Média a Donald Trump – Mechanika zlyhania #4

 

ČO TERAZ?

Každého, kto sa pod vplyvom umelého frejmu alebo spontánneho konfirmačného biasu dostal hlboko do sféry skreslenej reality, je zbytočné presviedčať o opaku. Buď vás vytesní, uzavrie sa pred vami (zamkýňanie diskusií), alebo na vás zaútočí. Je to prirodzené a logické, netreba sa tomu čudovať. Keď žijete v realite (vo filme), kde bol za amerického prezidenta v demokratických voľbách zvolený novodobý Adolf Hitler a navyše aj pomätenec plný nenávisti k všetkým cudzincom, rasista od kosti, tyran nenávidiaci ženy a najlepší Putinov kamarát, nie je vám práve najľahšie.

Keď v tejto mape reality (ktorú však nevnímate ako mapu, ale ako faktickú skutočnosť), začnete logicky premýšľať, dopracujete sa napríklad k týmto záverom:

  1. Vyše šesťdesiat miliónov Američanov sú tiež fašisti, nenávistní xenofóbovia a vulgárni tyrani nenávidiaci ženy.
  2. Alebo je vyše šesťdesiat miliónov Američanov natoľko hlúpych, že nevidia to, čo vidíte vy. (Podobne hlúpych je aj vyše sedemnásť miliónov Britov, ktorí hlasovali za brexit, čo je pre nich úplne jednoznačne krajne nevýhodný krok a ekonomická samovražda.) Čudné je jedine to, že zatiaľčo miera vzdelanosti a informovanosti verejnosti západného sveta je najvyššia v dejinách, odrazu tam vo voľbách prevažujú hlasy nevzdelancov, hlupákov, sedlákov a tupcov. Dokonca v oveľa väčšej miere, než keď bola polovica či tretina Američanov alebo Angličanov nevzdelaná, nemala pravidelný prístup ani len k novinám, prípadne nevedela poriadne čítať. Vtedy však voľby dopadali oveľa lepšie a ľudia sa rozhodovali akosi rozumnejšie… Logický záver: vyššia miera vzdelanosti v spoločnosti = vyššia miera hlúposti a podliehania populizmu. Napokon, aj Nemci boli najvzdelanejším národom sveta s najvyšším počtom univerzít, keď si demokraticky zvolili Hitlera.
  3. Ktokoľvek, kto nevníma Donalda Trumpa ako jednoznačnú pohromu demokratického sveta, novodobého Hitlera, monštrum, odporného xenofóba a opovrhnutia hodného tyrana – a nedáva to dostatočne hlasno najavo –, je sám otvorený alebo skrytý xenofób, fašista, mysogin, extrémista, rasista a vlastne hovädo, ktoré si zaslúži opovrhnutie, urážky a výsmech. (V Amerike aj zopár po papuli.)
  4. Keďže sa vlády nad slobodným svetom práve zmocňuje monštrum a novodobý Hitler, sú v rámci odporu povolené všetky prostriedky, ktoré by za „normálnych“ okolností boli neprípustné. (Klamanie, zavádzanie, šikanovanie, zastrašovanie, verbálne, prípadne aj fyzické násilie, atď.) V tomto výnimočnom prípade sa však tieto prostriedky dajú ospravedlniť, ba dokonca chápať ako hrdinstvo.
  5. Keďže svet západnej demokracie práve skončil, je úplne primerané prelievať nad tým slzy, uvažovať nad samovraždou, prípadne sa ozbrojiť a vybrať sa do ulíc v zúfalom pokuse vybojovať ukradnutú demokraciu od nastupujúceho tyrana. (Alebo neakceptovať výsledky volieb – bez akýchkoľvek vážnejších dôkazov či indícií, ktoré by napovedali, že boli zmanipulované – a požadovať opätovné prepočítavanie hlasov. Zhodou okolností iba v tých kľúčových štátoch, kde tesne zvíťazil Trump. Zatiaľčo pred voľbami bolo deklarovanie takejto možnosti z úst Donalda Trumpa interpretované ako jasná a nebezpečná „hrozba pre demokraciu“, teraz je to už etický prístup, povinnosť voči voličom a otázka politickej integrity.)

