Menej štátu

Všetko o diskriminácii, čo ste sa báli opýtať.

K napísaniu nasledujúceho článku ma inšpirovalo pozorovanie našej spoločnosti, ktorá na jednej strane dosť ostro vystupuje proti niektorým druhom diskriminácie, na druhej strane rôzne formy pozitívnej diskriminácie toleruje, a nakoniec pokrytecky zavádza a podporuje nové formy diskriminácie.
Hneď na začiatku je potrebné si uvedomiť, že akákoľvek pozitívna diskriminácia je transformovateľná do negatívnej. Ak niekomu poskytujeme akékoľvek benefity na úkor ostatných (pozitívna diskriminácia), tak negatívne tým diskriminujeme tých ostatných. Spoločnosť, ktorá bojuje proti rôznym formám negatívnej diskriminácie z peňazí verejných zdrojov, tak častokrát zavádza a dotuje novú selektívnu pozitívnu diskrimináciu.

V prípade jasne zadefinovaných vlastníckych vzťahov a súkromných zdrojov, odpadá pozitívna alebo negatívna diskriminácia dotovaná z verejných zdrojov. V konečnom dôsledku ide už len o podmienky kontraktu.

Diskriminácia na základe vzhľadu

Nezávisle od toho či to vnútorne schvaľujeme alebo odsudzujeme, v spoločnosti prebieha pozitívna diskriminácia pekných žien a naopak negatívna tých škaredších. Pekné ženy sú si tohto faktu vedomé a často ho využívajú v svoj prospech. Ženy, ktorých táto diskriminácia (pochopiteľne) trápi, sa snažia proti tejto diskriminácii bojovať. Zostáva otázkou do akej miery je možné tento boj vyhrať.

Výberové kritérium “vzhľad” pri vstupných pohovoroch do zamestnania znie primitívne a sexisticky, napriek tomu je to častokrát jediné zmysluplné výberové kritérium do modelingových agentúr či striptízovych klubov.
Výberové kritériá ‘inteligencia’, ‘šikovnosť’ či ‘spoľahlivosť’ už totiž neznejú tak “spoločensky” primitívne a sexisticky.
Stojí za zamyslenie či máme právo akýmkoľvek inštitúciám zakazovať ‘čisto subjektívne’ primitívne diskriminačné kritéria (ako je napríklad “vzhľad”). Ak niekto diskriminuje na základe vzhľadu, tak to negatívne ovplyvňuje jeho reputáciu. Po štátnom zákaze verejného používania primitívnych diskriminačných kritérií sa pripravíme o možnosť verejne spoznať primitívov a tým pádom aj o ich následnú efektívnu ostrakizáciu.

Diskriminácia na základe pohlavia

Niektoré ženy sú v spoločnosti diskriminované a reálne zarábajú menej ako muži. Súvisí to obvykle s tým, že ich fixné platy štatisticky reflektujú ich nižšiu produktivitu kvôli materstvu. Zamestnávateľ totiž znáša extra náklady vyplývajúce zo štátnych regulácií týkajúcich sa materskej dovolenky (preplácanie materskej, náklady na zamestnanie jej náhrady, vyhodenie náhrady, po tom ako žena skončí na materskej a pod). V skratke — ženy vďaka súčasnej štátnej legislatíve pre zamestnávateľa môžu predstavovať extra náklad. Viac informácii v článku Toto je dôvod, prečo Vás nezamestnám.
Je potrebné si uvedomiť, že zákon, ktorý vynucuje rovnakú mzdu pre mužov a pre ženy, má pre ženy bohužiaľ opačný efekt — diskriminuje primárne ženy, lebo zamestnávateľ, ktorý na dané miesto pri danej mzde preferuje muža, tak si vždy nájde nejaký dôvod (nesúvisiaci s pohlavím), prečo ženskú kandidátku odmietne a namiesto nej zamestná muža, ktorý je pre neho rovnako drahý. Ak by neexistoval zákon vynucujúci rovnakú mzdu pre mužov a pre ženy, žena ako nepreferovaný kandidát na danú pozíciu, môže zamestnávateľovi ponúknuť nižšiu počiatočnú mzdu (napríklad s následným dorovnaním, keď sa osvedčí) čím vytvorí svoju ekonomickú konkurenčnú výhodu oproti preferovanému mužskému kandidátovi. Zamestnávateľovi to môže dávať ekonomický zmysel a za nižšiu cenu zamestnať aj ženu.
V situácii, že zákon vynucuje rovnakú mzdu pre mužov a pre ženy, nedôjde nikdy k zamestnaniu tejto ženy, lebo zamestnávateľ si za rovnaké peniaze vždy vyberie svoje preferované pohlavie (a nájde si vždy nejaký dôvod, prečo opačné pohlavie odmietne).

