Menej štátu

Drahý Yousuf,

Na úvod by som Ti chcel odovzdať srdečné pozdravy od všetkých doma v Algieri. Mama Ťa často spomína a myslí na Teba. Vieš ako sa po otcovej smrti a Tvojom odchode do Francúzska ťažko pretĺkame. Peniaze, ktoré nám posielaš nás držia nad vodou. Aj kvôli ním a tým pár dinárom, čo som zarobil opravou áut, môžu sestry chodiť do školy. Patrí Ti za to veľká vďaka.

Ale teraz k veci. Musím ti vyrozprávať všetko, čo sa mi na mojej ceste za Tebou prihodilo a prečo som nakoniec nedorazil do Marseille ako sme sa pôvodne dohodli.

Asi pred troma mesiacmi som dostal list, v ktorom ma tvoj zamestnávateľ Francois ubezpečuje, že ma v Marseille zamestná. Presne ako si mi sľúbil. Rozlúčil som sa s mamou a sestrami a vyrazil do Líbye. Kontaktovať prevádzačov nebol žiadny problém. Vypýtali si 5000 dolárov ale podľa tvojej rady som im sľúbil odovzdať peniaze až na lodi.

Keď som to plavidlo videl, uvedomil som si, že vkladám život Alahovi do rúk. Bola to rybárska bárka, aké sa u nás plavia tak maximálne kilometer od pobrežia. Sicília mi prišla nedosiahnuteľná. Líbyjčania nás v noci nahnali do lode. Väčšinou samí černosi, ale aj pár Arabov zo Sýrie, približne sto ľudí. Sedeli sme na palube jeden vedľa druhého. Nikto sa s nikým nebavil, iba pašeráci na nás vkuse revali. Každý si uvedomoval, že v prípade aj toho najslabšieho vetra sa prekotíme a ideme všetci ku dnu. Celú noc a nasledujúci deň som sa iba modlil.

Našťastie bolo celý čas bezvetrie a more ako zrkadlo. Keď sa začalo stmievať, na obzore sa objavila zem. Líbyjčania sa rozkričali ešte viac. Že sa iba priblížia k brehu a my musíme rýchlo vyskákať. Stačí nám doplávať na pláž a sme v Taliansku. Asi sto metrov od brehu nás pašeráci vyhádzali z lode a obrátili kurz. Ďakujem Alahovi, že som doplával na pevninu. Keď sme si sušili na pláži oblečenie, loď bola už iba malá bodka na obzore.

V noci bola strašná zima a ja som mal všetky veci mokré. Takže som po tej predchádzajúcej premodlenej ďalšiu noc nespal. Asi hodinu po východe slnka nad nami preletel vrtuľník. Videl som na ňom zeleno-bielo-červenú trikolóru a spadol mi kameň zo srdca. Boli sme skutočne v Taliansku.

Policajti si po nás prišli okolo obeda. Museli sme vyzerať otrasne. Unavení, dotrhaní, premrznutí. Vyfasovali sme vodu, čokoládové tyčinky, deky. Neviem, či som niekedy niečo tak rýchlo zhltol, ako tie sladkosti. Nahnali nás na korby dvoch nákladných áut. Trmácali sme sa asi pol dňa.

V utečeneckom tábore som musel najprv stráviť pár dní na karanténe. V nemocnici boli lekári z Francúzska, tak odpadla komunikačná bariéra. Po karanténe si ma vraj zavolajú imigrační úradníci a od tohto rozhovoru bude závisieť môj ďalší osud.

Tak sa aj stalo. Najprv ma ubytovali v takej starej ubytovni so štyrmi ďalšími Sýrčanmi a potom si ma hneď zavolali do kancelárie v budove oproti. Za stolom sedela signora v tmavom kostýme s vlasmi vyčesanými dohora ako kohút na smetisku. Bola zabratá do papierov, pri nej stál arabský tlmočník. Tá sekera sa na mňa za celý čas ani raz nepozrela. Hovorila iba po taliansky a všetko riešila cez tlmočníka.

Hneď som požiadal o politický azyl, presne ako si mi radil. Spomenul som ako nás zavreli po demonštrácií a držali tri dni v cele. A ako zabili otca vládni vojaci pri tej protiteroristickej razii. To na úradníčku spravilo dojem. Podpísal som ešte pár formulárov a poslali ma preč. Moju žiadosť budú nejaký čas hodnotiť a ten čas budem musieť stráviť v utečeneckom tábore.