Všetky tieto úvahy sú v podstate logické, no vychádzajú z mylných premís skreslenej reality. Keď sa nabudúce budete rozčuľovať nad „hysterickými“ prejavmi niektorých novinárov alebo príslušníkov tzv. elít, uvedomte si, že žijú vo svete, kde je všetko, alebo takmer všetko vyššie uvedené, pravda. Platí to tam, je to každodenná realita tvrdá ako kus tehly. Každý máme v hlave vlastný film o sebe a svete, ktorý nás obklopuje. No existujú aj skupinové filmy, ktoré sa v hlave premietajú všetkým príslušníkom tzv. novodobých kmeňov. A príslušníkom tohto kmeňa sa v hlavách práve prehráva takýto katastrofický veľkofilm.

To, čo sa pri pohľade z našej mapy reality javí ako prehnaná a hysterická reakcia, je na ich mape reality úplne opodstatnené a odôvodnené. Naopak, pri pohľade z ich mapy reality na nás, ktorí tak nereagujeme, sme my tí prihorení, zaspatí ľudia, ktorí sa s rukami vo vreckách a hlúpym vtipkovaním prizerali, ako sa Adolf Hitler dostáva k moci. (Teda, v tom najlepšom možnom prípade. Vo všetkých ostatných prípadoch už máme na čelách nálepky xenofóbov, fašistov, extrémistov, rasistov, atď.)

V takomto rozpoložení nepomôže žiadna argumentácia, skôr naopak – ľudí pod vplyvom danej mapy reality to ešte viac utvrdí v ich postojoch.

Jediné, na čom sa dá pracovať, je postupné rozrušovanie frejmu, ktorý ich drží vo svojej moci. A to môžu v tejto chvíli a situácii najviac ovplyvniť dvaja ľudia.

V prvom rade samotný Donald Trump svojím správaním, vystupovaním a rozhodnutiami. Viac o tom píše Scott Adams v článku How to Break an Illusion). (Toto však bude mať dopad iba na malú časť presvedčených ľudí – viac nižšie.) Druhým prvkom rovnice je zakaždým jednotlivec, ktorého sa uviaznutie v umelom frejme najviac dotýka. Veľmi záleží od jeho postoja. Je to podobné ako s alkoholikmi alebo feťákmi. Pokiaľ dotyčný nezmení frejm, ktorý ho drží v mentálnom vzorci závislosti, akákoľvek detoxikácia a vonkajšia pomoc bude zbytočná. (Odhadujem, že percentuálna miera „detoxikácie“ a vymanenia sa z pokrivených/starých/neaktualizovaných máp reality je zhruba rovnako nízka, ako miera úspešného a dlhodobého vymanenia sa z pod vplyvu tvrdých drog a návykových látok. Ich návykovosť, tzv. psychická závislosť, ktorá sa lieči podstatne ťažšie než fyzická, spočíva totiž práve v tom, že do mysle užívateľa dokážu umelo implantovať novú a spravidla príjemnú mapu reality, alebo tú pôvodnú značne rozšíriť.)

Sú ľudia, ktorí sa zo zajatia frejmov, ktoré ich „posadli“, nedostanú nikdy. Buď nezmenia prostredie a okolie, a silou social proofu budú zakaždým strhávaní naspäť do starých koľají, alebo jednoducho nechcú. Uviaznutie vo frejme (filme) vás síce uväzňuje a zbavuje schopnosti vnímať realitu, no zároveň vás stavia do úloh, ktoré môžu predstavovať zmysel vášho života.

Niekoho proste baví byť poslednou opozíciou voči nastupujúcemu novodobému Hitlerovi. Niekto sa nedokáže zbaviť pózy bojovníka proti zlu – bez ohľadu na to, či je to zlo reálne, alebo len iluzórne. Pre niekoho je takto zadefinovaný zmysel existencie lákavejší, než (neraz oveľa reálnejšia) banálnosť, nenaplnenosť a prázdnota.

Najhoršie, čo sa nám ohľadom orientácie vo svete a v živote môže stať, je definitívna zámena vlastnej mapy reality za realitu ako takú. Bez ohľadu na to, o akú mapu reality sa jedná. (Každá mapa – aj naša vlastná – je iba mapa a treba ju z času na čas: 1. podrobiť radikálnemu spochybneniu, 2. aktualizovať.) Ak k takejto trvalej zámene dôjde, zákonite to skončí katastrofou. V lepšom prípade iba pre danú osobu, v horšom aj pre rodinu, okolitú komunitu, štát alebo celý svet.

Preto si nikdy nemôžeme byť stopercentne istí, kto vlastne vníma viac ozajstnej a kto viac skreslenej reality. (Ak ste si stopercentne istí, že práve vaša mapa reality je úplne najpresnejšia, je to spoľahlivý príznak toho, že ulietate do sféry skreslenej reality.) To spravidla ukáže až čas. Nedá sa vylúčiť ani to, že z Donalda Trumpa sa pod tlakom takmer absolútnej moci naozaj vykľuje novodobý Hitler a že privodí niečo, po čom budeme novinárov hlavných médií a predstaviteľov tzv. elít oslavovať ako hrdinov, ktorí robili všetko, čo sa dalo, aby zabránili katastrofe, ktorú videli prichádzať. Môže sa to stať, no sú to hypotetické úvahy. (Taktiež sa totiž nedá vylúčiť ani to, že rovnakú, alebo ešte horšiu katastrofu by hypoteticky spôsobila aj Hillary Clintonová, alebo ktokoľvek, kto by zodpovedal za jadrový kufrík namiesto Donalda Trumpa.)

MEA CULPA, MEA CULPA, MEA MAXIMA CULPA

Médiá a tzv. elity zohrávajú v tomto spoločenskom rozštepe veľkú úlohu. Keďže sa ich príslušníci spravidla považujú za sofistikovanejších (čo je niekedy aj pravda), mali by spolu s tým akceptovať aj fakt známy z teórie hier, že stratégiu hry nastavuje a zodpovedá za ňu – alebo by mal –, sofistikovanejší hráč. A správať sa podľa toho. Bez ohľadu na to, že kvalitu hry (na rozdiel od jej stratégie), určuje, práve naopak, najmenej sofistikovaný alebo najmenej skúsený hráč.

Príslušníci tzv. elít, ktorí sa považujú za sofistikovanejších, by preto nemali protihráčov obviňovať z nízkej kvality hry, ale starať sa o čo najlepšiu stratégiu tak, aby aj pri nižšej kvalite táto hra viedla zmysluplným smerom.

Keď však sofistikovanejší hráči rezignujú na svoju úlohu a zodpovednosť (tj. nastavovanie a udržiavanie celkovej stratégie), a namiesto toho stiahnu celú stratégiu na úroveň nastavenú najmenej sofistikovaným a najmenej skúseným hráčom, celá hra sa rozsype. Práve toho sme dnes často svedkami.

Nemalá časť médií hlavného prúdu, ako aj tzv. elít, sa stáva účastníkmi výnimočne špinavého ideologického a politického boja. A čo je ešte horšie, robia to nezriedka detinským, emotívnym a neohrabaným spôsobom.

Navyše, po každej udalosti, ktorá úplne poprie ich schopnosť aj kompetentnosť čokoľvek odhadovať alebo akokoľvek radiť, spravidla nenastáva žiadna reflexia. Práve naopak, sme svedkami ešte zatvrdenejšieho presvedčenia o vlastnej intelektuálnej nadradenosti a obmedzenosti všetkých ostatných (najmä tých, ktorých odhady sa ukazujú ako správne); ešte väčšej arogancie a ešte väčšieho opovrhovania príslušníkmi ostatných „kmeňov“.

Nie je to až taký paradox, ako by sa mohlo zdať. Spomínaný Robert Cialdini v knihe Influence: The Psychology of Persuasion uvádza veľa prípadov, kedy zapracoval podobný mechanizmus. Jednoducho, ak skupina ľudí v niečo silno verí, a realita im naservíruje presný opak, pomerne často nedochádza k reflexii, ale k ešte silnejšiemu primknutiu sa k pôvodnej viere a k jej zúrivejšej obrane. (Každého, koho zaujímajú príčiny, prečo je to tak, odkazujem na Cialdiniho knihu).

Ak sa nemalá časť médií hlavného prúdu a tzv. elít nevymaní z tohto začarovaného vzorca, dostanú sa, z hľadiska vplyvu a mienkotvornosti, na úplný okraj. Alebo do ešte otvorenejšieho stretu so zvyškom spoločnosti. (Čo je škoda, pretože spoločnosť by ich, obzvlášť dnes, veľmi potrebovala. Ich nespoľahlivosť v niektorých témach totiž vonkoncom neznamená automatickú spoľahlivosť tzv. alternatívnych médií, ku ktorým sa sklamaní ľudia v túžbe po lepšom informačnom produkte prirodzene a čoraz masovejšie utiekajú.)

Už teraz nie je ich pozícia bohvieako silná, no ak zásadným spôsobom neprehodnotia svoj prístup, bude do troch či piatich rokov ešte oveľa slabšia. Veď už dnes pri čítaní komentárov a diskusií (ak výnimočne nie sú zamknuté) pod článkami o niektorých dôležitých témach čoraz častejšie vidíme, že nie novinári vedú čitateľov k zasvätenému, komplexnému pohľadu na problém, ale naopak – čitatelia k nemu privádzajú novinárov. A, pravdaže, čitatelia by si za túto „službu“, mali ešte aj platiť.

Keby sme dnešný prístup nemalej časti hlavných médií premietli do sféry bežných zamestnaní, dostali by sme zhruba takýto obraz:

Taxikár urobí presný opak toho, čo urobiť mal, napríklad pridá rýchlosť presne vtedy, kedy mal brzdiť – tj. predvedie úplne chybný odhad aj kompetenciu. V dôsledku toho havaruje. Na druhý deň to urobí znova – keď má na križovatke zabočiť doprava, zabočí namiesto toho doľava. Spôsobí ďalšiu autonehodu. Na tretí deň sa situácia zopakuje. Taxikár si nič nepripúšťa, ale zakaždým vehementne obviní za svoj nesprávny odhad a za svoju chybu všetkých ostatných účastníkov premávky. Na štvrtý deň si taxikár otvorí autoškolu, aby v rámci „exkluzívneho obsahu“ mohol o svojich zručnostiach učiť a poučovať aj ostatných. Samozrejme, len ak si zaplatia. Keď sa ľudia nehrnú a neplatia, obviní ich z rozširujúcej sa hlúposti, extrémizmu, rasizmu a tuposti.

Zdá sa vám tento príklad absurdný? Áno, máte pravdu. V realite by takýto taxikár, ale aj každý, kto vo svojej práci ide s kožou na trh – napríklad murár, lekár, statik, požiarnik, kuchár alebo akýkoľvek živnostník, už možno nedostal šancu pokračovať vo svojej činnosti. Definitívne by skončil po prvej, možno po druhej či tretej veľkej chybe. A musel by ešte aj uhradiť škody, ktoré spôsobil. (Bohužiaľ, dôsledky obrovských „omylov“, ktorých sme dnes svedkami, si spravidla zakaždým odnesie niekto iný, nie ich politickí strojcovia a mediálni podporovatelia.)

Oproti tomu mnohí komentátori v médiách hlavného prúdu, tj. ľudia, ktorí za svoju prácu a jej správnosť/nesprávnosť nenesú v podstate žiadnu reálnu zodpovednosť a z ktorých viacerí objektívne a dokázateľne nerozumejú tomu, o čom sa sebaisto verejne vyjadrujú, pokračujú bez vyrušenia ďalej a ďalej bez ohľadu na to, že ich úsudok sa opakovane ukazuje ako takmer stopercentne chybný.

Veď aj na SME čitateľov už deň po amerických prezidentských voľbách, a po celých mesiacoch uletených, nekompetentných, zabiasovaných odhadov a tvrdení, po stopercentne nesprávnom odhade servírovanom ako de facto istá vec, čakal namiesto ospravedlnenia komentár Jakuba Fila s nadpisom: Sulík, Fico aj Kollár sú vedľa: Trump neukazuje väčšinu. (V preklade: všetci tí, ktorí preukázali lepšie pochopenie diania a dopredu upozorňovali na politickú a spoločenskú realitu oveľa presnejšie, než všetci komentátori SME dokopy, sú vedľa. Len ďalší komentátor vie, ako to naozaj je. Tentoraz už naozaj.)

Ospravedlnenie je dôležitý ukazovateľ reflexie a toho, čo možno očakávať do budúcna. Pokiaľ nenastane, dá sa čakať len ďalšie opakovanie rovnakých chýb, ešte absurdnejšie odhady, ešte uletenejšie úsudky a ešte očividnejšia strata kontaktu s realitou.

Pre porovnanie uvádzam článok profesora Larryho Sabata, jedného z najuznávanejších amerických politológov a prognostikov z Center for Politics pri University of Virginia. Sabato a jeho tím patrili k tým, ktorí predpovedali Clintonovej víťazstvo. Hneď na druhý deň po prezidentských voľbách uverejnil Sabato článok s príznačným názvom: Mea Culpa, Mea Culpa, Mea Maxima Culpa.

Profesor Sabato v ňom otvorene a úprimne priznáva, že sa mýlili. A poriadne. Triezvo hodnotí, v čom sa ich predpoklady ukázali ako chybné a sumarizuje všetky omyly. Priznáva aj nasledovné: „Po celé mesiace sme od mnohých z vás počúvali, že podceňujeme rozsah a potenciál Trumpovho skrytého voliča, ako aj jeho schopnosť zvíťaziť. Neverili sme tomu a mýlili sme sa.“

Následne sa lúči so slovami: „Máme sa veľa čo učiť. Musíme sa uistiť, že Krištáľová guľa nezažije ďalší takýto rok. Tento tím od seba očakáva viac. Ospravedlňujeme sa čitateľom za naše chyby.“

Zhruba takto si predstavujem prístup schopného a zároveň pokorného profesionála. Čosi podobné by som po aktuálnom neslávnom výkone (mierne povedané) očakával aj od veľkej časti našich médií hlavného prúdu a tzv. elít, ktoré sa s chuťou verejne vyjadrujú k spoločenským otázkam. Jednak sa to po ťažkom omyle a profesionálnej chybe (ktorá sa skôr či neskôr pritrafí asi každému), patrí z obyčajnej slušnosti. A zároveň je to prvý predpoklad na obnovenie otrasenej dôvery, ako aj nádeje, že v budúcnosti sa rovnaké chyby nezopakujú. Zatiaľ to však vyzerá skôr tak, že moje čakanie bude veľmi dlhé.

NEMÝLILI SME SA

V kruhoch, ktorých sa to týka, od volieb prevažujú dva prístupy, ktoré sú síce pochopiteľné, ale zároveň znemožňujú budúce zlepšenie odhadov ako aj návrat do reality:

  1. Zdvojnásobenie absurdností a rozsahu skreslenia vo vnímaní Trumpa, aby sa, napriek realite čoraz viac svedčiacej o čomsi inom, udržal jeho predvolebný iluzórny obraz besniaceho, zúrivého, nenávistného a hlúpeho monštra. Akékoľvek rozvážne, umiernené a pragmatické Trumpove kroky nie sú (a nebudú) interpretované ako rozvážne, umiernené a pragmatické, ale ako bezcharakterné a bezzásadové, lebo „sa odkláňajú od jeho predvolebných sľubov“ a sú teda „zradou na voličoch“. Akékoľvek plnenie predvolebných sľubov však nie je (a nebude) interpretované ako zásadové napĺňanie vôle voličov, ale ako potvrdzovanie toho, že Trump je besniace, zúrivé, nenávistné a hlúpe monštrum.
  2. Po totálnom kolapse celkového odhadu sa vyťahujú (pre výsledok irelevantné) jednotlivosti, ktoré sa okázalo demonštrujú ako de facto potvrdzujúce pôvodné tvrdenia. Napríklad, že Hillary predsa získala viac hlasov ako Trump. (To, že v reálne platnom systéme drvivo prehrala pomerom 306:232 hlasov, a že stratila aj niekoľko tradične demokratických štátov, je, samozrejme, vedľajšie. Rovnako je vedľajšie, že v celkovom počte hlasov sa nadpolovičná väčšina Američanov jasne vyjadrila, že Clintonovú za prezidentku nechce.) Po tomto priam cimrmanovskom „úkroku stranou“ nasleduje záver, že vlastne k žiadnym chybným odhadom nedošlo, všetko je v poriadku, experti, médiá hlavného prúdu a tzv. elity sa vôbec nemýlili, práve naopak, fantasticky komplexne porozumeli dianiu a veľmi presne ho predvídali. Médiá, ktoré tvrdili niečo iné (a ktorých odhady boli spravidla oveľa presnejšie), predsa šírili „fake news“ a bolo by ich treba obmedziť alebo rovno zakázať, aby zbytočne nemýlili ľudí. Kolotoč pokračuje ďalej.

Pre ľudí, ktorí nie sú pod vplyvom umelo vytvorených frejmov a ktorí nepatria do tohto uzatvoreného okruhu, sa miera, hĺbka a rozsah týchto fabrikácií môžu zdať (právom), buď hrozivé, alebo fascinujúce. Pravdaže, vplyv veľkej časti médií hlavného prúdu a tzv. elít sa tým ešte viac znižuje, ich uchopenie reality je ešte voľnejšie, a tí, ktorí chcú v spoločnosti (americkej, britskej alebo aj našej) presadzovať svoje ciele, majú o to voľnejšie ruky.

Explicitne to vyjadril šéf a hlavný stratég Trumpovej kampane Steve Bannon (teraz už hlavný stratég nastupujúceho prezidenta USA), ktorému tento prístup médií a elít po celý čas fantasticky nahrával do kariet.

Bannon nepriamo priznáva, že práve zaslepený a hlúpo „nálepkovací“ prístup veľkej časti mainstreamových médií a elít im pomohol vyhrať voľby: „Temnota je dobrá. Dick Cheney, Darth Vader, Satan. V tom spočíva moc. Práveže nám pomohlo, keď to celé pochopili nesprávne. Keď sú slepí k tomu, kto sme a čo robíme. (…) Mediálna bublina je dokonalý symbol toho, čo s touto krajinou nie je v poriadku. Je to len okruh ľudí hovoriacich samých k sebe, ktorí nemajú ani p*jebanú šajnu, čo sa deje. (…) Je to uzavretý informačný okruh, z ktorého Hillary Clintonová čerpala všetky svoje informácie – a sebaistotu. To bola naša príležitosť.“

Aj z týchto príčin je dnes zrejme relatívne najspoľahlivejším (resp. najmenej nespoľahlivým), prístupom priebežne, veľmi zvoľna sledovať zopár domácich i zahraničných médií hlavného prúdu, ako aj zopár tzv. alternatívnych médií, plus sociálne médiá. A o každej téme, ktorá vás zaujíma, si vytvárať vlastný názor – kombináciou takto získaných informácií, vlastného úsudku a vlastných skúseností.

EPILÓG

Rozsah kolosálnej implózie, ktorej sme práve boli svedkami, zhrnul Nassim Taleb v statuse zo 17. novembra do týchto slov, ktoré ponechávam v pôvodnom znení: „Today, about eight days after everything the IYI* class knows fell apart, they are starting to realize what happened. (…) Pretty much everything forecasters, subforecasters, superforecasters, political „scientists“, psychologists, intellectuals, campaigners, „consultants“, big data scientists, everything they know is now shown to be a hoax.“

* Intellectual Yet Idiot

Vitajte v novom svete.

 

Poznámka:

Tento veľký spoločenský stret, o ktorom sa dnes veľa hovorí, a ktorý popísal Nassim Taleb vo svojej eseji Intellectual Yet Idiot, alebo nedávno u nás napríklad Dag Daniš v komentári Prečo sú dnes radikáli v kurze, nevnímam primárne ako stret elít a obyčajných ľudí. Preto aj v tejto sérii článkov používam termín „takzvané elity“. Domnievam sa totiž, že ide skôr o stret elitárov so všetkými ostatnými, vrátane veľkej časti skutočných elít (tj. ľudí, ktorí dokážu svoju prácu – myšlienkovú alebo manuálnu – vykonávať na extrémne vysokej úrovni – podstatne lepšie, než väčšina ostatných v danom obore).

Elitári sú ľudia, ktorí sa nedokážu alebo nechcú (alebo oboje) prispôsobiť nastupujúcej realite. Skutočnosť je totiž presne opačná, než akú ju vykresľujú elitári. V západnom svete nepribúda neinformovaných a tupých ľudí, ale naopak – rýchlym tempom sa zväčšuje počet tých, ktorí by ešte pred pár desaťročiami – na základe vzdelania a miery informovanosti – boli automaticky považovaní za elity. To elitári nemôžu zniesť, berú to ako útok na samých seba a na svoju spoločenskú triedu aj prestíž. Sú to totiž ľudia, ktorí čerpajú svoju sebaidentifikáciu aj sebaúctu výhradne z visačky svojho spoločenského statusu. (Obdoba extrémnych nacionalistov, ktorí sa identifikujú výhradne cez národnosť; alebo rasistov – výhradne cez rasu a pod.)

Niekedy naozaj platilo, že deliaca línia medzi „obyčajnými ľuďmi“ a „elitami“ prechádzala skrz povolania. A ten, kto sa stal napríklad novinárom, vedcom, politikom, expertom, akademikom, kňazom, uznávaným umelcom a podobne, sa tým akosi automaticky zaradil do elitného okruhu, do kmeňa elít.

Toto delenie dnes už neplatí, deliaca línia už neprechádza skrz zamestnania ako také, príslušníka ozajstnej elity dnes už nedefinuje žiadna spoločenská visačka, ale výhradne nadpriemerná úspešnosť vo svojom obore – schopnosť robiť niečo oveľa lepšie, efektívnejšie, osožnejšie, úspešnejšie než väčšina tých, ktorí fungujú v rovnakom obore.

Nekompetentný novinár dnes už nepatrí medzi ozajstné elity o nič viac, než nekompetentný murár. A naopak – extrémne schopný murár tam patrí rovnako ako extrémne schopný novinár. (Ak chce v dnešnom digitálnom a rýchlom svete udržať murár výrazný náskok vo svojom obore – napríklad tým, že pozná najnovšie a najefektívnejšie materiály, technológie a postupy –, musí pri tom používať intelektuálne a metodologické zručnosti, ktoré ešte relatívne nedávno prináležali iba vybranému okruhu elitných povolaní.)

Elitári práve tento vývoj nemôžu zniesť, zostali zaseknutí v dobe, kedy sa získanie spoločenskej visačky (vyštudovaním „správnej“ školy alebo získaním „správneho“ zamestnania) rovnalo trvalému zaradeniu sa medzi elity. A robia všetko preto, aby sa táto doba vrátila.

Ich prirovnanie k zväzákom spred roku 1989 nie je úplne nepresné. Lenže nie na základe ideologickej príslušnosti (hoci ani to občas nemožno vylúčiť), ale na základe spôsobu vnímania toho, čo by malo určovať sociálny status jednotlivca v spoločnosti.

Pre elitárov to nie je kvalita, užitočnosť, prínosnosť alebo úspešnosť odvedenej (akejkoľvek) práce. To všetko sú pre nich podružné aspekty. Pre elitárov je rozhodujúcou bojovne deklarovaná príslušnosť k tomu „správnemu“ kmeňu, tj. ideologicko-mocenskému okruhu (spravidla k tomu, ktorý práve vládne vo väčšom geopolitckom celku), a ľahko identifikovateľná spoločenská visačka.

V zásade sú to konformisti túžiaci po návrate jednoduchého sveta, kde stačilo získať správnu spoločenskú visačku na to, aby bol človek (ak si neznepriatelil svoj vlastný kmeň), po celý zvyšok života dobre zabezpečený, tešil sa uznaniu a mal možnosť vo väčšej alebo menšej miere vplývať na život tzv. „plebsu“.

2,584 celkovo návštev, 3 návštev dnes

pošli na vybrali.sme.sk

5 odpovedí

  1. Avatar
    december 06, 2016

    Diskusia a slovná argumentačná konfrontácia názorov a faktov. To je najväčší deficit demokracie.
    Verejno právne médiá kde občan „koncesionár“ má úlohu platiť a strana a vláda mu už zabezpečí…
    Lebo len o ona vie čo je pre neho naj.
    Potom je jednoduché hovoriť o menách a kto nie je s nami je proti nám…
    Podľa posledného sčítania obyvateľov na Slovensku 48 percent uviedlo že nemá prístup na net…
    Nedá sa vždy vyhovoriť na tých „druhých“ zlých.
    Stačí sa pozrieť na naše mestá a obce. Postaviť sebe zrkadlo a realita je taká jednoduchá a jasná….

    Thumb up 0 Thumb down 0

    Odpovedať

  2. Avatar
    december 06, 2016

    „Vysačka“, to je od slova „vysieť“? 🙂

    Thumb up 0 Thumb down 0

    Odpovedať

    • Avatar
      december 06, 2016

      Nie, od vysať. 😀
      Inak samozrejme mea culpa, mea culpa, mea maxima culpa.

      Thumb up 4 Thumb down 0

      Odpovedať

  3. Avatar
    december 06, 2016

    Podľa mňa je základná otázka: Prečo vôbec hľadať pravdu? Prečo atakovať svoju vlastnú mapu reality? Napríklad u mňa je odpoveď dosť jasná: pracujem s technológiami, ktoré nemám šancu nejako „prekabátiť“. Zrážka môjho chápania a reality je relatívne rýchla a jasná. Ak chcem odovzdať funkčné riešenie, musím prispôsobiť svoj pohľad. Pretože nejaký stroj / systém sa proste presvedčiť nedá.

    Ale zoberme si to z pohľadu pseudo-elity. Oni majú moc pretlačiť svoju mapu reality. Prečo vlastne by mali hľadať pravdu? Ja toto považujem za principiálny problém centrálne riadenej spoločnosti, kde úzka časť ľudí dostane oveľa viac moci, akoby to bolo za normálnych okolností. Tí ľudia potom stratia dôvody na hľadanie pravdy. Majú moc, nepotrebujú iniciovať dosť bolestivý proces spochybňovania svojej pravdy s cieľom priblížiť sa a pochopiť realitu.

    Žiaľ, o čo dhlšie sa odkladá zrážka s realitou, o to je to potom tragickejšie. Pretože k zrážke s realitou príde. Skôr či neskôr. A my žijeme v usporiadaní, keď platí „oveľa neskôr“ a teda aj s oveľa horšími následkami.

    Thumb up 9 Thumb down 0

    Odpovedať

    • Avatar
      december 06, 2016

      Navyše tie dôsledky spravidla nenesú dané elity.
      Spochybňovať a vylaďovať vlastnú mapu reality (resp. mapy reality, pretože ich je veľa a dajú sa rôzne členiť), má význam preto, že niektoré sú užitočnejšie/prospešnejšie/osožnejšie, v najširšom význame slova, než iné.
      A naozaj to robia zväčša iba ľudia, ktorí sú k tomu nejako prinútení – keďže nejde o pocitovo príjemný proces. Tj. ľudia, ktorí idú v nejakom ohľade takpovediac s kožou na trh, majú „skin in the game“.
      Aj z toho dôvodu má zmysel v rámci nejakej sféry počúvať iba vyjadrenia a názory niekoho, kto má v danej sfére práve „skin in the game“. (Napríklad, že správnosť/nesprávnosť jeho názoru mu priamo prináša/neprináša peniaze.) Pokiaľ si niekto fičí na cudzích peniazoch – granty, sponzoring, korporátne financovanie, štátna správa atď. -, pravdepodobnosť, že je nútený pracovať so svojimi mapami reality a následne prinášať realistické vhľady, dosť rapídne klesá.

      Thumb up 6 Thumb down 0

      Odpovedať

Diskusia je moderovaná. Komentáre, ktoré nie sú k téme, obsahujú nadávky alebo osobné invektívy, nebudú schválené. Reakcie na komentáre sa rozvetvujú do max. hĺbky 10 komentárov.

Leave a comment

*