Menej štátu

 

ŠIALENÝ BLOG

Prečo sa veľká časť médií hlavného prúdu a tzv. elít dostala v odhadovaní Trumpových šancí na slepú koľaj? Toto je asi najzaujímavejšia otázka. Všetky doterajšie zdôvodnenia, ktoré som si v našich médiách prečítal, sa totiž nedotýkajú príčiny, ktorú považujem síce nie za jedinú, ale za dosť zásadnú. Vlastne sa jej dotýkať ani nemôžu, keďže (väčšinou) stále stoja na slepej koľaji a nepodnikli žiadny ozajstný pokus dostať sa z nej.

Ale poporiadku. Pre tých, čo záležitosť sledovali aj mimo informačného šumu servírovaného väčšinou médií hlavného prúdu, nemusí byť meno Scott Adams úplne neznáme. Je to autor fenomenálne úspešného komiksu Dilbert. Keď krátko po ohlásení Trumpovej kandidatúry bohorovne vyhlásil, že Donald Trump vyhrá nielen primárky, ale aj prezidentské kreslo, málokto ho bral vážne (podobne ako v tom čase Trumpa).

Lenže čím viac sa táto a ďalšie Adamsove predpovede napĺňali, tým zaujímavejší sa stával. Vo finále volebného boja sa stal fenoménom, na ktorého blog a tweety sa upierali milióny očí. Čím bol taký zaujímavý? Jednak tým, že jeho predpovede budúceho vývoja sa až nepríjemne často vypĺňali. Zároveň tým, že ako kreslič komiksov dosahoval väčšiu úspešnosť a presnosť odhadov než desiatky študovaných expertov a analytikov.

Sledovať Adamsov blog, najmä v kontraste s oficiálnym spravodajstvom a prognózami, bolo samé o sebe dobrodružstvom. Neraz ste pri tom podliehali presvedčeniu, že čítate výplody človeka balansujúceho na hrane šialenstva. A občas jasne skĺzavajúceho za túto hranu.

Bolo to tak zakaždým až do chvíle, kedy sa ďalší jeho uletený predpoklad ukázal ako veľmi presný. Tento cyklus sa opakoval znova a znova. Isteže, netreba sa vzrušovať nad každou vyplnenou predpoveďou Trumpovho víťazstva. Keby dostatočne veľký počet ľudí náhodne tipoval výsledok čohokoľvek, s veľkou pravdepodobnosťou sa nájde zopár „géniov“, ktorých odhad sa ukáže ako dokonale správny. Prípad Scotta Adamsa je však výnimočný v tom, že v časovom rámci takmer jeden a pol roka vykazuje zarážajúcu konzistentnosť čiastkových odhadov aj v tipovaní celkového výsledku.

 

X-MEN: APOCALYPSE

Čo bol teda faktor, s ktorým operoval Adams? Odpoveď mnohých prekvapí. Žiadne módne big data, žiadne sofistikované štatistické modely ani ultra hype analýzy. Práve naopak – k väčšej presnosti odhadov mu stačila dôvera vo vlastný úsudok, vysoká miera spoločenskej empatie, schopnosť potlačiť pri pozorovaní diania vlastné ego (predsudky, túžby a vlastné priania) a najmä znalosť masovej psychológie a fungovania (nielen) politického marketingu.

Vďaka tomuto nazeraniu postrehol Adams už pri prvej Trumpovej tlačovke zásadnú vec: Donald Trump je jeden z najväčších (nielen) politických marketérov, aký kedy žil. Jeho schopnosť doslova tvarovať a ohýbať realitu ľudí, ktorí mu venujú pozornosť, je – podľa Adamsa – ešte väčšia a silnejšia, než tá, ktorou disponoval napríklad Steve Jobs.

