Menej štátu

S Martinom Vlachynským z INESSu sme v septembri minulého roku robili rozsiahly rozhovor. Jednou z tém boli aj aktuálne problémy v Eurozóne. Padla otázka, čo on považuje za najzásadnejšiu udalosť od vypuknutia hospodárskej krízy. Odpovedal nasledovne. Podľa mňa kľúčová udalosť ešte neprišla. Tá príde v dobe, keď sa v krajinách ako Grécko, Španielsko, Taliansko dostane k vláde strana ako Syriza, Podemos, alebo podobne. A povedia „My tie dlhy nesplatíme a eurovalu nič nevrátime“. To bude ten historický moment, keď eurozóna bude musieť rozhodnúť čo ďalej.

Prešlo pár mesiacov a máme to tu. Tak sme sa znova vybrali za Martinom, aby sme sa porozprávali o situácii v kolíske našej kultúry a jej presahu na celú Európu.

Takže teraz sa začnú diať veci?
Koncom februára si eurozóna kúpila ďalšie štyri mesiace. Grécko čakajú v lete splátky dlhu voči MMF a dlhopisov, ktoré má v držaní ECB. Momentálne na to nemá prostriedky. Takže bude musieť prísť k dohode. Začína sa špekulovať o treťom záchrannom balíčku vo výške 30-50 miliárd. Ale dojednať ho – to budú politické manévre iných rozmerov, než sme videli v 2010 či 2012.
Pod tlakom voličov sú nielen tradične nemeckí politici, ale aj Syriza. Celá sláva Syrizy je postavená na tom, že sa zbavia hnusnej Troiky a osekajú dlh. Na to aby aspoň čiastočne splnili tento veľký sľub, tak budú musieť vyjednať pomerne veľké odpustky. Už teraz predĺžením záchranného programu o štyri mesiace naštvali časť voličov aj vlastných členov, keďže tým porušili hlavné programové sľuby.
Grexit sa stal jednou z oficiálnych možností. V roku 2012 to bol čistý katastrofizmus a všetci európski politici boli odhodlaní spraviť všetko, aby Grécko udržali v Eurozóne. Určitý záujem tu stále je, ale už nie pripravenosť spraviť čokoľvek.

Čo je to vlastne zač tá Syriza? Sú to takí kovaní komunisti ako u nás poznáme z KSS?
Praví stalinskí komunisti sú v Grécku v strane KKE (Kommounistikó Kómma Elládas – komunistická strana Grécka), ktorí majú štandardne svojich 5-7 percent.
Syriza, teraz už strana, bola pred pár rokmi koalícia zlepená zo 7-8 z maoistických, trockistických, zelených a „hipisáckych“ strán. Jednoducho široké ľavicové spektrum od komunistov až po rôznych alternatívcov.

Luboš Blaha tam má starých kamarátov a drží im palce.
To ma neprekvapuje. K Syrize vzhliada nejeden ľavičiar. Podľa intelektuálnej ľavice sa rôzne tretie cesty Tonyho Blaira, respektíve sociálna demokracia všeobecne, posunuli príliš do centra a skutočná ľavica je podľa nich teraz Syriza.
Ostatne Syriza nie je vyslovene komunistická, či marxistická, pretože neodmietajú súkromné vlastníctvo. Volajú skôr po masívnych ľavicových reformách.

Nachádzajú sa v strane aj rešpektovaní ekonómovia alebo sú to len blázniví populisti?
Ja zase do tej strany až tak nevidím, ale nehovoril by som o bláznivých populistoch. Minimálne tí hore, Tsipras, Varoufakis a ďalší, majú pomerne jasnú stratégiu. Z tohto pohľadu by som to považoval za minimálne manažérsky kvalitne zvládnutý projekt. Samotnému Varoufakisovi určite nechýba racionalita. Otázne je, nakoľko tie opatrenia, ktoré presadzujú sú populizmus a nakoľko im skutočne veria. Na jednej strane môže vyhlasovať zvyšovanie minimálnej mzdy, to ale nemusia byť až také zásadné zmeny. Podstatné je, ako budú nazerať na verejné financie. Pokiaľ sa to zase zvrhne do obrovských verejných investícií, tak to nevidím rúžovo.

