúdiom čo najmenej a následne rýchlo použiť novonadobudnuté schopnosti v praxi. Jedine prax spraví z teoretika odborníka a naučí ho orientovať sa vo svojom obore. A preto sa slobodný trh so skutočným vzdelaním orientuje na rôzne kurzy a školenia. Tie sa oveľa viac hodia na dnešné potreby, kedy si klient nemôže dovoliť stráviť pár rokov v školskej lavici.

Nepopieram, že pre niektoré povolania je nutná masívna príprava, ktorá sa podobá na tú, ktorú poskytuje dnešné vysoké školstvo. Ak chce byť človek lekárom, právnikom, alebo atómovým fyzikom, nestačí mu stráviť pár mesiacov na školení. Dopyt po týchto vedomostiach stačia uspokojovať dnešné štátne školy.

Oveľa väčší dopyt ako po vyššie spomenutom vzdelaní je v dnešnej dobe po konkrétnych schopnostiach, ktoré vyžaduje informačná ekonomika. Keď si chce zákazník osvojiť nejaký programovací jazyk, softvérovú aplikáciu, alebo sa zlepšiť v nejakom cudzom jazyku, tak vyhľadá súkromného poskytovateľa takejto služby. A preto sú tieto potreby kvalitne napĺňané. Takéto súkromné vzdelávanie funguje bezproblémovo a nie je kvôli tomu ani témou v médiach.

Z dnešného trhu so vzdelaním sa nedá vyčítať, aké je optimálne riešenie potreby po odborných znalostiach. A fakt, že štát sa rozhodol podporovať masívny stredoveký model len výrazne skresľuje situáciu. Nepochybujem o tom, že je na trhu pár inštitúcii, ktoré by si nikdy nenašli zákazníka, ak by si ich ten mal dobrovoľne platiť a neboli poskytované nedobrovoľne a ‘zadarmo‘. Odpoveď na to by nám dala až privatizácia štátneho školstva a následne odštátnenie vzdelávania.

Páčil sa vám článok? Pošlite ho ďalej.
FacebookX

Súvisiace články

Mix

Program PS/SPOLU 2020 - zhrnutie

Na program PS/SPOLU (ďalej len “progresívci”) sa veľmi dlho čakalo. Progresívci totiž dlhodobo prichádzali s rôznymi víziami a nápadmi, ktoré však často boli brané skepticky, keďže pôsobili naivne. Mnohí preto očakávali, že progresívci vo

Filip Vačko

Diskusia (23)