Pozitívna diskriminácia žien

V našej spoločnosti existuje a je štátom tolerovaná pozitívna diskriminácia žien. Ženy majú vstup zdarma do rôznych klubov, na swingers párty, kde si to muži musia vždy zaplatiť. Obvykle sa to promuje sloganom “Ženy vstup zdarma”, kedže “Všetci zadarmo. Muži extra zaplatiť” by znelo negatívne diskriminačne. Priznám sa, že som sa ešte nestretol s feministkami bojujúcimi za rovnoprávnosť žien vyžadujúcimi, aby všetky ženy do týchto klubov museli platiť rovnaké vstupné ako muži.
Na tejto pozitívnej diskriminácii na základe pohlavia totiž benefitujú ako ženy, tak sekundárne muži, vďaka zvýšenej ženskej spoločnosti, takže je tolerovaná.
Je otázne ako by spoločnosť vnímala opačnú situáciu — muži by mali niekde vstup zdarma a ženy by si museli extra zaplatiť?

Diskriminácia na základe náboženského presvedčenia

Napriek tomu, že už samotná Ústava SR sa snaží tváriť nediskriminačne voči ľudom iného náboženského presvedčenia (článok 12, odsek 2, článok 24, odsek 1), minimálne na Slovensku diskriminácia na základe náboženského presvedčenia reálne existuje:
Všetci ateisti a členovia neregistrovaných náboženských organizácií sú jednoznačne diskriminovaní, nakoľko musia nedobrovoľne prispievať svojimi daňami na náklady štátom registrovaných cirkví (ich náboženské obrady, prevádzku ich náboženských priestorov, platy kňazov atď).

Diskriminácia na základe rasy

Spoločnosť asi najostrejšie vystupuje voči negatívnej diskriminácii na základe rasy. Ide zrejme o historickú výčitku z čias otrokárstva, koncentračných táborov, kde prebiehala rasová genocída.

Je potrebné si uvedomiť, že štátna kompenzácia týchto skupín kvôli historickým výčitkám je absurdná, lebo ich súčasní potomkovia nemajú nič spoločné s predkami, sú to totiž už iní ľudia (túto situáciu pekne ilustruje pozitívna diskriminácia natívnych indiánov americkou vládou kvôli ich historickej genocíde, ktorú americký štát spôsobil).
Americké rasové antidiskriminačné programy (rasové kvóty študentov na univerzitách, prípadne zamestnancov v spoločnostiach rovnomerne zastúpených z každej rasy) majú bohužiaľ úplne opačný efekt — vytvárajú pozitívnu diskrimináciu. A negatívne diskriminujú tých ostatných. Napríklad nadaných ázijských študentov, ktorí na to, aby boli prijatí na danú univerzitu, potrebujú obvykle podstatne lepšie skóre ako ich afro-americkí či indiánski kolegovia. Podobne sa môže stať, že vás ako šikovného človeka nezamestnajú v spoločnosti len kvôli tomu, že momentálne preferujú afro-amerických kandidátov.

Jeden z najväčších prejavov rasizmu je vôbec pýtať sa na vašu rasu (čo robia skoro všetky americké úrady, aj keď nemusíte na túto otázku odpovedať).
Typický príkladom pozitívnej diskriminácie sú tiež rôzne vládne programy na pomoc rómskym občanom, špeciálne edukačné programy pre afroameričanov atď. Aj napriek tomu, že tieto programy môžu v konečnom dôsledku výborne fungovať, je potrebne podotknúť, že ide o negatívnu diskrimináciu všetkých ostatných rasových skupín, ktoré na selektívnu štátnu podporu “vyvolených” rasových skupín nedobrovoľne prispievajú, kedže náklady na túto podporu sú externalizované na všetkých daňových poplatníkov a teda všetky rasové skupiny.
Vládne programy na pomoc bielych detí (aj napriek tomu, že by išlo o biele deti z chudobných osád), respektíve špeciálne edukačné programy pre bielych ľudí (z chudobných osád) by boli okamžite odsúdené a zavrhnuté ako rasistické.
Absurdnosť diskriminácie na základe rasy a toho, že sme v tejto oblasti obvykle dosť zaujatí vyjadruje nasledujúci príklad:

1. Zamestnávateľ otvorí nové pracovné miesto.
2. Na pozíciu ale preferuje černochov.
   Použije na to štátny grant na podporu afro-amerických komunít a vytvorí nové pracovné miesta pre utláčanú komunitu.
3. Nová pozícia nakoniec bude na prácu “nosiča” alebo “čističa topánok”, čo je vnímané ako dehonestujúce povolanie.

