Menej štátu

Teória nedostatočnej spotreby (TNS) je jedným z mnohých pokusov o vysvetlenie vzniku hospodárskych kríz. Donedávna sa mi zdalo, že jej nezmyselnosť musí byť jasná každému a je zbytočné zaoberať sa ňou. V poslednej dobe som si ale všimol, že TNS nielenže zastávajú aj niektorí oficiálni ekonómovia, ale že si ju obľúbilo veľa ľudí, ktorí ju používajú v diskusiách na kritiku trhu a kapitalizmu. Vyzerá to, že medzi tými kritikmi trhu, ktorí sa neuspokoja len s ventilovaním emócii a snažia sa aj o racionálne argumenty sa TNS stáva takmer hlavným prúdom. Ešte povážlivejšie je, že TNS dokáže zapôsobiť aj na inteligentných ľudí, ktorí sa ale ekonómii bližšie nevenujú, sami si tento problém kvôli dostatku iných starostí dostatočne nepremysleli a sú náchylní nechať sa oblafnúť zdanlivo logickým vysvetlením TNS. A to už je dosť silný dôvod pozrieť sa na TNS bližšie.

TNS má mnohé verzie a podverzie [1-5], ktorých presnú formuláciu je veľmi ťažko nájsť, v jadre ale tvrdí približne toto. Od cca. 80tych rokov, keď sa na scéne zjavili „neoliberáli“ Reagan a Thatcherová, dochádza v dôsledku fungovania „neregulovaného voľného trhu“ k neustálemu rastu nerovnosti v príjmoch a bohatstve medzi najbohatším percentom populácie a zvyškom spoločnosti (zástancovia TNS poeticky hovoria o „roztváraní sa príjmových nožníc“). Stredná vrstva je údajne týmto procesom natoľko ochudobnená, že klesá jej kúpna sila a menej nakupuje. Firmy, ktorých výrobky nejdú na odbyt, sa tým dostávajú sa do problémov, ich zisky klesajú a musia prepúšťať. Tým sa celý proces ešte viac urýchľuje a ekonomika upadá, takže hrozí totálna katastrofa, bieda a strata sociálnych istôt. Rastúca kúpna sila superboháčov to nezachráni, pretože ich spotreba je vraj nedostatočná (už si nemajú čo kúpiť, lebo všetko už majú) [6]. Predzvesťou katastrofy je súčasná hospodárska kríza. Ako vidno, TNS šikovne kombinuje marxistický prístup, podľa ktorého kapitalizmus smeruje sám k svojej vlastnej skaze, s keynesiánskym pohľadom, podľa ktorého je koreňom problému nedostatočný dopyt. Obhajcovia TNS majú v úmysle riešiť tento problém prerozdelením bohatstva, ktoré by zväčšilo kúpnu silu zbedačenej západnej strednej vrstvy a vytvorilo tým potrebný stimul pre ekonomický rast.

Cenové prispôsobenie

Pri svojej snahe dokázať že kapitalizmus nefunguje neberie TNS do úvahy prispôsobovací mechanizmus trhu.

Dajme tomu, že príjmová nerovnosť skutočne narastá. TNS mlčky predpokladá, že podnikatelia bezmyšlienkovite chrlia zo svojich tovární kvantá výrobkov, pričom si vôbec nevšimli klesajúci dopyt zo strany chudobnejúcich zákazníkov [7] a potom sa divia, že ich výrobky sú nepredajné. TNS neráta s možnosťou, že by si podnikatelia mohli spraviť napr. prieskum trhu a svoje podnikateľské plány prispôsobiť meniacim sa podmienkam. Ak o raste príjmových rozdielov vedia ľavicoví intelektuáli, rovnako dobre môžu o tom vedieť aj podnikatelia. Napr. automobilový výrobca môže v reakcii na to znížiť výrobu modelov strednej triedy, dopyt po ktorých klesol, zvýšiť výrobu lacnejších modelov pre zbedačenú bývalú strednú vrstvu a súčasne zvýšiť aj výrobu luxusných pozlátených limuzín s vodotryskom pre superboháčov. To je samozrejme len extrémny príklad. V skutočnosti si môžu vďaka rastu produktivity automobilového priemyslu aj nízkopríjmové skupiny spotrebiteľov dovoliť kvalitnejšie autá vo väčšom počte ako v minulosti. Každopádne je ale jasné, že automobilový priemysel ako celok sa nemá prečo dostať do problémov kvôli rastu príjmovej nerovnosti. Každé odvetvie ekonomiky sa musí neustále prispôsobovať meniacim sa podmienkam bez toho, aby ekonomika ako celok upadala a rast príjmovej nerovnosti je proste jednou z takých zmenených podmienok.