Ja mám k Syrize dvojznačný postoj. Na jednej strane sú ich plánované opatrenia zmesou populizmu za hranicou zdravého rozumu, ale odmietnutie európskej pomoci považujem za jedinú možnosť ako sa dostať z dlhotrvajúcej krízy. Ako to vidíš ty?
V podstate hej. Jedná sa o taký mix realistického videnia situácie Grécka a nerealistických opatrení. Grécky dlh je obrovský a rovnako by potrebovala reštrukturalizáciu firma, ktorá by bola v takejto situácii.

Grécky dlh stále rastie?
V roku 2012 prebehol haircut, ale to bol iba dočasný prepad. Momentálne je v situácii, keď sa rast zastavil. V roku 2014 sa im podaril primárny prebytok, čo znamená, že už nepotrebovali generovať nový dlh na zabezpečenie bežných výdavkov štátu. Ale v zásade dlhodobá udržateľnosť je prakticky nereálna. Prepad výberu daní v januári naznačuje, že radosť zo slušných primárnych prebytkov bola predčasná.

Varoufakis ako jedno z riešení navrhol naviazať grécke dlhopisy na hospodársky rast. Už si sa stretol s podobným riešením?
V praxi sú bežne dlhopisy indexované na infláciu, o indexovaných na hospodársky rast som čítal len v teoretickej rovine, nepočul som o ich praktickom použití, ale nepátral som po tom detailne. Perpetuálne dlhopisy (vyplácajú sa iba úroky, ale pokiaľ sa ho emitent nerozhodne splatiť, tak majú nekonečnú platnosť), čo bola druhá časť návrhu, tie existujú.
Ak by sa ale grécke dlhopisy pretransformovali na perpetuálne, tak by sa jednalo o monetizáciu dlhu (výška dlhu sa znižuje infláciou). Pretože by sa vymenili za grécke dlhopisy vo vlastníctve ECB, ktorá ich pôvodne nakúpila s plánom neskoršej splatnosti, respektíve predaja.

Kto ešte vlastní grécky dlh?
Väčšinu má Eurosystém, asi 60 percent dlhu, čiže dočasný euroval a bilaterálne pôžičky. Ďalej ECB a grécke banky. Určité percento má medzinárodný menový fond. A niektoré zostali aj v rukách súkromných investorov, ale z pohľadu globálneho finančného trhu je to zanedbateľné množstvo.

ECB zrušila výnimku pre grécke dlhopisy, ktoré mohli byť rovnako prijímané ako collateral (záruka) pri pôžičkách ako nemecké.
Áno. ECB poskytuje komerčným bankám likviditu a tie jej za to poskytujú collateral. Ten musí mať stanovený rating, ale Gréci dostali výnimku. A táto možnosť bola po nástupe Syrizy zrušená.
A takáto výnimka nebola udelená len pre grécke štátne dlhopisy, ale aj pre dlhopisy gréckych bánk. Tá už rovnako neplatí. To znamená, že grécke banky musia dnes dávať ako collateral iné cenné papiere, napríklad dlhopisy dočasného eurovalu.

A to je reakcia na víťazstvo Syrizy vo voľbách?
V podstate áno. ECB povolila používanie gréckych dlhopisov vďaka tomu, že grécka vláda pristúpila na reformy. Čiže vnímala dlhopisy ako bezpečné, lebo sa vláda zaviazala reformovať. Ale s nástupom novej vlády vidí centrálna banka splatiteľnosť dlhopisov ako ohrozenú a neakceptuje ich.

Je to relevantný tlak na grécku vládu?
Je to tlak. Teraz sú nútené banky, ktoré chcú získať dodatočnú likviditu využívať pôžičky ELA (Emergency Liquidity Assistence). Ale povolenie používať tento nástroj ECB prehodnocuje každé dva týždne. Nepovolenie by pre grécke banky znamenalo vážny problém. ECB tento nástroj už viackrát využila, napríklad v Írsku. Zavretie ELA by znamenalo pád bankového systému v danej krajine. A to si každá vláda rozmyslí.

Takže uzavretie ELA znamená pre Grékov návrat ku drachme?
Objem pôžičiek ELA už nie je tak dramaticky veľký. V roku 2012, na vrchole krízy, to bolo cez sto miliárd. Momentálne to bude pár desiatok miliárd v úveroch. Ale áno, ak grécke banky nenájdu vhodný kolaterál, tak by po zastavení ELA padli.