Ak by ste nepoznali bod č.3 (názov tejto pozície) budete vnímať tohto zamestnávateľa ako rasistu?
Ak nie, tak nemyslíte, že je dosť pokrytecké ho začať pokladať za rasistu, až keď poznáte informáciu v bode č.3?

Podobne ako zákon vynucujúci rovnakú mzdu pre mužov a pre ženy diskriminuje v prvom ženy, podobne zákon vynucujúci rovnakú mzdu pre všetky rasové skupiny má úplne opačný efekt v neprospech skupín, ktoré chceme zákonom preferovať.
Ak zamestnávateľ otvorí novú pracovnú pozíciu a vnútorne na ňu preferuje nerómskych uchádzačov (nakoľko historicky mal napríklad zlú skúsenosť s tými rómskymi), tak vždy si nájde dôvod, prečo Róma na túto pozíciu nezamestnať (a to samozrejme nezávisle od antidiskriminačnej legislatívy, ktorá mu prikazuje nediskriminovať Rómov).
Ak by mohol rómskemu uchádzačovi ponúknuť nižšiu mzdu ako tomu nerómskemu (s prísľubom napríklad dodatočného zvýšenia v budúcnosti), rómski uchádzači získavajú pre neho konkurenčnú ekonomickú výhodu, ktorú väčšina zamestnávateľov bude určite zohľadňovať.
Naopak, ak bude musieť podľa zákona nepreferovanému rómskemu uchádzačovi ponúknuť rovnakú mzdu ako preferovanému nerómskemu, tak Róma nikdy nezamestná a ani mu nedá šancu sa zamestnať, lebo mu to nedáva zmysel. V tomto prípade štátna antidiskriminačná legislatíva očividne pôsobí v neprospech Rómov.

Pozitívna diskriminácia vybraných sociálnych skupín na náklady všetkých ostatných (čo robia súčasne vládne programy) má opačný efekt — zvyšuje to nenávisť zo strany všetkých, ktorí na toto nedobrovoľne prispievajú.

Čo potom so všetkými slušnými ľuďmi, ktorí sa narodili v sociálnej skupine, ktorá kvôli rôznym dôvodom má negatívnu reputáciu?

Ak nás trápi osud slušných ľudí akejkoľvek diskriminovanej skupiny, mali by sme byť prví, ktorí im poskytneme šancu túto reputáciu napraviť a možnosť prejaviť ich unikátnu individualitu bez stereotypizácie negatívnych vlastností diskriminovanej skupiny z ktorej pochádzajú. Priama finančná podpora je častokrát len dočasné krátkodobé riešenie, ktoré nerieši daný problém.

Je potrebné si uvedomiť, že diskrimináciu sociálnych skupín s negatívnou reputáciou akýmkoľvek antidiskriminačným zákonom neznemožníme. Je to vec tvrdo zakorenená v ľuďoch, ktorá sa nezávisle od legislatívy neustále bude prejavovať.

Spôsob ako bojovať s rasizmom, je dať všetkým možnosť sa verejne prejavovať ako rasista a súčasne všetkým ostatným umožniť efektívne ostrakizovať tých, ktorí sa rasisticky prejavujú.
Majiteľ akejkoľvek firmy by mal mať právo pri výberovom konaní uvádzať akékoľvek primitívne vstupné podmienky na uchádzača (požadovaná rasa, pohlavie, náboženské presvedčenie). Samozrejme všetci potenciálni uchádzači ako aj jeho zákazníci by mali mať právo ho úplne diskriminovať a nekúpiť si jeho produkty a služby. Špeciálne v súčasnej dobe ľahko dostupných sociálnych sietí by sa extrémne rýchlo šírili informácie o tom, že majiteľ či zamestnanec takej a takej firmy je rasista, xenofób, homofób apod. A ich klienti by sa na základe toho mohli rýchlo rozhodnúť či chcú podporovať jeho biznis alebo nie.
Som presvedčený o tom, že tento ostrakizačný tlak na spoločenskú “nediskrimináciu” by bol podstatne silnejší ako tlak na nediskrimináciu, ktorý sa snaží vytvárať štátna legislatíva pod hrozbou trestu.