TNS predpokladá, že ľudia „nemajú peniaze“ a nemôžu si výrobky kupovať. Vytvára to dojem, že ceny a množstvá produkovaných výrobkov sú približne stále rovnaké, kým príjmy ľudí klesajú, čo by znamenalo, že medzi platmi a cenami nie je žiadny vzťah. To ale nie je pravda a na voľnom trhu to ani nie je možné. Ak podnikateľ výrobky nedokáže predať za aktuálnu cenu, musí ju znížiť na úroveň prijateľnú pre zákazníkov. Na druhej strane, ak by trvalo klesali mzdy, klesali by aj výrobné náklady, čo by sa premietlo do nižších cien. Ceny a mzdy sa teda musia dostať prinajmenšom v dlhšom časovom horizonte do súladu, t. j. príjmy a kúpna sila zákazníkov sú také, že sa všetky výrobky nakoniec predajú.

Zdôrazňovaním „nedostatku peňazí“ TNS stráca zo zreteľa podstatu veci, a tou je, že reálne mzdy nezávisia od množstva peňazí, ale od produktivity ekonomiky, ktorá určuje, aké množstvo tovaru a služieb sa vyprodukuje a spotrebuje [8]. Peniaze slúžia len ako prostriedok výmeny, nemajú ale sami o sebe žiadnu pevnú kúpnu silu, ako si to ľudia často chybne predstavujú. Ak by to tak bolo, čím viac eur/dolárov by ľudia mali, tým viac by si mohli kúpiť. To ale platí iba pre jednotlivca, neplatí to v rámci celej spoločnosti. Ak by všetci ľudia mali viac peňazí a chceli by za ne nakúpiť viac, narazili by na problém stále rovnakého množstva vyrobeného a dostupného tovaru. Nakoniec by kúpili rovnaké množstvo výrobkov ako predtým, len za vyššie ceny. Keby to bolo inak, najbohatšou krajinou sveta by bolo Zimbabwe, kde žijú samí miliardári. Nárast množstva peňazí nie je preto žiadny čarovný prútik, ktorého šibnutím bude na svete odrazu viac áut, bytov, elektroniky, tuniakových konzerv či iného tovaru. Na to je potrebné zvýšiť reálnu produktivitu ekonomiky akumuláciou kapitálu, nie zvyšovať nominálne platy.

Schopnosť trhu prispôsobiť sa je obvykle spochybňovaná s ohľadom na tzv. „rigiditu cien“ (vrátane miezd). Podľa tohoto názoru by vyššie popísaný mechanizmus fungoval, ak by sa všetky ceny a mzdy okamžite a dokonale prispôsobovali meniacim sa podmienkam. Keďže ale niektoré z nich sú z rôznych dôvodov rigidné a nemenia sa, trh nefunguje. Táto zaujímavá námietka ale TNS nezachráni, keďže rigidita je rigiditou maximálne v krátkodobom horizonte a TNS sa zaoberá dlhodobým trendom. Asi ťažko by sa dala nájsť cena ktorá sa nezmenila napr. posledných 30 rokov.

Spotreba boháčov

Pozrime sa teraz na údajnú nedostatočnú spotrebu najbohatšieho percenta spoločnosti, ktoré si za svoje rastúce príjmy už ani nemá čo kúpiť, takže nemôže vykompenzovať pokles dopytu schudobnelých más. Neodpustím si pozastavenie sa nad určitou schizofréniou nejedného človeka zastávajúceho TNS, ktorý vytvára krkolomné konštrukcie ohľadom údajne nedostatočnej spotreby boháčov, keď to, čo mu na nich v skutočnosti vadí je práve fakt, že spotrebúvajú omnoho viac než on (lepšie auto, značkové výrobky, väčší dom a pod). Obhajcovia TNS by zrejme boháčov obvinili radšej z nadmernej než z nedostatočnej spotreby, žiaľ, nedostatočná spotreba je nutnou barličkou TNS. Bez nej by museli uznať, že nárast príjmovej nerovnosti nemôže spôsobiť krízu kapitalizmu (v zmysle prepadu HDP), keďže pokles dopytu chudobnejších ľudí by bol vykompenzovaný rastom dopytu zo strany boháčov.

Ironické poznámky a špekulácie o niečích motívoch samozrejme nenahradzujú vecnú argumentáciu, poďme teda k veci.