Tábor bol obkolesený ostnatým drôtom a pri vchodoch neustále hliadkovali vojaci. Ale okrem toho, že sme sa nemohli dostať von, režim bol celkom voľný. Dostali sme vreckové pár eur, ale všetky som minul na cigarety, ktoré Etiópčania dokázali nejakým spôsobom prepašovať do tábora. V spoločenskej miestnosti sme mali televízor, kde neustále bežal futbal. Pozeral som všetky zápasy Olympique s nádejou, že si ich onedlho pozriem s Tebou naživo.

Ale celý čas som myslel len na jedno. Ako dopadne moja žiadosť o azyl.

Keď si ma asi po mesiaci znova zavolali do kancelárie, vedel som, že je to môj deň D. Bol som taký napätý, až sa mi triasli ruky. V miestnosti už na mňa čakala moja stará známa. Prvý krát sa mi pozrela do očí a potriasla mi mojou neistou rukou. Taliansky niečo oficiálne mrmlala na tlmočníka. Vraj ma víta v slobodnej krajine. Moja žiadosť bola schválená. Od teraz sa už nebudem musieť báť o život.

Od šťastia som skoro vykríkol. Alah bol ku mne milostivý, pomyslel som si.

A potom to prišlo. Podľa najnovšieho európskeho nariadenia som získal povolenie na pobyt na Slovensku. Letenku mám pripravenú na zajtra. Vo Viedni si ma preberú slovenskí úradníci a všetko ostatné už budem riešiť s nimi.

Myslel som si, že zle rozumiem. Ale ja hovorím po francúzsky. V Marseille ma čaká brat. A dokonca tam pre mňa držia pracovné miesto, kričal som na ňu! Vytiahol som list od Francoisa a podal som ho úradníčke.

Chvíľu si ho v rukách otáčala a vrátila mi ho. Vraj po francúzsky nerozumie, oznámil tlmočník. Ráno mám byť zbalený. Bude ma pred ubytovňou čakať auto. Prajú mi v mojom novom živote všetko dobré. Arrivederci.

Nasledujúcu noc som nespal. Čo je to Slovensko? Kde to je?

Asi aby som neutiekol, sedel pri mne celú cestu v lietadle taliansky policajt. Po vystúpení si po mňa prišli dvaja muži v škaredej tmavozelenej uniforme. Posadili ma do auta. Nevedeli žiadnu zrozumiteľnú reč. Keď som sa pýtal kam ideme, tak som zachytil niečo ako „Al-dlovah“.

Viezli sme sa asi tri hodiny, najprv po diaľnici, neskôr po kľukatej dvojprúdovke lesom. Ešte nikdy som nevidel toľko stromov po kope. Takto nejak musí vyzerať brazílsky prales.

Zastali sme v malom mestečku pod horami pred ošarpanou budovou. Nad vchodom visel nejaký stredoveký s erb s bielym krížom. Zaviedli ma do kancelárie, kde sedela jedna úradníčka. Neviem, či tieto panie svoj výzor nejak koordinujú, ale ako by z oka vypadla tej talianskej sekere. Šedý kostým, vlasy prefarbené na blond, hrubé okuliare. Asi to je nejaká byrokratická uniforma.

Na rozdiel od Talianska chýbal tlmočník.

Bol to neskutočne frustrujúci „rozhovor“. Pani vedela pár anglických slovíčok, ja som sa snažil po francúzsky. Vraj ma ubytujú a nájdu mi prácu. Chcel som jej vysvetliť, že prácu mám, ale po jej nechápavých pohľadoch som to vzdal. Podpísal som všetky dokumenty v tom nezrozumiteľnom jazyku, ktoré mi strčili pod nos.

Ubytovali ma v miestnom hotely. Je tu našťastie internet a tak ti hneď píšem mail. Povedz prosím tvojmu šéfovi, nech s tým pracovným miestom na mňa počká. Však toto nedorozumenie sa musí vyriešiť a ja sa s pomocou Alahovou z tadiaľto nakoniec dostanem.

Zdraví ťa tvoj malý brat Ahmed

3,736 celkovo návštev, 1 návštev dnes