Minulý týždeň sa na webe SME objavil zaujímavý článok. Popisuje proces fungovania elektronických aukcií, v podstate vlajkovú loď agendy Radičovej vlády. Ide o opatrenie, ktoré by malo obmedziť korupciu pri obstarávaní v štátnom sektore tým, že sa zamedzí kontaktom medzi úradníkom a súťažiacim. Hodnotiaca komisia dostane na stôl všetky ponuky, ktoré formálne spĺňajú požiadavky a ponúkajú žiadaný tovar, alebo službu. Čo v takomto prípade zostane úradníkom na hodnotenie? Cena.
V článku sa píše, ako sa danej situácií prispôsobili súťažiaci. Seriózni uchádzači uviedli najnižšiu cenu, ktorú si môžu dovoliť. Tí neseriózni napísali na ponuku ďaleko nižšie číslo, ktoré im nepokrýva ani len náklady. Úradníkom nakoniec nezostáva nič iné, ako vybrať najnižšiu cenu. A ako to už býva v prípadoch, keď podpíšete zmluvu s neserióznym podnikateľom, konečná cena sa nakoniec navýši. Jednoducho využije situáciu, keď už nemáte reálnu možnosť vycúvať z podpísaného obchodu. Stáva sa aj v privátnom biznise. V súkromnom sektore ale už s daným partnerom neuzavriete ďalší kontrakt, iba z toho dôvodu, že na vás skúsi opäť úplne rovnaký trik.
Kvôli kompletnosti je treba zrekapitulovať celý proces, ktorý nás k elektronickým aukciám priviedol. Je to reakcia na bezprecedentné kauzy z čias prvej Ficovej vlády. Nástenkový tender, kauza Emisie, ale hlavne mýtny tender (keď bola vylúčená najnižšia ponuka, aby nakoniec s niekoľkonásobne predraženou cenou vyhrala neznáma firma s prepojením na žralokov z J&T) si žiadali systémové riešenie. Najmä, keď minister Fígeľ dokázal hneď po nastúpení do úradu vysúťažiť diaľničné úseky za rádovo nižšie ceny ako jeho smerácky predchodca.
Odborníci už vtedy varovali, že najnižšia cena na ponuke nemusí byť aj zárukou najlacnejšieho projektu. Cena sa rovnako ako v aktuálnom prípade môže navýšiť cez rôzne zmluvné dodatky. Tejto teórie sa hneď chytila garnitúra Fico II, keď sa rozhodla najnižšiu ponuku dokonca hneď z tendru vylúčiť.
Ako teda nastaviť pravidlá, keď vám na chrbát dýchajú dravci zo smeráckej podnikateľskej suity?
Občania majú naivnú predstavu, že keď sa nastavia zákony správne, tak bude štátny sektor nakupovať rovnako efektívne ako sektor súkromný. Toto bohužiaľ nieje technický možné.
Prvou esenciálnou prekážkou fungujúceho verejného obstarávania je fakt, že úradník nepracuje s vlastnými peniazmi. Ani jeho nadriadený, ani minister financií. To znamená, že bežný štátny zamestnanec nebude dobrovoľne porovnávať rôzne ponuky, aby nakúpil najvýhodnejšie. Ako to bez nátlaku a donucovania robí každý slovenský živnostník, keď si na výkon svojej činnosti kupuje vŕtačku, notebook, alebo auto.
V praxi to znamená, že ak štát nakúpi zle, tak strata nikdy nebude krytá z vrecka daného úradníka, ani z vrecka jeho nadriadeného, či ministra financií. Čiže neexistuje prirodzená vôľa nakupovať efektívne a absentuje aj dozor, ktorý by bol schopný nato dohliadnuť. Dozor funguje v súkromných firmách, kde zamestnanci rovnako nie sú finančne zainteresovaní na celkovom hospodárskom výsledku. Ale ich nadriadení sú. Na rozdiel od takého ministra financií, pre ktorého udržanie sa v kresle je dôležitejšia politická podpora ako vyrovnaný rozpočet.