Často sa stretávam s argumentáciou, že podpora istých sociálnych skupín (napríklad rôznymi štátnymi dotáciami) je nevyhnutná, inak hrozí zvýšená kriminalita. Takto argumentovať znamená akceptovať výpalné, ktorého platenie zabezpečuje udržovanie poriadku. Z morálneho hľadiska je určite lepšie investovať do zabezpečenia svojho súkromného majetku a svojej ochrany ako platiť výpalné , a teda nedobrovoľne podporovať sociálne skupiny s cieľom minimalizovať ich kriminálne chovanie.

Diskriminácia na základe miesta narodenia / štátnej príslušnosti

Nediskriminačná politika štátu platí len pre jeho občanov. Občania iného štátu, ktorí nie sú jeho daňoví poplatníci štát nezaujímajú a štát voči nim častokrát otvorene vystupuje diskriminačne. Táto diskriminácia okrem iného vyplýva aj z monopolu sociálnej politiky štátu na danom území – privileguje daňových poplatníkov na danom území a diskriminuje všetkých tých, ktorí by dane na danom území neplatili alebo by naopak iba čerpali jeho sociálne benefity.

Táto diskriminácia na základe miesta narodenia / štátnej príslušnosti sa nazýva štátna vízová politika a je plošne akceptovaná a legitimizovaná všetkými štátmi na svete.

Pre moderné štáty, ktoré otvorene vystupujú proti diskriminácii ľudí na základe atribútov, ktoré samotní ľudia nedokážu ovplyvniť a boli im geneticky alebo prostredím dané (pohlavie, rasa, náboženské presvedčenie) je maximálne pokrytecké diskriminovať ľudí na základe ich miesta narodenia / štátnej príslušnosti.

Štátna diskriminačná vízová politika sa ale celosvetovo naďalej teší veľkej popularite.

Z morálneho hľadiska ide ale o rovnako neetickú diskrimináciu kvôli niečomu, čo nedokážeme ovplyvniť, podobne ako je farba našej položky alebo pohlavie.

Napriek tomu, že môžeme rozumieť dôvodom, prečo štáty túto diskrimináciu plošne schvaľujú a legitimizujú (je možné, že podobná diskriminácia by existovala aj na úrovni mestských štátov či ešte menších samostatných jednotkách) je pokrytecké štátnu vízovú politiku nepokladať za silne diskriminačnú, nakoľko disponuje všetkými diskriminačnými prvkami.

Diskriminácia nacistov a iných agresívnych skupín

Rôzne zákony na ochranu spotrebiteľa či iné štátom garantované práva občanov znemožňujú efektívnu ostrakizáciu nacistov či iných agresívnych skupín v našej spoločnosti. Predavačka v supermarkete nemôže nepredať tovar nacistovi a musí ho vnímať ako zákazníka so svojimi právami, ktoré mu garantuje štát.

O tom ako štát nepriamo podporuje extrémizmus v súčasnej spoločnosti som písal tu.

Záver

Štátna nediskriminačná politika vyplýva z konštruktu verejného majetku, na ktorý všetci prispievajú a ‘férového’ štátu, ktorí sa snaží tento majetok prerozdeľovať a nediskriminovať jeho podporovateľov.

Naopak férovosť sa vytráca voči občanom iného štátu, ktorí medzi jeho podporovateľov nepatria (okrem diskriminačnej vízovej politiky, stojí za zmienku, že napríklad neamerickí občania majú podstatne menej práv ako americkí — americké tajné služby napríklad nepotrebujú na špehovanie neamerických občanov súdny príkaz).

Diskriminácia je prirodzená ľudská vlastnosť vyplývajúca zo subjektívnych individuálnych preferencií a jej primitívne prejavy by nemali byť štátom kriminalizované.

Súčasne by štát ale nemal stáť v ceste ostrakizácii tých, ktorí využívajú prvky primitívnej diskriminácie.

Tlak komunity (či už z hrozby straty firemných klientov alebo osobnej reputácie), ktorá by ostrakizovala rasistov, mačistov, nacistov, nacionalistov, je podľa mňa podstatne silnejší a efektívnejší ako legislatívny tlak akejkoľvek anti diskriminačnej politiky, ktorá je paradoxne diskriminačná a nemorálna k všetkým tým, ktorí na ňu nedobrovoľne prispievajú.

7,000 celkovo návštev, 1 návštev dnes