„Právo na čokoľvek“ alebo, ak chcete, pozitívne práva

Negatívne alebo pozitívne práva?

Právo býva(va)lo obvykle vymedzené iba negatívne. To jednoducho neznamená nič iného než požiadavok na absenciu určitého protispoločenského konania, pričom v kontexte prirodzených práv je postačujúca absencia iniciácie násilia. Takže „právo na niečo“ by malo znamenať, že ma nikto násilím, alebo pod hrozbou násilia, nesmie o toto „niečo“ pripraviť. Pri uplatňovaní takto definovaného práva nedochádza ku žiadnym vnútorným konfliktom, či už ohľadne chápania konkrétneho práva alebo medzi rôznymi „právami“. Do tejto kategórie spadajú právo na život, slobodu, majetok a podobne.

Medzi týmto ponímaním práva a modernými pozitívnymi právami (a to hlavne v oblastiach patriacich do kolónky s nálepkou „sociálne - ekonomické práva“) je však priepastný rozdiel. V prvom rade si musíme posvietiť už na samotný pojem „právo“ v tomto slovnom spojení. Stali sme sa svedkom toho, ako sa z práva – ako absencie určitého (protispoločenského) konania – stáva právo-nárok. A právo-nárok na spomínané „niečo“ vyžaduje nutnosť určiť niekoho, kto nám naše práva-nároky poskytne. Je treba určiť niekoho, kto bude mať povinnosť voči vlastníkom práva-nároku na „niečo“. Lenže v tomto momente sa toto vymedzenie práva na „niečo“ môže dostávať do konfliktu s právom na iné „niečo“, rovnako ako môže byť v konflikte s iným negatívne vymedzeným právom. Sem môžeme zaradiť napríklad právo na bezplatné vzdelanie, na zdravotnú starostlivosť, na dôstojné životné minimum, atď.

Relatívna alebo absolútna platnosť práv?

Má zmysel uznanie práva s relatívnou platnosťou? Vezmime si napríklad právo na slobodu zhromažďovania. Podľa neho má každý človek právo združovať sa k obrane svojich záujmov. Otázkou je však kde?

Predpokladajme, že skupina občanov si praje demonštrovať za isté opatrenie. K tomuto účelu používa ulicu. Polícia, na druhú stranu, rozohnala zhromaždenie z toho dôvodu, že bráni doprave. Ide o to, že neexistuje žiadny nearbitrárny spôsob riešenia tohoto konfliktu, pretože štát vlastní ulice. Štátne vlastníctvo, ako sme videli, nevyhnutne plodí neriešiteľné konflikty. Skupina občanov môže totiž na jednej strane argumentovať, že sú daňovými poplatníkmi, a preto majú nárok na využívanie ulíc na svoje zhromaždenie, zatiaľ čo polícia na druhej strane správne tvrdí, že doprava bola narušená. Neexistuje žiadny racionálny spôsob riešenia tohoto konfliktu, pretože neexistuje skutočné vlastníctvo hodnotného zdroja – ulice.
~ Murray N. Rothbard

Právo na slobodu zhromažďovania teda neplatí absolútne, ale relatívne. Môžeme sa slobodne zhromažďovať, ale nesmie dôjsť k obmedzeniu práv iných. Kde je však táto hranica? Ak sa demonštrácie zúčastnia všetci ľudia nachádzajúci sa v daný čas na danom území, tak asi nedôjde k obmedzeniu práv ostatných. Čo však robiť v prípade, že jedna skupina demonštráciou bráni inej skupine vo využívaní verejného majetku – ulice? Môžeme spočítať členov jednej a druhej skupiny a podľa toho určiť, k akému účelu bude v tomto momente slúžiť ulica? Máme však počítať aj ľudí, ktorí sú obmedzovaní demonštráciou nepriamo? Existuje spôsob, ktorým by sme mohli ohodnotiť veľkosť obmedzenia nedemonštrantov v prípade konania demonštrácie a porovnať ho s prípadným obmedzením demonštrantov pri násilnom rozohnaní demonštrácie? Na túto otázku nemôžeme dať absolútne platnú odpoveď. Ako je možné, že existujú nepopierateľné práva, ktoré sú si navzájom v konflikte?

Najkrikľavejším príkladom konfliktu rôznych práv je konflikt socialne-ekonomických práv a majetkových práv. Rozpory a dôsledky týchto rozporov už pred viac ako 150 rokmi boli stručne a zrozumiteľne popísané takto:

M. de Lamartine mi jedného dňa napísal: „Vaša doktrína je iba polovicou môjho programu; zastavil ste sa pri slobode; ja pokračujem k bratstvu.“ Ja som mu odpovedal: “Druhá polovica Vášho programu zničí polovicu prvú.“ A taktiež, je pre mňa prakticky nemožné oddeliť slovo „bratstvo“ od slova „dobrovoľne“. Je pre mňa prakticky nemožné ponímať bratstvo ako právne vymáhateľné, bez toho aby sloboda nebola právne zničená a spravodlivosť zašliapaná do zeme.
~ Fréderic Bastiat

Kritika súčasného konceptu ľudských práv

Práve na nekonzistentnom zmiešaní negatívnych práv s pozitívnymi právami je postavená aj kritika Všeobecnej deklarácie ľudských práv od F. A. von Hayeka v diele Právo, zákonodarstvo a sloboda. Hayek vysvetľuje, že práva-nároky nemajú zmysel, dokiaľ nie sú vymedzené voči jednoznačne určenej osobe alebo organizácii, ktorá na seba tieto povinnosti dobrovoľne vzala.