Druhým zásadnym omylom je, že sa niečo také, ako efektívne riadenie funkčnej organizácie (úradu) dá napísať právnickou rečou do pár zákonov a paragrafov. A potom už len bude stačiť, aby sa každý štátny zamestnanec slepo držal týchto pokynov. Táto nesprávna predstava podľa mňa vychádza z nepochopenia nielen podnikania, ale aj podstaty fungovania dnešného sveta.
Podnikateľ (ale v podstate aj každý bežný človek) sa pri nákupe, vyhodnocovaní obchodných partnerov, či podnikaní všeobecne riadi súborom informácií, kde cena produktu je len jednou položkou so zoznamu.
Rovnako dôležitý (ak nie dôležitejší) ako nízka cena, je kredit predávajúceho, referencie a hlavne doterajšie skúsenosti s ním. Firmy častokrát nakupujú aj drahšie, ale cenia si ľudský prístup, flexibilitu a kompetentnosť v prípade problémov. A takýto rozhodovací proces sa ťažko zapisuje do algoritmov v právnickom žargóne.
Kde je tá hranica, keď ešte dáte prednosť milej a ochotnej obchodníčke, pred arogantnou sekerou, ktorá ale ponúka nižšiu cenu? A ako túto hranicu zapísať do paragrafov, aby si ho verejný obstarávateľ prečítal a mal hneď jasno, ako postupovať? Podnikateľ sa častokrát rozhoduje na základe intuície – dodávateľ, ktorý dojde neskoro na dohodnutú schôdzku, bude mať pravdepodobne problém s dodržiavaním termínov dodávky. A tieto jemné nuánsy obstarávania do zákona už nenatlačíme nikdy.
Fungujúce verejné obstarávanie je teda tak trochu oxymoron. Najlepšie by bolo, keby si tento fakt uvedomila aj slovenská verejnosť a požadovala viac zdrojov pre súkromné obstarávanie na úrok toho politického. Obstarávať si má občan rodinné kombi a nie minister vládnu limuzínu. Kým to tak ale nebude, tak by som sa držal pravidla najnižšiej ceny.
12,727 celkovo návštev, 2 návštev dnes
Podstatou problému je VIERA v racionálne správanie človeka. Viera, že človek (v tomto prípade) nakupuje podľa nejakého racionálneho rozhodnutia, podporeného súborom informácií, ktoré správne vyhodnotí. A táto VIERA je základom neustále sa opakujúcich pokusov tento postup popísať predpismi. Pričom tí istí ľudia budú podobný popis (napr. Bibliu) odsudzovať a vysmievať sa z neho.
Jednotlivec sa však rozhoduje subjektívne. Môže pri tom zohľadniť nejaké fakty, ale napríklad z tých „racionálnejších“ bude zohľadňovať aj predošlé skúsenosti (PREDSUDKY) a už len tieto súdobá liberálna elita odsudzuje ako niečo zlé až odsúdeniahodné.
Problém je v základoch, v etatistickom náboženstve. A proti viere sa ťažko argumentuje.
„Podstatou problému je VIERA v racionálne správanie človeka. “
– nevidím v tomto problém. A nachápem, v čom vidíš problém ty.
Ak človek nakupuje za SVOJE peniaze, pre seba, tak je mne lahostajné, či je racionálny. Poškodiť može iba seba.
Politik nemá nakupovať za MOJE peniaze, nemá mať ani moc nad mojimi peniazmi. Politik vlastne ani nemá existovať – nie je dôvod.
Podľa mňa existujú štátisti, ktorí „to myslia dobre“. Oni skutočne veria, že je technicky možné formálne opísať spôsob, ako by sa malo nakupovať optimálne. A ja tvrdím, že to technicky nie je možné. Z povahy veci samotnej. V mojom ponímaní sa ani nedostanem k riešeniu toho, za čie peniaze sa nakupuje. Ja neviem technicky optimálne nakupovať ani za tie svoje. Netrápi ma to preto, že nie som veriaci. Že som sa vyrovnal so spústou iných vecí, ktoré sa proste nedajú realizovať.
Samozrejme, ze maju casto dobre umysly.
