Milton Friedman

31. 7. 1912, Brooklyn, New York, USA - 16. 11. 2006, San Francisco, Kalifornia, USA. Americký ekonóm, štatistik, kľúčová postava Chicagskej školy a nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu za rok 1976, ktorý svojím neúnavným vysvetľovaním predností voľného trhu zásadne zmenil ekonomické myslenie druhej polovice 20. storočia.

Čo priniesol

Friedman vstúpil na scénu v čase, keď akademickému svetu aj vládam neohrozene vládlo keynesovstvo - viera, že politici vedia štátnymi výdavkami a deficitmi presne ladiť ekonomiku. Friedman priniesol monetarizmus a vrátil do centra pozornosti peniaze. Sformuloval slávnu poučku, že „inflácia je vždy a všade peňažným javom“. Znamená to prostú vec: rast cien nie je dôsledkom chamtivosti firiem, tlaku odborárov ani neúrody, ale toho, že štátna centrálna banka natlačí do obehu viac peňazí, než ekonomika dokáže vstrebať. Spolu s Annou Schwartzovou navyše dokázal, že ani Veľkú hospodársku krízu v 30. rokoch nespôsobil kolaps trhu, ale fatálne zlyhanie amerického Fedu, ktorý nechal skolabovať peňažnú zásobu o celú tretinu.

Rozbil aj vtedajšiu dogmu o takzvanej Phillipsovej krivke, podľa ktorej si vlády môžu trvalo znížiť nezamestnanosť za cenu o niečo vyššej inflácie. Zaviedol pojem prirodzená miera nezamestnanosti a vysvetlil, že trh sa nedá dlhodobo oklamať: ľudia si vyššiu infláciu všimnú, započítajú ju do miezd a cien a ekonomike nakoniec zostane vysoká inflácia aj vysoká nezamestnanosť (stagflácia). Dôraz kládol aj na časové oneskorenia štátnych zásahov - kým politici krízu rozpoznajú, schvália balíček a minú peniaze, situácia je dávno iná a ich „pomoc“ celý cyklus len rozkolíše.

Jeho záber však nesiahal len k makroekonómii. Presadzoval plávajúce menové kurzy v čase, keď to považovali za bláznovstvo, mal leví podiel na zrušení brannej povinnosti a zavedení plne profesionálnej armády v USA a navrhol vzdelávacie poukazy (vouchery), aby štátny monopol na školy vystriedala konkurencia, v ktorej peniaze sledujú žiaka, nie inštitúciu.

Pre dôsledného libertariána však Friedman nebol bezchybným spojencom. Na rozdiel od Rakúskej školy nechcel centrálnu banku zrušiť ani sa vrátiť k zlatu; veril, že stačí viazať Fed mechanickým pravidlom, aby zásoba peňazí rástla stálym tempom. Obhajoval tiež negatívnu daň z príjmu - chcel ňou síce nahradiť byrokratický sociálny štát, no v princípe stále obhajoval inštitucionalizované prerozdeľovanie. A sám do konca života trpko ľutoval, že počas druhej svetovej vojny ako vládny úradník pomohol vymyslieť systém zrážkovej dane zo mzdy priamo u zamestnávateľa, čím štátu radikálne zjednodušil vyťahovanie peňazí z vreciek pracujúcich.

Čo si od neho prečítať

• Capitalism and Freedom (1962, slovensky ako Kapitalizmus a sloboda) - Friedmanova najdôležitejšia politicko-ekonomická kniha, kde vysvetľuje, prečo je trh nevyhnutnou podmienkou osobnej slobody; ideálny štart pre každého, kto s ním začína.
• Free to Choose (1980, spolu s manželkou Rose Friedmanovou, slovensky Slobodná voľba) - Knižný sprievodca po ich slávnom televíznom seriáli, ktorý mimoriadne čitateľne a na praktických príkladoch (od ochrany spotrebiteľa po školstvo) vysvetľuje, prečo slobodná voľba funguje lepšie než nariadenia úradníkov.
• A Monetary History of the United States, 1867-1960 (1963, s Annou J. Schwartzovou) - Monumentálna akademická štúdia plná dát, ktorá prepísala dejiny menovej politiky a dokázala zodpovednosť centrálnej banky za hĺbku Veľkej hospodárskej krízy; povinné čítanie pre tých, ktorých zaujímajú tvrdé empirické dôkazy.

Prečo na ňom záleží dnes

Keď po roku 2020 Európska centrálna banka a americký Fed vytlačili do systému obrovské masy nových peňazí a politici o dva roky neskôr s predstieraným prekvapením zvaľovali dvojcifernú infláciu na „vojnu“, „špekulantov“ či „chamtivé reťazce“, bol to práve Friedman, kto ponúkol okamžité vysvetlenie. Pokusy riadiť ceny stropmi a dotáciami namiesto zatiahnutia menovej brzdy ukazujú, ako rýchlo politická elita zabúda elementárne pravidlá.

Jeho optika je rovnako dôležitá aj pri pohľade na slovenské verejné financie a bruselskú reguláciu. Pripomína nám, že štátne programy netreba posudzovať podľa ich ušľachtilých úmyslov, ale podľa ich skutočných následkov - a že ak chceme kvalitnejšie školstvo, fungujúce zdravotníctvo či vyššiu životnú úroveň, cesta nevedie cez ďalšie miliardy prerozdelené úradníkmi, ale cez slobodu voľby a trhovú konkurenciu.