Na cestárov netrúbte

Kto v týchto dňoch jazdil či bude jazdiť popod Strečnom a nebodaj pokračuje do Ružomberka alebo ešte ďalej na Východ, prechádza poriadnou skúškou nervov. Keď si ale pamätá tie zimné a jarné diery na ceste, zatne zuby a teší sa na skorú svetlú šoférsku budúcnosť. Uznávam, zhovievavosť vodičky, ktorá tade jazdí raz za čas, nemusí byť pochopená miestnymi obyvateľmi presúvajúcimi sa tými miestami denno-denne.

Práve plaziac sa v kolóne mi ako výsmech z rádia plynuli vyjadrenia hovorkyne Slovenskej správy ciest, prečo sa musí pokladať asfalt a dokonca aj frézovať  len cez deň a nejde to v noci ako v iných krajinách. Keď už nemala argumenty na otázky profesionálnych vodičov, ktorí nočnú prácu pri oprave ciest stretávajú v rôznych vyspelých štátoch Európy a nevedeli pochopiť, prečo sa to u nás nedá, vytiahla nepriestrelný argument. U nás to nejde, pretože sa cestári riadia slovenskými normami. Bodka. Toto nevyhádaš. Keď sa štátna zamestnankyňa odvoláva na dokumenty vydané štátnymi inštitúciami, nie je čo riešiť. Pri jej slovách som si spomenula na normalizáciu, ako ju vnímam ja a začala rozmýšľať, čo môže byť na týchto kolónach prínosom.

Určite výrazne stúpa spotreba pohonných látok a tak musia na našich pumpách tankovať aj tí, ktorí pôvodne chceli cez Slovensko len tranzitovať a netankovať. Viac utratia aj tí, ktorí sa všade hrdia svojou dokonalou úspornou jazdou. Pri viackilometrovom neustálom  radení, brzdení a rozbiehaní v kolóne sa im to jednoducho nemôže podariť. Platba spotrebnej dane utešene rastie. Ako prínos sa môže rátať aj fakt, že sa robotníkom nemusí vyplácať príplatok na prácu v noci. A zahraniční turisti, ktorých tam jazdí veľká časť, sa na našom území konečne zdržia o niečo dlhšie. Teda nech nás uspokojuje aspoň väčší príliv peniažkov do štátneho rozpočtu a úspora vo verejnom obstarávaní.

Ale aj tak sa našli vodiči, ktorí si svoju nespokojnosť a nervozitu vybíjali trúbením na cestárov potiacich sa v montérkach nad ešte horúcim asfaltom. Sem-tam spoza okienka zaznela nadávka, či sa vystrčila ruka s vystretým prostredníkom. Robotníci si to nevšímali. Mali dosť starostí. A nie len s dodržiavaním štátnych noriem.

Robotníci majú prácu a mali by byť spokojní. Ich firma robí štátnu zákazku,  teda je silná, spoľahlivá  a majú v nej svoju istotu. Akurát platy majú stále mizernejšie a keď si chcú pomôcť výberom peňazí nasporených v treťom pilieri, zistia, že nemôžu, pretože oni si síce roky do neho platili, ale ich zamestnávateľ neprispieval. A tak im ich nedajú, pokiaľ si on nesplní resty.

Ešteže kritériá vo verejnom obstarávaní sú nastavené tak, že súťaž môže vyhrať len uchádzač, ktorý nemá dlhy na poistnom. Preveruje sa to v štádiu výberu štátom uznaným odborníkom, či organizáciou. A potom náhodou nájdete na webe, že práve dodávateľ stavby, ktorého zamestnanci lopotia na oprave cesty, čo vás tak rozčuľuje, má dlh, ktorý narástol vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni na 38.388,29€ a v Sociálnej poisťovni na 116.419,72€.

Preto apelujem na všetkých šoférov, ktorí trpia v kolónach na týchto a podobných úsekoch. Netrúbte na chudákov cestárov. Aj oni trpia. Problém je inde. Sedí v klimatizovaných kanceláriách, rokovacích sieňach a drahých autách.  A neustále rastie a koncentruje u seba väčšiu a väčšiu moc. Je reprezentovaný úradníkmi a dôležito sa tváriacimi smiešnymi postavami v politike. No ale kto by staval cesty, keby ho nebolo. Však?

Páčil sa vám článok? Pošlite ho ďalej.
FacebookX

Súvisiace články

Diskusia (21)