Termín „sféra skreslenej reality“ – reality distortion field (RDF) sa v tomto zmysle ujal od začiatku osemdesiatych rokov, kedy ho – inšpirovaný Star Trekom – prvý raz použil Bud Tribble, aby opísal Jobsovu charizmu a jej pôsobenie na ľudí pracujúcich na projekte Macintosh. Neskôr ho rozvinul Andy Hertzfeld, podľa ktorého vystihoval Jobsovu schopnosť presvedčiť samého seba aj ostatných o takmer čomkoľvek. Steve Jobs to dosahoval mixom šarmu, charizmy, bravada, hyperboly, marketingu, schopnosti upokojiť a neodbytnou vytrvalosťou. (Stojí za zmienku, že všetky tieto prvky z Hertzfeldovej charakteristiky vedome používa aj Donald Trump – píše o tom vo svojich knihách, konkrétne v The Art of the Deal a Think BIG and Kick Ass in Business and Life.)

Podľa Hertzfelda sa Jobsova schopnosť RDF prejavovala tým, že divákom doslova prekrútila alebo skreslila zmysel pre proporciu a rozsah problémov, v dôsledku čoho uverili, že vytýčená úloha je reálna.

V životopise Steve Jobs od Waltera Isaacsona je tomuto fenoménu venovaná celá jedenásta kapitola. V politickej sfére túto schopnosť prisudzovali napríklad Billovi Clintonovi a denník Financial Times tento termín použil v súvise s Elonom Muskom.

Scott Adams sa o sile tejto schopnosti u Trumpa vyjadril nasledovne: „Na stupnici od jedna po desať bol Steve Jobs 10, Trump 15.“ Ikonický autor a svetovo uznávaný odborník na sociálne médiá David Meerman Scott to v článku Za prezidenta bol zvolený najlepší marketér zhrnul stručne a jasne: „Donald Trump je marketingový génius.“

Táto odbočka bola nevyhnutná pre pochopenie toho, čo považujem za zlomový bod, v ktorom mediálne pokrytie Trumpa a odhady jeho šancí celkom uleteli z reality.

 

SÚBOJ ILÚZIÍ

Máloktorý politický súboj je súbojom ozajstných faktov a racionality. Tzv. post-faktická éra v politike nie je ani tak posunom v povahe politických bojov, ako skôr posunom v našom chápaní a v lepšom porozumení tomu, o čo v politických kampaniach naozaj ide (a vždy išlo).

Takmer každá politická konfrontácia je súbojom tzv. frejmov (používam poslovenčený výraz od anglického frame) alebo rámcov či skratkovitých konceptov. Tieto frejmy – čo najjednoduchšie a najobraznejšie skratky/rámce –, cielene vytvárajú jednotlivé politické tábory a snažia sa do nich polapiť svojich politických oponentov. Politický stret je súbojom o to, v akom (negatívnom) rámci/frejme zostane vo vnímaní rozhodujúceho počtu voličov polapený oponent, a v akom (pozitívnom) rámci/frejme sa do vedomia a podvedomia rozhodujúceho počtu voličov zapíše naša strana alebo kandidát.

Každý frejm musí byť čo najjednoduchší, najobraznejší, najvirálnejší a zároveň navrhnutý tak, aby automaticky – na hlbinnej, podvedomej báze – okamžite vyvolával čo najprudšie kladné alebo záporné emócie.

Donald Trump je majster vo vytváraní extrémne silných frejmov. (Opäť odkazujem na The Art of the Deal, kde o týchto frejmoch, alebo „hyperbolách“, ako ich volá, dosť podrobne píše.) Túto schopnosť úspešne používal v biznise, v televíznych show, a samozrejme aj v prezidentskej kampani. (Zdôrazňujem, že táto schopnosť nevypovedá vôbec nič o tom, aký bude prezident. V histórii ňou disponoval napríklad Churchill alebo Hitler, a každý ju použil iným spôsobom.)

Len čo sa začali primárky, Trump nezostal svojej povesti nič dlžný. Okamžite začal svojich konkurentov politicky likvidovať neobvyklo trefnými, účinnými a virálnymi „lingvistickými kill shotmi“: „Low-Energy Jeb“, „Little Marco“, „Lying Ted“, atď.