V akom stave sú momentálne grécke banky?
V lepšom ako boli v roku 2012, ale stále sú závislé na ECB. Vidíme to práve teraz. Akonáhle sa zjavila možnosť, že prídu predčasné voľby a Syriza pôjde do vlády, tak nastal pomerne výrazný odliv vkladov. V gréckych bankách je asi 140 miliárd vkladov, za posledných pár mesiacov ich uniklo asi 20 miliárd. Čo je 13-14% percent. Ak by takýto trend pokračoval, banky by boli nútené pomerne hlboko načrieť do ELA.

Môžeme to už nazvať run na banky?
Pokiaľ banka môže siahnuť na dodatočnú likviditu z ELA, tak si môže vkladov utekať koľko chce a oni to vedia pokryť z centrálnej banky. Akonáhle je tento kanál zavretý, tak to znamená koniec.

Guvernér ECB Draghi na začiatku roku ohlásil v eurozóne po americkom vzore kvantitatívne uvoľňovanie. Nemôže tento krok Grékom pomôcť? ECB môže nakupovať napríklad grécke dlhopisy.
Nemyslím si, že kvantitatívne uvoľňovanie Grécku nejakým zásadným spôsobom pomôže. Kvantitatívne uvoľňovanie pôjde cez národné centrálne banky a grécka centrálna banka nemôže teraz nakupovať iba dlhopisy s junkovým ratingom.

Prečo?
Sú na to pravidlá a mala by dohliadať, aby nemala také katastrofálne portfólium. Ale hlavne si nemyslím, že quantitative easing (QE) dokáže zabrániť defaultu Grécka. To nie je nástroj, ktorý by to nejakým zásadným spôsobom mohol ovplyvnil.
Európska centrálna banka má jediný cieľ a to dvoj-percentú infláciu. Čisto technokraticky sa na nič iné nepozerá. Ukazovatele im momentálne sprostredkúvajú, že Eurozóna vstupuje do deflácie a aby posunuli infláciu k tým dvom percentám, tak začali QE. Sú za tým síce ďalšie dôvody – dúfajú, že peniaze sa dostanú do ekonomiky, začne sa úverovať, naštartuje sa rast – ale to až v druhom slede. V prvom je inflácia dve percentá.

Aké aktíva teda chce Draghi v rámci QE nakupovať?
Chce nakupovať dlhopisy členských štátov, ale je to rozdelené podľa kľúča. Čiže do Grécka je nasmerovaná pomerne malá suma v porovnaní s celou Eurozónou.

Ako je momentálne v Grécku zainteresovaný Euroval?
Pri Grécku ide o dočasný euroval EFSF, ktorý požičal asi 141 miliárd.
Euroval je taká kvázi banka. Dohodol sa s Gréckom na výške pôžičky, splátkach a zároveň na trhoch ponúkol investorom eurovalové dlhopisy. Takže euroval čerpá peniaze z trhu. Ak by ale Grécko nedokázalo splácať svoje dlhy, tak by si euroval musel od členských štátov vypýtať peniaze na splácanie svojich vlastných dlhopisov.

Peniaze by sme museli poslať aj my?
Slovensko je členom eurovalu a ručí za jeho záväzky.

Ak by Grécko zbankrotovalo, koľko peňazí by sme museli poslať do eurovalu?
Stopercentný default je nepravdepodobný. To by bola veľká dejinná udalosť. Začali by sa im zabavovať aktíva po svete – lode, stoličky na ambasádach. Ale to by znamenalo, že sa na trhy nevrátia o 2-3 roky, ale možno o 7-10 rokov. Vždy sa teda dlžník snaží nájsť nejakú dohodu s veriteľmi.
Väčšinou sa spraví nejaký swap (výmena). Napríklad dlžník ponúkne veriteľom, že za každý eurový dlhopis dostane v nový v hodnote 25 centov. Ber to alebo nie. Často zostane malá skupina investorov, ktorí to odmietnu a staré dlhopisy predajú supím fondom (vulture funds). Tie sa špecializujú na vymáhania skrachovaných dlhopisov.
Toto sa už ale stalo v roku 2012, keď sa Grécku odpísali dve tretiny dlhu. Inšpiratívnym scenárom môže byť aj krach Argentíny v roku 2001.