Superboháč môže so svojimi miliardami urobiť tri veci. Môže ich spotrebovať pre svoje potreby alebo pre potreby iných ľudí, a v tom prípade žiadny problém z hľadiska TNS nie je. Môže ich tiež investovať, teda utratiť ich na nákup investičných statkov (napr. namiesto 25. limuzíny si kúpi sústruh do svojej továrne). Ani z hľadiska ortodoxného keynesiánstva to nielenže nespôsobuje žiadny problém, ale je to dokonca Keynesom odporúčaná stratégia boja proti kríze. Agregátny dopyt v ekonomike (a tým aj zamestnanosť a výška miezd) sa v takomto prípade zachová, len sa mení jeho štruktúra, keď dopyt po statkoch určených na priamu spotrebu (ako sú napr. autá) nahradí dopyt po kapitálových statkoch (ako sú napr. stroje na výrobu áut). Ekonomika by sa vďaka týmto investíciám stala produktívnejšia, čo by v budúcnosti nutne zvýšilo životnú úroveň väčšiny ľudí. Potiaľ musí každý ekonomicky gramotný človek uznať, že činnosť boháča je spoločensky prospešná.

Treťou možnosťou, z hľadiska Keynesa i TNS veľmi škodlivou, je to, že boháč so svojimi peniazmi neurobí nič, t.j. dá ich natrvalo do pančuchy. Odhliadnime teraz od zjavnej absurdity predstavy obrovských, miliardami naplnených pančúch, desaťročia sa nečinne povaľujúcich v domoch boháčov a pozrime sa na dôsledky takejto podivuhodnej situácie. Tieto peniaze efektívne zmiznú z ekonomiky. Pretože sa menej peňazí naháňa za rovnakým množstvom tovaru, ceny klesnú. Takejto postupnej deflácii (ktorá samozrejme v realite vďaka cieľovaniu inflácie centrálnou bankou nenastane) by sa podnikatelia aj spotrebitelia mohli prispôsobiť. Nominálne mzdy by klesali úmerne k poklesu cien, takže reálne mzdy by ostali viacmenej rovnaké. Ak by sa produktivita práce zvyšovala, ako sa to aj bežne deje, rástli by aj reálne mzdy. Zisky boháčov by mohli rásť, ale keďže by aj tak mizli v pančuchách, z celkového objemu vyprodukovaných tovarov a služieb by títo boháči odčerpávali rovnaký podiel ako predtým. Je preto nezmyslené žiadať prerozdelenie bohatstva kvôli TNS, lebo k tomuto prerozdeleniu by dochádzalo automaticky tým, že by rástla kúpna sila peňazí, ktoré by bežní ľudia zarábali.

Tieto argumenty ukazujú, že pokiaľ trh normálne funguje, príjmová nerovnosť a jej postupné zmeny nemôžu spôsobiť žiadne problémy v podobe hospodárskych kríz. Aby kríza mohla nastať, musí byť niečo narušené v samotnom mechanizme trhu, t. j. v systéme cien. A pretože ceny možno najefektívnejšie deformovať prostredníctvom peňažnej politiky, najpravdepodobnejším kandidátom na pôvodcu hospodárskych kríz sa stáva bankový systém a spôsob, akým ho štát reguluje. Nie je ale cieľom tohoto článku rozoberať peňažné teórie hospodárskeho cyklu [9]. Pozrieme sa radšej na niektoré praktické skúsenosti s TNS.

Historické príklady

Historicky najničivejšou je pravdepodobne politika prezidenta Hoovera a amerických priemyselníkov počas hospodárskej krízy v 30tych rokoch. V reakcii na pokles dopytu, cien a hromadenie nepredaných zásob sa domnievali, že problém spočíva v nedostatočnej kúpnej sile spotrebiteľov a snažili sa ju preto zvýšiť snahou o udržanie vysokých miezd, ktoré by robotníkov motivovali k spotrebe. Prirodzený ozdravný trend na trhu by pritom viedol k poklesu miezd a ich prispôsobeniu nižším cenám. Hooverova politika naopak spôsobila predraženie pracovnej sily, krach mnohých podnikov a katastrofálnu nezamestnanosť okolo 25%.

Popri boji s hospodárskymi krízami spôsobujúcom viac škôd ako úžitku je najčastejšou aplikáciou TNS stimulácia ekonomického rastu za „normálnych“ podmienok. Zástancovia TNS sa snažia politickými prostriedkami zvýšiť mzdy nad trhovú úroveň, napr. zvyšovaním minimálnej mzdy alebo posilnením privilégií odborov. Tvrdia, že vyššie mzdy zvýšia dopyt a spotrebu, firmy budú mať vyššie zisky, budú viac investovať a vyplácať ešte vyššie mzdy, čím vznikne akýsi samoudržujúci sa ekonomický mechanizmus, perpetuum mobile produkujúce ekonomický rast a rast životnej úrovne. Medzi ekonomických kúzelníkov hlásiacich sa k týmto teóriám sa zaradil aj slovenský minister financií [10].