Samozrejme, že z racionálneho pohľadu ide o čosi nesmierne primitívne a detinské, ako zdôrazňovali experti. Mnohí z nich však vo svojich analýzach spätne uznávajú, že práve táto stratégia „negatívneho brandingu“ jeho protivníkov výrazne prispela k Trumpovmu víťazstvu v primárkach (stačí použiť Google).

Ukážky tohto používania lingvistických labelov, ako aj ďalšie postupy Trumpovho narábania s frejmovaním a priťahovaním pozornosti (nevyhnutnej na zasadenie frejmov), si môžete pozrieť tu: (Mimochodom, Charlie Houpert – autor tohto videa nazvaného Why Trump Will SMASH Hillary, ktoré publikoval 23. mája 2016, si na základe týchto predpokladov stavil na Trumpovo víťazstvo tisíc dolárov, čo sa mu aj oplatilo.)

Okamžite po nominácii začal Trump používať silné frejmovanie aj proti Hillary. (Najviac sa ujal lingvistický kill shot: „Crooked Hillary“ a asociácia „Criminal Clinton“.)

V Clintonovej tábore nepracovali žiadni hlupáci. Poučení tým, ako účinne sa Trumpove taktiky prejavili v primárkach, vedeli, že ich ignorácia alebo protiútok inými, viac štandardnými politickými zbraňami, nebudú účinné.

Preto začali v krízovom režime inštruovať Hillary, aby používala rovnaké zbrane. Počiatky tohto pre Hillary nie príliš obvyklého a prirodzeného štýlu konfrontácie boli veľmi rozpačité (ako vidíme aj na Houpertovom videu vyššie). Donald Trump bol na koni a vo svojich statusoch na Facebooku sa netajil tým, že túto prevahu cíti a maximálne ju využije.

Lenže zhruba začiatkom leta nastala zásadná zmena. Nevieme, čo presne sa stalo, no môžeme sa domnievať, že bossovia a operatívci Clintonovej štábu konečne narazili na niekoho (alebo na celý tím) dostatočne schopného bojovať aj na ihrisku, na ktorom dovtedy výrazne dominoval Trump.

Hillary prestala Trumpove útoky odrážať slabými a bezzubými protiúdermi. Namiesto toho nasadila rovnako silné a účinné frejmovanie, pričom tak ona, ako aj jej otvorení či skrytí podporovatelia vo veľkých médiách aj medzi tzv. elitami, začali preberať a masívne používať staršie aj nové negatívne labely a lingvistické kill shoty na samotného Trumpa.

Ako najsilnejšie a najúčinnejšie sa ukázali tie, ktoré ho spájali s týmito asociáciami: nebezpečný, nekontrolovateľný (nevie sa kontrolovať/ovládať), tyran (bully), nenávidiaci ženy, nevhodný temperament (unfit), nekvalifikovaný na prezidenta (unqualified), xenofóbny, fašistický, rasistický, homofóbny, sexistický, novodobý Hitler.

Treba si uvedomiť, že žiadny frejm nebude dobre fungovať, ak neobsahuje aspoň zrnko pravdy alebo jej náznak. To tvorí nevyhnutý základ, no každý frejm, či už pozitívny alebo negatívny, toto zrnko disproporciálne nafukuje a prepája so želanou emóciou (to je pointa hyperboly). Všetky frejmy – Trumpove aj tie pochádzajúce z Clintonovej tábora –, fungovali na tomto princípe.

 

MIMO REALITY

Dostatočne schopný marketér, spin doktor či tzv. persuader, dokáže s dostatkom informácií vytvoriť takmer ľubovoľný účinný frejm na takmer ľubovoľnú osobu. Bez ohľadu na jej ozajstný charakter, prevažujúce správanie alebo prevažujúci charakter konania. Realita tu nezohráva príliš veľkú úlohu. Pri dostatočne širokom a zároveň hlbokom skúmaní života, prejavov, slov, vtipov, skutkov a písomných vyjadrení ľubovoľnej osoby skôr či neskôr objavíte želané zrniečko, ktoré vytvorí pevný základ pre akékoľvek frejmovanie.