Existuje možnosť, že by Grécko zbankrotovalo a nechalo si euro ako menu?
Teoreticky to predstaviteľné je. Technická príčina, ktorá by tomu a priori bránila nie je. Ale všeobecná vôľa, nechať si Grékov po bankrote v eurozóne, by bola si nulová.
Závisí to v podstate od toho, či by v prípade bankrotu Gréci dostali nejaké prekleňovacie prostriedky na fungovanie štátu a či by zostali fungovať úverové linky pre grécke banky v eurosystéme. Ale akonáhle by sa tieto predpoklady nenaplnili, tak štát nemá peniaze na prevádzku, ani na rekapitalizáciu bánk. V tom prípade nemajú inú možnosť ako začať tlačiť vlastné peniaze. Alebo to nechať na trh, nech si obyvatelia sami rozhodnú, čím budú platiť. Ale asi všetci tušíme, že toto sa nestane.
Je tu ešte možnosť, o ktorej sa málo hovorí a to je zavedenie duálnej meny. Oni si môžu nechať euro, ale práve na verejné financie a bankový systém rozbehnúť novú drachmu. A meniť ich v nejakom pomere.

A krajina, ktorá si týmto procesom prejde, sa po určitom čase vráti na finančný trh s tvrdením, že ona už od teraz všetky svoje záväzky poctivo splatí? Ako je to pre investorov dôveryhodné?
Je to otázka výnosov. Investor si zváži, či možné výnosy prevážia riziko. Ak áno, tak do toho ide. Takto to funguje so štátnymi, a pred tým kráľovskými, dlhmi už storočia. Grécko zbankrotovalo za posledných 200 rokov asi 8 krát.
Teoreticky ešte existuje jedna možnosť. Od roku 2012 sme boli svedkami niekoľko predĺžení splatností dlhopisov, zníženia úrokov, odloženia úrokových splátok. Grécko má z eurovalového dlhu odložené splátky úrokov na prvých desať rokov, takže ich v podstate začne platiť až roku 2022. Dá sa teda ešte reštrukturalizovať dlh. Napríklad, že sa istina síce nominálne nezmenší, ale natiahne splatnosť na 50 rokov a zníži sa úrok o pol percentuálneho bodu.

Čo to podľa teba spraví s ostatnými zadlženými krajinami v Eurozóne?
Španielsky Podemos to naznačuje úplne jasne, že Syriza je ich vzorom a chceli by ísť týmto smerom. Španielsko našťastie dostalo peniaze iba z trvalého eurovalu, nejakých 40 miliárd bankám, čo ale na španielske pomery nie je extrémna čiastka. Otázne je, čo to spraví v Portugalsku, kde ešte nie je tak skoordinovaná protieurópska opozícia ako v Španielsku alebo Grécku. Írsko bolo z týchto štátov najpoctivejšie a išlo do reforiem najrazantnejšie. Samozrejme, aj írski voliči sa budú pýtať, prečo by oni nemali dostať nejaké úľavy, keďže zaplatili vysoké náklady na reštrukturalizáciu bánk.

Bolo by vylúčenie Grécka z eurozóny varovným prstom pre Portugalcov a Španielov?
To je otázne. Napríklad Beppe Grillo z talianskeho hnutia piatich hviezd tvrdí, že eura by sa mali Taliani zbaviť. Paradoxne Gréci samotní sú relatívne pro-euro nastavení. Odchod Grécka z eurozóny je vec, ktorej sa Tsipras bude snažiť vyhnúť, pretože by bol pravdepodobne vnímaný negatívne.
Zaujímavé skôr bude, čo sa s vylúčenou krajinou bude diať v rokoch nasledujúcich po odchode. Tam je obrovské riziko, hlavne ak majú vo vláde stranu ako Syriza, že spadnú do takej venezuelskej schémy. Nová mena oproti euru výrazne zdevalvuje, začnú zavádzať cenové stropy, vznikne nedostatok tovaru, jednoducho veci typické pre niektoré štáty Južnej Ameriky. A to by mohol byť celkom strašiak pre ostatné krajiny Eurozóny.