Nikdo nemá právo na konkrétní stav věci, ledaže by bylo něčí povinností ho zajistit. Nemáme žádné právo na to, aby náš dom nevyhořel, ani právo na to, aby naše výrobky nebo služby našly kupce, ani na to, aby se nám konkrétních výrobků nebo služeb dostalo. … Nemá smysl hovořit o právu na nějaký stav, který nemá nikdo povinnost, a snad ani moc přivodit, a stejně nesmyslné je hovořit o právu ve smyslu nároku vůči spontánnímu řádu, jakým je společnost.“
~ Friedrich August von Hayek

Konštatuje, že súčasný stav vzájomne si odporujúcich, či relatívnych práv, je neprijateľný a na svedomí ho má práve organizácia, ktorá mala pôsobiť na uznanie prirodzených práv. Touto organizáciou je OSN a jeden z ich najvýznamnejších dokumentov: Všeobecná deklarácia ľudských práv. Dôvod nie je ťažké nájsť a je uvedený priamo v dokumentoch organizácie. Deklarácia sa totiž pokúsila spojiť nespojiteľné. „Dokázala spojiť“ prirodzené práva založené na liberálnych základoch s ekonomicko-sociálnymi právami v marxistickom pojatí. Takže súčasne „platí“ nedotknuteľnosť súkromného majetku, ktorá sa podľa autorov Deklarácie „doplňuje“ s povinnosťou uspokojiť niekomu jeho nároky na konkrétne pôžitky. Papier znesie skutočne všetko.

Jeden príklad „univerzálnej platnosti“ ľudských práv… Článok 24 hovorí, že „Každý má právo na odpočinok a na zotavenie, zvlášť aj na rozumné vymedzenie pracovných hodín a na pravidelnú platenú dovolenku.“ Myslím, že na tomto mieste bude najlepšie Hayekovu reakciu citovať:

Představa „univerzálního práva“, které zajišťuje rolníkovi, Eskymákovi a podle všeho i sněžnému muži „pravidelnou placenou dovolenou“, ukazuje absurditu celé věci.
~ Friedrich August von Hayek

Takýchto komických momentov vo Všeobecnej deklarácií ľudských práv nájdeme viac. Bohužiaľ, na ich humornosti uberá fakt, že sú súčasťou aj našej legislatívy.

Existujú len dve možnosti

Buď sa vzdáme práva na slobodné rozhodovanie a tým pádom nebudeme niesť žiadnu zodpovednosť. Každý sa stane človekom-strojom bez možnosti voľby, ktorému budú iní ľudia-stroje, k tomu účelu určení, poskytovať plnenie jeho práv-nárokov. A rovnako tak to bude činiť on voči tým, pre ktorých bol on sám určený ako človek-stroj. To všetko bude riadiť a nad tým všetkým bude dohliadať všemocná a za všetko zodpovedná sila (otázkou je aká a komu zodpovedná), ktorú by sme mohli po Orwellovom vzore nazvať napríklad Veľký brat. A tento Veľký brat môže mať podobu osvieteného absolutistu, diktátora, monarchu, stavovského parlamentu, či demokraticky zvolenej vlády.

Alebo budeme chápať a uznávať práva v ich pôvodnej forme. Budeme sa sami rozhodovať a podľa toho konať. Budeme na vlastné náklady presviedčať ostatných o tom, čo si myslíme, že je správne a budeme niesť pozitívne i negatívne následky za svoje pochybenia.

---

Update 14.7.: Práve pred chvíľou som sa dostal do prekérnej situácie. Moje dve malé dcéry Bára a Zuzana ukončili odpočinok po obede a prišli za mnou, že vraj „čo majú robiť?“ Povedal som im, že každá sa môže hrať, ako bude chcieť, a že im nebudem nič zakazovať. Bára sa teda rozhodla, že si bude maľovať a šla. Zuzana sa však rozhodla, že sa bude hrať na obchod, lenže k tomu potrebuje predsa aj Báru a mňa. Ja som mal iné plány a Bára nechcela prestať maľovať. A už bol oheň na streche. Naštvala sa na nás, pretože „mladšia môže a ja nie!“ A rozčúlenej Zuzane nebolo možné vysvetliť, že to nie je to isté. Ja predpokladám, že moje dieťa z toho vyrastie a pochopí rozdiel. Rozdiel medzi:

• môžem sa hrať, ako chcem a nikto mi nič nezakáže (právo), a
• ak sa budem chcieť hrať, tak sa niekto musí hrať so mnou (nárok).