Pomýlenosť predstavy takéhoto všeobecného zvýšenia životnej úrovne som už vysvetlil. Posilnenie odborov a podobné metódy sú osobité v tom, že nezvyšujú kúpnu silu všetkých, ale iba kúpnu silu odborárov. To môže skončiť len dvomi spôsobmi, pričom ani jeden nie je ten v ktorý zástancovia TNS dúfajú. Ak si odbory vynútia zvýšenie miezd nad trhovú úroveň v ekonomike otvorenej konkurencii, napr. zahraničnej, ich firmy stratia konkurencieschopnosť a odborári sa ocitnú na dlažbe, podobne ako americkí robotníci „chránení“ Hooverovou vládou alebo britskí baníci za čias Thatcherovej. To je dôvod, prečo sa odborári radi chránia pred konkurenciou colnými bariérami a prečo je v [4] navrhované zriadenie celosvetových odborov. Perpetuum mobile by ale nefungovalo ani v prípade realizácie týchto avantgardných návrhov. Ak sú odbory chránené pred zahraničnou konkurenciou, rast miezd sa premietne do rastu cien výrobkov. Odborárom vzrastú platy a ich životná úroveň sa krátkodobo zrejme zvýši, ostatní spotrebitelia ale budú musieť kupovať drahšie výrobky a ich životná úroveň tým poklesne. Bohatstvo sa len prerozdelí a všeobecný rast životnej úrovne sa konať nebude. Keďže v takejto ekonomike sa viac oplatí prejedať kapitál a vydierať spotrebiteľov než produkovať pre nich užitočné výrobky, životná úroveň v dlhodobom horizonte zrejme klesne alebo bude stagnovať. Príkladom môže byť predthatcherovská Británia.

Aktuálnu ukážku pomýlenosti TNS poskytuje momentálna európska kríza. Podľa obhajcov TNS by relatívne dobrá ekonomická situácia Nemecka mala byť dôsledkom sily tamojších odborov a ich schopnosti udržať vysoké mzdy a spotrebu. Skutočnosť je ale opačná, reálne mzdy v Nemecku od r. 2000 poklesli [11]. Nemecká skúsenosť tiež názorne ukázala nezmyselnosť snahy udržovať vyššiu spotrebu stanovením minimálnej mzdy [12] (a je preto smutné, že si z toho naša vláda nevzala ponaučenie). Na druhej strany krajiny PIGS a Francúzsko by podľa TNS mali prekvitať, keďže vďaka euru a rôznym transferom príjmy a spotreba ľudí v týchto krajinách pred krízou rástli. V rámci TNS je úplnou záhadou ako vôbec mohla v týchto krajinách nejaká kríza nastať. Stúpenci TNS znalí faktov namiesto priznania chybnosti svojej teórie obviňujú Nemecko [13]. Skutočne, ak by sa všetky krajiny sveta riadili nezmyselnými ekonomickými politikami a každá rozumnejšia alternatíva by sa potlačila, ich nezmyselnosť by aspoň tak nebila do oči.

Záver

Na prvý pohľad je TNS presvedčivá. Počas krízy skutočne klesá dopyt a hromadia sa nepredané zásoby tovaru. Myšlienka, že ak by mali ľudia viac peňazí, zásoby by vykúpili a bolo by po probléme pôsobí na prvý pohľad celkom rozumne. Menej rozumne ale pôsobí po bližšej analýze. TNS si nekladie podstatnú otázku prečo došlo k toľkým chybným podnikateľským rozhodnutiam vedúcim k týmto prebytkom. Chce, úplne zbytočne, riešiť len dôsledok, pričom príčinu (ktorou je údajne nerovnosť) chápe nesprávne.

TNS je zcestná teória pokúšajúca sa zapriahať voz pred koňa. Nezohľadňuje mechanizmus trhu, neberie do úvahy, že každej spotrebe musí predchádzať produkcia, že tá je limitovaná množstvom naakumulovaného kapitálu a že tieto obmedzenia sa nedajú zmeniť snahou o umelé zvýšenie spotreby. Takisto chybne chápe funkciu peňazí, akoby každá peňažná jednotka, napr. euro, bola poukážkou na fixné množstvo tovaru.