V prípade kontroverznej osoby so značne excentrickým správaním a svojským vyjadrovaním (mierne povedané), ako je Donald Trump, to nebolo nijako náročné. Navyše, v prvej fáze kampane, keď potreboval pritiahnuť pozornosť médií, na čo cielene používal tie najúčinnejšie taktiky (kontroverzné výroky, konflikty, urážky), sám vytvoril nevyčerpateľnú zásobáreň pre tvorbu veľmi účinných anti-trumpovských frejmov. (To, že najúčinnejšou metódou na pritiahnutie pozornosti veľkých médií a získanie priam gigantického mediálneho priestoru zadarmo sú kontroverzné výroky, konflikty a urážky, čo sa potvrdilo aj v tomto prípade, je jeden z aspektov, nad ktorým by sa v rámci reflexie mohli a mali tieto médiá, často hovoriace o etike, zamyslieť.)

Táto zmena v dynamike súboja bola taká markantná a účinnosť nových Hillariných taktík taká razantná, že – podľa môjho názoru – značne otriasla aj samotným Trumpom. Ten sa dovtedy na svojom verbálnom „bully ihrisku“ cítil byť neohrozeným majstrom, no odrazu namiesto „slabučkého hryzkania“ dostával jednu bolestivú ranu za druhou. (Scott Adams sa na svojom blogu zamýšľal nad identitou tajomnej „Godzilly“ – človeka, alebo tímu, ktorý v tomto štádiu nastúpil na pomoc v Clintonovej kampani. Jeho domnienkou bolo, že môže ísť o samotného Roberta Cialdiniho, známeho profesora behaviorálnej psychológie a marketingu, autora medzinárodných bestsellerov ako: Influence: The Psychology of Persuasion alebo Pre-Suasion: A Revolutionary Way to Influence and Persuade. Táto domnienka nemusí byť úplne odveci, keďže Robert Cialdini bol v roku 2012 členom Obamovho volebného tímu. Adams tiež vyslovil domnienku, že Cialdini pôvodne pracoval pre Sandersovu kampaň a až po nominácii Hillary Clintonovej prešiel do jej tábora.)

S trochou x-manovskej nadsázky by sa dalo povedať, že v tejto fáze kampane sa začal súboj dvoch gigantov so schopnosťou vytvárať sféry skreslenej reality. A myslím si, že práve tu došlo k zásadnému zlomu, kde sa, nielen pre redaktorov médií hlavného prúdu a expertov, ale aj pre mnohých voličov jednej či druhej strany, realita rozštiepila a rozpadla na celkom oddelené ostrovy plávajúce vo vlnách surreálna. Sila použitých frejmov bola taká enormná a bezprecedentná (táto amplifikácia ich účinnosti možno súvisí s nástupom digitálnej éry, sociálnych médií a mobilných technológií), že veľa redaktorov, expertov i voličov zostáva v surreálne týchto umelo vytvorených rámcov zaseknutých ešte aj dnes.

 

VÝHYBKA NA SLEPÚ KOĽAJ

Zrejme už tušíte, akým smerom sa bude moja úvaha uberať. Mnohí redaktori médií hlavného prúdu, príslušníci tzv. elít, analytici, experti aj aktivisti reagovali svojím výsmechom, zúrivým útočením aj odhadovaním nulovej Trumpovej šance na výhru v podstate správne a logicky.

Jediným, no zato zásadným, problémom bolo, že od istého bodu už vôbec nevnímali reálneho Donalda Trumpa a jeho konanie, ale namiesto neho len (ich vlastný) umelo vytvorený súbor frejmov. Ten bol taký silný, extrémne virálny (šíril sa v ich sociálnych kruhoch ako lesný požiar) a presvedčivý, že mu celkom prepadli a zamenili ozajstného Donalda Trumpa za ilúziu, za umelo vytvorenú halucináciu.

Najväčším paradoxom týchto volieb je, že členovia Hillarinho volebného tímu, jej spin doktori a marketéri, odviedli takú dokonalú prácu, vytvorili taký silný, sugestívny a chytľavý súbor frejmov, až mu sami podľahli (a príliš dobre odvedenou prácou prehrali Hillary voľby).

Sami, a spolu s nimi aj všetci ich otvorení či skrytí spojenci – mainstreamové médiá, experti, analytici, celebrity, aktivisti, príslušníci tzv. elít, ako aj veľká časť samotných voličov, prestali od istého bodu vnímať, analyzovať a interpretovať reálneho Trumpa a jeho reálnu kampaň. Vlastný frejm, ktorému uverili, im doslova pozmenil vnímanie aj vyhodnocovanie reality.

Dalo by sa povedať, že zámer Clintonovej spin doktorov vypálil oveľa silnejšie, než mal. Bolo to ako výbuch divokého ohňa v Hre o tróny. Trumpa tento súbor frejmov zosmiešnil, zasadil mu množstvo ťažkých rán, ale ich samých – a celý ich tábor, nielen v Amerike – oslepil natoľko, až stratili kontakt s realitou, čo sa v ozajstnom konflikte takmer vždy rovná prehre. Vytvorili vlastne obrovský konfirmačný bias, ktorému sami padli za obeť.

Novodobý Hitler totiž v modernej a multikulturálnej Amerike naozaj nemôže vyhrať voľby. Jednoducho to nie je možné.

Neschopný klaun, ktorý nedokáže kontrolovať, čo hovorí, a tára jedno cez druhé (podľa Dušana Fischera nedokáže Donald Trump udržať jednu myšlienku dlhšie než 20 sekúnd), naozaj nemôže vyhrať prezidentské voľby v USA. Jednoducho to nie je možné, má nulové šance a dá sa to považovať akurát tak za vtip.

Xenofóbny, sexistický hulvát nenávidiaci prisťahovalcov a ženy nemôže vyhrať, lebo bez ich hlasov sa to jednoducho nedá. Presne tak, je to pravda. Xenofóbny, sexistický hulvát nenávidiaci ženy a urážajúci Mexičanov by nemohol vyhrať a už vôbec nie získať takmer tretinu hispánskych a 42 percent ženských hlasov, ako sa to v realite podarilo Donaldovi Trumpovi. (Viac hlasov od minorít než „ne-rasistický“, „ne-xenofóbny“, „ne-nenávidiaci“, „ne-fašistický“, „ne-sexistický“ predchádzajúci republikánsky kandidát v roku 2012.)

Dalo by sa pokračovať mnohými ďalšími príkladmi.

Všetko vyššie uvedené platí a nikomu sa nemožno čudovať, keď to oduševnene a s istotou tvrdil. Jedine, že všetky vyššie uvedené výroky sa týkali umelých frejmov rozšírených z demokratického tábora, nie reálneho Donalda Trumpa. (Pripomínam, že každý funkčný frejm musí obsahovať zrnko pravdy a ani tieto neboli výnimkou. Frejm je však disproporciálna skratka, nie zachytenie zložitej a oveľa širšej, bohatšej, košatejšej reality. Preto je emotívne účinný v kampani, ale jeho zámena s prvkami reality skončí zákonite katastrofálne. V rozlišovaní frejmov a reality spočíva aj zvyčajná zmena predvolebnej a povolebnej rétoriky úspešných politikov.)

Čitatelia v komentároch upozorňovali našich aj zahraničných novinárov, že ich vnímanie Trumpa sa stáva absurdné. Médiá – v rámci proklamovaného načúvania čitateľom – spravidla reagovali zamykaním diskusií. (Fáza popierania nastáva ako prvá pri každom pocite ohrozenia reality – či už ide o alkoholika, smrteľne chorého človeka alebo príliš namotivovaného podnikateľa.) Nebolo to však myslené ako urážka, aspoň nie vždy. Čitatelia ich úprimne upozorňovali na to, čo videli všetci, ktorí úplne nepodľahli anti-trumpovskému frejmovaniu, a stále vnímali Donalda Trumpa ako Donalda Trumpa (človeka z mäsa a kostí, s mnohými chybami, ale aj s kvalitami), nie ako jednorozmernú zápornú rozprávkovú postavu alebo akúsi neživotnú karikatúru všetkých necností ľudskej bytosti.