Lenze cesta do pekla je dlazdena prave dobrymi umyslami. Mam genialny plan. Vsetci sa musia mat dobre. Zo zakona. Ale furt nejaki nevdacnici moje dobro nechapu. Dokonca maju tu drzost porusovat Zakon, hajzli. Ale ja im to to dobro nanutim hoc aj pomocou obuskov a bajonetov. Ale plan ani napriek vsetkemu nevychadza. A nieje lepsie. Ba naopak. Niekto to musi sabotovat. Inak to ani nejde. Taky genialny plan. Do dobytcakov s nimi! Ved ja ich naucim, diverzantov jednych.
Ak by si chcel pochopiť, v čom vidím problém, skús si to aspoň ako myšlienkový experiment. Skús si nasimulovať jeden nákup, ktorý by si musel uskutočniť podľa vopred zadaných kritérií. Objektívnych kritérií, podotýkam. Takže napríklad farbu auta si nevyberieš. Kľudne počítaj s fungujúcim právnym rámcom, ktorý bude len dôsledne dohliadať na to, aby si kritériá nastavil nediskriminačne, spravodlivo a podobne.
Napríklad si chceš kúpiť mobilný telefón. Parametre musíš nastaviť tak, aby si nepreferoval žiadnu značku. A ako prvé si pokusne skús, ako budeš reagovať na námiety výrobcov vysávačov, ktorí budú celkom v súlade objektívnym zisťovaním namietať, že nepotrebuješ mobil, ale vysávač. A žiadne také, že ja „potrebujem“, potrebu musíš objektívne zdvôvodniť.
Prajem veľa zábavy a pevné nervy 🙂
Nechápem dôvody takýchto konštrukcií. Ak si niekto kupuje čokolvek za SVOJE peniaze, tak nemá zmysel skumať nejaké objektívne argumenty. Kupovaný predmet má plniť potreby kupujuceho, a iba on je kompetentný rozhodnuť.
Elektronická aukcia nie je všeliekom, je len prvým krokom. Po nej by mala nasledovať zmluva s dodávateľom, v ktorej sa dodávateľ zaviaže dodať tovar alebo služby za vysúťaženú cenu do určitého termínu a v prípade nesplnenia záväzku zaplatí zmluvnú pokutu. Myslím, že tak nejako by postupovali aj súkromné subjekty a možno tak už dávno postupujú.
Áno, presne toto je ukážka viery v niečo, čo je úplne jasne v rozpore s realitou. Ako písal Andrej v článku: niekto dá úmyselne cenu pod náklady, kľudne sa podpíše pod zmluvu a dostane objednávateľa do situácie, že buď nedostane plnenie v požadovanom rozsahu a bude sa súdiť, možno niekedy vysúdi aj tú pokutu ….. Alebo sa s tým podrazákom dohodne, niečo doplatí, ale bude mať dodávku načas.
Uvedom si, že ak si raz stanovíš cenu ako jediné kritérium, nemôžeš najnižšiu ponuku neakceptovať aj keď Ti bude jasné, že sa to za tú sumu nedá. Ty ale predpokladáš férové jednanie z druhej strany. Čo je proste zlý predpoklad.
Osobne v istej super konkurenčnej oblasti často nakupujem (ako zákazník, fyzická osoba). Viac-menej zo športu sa snažím stlačiť cenu kam až sa dá. Ale som si vedomý rizík s tým spojených. Ak službu skutočne potrebujem, radšej volím istotu a priplatím si.
Jednorozmenré kritérium proste nefunguje. Je vysoko rizikové ho používať v prípade, že potrebuješ dodávku / službu v určitej kvalite a v určitom termíne.
Cena nie je zďaleka jediné kritérium, ale v prípade elektronických aukcií je to jediné kvantifikované kritérium. Ostatné kritériá sú vyjadrené binárne, buď ich záujemca splnil, alebo nesplnil. Ak ich nesplnil, nedostane sa vôbec do aukcie.
Súťaž je možné robiť aj na základe viacerých kritérií, pričom o výsledku rozhoduje miera splnenia daného kritéria a váha vyjadrujúca dôležitosť daného kritéria. Takáto súťaž sa však už nedá robiť jednoduchou elektronickou aukciou.