Je možný aj pozitívny scenár? Po devalvácii klesnú Grékom mzdy a náklady na podnikanie a v kombinácii s už zavedeným európskym právom sa krajina stane magnetom na investície?
V Grécku mzdy klesli významne od začiatku krízy. V niektorých odvetviach bol pokles o niekoľko desiatok percent, napriek tomu sa to nejak zásadne neprejavilo na nezamestnanosti. Problémy sú tam štrukturálne – grécky priemysel je do značnej miery nefunkčný. Nevznikajú nové firmy, ale nie preto, že by mali drahú výrobu z pohľadu nákladov. Sú neefektívni z toho dôvodu, že živia veľký, neefektívny aparát a narážajú na množstvo regulácií. Stačí si pozrieť, kde sa nachádza Grécko v rebríčkoch konkurencieschopnosti.
Potrebná je skôr celková reštrukturalizácia ekonomiky, námatkovo štátne železnice, fungovanie letísk … Je tam jeden svetlý príklad – prístav Pireus. Ten si prenajala čínska firma a hneď na úvod ich privítal asi dvojmesačný štrajk lodiarov. Ale nakoniec ho dokázali neuveriteľne povzniesť a prijali asi 1500 nových zamestnancov. Momentálne ho menia na jeden z najväčších prístavov v Stredomorí. A pri tom stačil len vstup neveľkého kapitálu a zmena manažérskeho prístupu. Nakoniec aj samotné odbory pochopili, že keď všetko naokolo bankrotuje, tak bude lepšie s Číňanmi spolupracovať.

Takže problém Grécka nie je euro, ale podnikateľské prostredie.
A politické prostredie. Grécko sa pohybovalo v klasických politických sínusoidách; od reforiem, po nárast byrokracie. Ale práve euro umožnilo vytvoriť ilúziu trvajúcu asi 7-8 rokov, že od teraz už všetko bude fungovať bezproblémovo. Spôsobilo prílev kapitálu, narástli ceny nehnuteľností, obrovským tempom narástli mzdy. Napríklad medzi rokmi 2000 – 2007 v Nemecku narástli mzdy asi o 10 percent, v Grécku cez 50 percent bez nejakého zásadného nárastu produktivity. Postavili sa olympijské štadióny, aténske letisko, diaľnice a vznikla obrovská bublina vo verejných financiách. Štát jednoducho uveril tomu, že takto to pôjde financovať do nekonečna. A potom prišiel zlom, z ktorého sa stále nespamätali.

Keď porovnáme alternatívy – odpustenie dlhov a bankrot, je z nich pre Slovensko niečo prijateľnejšie?
Z Grécka by som sa z ekonomického hľadiska nebál. Podstatné je, čo to spraví s eurozónou. Buď to bude zlomový moment a vlády členských štátov – nielen Portugalska, Španielska, ale aj Francúzska – začnú politiku zdravých verejných financií brať vážne. Alebo to Grécko uhrá. Ale to budú chcieť ústupky všetci a EÚ pôjde smerom centralizácie a fiškálnej únie. Čiže také masívnejšie prerozdeľovanie ako dnes vidíme v rámci jednotlivých štátov, keď bohatšie centrá financujú tie menej rozvinuté regióny. Čo je pre mňa ten pesimistický scenár.

Tu treba vysvetliť prečo pesimistický, keďže bežného Slováka asi láka predstava, že nám budú Nemci posielať svoje peniaze.
Slovensko je z pohľadu verejných financií momentálne skôr na tej nemeckej strane. Pomerne draho sme si to zaplatili reformami. Napríklad ozdravenie bankového systému, ktoré sa udialo na prelome tisícročí, nás stálo v relatívnej mierke k HDP viac, ako sa odhaduje ozdravenie španielskeho bankového systému.
A samozrejme, tak ako sú teraz politickí troublemakeri krajiny periférie, tak by sa nimi neskôr mohli stať krajiny jadra. Už teraz istá opozícia existuje voči neustálemu otváraniu nemeckej peňaženky. Akonáhle sa ukáže, že to nepomohlo a prejavy gréckych politikov voči Nemecku budú také ako sú teraz, tak sa nemeckí voliči môžu obrátiť na strany ako AfD (Alternative für Deutschland). Tí budú mať o transferovej únii inú predstavu.

Rozhovor bol autorizovaný.

6,621 celkovo návštev, 1 návštev dnes