Je možné že obľúbenosť TNS je spôsobená aj tým, že recepty ktoré navrhuje sú také príjemné. Stačí viac spotrebovať – komu by sa to nepáčilo ? Každý alkoholik by bol rád, keby si cirhózu pečene mohol vyliečiť zvýšením dennej dávky etanolu, žiaľ, takto veci nefungujú. Snaha použiť TNS na riešenie reálnych ekonomických problémov vedie ku žalostným dôsledkom, presne opačným než aké chcú jej obhajcovia dosiahnuť.

———————————————
1) http://www.ekonom.sav.sk/uploads/journals/WP20.pdf. Tento článok napr. obsahuje tvrdenie: „Výsledkom je paradoxný jav, že v čase hospodárskej krízy, kým v EÚ nedošlo k tak výraznému prepadu domácej spotreby, spotreba v USA sa zásadným spôsobom zrútila v hodnotách desiatok percent.“ Zdroj tohto smelého tvrdenia článok neuvádza, čo je u vedeckej publikácie dosť neobvyklé. Môj pokus o overenie viedol k nasledovnému výsledku http://research.stlouisfed.org/fred2/series/PCE
2) http://zivot.azet.sk/clanok/9925/ekonom-peter-stanek-zivot-nad-pomery-sa-uz-skoncil.html
3) http://finweb.hnonline.sk/spravy-zo-sveta-financii-126/kapitalizmus-znici-sam-seba-tvrdi-ekonom-roubini-457948 a http://finweb.hnonline.sk/komentare-a-analyzy-123/preco-sa-ekonom-roubini-myli-komentar-dna-458117
4) http://www.finmag.cz/cs/finmag/ekonomika/recept-na-nemocny-svet-zridme-globalni-odbory/
5) Prakticky každá diskusia v SME alebo Trende na ekonomickú tému obsahuje príspevky nejakého obhajcu TNS. Rôzni nadšenci tu prichádzajú so skvelými návrhmi typu zvýšenie minimálnej mzdy na 500 EUR a pod. Napr. citát z diskusie k http://blog.etrend.sk/iness/2012/09/13/prerozdelovanim-k-vacsiemu-bohatstvu „Stacilo by, ak by zamestnavatelia boli ochotni viac platit svojim zamestnancom, to by sa odrazilo na zvysenej zamestnanosti, kedze by ludia mali peniaze ”na minanie”, jednoducho by sa pozdvihol sektor sluzieb“
6) Je zvláštne, že zisky firiem klesajú, ale ich majitelia sú stále bohatší. Je to podobné tvrdenie ako Marxova veštba, že rastúca koncentrácia kapitálu, vďaka ktorej sa vyrobí čoraz viac výrobkov, povedie k tomu, že všetci, robotníci aj kapitalisti, na tom budú horšie. Ľudia sa stávajú bohatšími tým, že chudobnejú, a chudobnejšími tým, že bohatnú. Nejeden zenový majster zaplesal by nad takými objavmi. Aby sme ale boli spravodliví, obhajcovia TNS o poklese ziskov firiem často radšej mlčia a obmedzia sa na všeobecné konštatovanie, že pokles spotreby je niečo zlé.
7) Ak náhle zníži spotrebu veľa ľudí, niektorí výrobcovia sa dostanú do problémov. Toto ale nie je problém, ktorý by bolo treba rozoberať v tomto článku. TNS nehovorí o náhlom prepade dopytu (ku ktorému dochádza napr. po prasknutí rôznych bublín), ale o dlhodobom a teda z logiky veci postupnom poklese, trvajúcom desaťročia.
8 ) http://fivemisons.blogspot.sk/2012/10/mzdy-produktivita-prace.html
9) http://en.wikipedia.org/wiki/Austrian_business_cycle_theory
10) http://www.iness.sk/stranka/8886-Zazrak-minimalnej-mzdy.html
11)http://epp.eurostat.ec.europa.eu/statistics_explained/index.php?title=File:EU-G20_Real_wage_growth_%28%25%29.png&filetimestamp=20121122102618
12)http://www.iness.sk/stranka/8606-Minimalna-mzda–ucinny-nastroj-na-zvysovanie-nezamestnanosti.html. „8 miliónov Nemcov pracuje pod úrovňou francúzskej minimálnej mzdy, čo je takmer pätina tamojšej pracovnej sily“
13) http://ekonomika.etrend.sk/svet/nemecko-kritizuju-ze-blokuje-zotavenie-juznej-europy.html

6,849 celkovo návštev, 1 návštev dnes