 

AKO?

Ako mohlo k takému oslepeniu frejmami z vlastného tábora vlastne dôjsť? Pomerne jednoducho. A je to memento nielen pre novinárov, expertov a analytikov, ale pre nás všetkých.

Podieľali sa na tom (okrem samotných frejmov a ich sily + ozajstných Trumpových úletov), najmä dva faktory, ktorým v živote podliehame všetci: a) wishful thinking/konfirmačný bias, b) social proof (spoločenský dôkaz).

Wishful thinking a konfirmačný bias

Keďže analytici, novinári, experti a časť tzv. elít uverila v ozajstnú pravdivosť anti-trumpovských frejmov, ich následný logický záver bol jednoznačný: nikto takýto sa nemôže stať ďalším americkým prezidentom. A mali pravdu. Nikto, kto by bol naozaj reálnym zosobnením daných frejmov, by tieto voľby nikdy nemohol vyhrať.

Od tohto (kvázi) správneho a pravdivého presvedčenia – v kombinácii s prístupom, ktorý som v piatich bodoch popísal v minulej časti článku –, bol už len kúsok k priam učebnicovému konfirmačnému biasu. Všetky prieskumy a indície, ktoré jasne naznačovali, že Donald Trump vyhráva alebo môže vyhrať voľby, novinári, experti a tzv. elity jednoducho vytesnili; vôbec ich nevnímali. Keďže im nepasovali do ustálenej mapy reality, kde (iluzórny) Donald Trump naozaj nemohol vyhrať, buď ich celkom prehliadli, alebo ich považovali za irelevantné.

A keďže ich nevideli, dopustili sa ďalšej čítankovej chyby v úsudku, ktorú opisuje Nassim Taleb: zamenili neprítomnosť dôkazu za dôkaz neprítomnosti. Tj. keďže žiadne relevantné prieskumy a indície naznačujúce možnú Trumpovu výhru nevideli, považovali to za potvrdenie, že žiadne takéto prieskumy a indície neexistujú (a teda Trump nemôže vyhrať).

Na tomto biase sa veľkou mierou podieľalo aj ich osobné wishful thinking a tzv. priming (vnímali iba to, na čo sa sami dopredu naprogramovali), keďže často boli a sú osobne až príliš emotívne angažovaní v neprospech Trumpa a v prospech Clintonovej, čo je pri novinároch a expertoch profesionálna chyba.

Social proof

Sila spomínaných frejmov a konfirmačný bias novinárov či expertov by však samé osebe nevyvolali taký masový sklz do sféry skreslenej reality. Pridružil sa k tomu ďalší nový fenomén.

V období niekoľkých mesiacov pred voľbami som nemohol prehliadnuť zaujímavý úkaz. Moji známi a priatelia, najmä tí s ľavicovo liberálnym a progresívnym nastavením, medzi sebou na Facebooku a ďalších sociálnych sieťach často zdieľali rôzne vtipy, obrázky a karikatúry zosmiešňujúce Donalda Trumpa. V komentároch pod každým z nich sa v družnom a veselom duchu vzájomne utvrdzovali v tom, že tie najokatejšie anti-trumpovské frejmy sú pravdivé.

Ktokoľvek s čo i len trochu iným názorom, bol z týchto diskusii skôr či neskôr vylúčený a ostrakizovaný. Nastal tak zaujímavý jav – celý jeden novodobý kmeň, rádovo v stovkách ľudí, sa pomocou dokonalého social proofu po celé mesiace svojpomocne utvrdzoval o pravdivosti úzko vymedzeného a miestami aj značne skresleného pohľadu na realitu.