Ak by som naozaj predpokladal férové jednanie z druhej strany, nemusel by som s nimi uzatvárať žiadnu zmluvu, jednoducho by som predpokladal, že férovo dodržia ústnu dohodu. Práve zmluva a sankcie za jej neplnenie sú poistkami pred neférovým jednaním druhej strany.
Uznávam, že tie poistky nie sú stopercentné a v praxi sa niekedy ukážu ako neúčinné. To už ale nie je problém verejného obstarávania, ale vymožiteľnosti práva. To je ale na ďalšiu rozsiahlu diskusiu.
Až na Tvoje vyjadrenia o viere, ktorým nerozumiem, je mi v princípe jasné, čo kritizuješ. Nie je mi však jasné, aké riešenie ponúkaš. Nepáči sa Ti použitie ceny ako jediného merateľného kritéria. Ale aj keby si mal bral do úvahy kritéria ako termín dodávky a kvalita, neznamená to, že Ťa na tých ďalších kritériách neobabrú rovnako, ako Ťa môžu obabrať na cene.
Kritizujem Tvoju vieru, že existuje spôsob, ako by mal štát nakupovať, aby to bolo „košér“. Nech už si pod tým predstavím čokoľvek. Podľa mňa taký spôsob neexistuje. A elektronická aukcia a podobné spôsoby sa snažia o výrobu „dreveného želiezka“, o realizáciu niečoho, čo z princípu realizovať nie je možné.
Ešte by som dodal, že aj tak riešite (vy veriaci) niečo, čo vôbec nie je problém. Mne napríklad nevadí, že sa na štátnej zakázke niekto nabalí. Rovnako, ako mi je úplne jedno, ak na mne niekto zarobí pri súkromnej transakcii. Ak transakcia splnila moje požiadavky, ostatné budú len zbytočné emócie.
No ale pri nákupoch štátu neexistuje ten subjekt, ktorý môže povedať, že transakcia splnila účel. Vy však potrebujete nejaké proxy pre tento neexistujúce hodnotenie. Tak si vymýšľate rôzne spôsoby a diskutujete o kvalite proxy.
Zakladám si na tom, že nemám žiadnu vieru a Ty ma tu obviňuješ z viery, že existuje spôsob, ako by mal štát nakupovať, aby to bolo “košér”. Tak, ako neexistuje absolútna krása, neexistuje ani absolútne kóšer spôsob nákupu. Ale existujú veci, ktoré sú viac alebo menej pekné a rovnako existujú spôsoby nákupu, ktoré sú viac alebo menej kóšer. Nuž a štát, keď už nakupuje, mal by sa snažiť, aby to bolo čo najviac kóšer.
Stále mi však nie je jasné, ako si predstavuješ riešenie problému. Keďže podľa Teba štát z princípu nemôže nakupovať kóšer, tak je úplne jedno ako nakupuje? Kľudne sa na tom môže nabaliť dodávateľ, prípadne aj úradník rozhodujúci o nákupe? Rád to zacvakáš zo svojich daní?
A ešte jedna poznámka. Nie že by som tomu, čo som pred chvíľou napísal veril. Ja si len myslím, že to tak nejako bude. Nie som si úplne istý, ale zdá sa mi to najpravdepodobnejšia možnosť. To len aby si ma nabudúce neobviňoval z nejakej viery.
Peter Kupčík píše:
“ Tak, ako neexistuje absolútna krása, neexistuje ani absolútne kóšer spôsob nákupu. “
.
Ale samozrejme, že existuje. Každý nákup, ktorý uskutočním, je úplne v poriadku. Pričom neexistuje nikto, kto by toto tvrdenie mohol zmysluplne spochybniť. U nákupov štátu je to presne naopak. Vždy existuje niekto, kto akokoľvek transparetný nákup môže legitímne spochybniť. Napadnúť na súde, znemožniť štátu nákup dokončiť.
.
A čo sa týka riešenie: Ja predsa celý čas tvrdím, že žiadne neexistuje. O tom sa Ťa snažím presvedčiť. Akú logiku má sa ma pýtať na spôsob transparentného nákupu?
Pokiaľ ide o spochybnenie transparentnosti nejakého nákupu, aj to má svoje hranice, nedá sa to robiť do nekonečna. Ale dôležitá je iná vec. Keďže podľa Teba nemá zmysel snažiť sa o transparentný spôsob nákupu, ako má teda štát nakupovať?
Nemá zmysel sa snažiť kamuflovať fakt, že každý nákup štátu bude výhodný len a práve pre určitú skupinu obyvateľov. Tá druhá bude mať „práva“ financujúceho. Je oveľa lepšie sa s týmto nevyhnutným faktom vyrovnať a prispôsobiť sa mu. Formy prispôsobenia budú samozrejme individuálne. Taká všeobecnejšia by mohla byť minimalizovať objem prostriedkov, ktoré má štát k dispozícii. Tie individuálnejšie už dávno používa každý z nás 🙂
Lenže aj keby sme minimalizovali prostriedky, ktoré má štát k dispozícii, stále bude niečo nakupovať. Jedine, že by sme tie prostriedky minimalizovali až na nulu. Lenže to si potom neviem predstaviť, ako by taký štát fungoval. Alebo Tebe nezáleží na tom, ako štát funguje?
Viem, že okolo menejstatu.sk sú ľudia, ktorí si myslia, že spoločnosť môže fungovať aj bez štátu. Si jedným z nich?
Nerozumiem tým individuálnym spôsobom prispôsobenia sa faktu, že nie je možné (podľa Teba) efektívne kontrolovať nakupovanie štátu. Znamená to, že si má každý trhnúť pre seba koľko vládze?
Skúsim ešte raz, naposledy:
Každý nákup je subjektívna záležitosť. A tak je to úplne prirodzené. NIE JE možné nakupovať nejako objektívne. Na základe nejakých objektívnych kritérií. Ciele podobných (existujúcich) snáh je snaha veriacich presvedčiť neveriacich o existencii nemožného. Reálne sú tie snahy (objektivizovať konkrétny nákup) vedené subjektívnym záujmom zúčastnených. Proste je to tak, ako je napísané v článku, ku ktorému diskutujeme.
Len pre doplnenie: pri úvahách o kritériách nákupu sa úplne „zabudlo“ na to, že je potrebné určiť, ČO sa má nakúpiť. To je oveľa podstatnejšie, ako spôsob nákupu.
Prepáč Tibor, ale takýto spôsob uvažovania je úplne na nič. Ak vyhlásiš nakupovanie za čisto subjektívne, tak sa vzdáš možnosti hodnotenia niekoho iného, či pri nakupovaní postupoval správne alebo nie.
Ale prečo by to malo platiť len pri nakupovaní? Prečo by sa lenivý úradník, skorumpovaný sudca, či populistický politik nemohli brániť rovnako a na všetky výčitky odpovedať, že akékoľvek hodnotenie ich práce je čisto subjektívne? On to vlastne taký Harabín už aj robí – skonštatuje, že taký je jeho právny názor a hotovo.
Potom ale nechápem, prečo sa vôbec k niečomu vyjadruješ. Logické by bolo, že keď sa Ti niečo nepáči, sám pre seba si povieš, že je to subjektívne a budeš ticho. Veď načo pridávať ku kope subjektívnych a teda nepodstatných názorov ďalší, rovnako subjektívny a nepodstatný?
Ale súhlasím s tým, že často je oveľa dôležitejšie rozhodnutie ČO nakúpiť, než AKO to nakúpiť. Prípadne ČI to vôbec kúpiť a či radšej niečo iné nepredať. Aj o tom by sa zišlo napísať článok a podebatovať. Len čo s toho, keď skončíme pri tom, že aj rozhodovanie o tom ČO a ČI vôbec je čisto subjektívne?
nielenze pravidlo najnizsej ceny je hlupost, do tychto obstaravani sa casto dohadzuju firmy ktore iba tvoria iluziu vyberu, pritom firma ktora bude realizator je uz tajne dopredu dohodnuta.
Okrem toho sa casto samotne podmienky obstaravania nastavuju tak aby ich splnila iba jedna konkretne urcena firma a tam uz sotva niekto nieco spravi.
A čo teda navrhujete p. Lahodka?
Čiže jediná ako tak efektívna cesta, ako verejne obstarávať (pretože tento štát zo dňa na deň nezanikne a nebudeme to robiť súkromne), je to robiť na základe najnižšej ceny s tým, že bude fungovať súdnictvo a od niekoho, kto to podlezie vieme, v rozumnom čase, vysúdiť pokutu? Škoda, že aj to je utopická predstava.
Už som písal vyššie, že je možné robiť obstarávanie aj na základe viacerých merateľných kritérií. A pokiaľ ide o súdnictvo, jeho fungovanie je základnou podmienkou fungovania štátu, mala by to byť priorita pre všetkých politikov.
Nie je možné urobiť obstarávanie na základe viacerých merateľných kritérií. Pretože vo výsledku bude potrebné určiť poradie a teda tie viaceré kritériá bude treba (SUBJEKTÍVNE) ováhovať a výsledok vyhlásiť na základe jednorozmerného čísla / hodnotenia. Poradia uchádzačov.
Nechápem, prečo by to nebolo možné. Veď sa to tak sem-tam aj robí a ja som sa to učil v škole a to bolo ešte za socializmu. Určí sa zoznam kritérií (aj spôsob ich vyjadrenia merateľným parametrom), určí sa im váha na základe ich dôležitosti a celé sa to zverejní v zadaní. Uchádzač o zákazku má potom možnosť sám si vyrátať, aké má šance uspieť.
Na ženevskej univerzite sa služby na stráženie budov, upratovanie a pod. prideľovali každý rok alebo každé dva roky a vždy bola nová súťaž. Rozhodovala cena a reputácia, či už niekto niekedy služby dodával a nebola spokojnosť s kvalitou. Potom sa vyberie druhá najnižšia cena. Nie tá úplne najnižšia, aby to nemohla vyhrať firma, ktorá podlezie latku prácou načierno s Indičanmi a Grékmi, ktorí nevedia po francúzsky. Vždy druhá najlacnejšia.
Na počítače je shopping list, kde je viacero dodávateľov, s ktorými je zmluva na veľké zľavy. Skupina dodávateľov sa dohodla so skupinou zákazníkov na cenách, ktoré sa veľmi nehýbu. Prepočítavajú sa raz za rok. Skupina dodávateľov zahŕňa MS-DOS (HP, Dell) aj Mac (Apple) a tlačiarne (HP, Epson, Brother, …) Skupina zákazníkov zahŕňa štátnu správu viacerých kantónov, štátne školy, kantonálne nemocnice a univerzity. To je už riadna masa, ktorá si zaslúži veľkú zľavu. Každý si môže kúpiť počítač, tlačiareň, kopírku, čo potrebuje, samozrejme v rámci svojho rozpočtu. Ak treba niečo kúpiť mimo shopping list, buď mimo okruh dodávateľov, alebo mimo okruhu výrobkov, tak už je papierovanie, odôvodňovanie a schvaľovanie. Je to pomerne efektívne. Priestor na zneužitie existuje stále, ale na Švajčiarsku po švajčiarsky sa predpokladá čestné jednanie.
Roman, you made my day 🙂
S tou druhou najlacnejšou ponukou. Takže ak chcem podliezť cenu, musím dať dve ponuky. Jednu, určenú na vyradenie, druhú s tými Indiánmi a Grékmi.
Ak dve ponuky, tak dve firmy. Málokto si založí dve upratovacie firmy kvôli verejnému obstarávaniu, lebo potom je dvojnásobná administratíva. Ak má jedna firma veľa roboty a druhá menej, tak treba preraďovať ľudí, stroje, handry a vedierka a všetko evidovať a vykazovať. V konkurenčnom prostredí by to spotrebovalo všetok zisk.
Ty si snáď ešte lepší vtipkár, ako Gašparovič 🙂
Takže vo Švajci existuje len jedna jediná upratovacia firma, pretože šetria na administratíve. Ale kto potom upratuje, keď ponuku dá len tá jedna firma a túto ponuku musia vylúčiť, pretože je najnižšia?
Lebo ak by tam existovali povedzme dve upratovacie firmy s Indiánmi a Grékmi, tak sa podľa mňa uživia. Na cene vyhrajú všetky výberové konania. