Nepracujeme pre Váhostav (a pre štát)

Pomaly a isto padá opona za kauzou, ktorá takzvaného pravicového voliča dostala do nálady (hokej pôsobí na Slovensku účinnejšie ako neuralizér na vymazávanie pamäti z filmu Men in Black). Nevyplatené faktúry Váhostavu. 94 miliónov. Vidieť Róberta Fica, ako sa v priamom prenose škvarí pred kamerami. Na nezaplatenie.

Ale pokúsme sa odosobniť od faktu, že po rokoch (po nahrávke hlasu podobného niekomu) je to asi prvý krát, keď premiér stratil svoju coolness. Skúsme si trochu zabilancovať s chladnou hlavou, ktorá je v kauze Váhostav nedostatkovým tovarom. Čo je vlastne podstatou kauzy, ktorá nám tu už pár týždňov nedá spávať? Kde sa skrýva skutočné riziko a ktoré témy sú len virtuálne?

Je to kruté konštatovanie, ale osobne nevidím najväčší problém v nevyplatených faktúrach.

Ono sa to z bratislavského open space-u ťažko uverí, ale tam niekde vonku sa faktúry nepreplácajú. Pre človeka, ktorý za celý život vymenil dva krát prácu, modré zjazdovky jazdí s helmou na hlave a najväčšie dobrodružstvo zažil, keď išiel raz do Makarskej bez dopredu zabezpečeného ubytovania (Hell Yeah!) je to asi šokujúce zistenie. Podnikanie na Slovensku je spojené s rizikom. Napríklad, že za odvedenú prácu nedostanete zaplatené.

Každý na trhu má samozrejme voči neplatičom jednu triviálnu zbraň. Jednoducho prestane pracovať. Záleží len na citlivosti podnikateľa, kedy túto zbraň použiť, aby boli straty čo najmenšie. Niekedy je treba oželieť zákazku, keď šípime neplatiča. Lebo byť bez práce je kvalitatívne lepšia situácia, ako síce pracovať ale nedostať zaplatené.

Zdá sa, že klienti Váhostavu tento fakt trochu podcenili.

Firmy, ktoré neplatia svojich dodávateľov, ale majú na rozdiel od Váhostavu toľko slušnosti, že idú po projekte rovno do konkurzu (buď skutočne zbankrotujú, alebo len potrebujú otočiť list). Neplatiť subdodávateľom a zároveň získavať obrovské štátne zákazky, to je taký slovenský príspevok do svetovej podnikateľskej praxe. Nedá sa vyhnúť podozreniu, že si Juraj Široký môže niečo podobné dovoliť iba kvôli nadštandardnému vzťahu s vládou Róberta Fica (vulgo, drží tam asi niekoho za gule). Tento fakt robí z bežnej postkomunistickej reality politickú megakauzu.

Verejnosť a média samozrejme vrhli všetky sily v prospech topiacich sa živnostníkov. Je to prirodzené. Fico bez problémov vyhovel spoločenskej objednávke a na záchranu svojej politickej kariéry neváha použiť verejné zdroje (len tak mimochodom vyzbierané na záchranu bánk). Lex Váhostav je na stole.

Nemôžem si pomôcť, ale vyplatenie dlhov Váhostavu zo štátnych peňazí považujem za oveľa nebezpečnejší precedens ako všetky nevyplatené faktúry sveta.

Prvý dôvodom na takéto konštatovanie je nasledovný. Nespravodlivosť. Z horeuvedeného textu je jasné, že neplatenie faktúr je na Slovensku rozšírený nešvár. Veľa podnikateľov sa už popálilo. V tom ťažkom momente, keď si museli naliať čistého vína a prekvalifikovať pohľadávky na nedobytné (pre niektorých to znamenalo bankrot), ich ani nenapadlo, že by sa obrátili na štát.

A potom príde rok pred voľbami kauza, ktorá je nepríjemná aktuálnej vládnej zostave. Naraz je aj z ich daní ľuďom v navlas rovnakej situácii pomáhané. Ja sa s takýmto ad hoc stanovením pravidiel neviem zmieriť.

Ale za ešte nebezpečnejší faktor považujem jav, ktorý sa v ekonómií označuje pojmom morálny hazard.

Štát je preborníkom v jeho vytváraní. A paradoxne jeden morálny hazard slúži úradníkom ako argument k zavádzaniu ďalších hazard generujúcich opatrení.

Príklad? Štátne dôchodkové zabezpečenie. Ľudia sú vraj nezodpovední a nemyslia na starobu. Preto ich treba k sporeniu na dôchodok prinútiť zákonom. Aký dôsledok má štátom garantovaný dôchodok? Občan sa spoľahne na štát a sporenie vytesní z mysle úplne. Špirála nezodpovednosti sa roztáča.

Úplne rovnaký potenciál špirály má splatenie dlhov Juraja Širokého z verejných zdrojov.

Ako sme si už povedali, podnikateľ musí hodnotiť kredibilitu klienta pred tým, ako od neho príjme zákazku. Konkrétne kredibilita Váhostavu v stavebníctve by mala byť po tejto kauze pod bodom mrazu. Ak by som mal citovať jedného konkrétneho stavbára, ak robiť pre nich, tak len každé ráno peniaze rovno na ruku. A tak je to správne.

Často počuť všeobecne rozšírený názor, že táto situácia by sa na západ od našej krajiny nemohla stať. Ale je to preto, že firma, ktorá by neplatila dodávateľom za odvedenú prácu, by mala nielen problém nájsť subdodávateľov, ale aj získať zákazku (na Slovensku vyhráva diaľničné tendre).

Pre slovenské podnikateľské prostredie je esenciálne dôležité, aby boli podnikatelia maximálne obozretný pri každom kontrakte s firmou, o ktorú sa čo len obtrie Juraj Široký. Ak takýto kontrakt uzavrieť, tak len v špeciálnom režime (peniaze na ruku?). Keď ale budú mať podnikatelia istotu, že všetky dlhy za Váhostav nakoniec aj tak zaplatí štát (a po tejto kauze nebude až také ľahké vyargumentovať prečo nie), tak sa z balkánskej podnikateľskej praxe nikdy nevyhrabeme. Firmy úplne prestanú registrovať, akú má ich obchodný partner kredibilitu (asi rovnako ako občania absolútne neriešia v akej kondícii je banka, v ktorej majú svoje celoživotné úspory – však za vklady ručí štát).

Netreba ale prepadnúť ilúzii, že Váhostav je jediný ekonomický subjekt, v jednaní s ktorým treba byť obozretní. Podľa štatistík je platobná disciplína verejného sektora výrazne slabšia ako v sektore súkromnom (to dokonca v celoeurópskom kontexte).

Štát si samozrejme omeškanie svojich platieb môže dovoliť. Už z charakteru biznisu sú firmy ochotné čakať na platby od štátu aj niekoľko mesiacov. Štát platí z cudzieho a z toho ako vieme krv netečie. Ak nejde o vyložené tunelovanie, tak je kontrakt väčšinou nastavený výrazne v neprospech štátnej inštitúcie. Preto sú firmy k štátu také benevolentné. A štát nakoniec zaplatí, však dlhy bude aj tak splácať až nasledujúca vláda.

Preto treba povedať nasledujúcu vec. Bolo by pre Slovensko dobrou správou, keby kvázi podnikateľ ako Juraj Široký mal v budúcnosti problém nájsť pre svoje projekty subdodávateľov. Potom by nesplatené faktúry mohli mať aj pozitívny efekt.

Rovnako by nebolo od veci, keby sa participácia na štátnych projektoch stala pre slušných podnikateľov morálne spornou. Zámerne hovorím o slušných, lebo od firiem ako Váhostav podobné správanie očakávať nemôžeme. Náš partnerský projekt Nepracujeme pre štát je určitou alternatívou, ako by to mohlo vyzerať.

3,918 celkovo návštev, 1 návštev dnes

pošli na vybrali.sme.sk

2 odpovedí

  1. Avatar
  2. Avatar
    máj 06, 2015

    No a v state s takouto mierou neplatenia realnych zavazkov „pravicova“ vlada kmotra Mikiho prijala zakon na ochranu neplaticov. Argumentujuc „konkurznou mafiou“. Co je zrejme pomenovanie pre skupinky, ktore nebavilo cakat dlhe mesiace na splatenie legitimnych zavazkov.

    Ale za dementov su vzdy len a prave „ficovolici“. Ja teda len pripomeniem, ze v Bratislave vladnu dlhe roky volici modrych. Radost v takom meste zit, specialne odporucam okolie hl. stanice a Safarikovho namestia.

    Thumb up 0 Thumb down 0

    Odpovedať

Diskusia je moderovaná. Komentáre, ktoré nie sú k téme, obsahujú nadávky alebo osobné invektívy, nebudú schválené. Reakcie na komentáre sa rozvetvujú do max. hĺbky 10 komentárov.

Leave a comment

*