Tým samozrejme netvrdím, že všetky ich názory boli chybné alebo pomýlené. Práve naopak, v mnohých ohľadoch mali pravdu, viaceré z ich obáv boli a sú opodstatnené. V mnohých veciach však skĺzli do celkom skreslenej sféry, čo pokrivilo aj ich finálne odhady a očakávania.

Vidíme tu zaujímavý a dnes už aj dostatočne preskúmaný jav – sociálne médiá umožňujú komunikovať a zdieľať názory a pohľady na svet výhradne s príslušníkmi nášho „kmeňa“, tj. s ľuďmi pohybujúcimi sa na rovnakej alebo veľmi podobnej mape reality. Je to tak príjemnejšie. Ak si môžeme vybrať, prirodzene nás to ťahá k ľuďom podobnej „krvnej skupiny“. Niekedy, najmä pri komplexnejších otázkach, ktoré sa dotýkajú väčších celkov, napríklad celého štátu alebo medzinárodných záležitostí, to však môže byť zradné.

Podobný úkaz sa objavuje aj v off-line svete. Keďže žijem striedavo v Ružomberku a v Bratislave a často navštevujem Prahu, dokážem to porovnať. Vo veľkých mestách plných rôznorodosti sa často objavuje názor, že ľudia z „hluchých“ regiónov alebo z menších miest sú „obmedzenejší“, menej rozhľadení a všeobecne majú užší záber.

Teoreticky to dáva zmysel, no reálna skúsenosť môže byť iná. Keď si idem v Bratislave posedieť so známymi, ponuka kvalitných, inteligentných a zaujímavých ľudí je taká veľká, že umožňuje špecifikovať výber, či už vedome alebo podvedome, na ľudí s +/- rovnakým alebo veľmi podobným svetonázorom a záujmami, než mám ja sám.

Tak je to najpríjemnejšie a tak to robí aj veľa ďalších ľudí, ktorých v Bratislave poznám. Nehrozí pri tom napríklad zásadná ideologická škriepka alebo konfrontácia s názormi, ktoré vás vyhodia z rovnováhy na niekoľko dní – k prirodzenosti človeka patrí, že, pokiaľ môže, snaží sa takýmto otrasom a konfrontáciám vyhnúť. Väčšinou z takýchto stretnutí odchádzate príjemne naladení, vaša mapa reality na nich neutrpí žiadny závažný otras. Po čase to začnete považovať za štandard. Cítite sa príjemne, váš spoločenský status v rámci „kmeňa“ rastie, no spolu s tým sa značne znižuje flexibilita a schopnosť prepínať, alebo aspoň vnímať aj odlišné mapy reality, než je tá vaša.

Keď si chcem posedieť so známymi v Ružomberku, situácia je veľmi odlišná. Vzhľadom k podstatne nižšiemu počtu ľudí (limitované veľkosťou mesta a ponukou pracovných príležitostí), je tu, oproti veľkomestám, výrazne znížená možnosť výberu. Ak sa chcete pozhovárať s niekým, kto spĺňa vaše predstavy o tom, čo je to kvalitný, inteligentný a zaujímavý spoločník, musíte zabudnúť na luxus zhodnej alebo veľmi podobnej mapy reality. Ak to neurobíte, nepozhovárate sa zrejme s nikým, alebo sa váš sociálny život zúži na kontakt s jedným či dvoma kamarátmi.

V praxi to znamená, že ak sa chcete spoločensky vyžiť, skončíte pri stole s ľuďmi, ktorí sú inteligentní aj rozhľadení, no neraz majú diametrálne odlišný svetonázor či politické presvedčenie, než vy. Inú možnosť sociálneho vyžitia proste nemáte, okolnosťami ste prinútení k niečomu, čo vo veľkomestách kvôli väčším a príjemnejším možnostiam pravdepodobne nezvolíte (alebo len veľmi občasne).

Z takýchto posedení v malom meste neraz odchádzate otrasení, rozčúlení a dezorientovaní, pretože tam úplne bežne padajú názory, ktoré, keby zazneli v bratislavskej kaviarni, vyvolajú implóziu polovice našej intelektuálnej obce.

Aspoň spočiatku to tak funguje. Po čase sa naučíte nereagovať na každú odlišnú mapu reality emotívne, pretože zistíte, že nie je nutne ohrozením tej vašej. Práve naopak, v tak trochu vynútenom kontakte s ozajstnou rôznorodosťou získate dostatočné vnútorné sebavedomie na to, aby ste si udržali svoje presvedčenie bez nutkania zakaždým ho emotívne brániť a presadzovať. A navyše sa vďaka tomu dokážete – opäť bez veľkých emócií – pozrieť aj na svetonázory a mapy reality, ktoré sú vám osobne cudzie.

V tomto zmysle môže, paradoxne, práve život v menších mestách napomáhať schopnosti širšieho rozhľadu, zatiaľčo život vo veľkomestách ponúka luxusnú, no neraz zradnú, možnosť naplno si vystačiť iba s ľuďmi so síce zaujímavými, ale dosť podobnými názormi a vnímaním. (Samozrejme, najdôležitejším faktorom je to, ako je človek nastavený a čo vyhľadáva.)

Mimochodom, ani v Bratislave to vždy nebolo tak ako dnes. Milo Urban vo svojich pamätiach opisuje zaujímavý fenomén. Do hlavného mesta sa v tridsiatych rokoch minulého storočia zbiehali z celého Slovenska osobnosti, ktoré by sme dnes označili ako tzv. elity. Nebolo ich však tak veľa, aby si v rámci spoločenského vyžitia plne vystačili iba v rámci svojich vlastných mini-kmeňov a názorových bublín. A tak v kaviarňach Astória, Reduta, Štefánka, Metropolka alebo Múzejka vysedávali a diskutovali všetci pokope. To bola bratislavská kaviareň. Komunisti s fašistami, anarchisti s demokratmi, ľudáci s liberálmi, konzervatívci s futuristami, národní socialisti s kozmopolitami atď. Neskorší vývoj v Slovenskom štáte bol nepochybne tragický a zločinný, no osobne som presvedčený, že nebyť tohto podhubia tridsiatych rokov, kedy v kaviarňach všetci spoločne diskutovali, hádali sa a udržiavali medziľudský kontakt, dopadli by veci ešte oveľa tragickejšie a katastrofálnejšie.

(Tento jav súvisí s tým, čo Nassim Taleb popisuje ako fragilitu a antifragilitu. Fragilný systém je dlhodobo pohodový a zdá sa byť bezpečný. Napríklad po celé mesiace príjemne diskutujete s ľuďmi, ktorí vyslovujú pre vás zaujímavé, no viac-menej konformné názory. Je to príjemné, nič nenarušuje pohodu a pocit bezpečia, všetko ide bez väčších otrasov. A potom nastane deň, kedy si ľudia zvolia Trumpa, brexit, alebo, u nás, Kotlebu – čím ho neprirovnávam k Trumpovi, ani k brexitu. Naopak, robustný alebo antifragilný systém je vystavený neustálym otrasom a disrupciám, ktoré však nie sú také silné, aby systém rozbili. To znamená, že napríklad diskutujete alebo udržiavate kontakt s ľuďmi – samozrejme, iba pokiaľ vás netrollujú alebo na vás zaryto neútočia –, ktorí narušujú váš pohľad na svet, ktorých názory vás rozčuľujú a iritujú, a ktorí predstavujú neustále, no nie fatálne, útoky na vašu mapu reality. Nie je to príjemné, je to poriadne hrboľatá cesta, no váš svet nebude plný „šokujúcich“ udalostí „z jasného neba“ ako napríklad zvolenie Trumpa, a ani sa čímsi takým neskončí, neprestane existovať.)

4,976 celkovo návštev, 2 návštev dnes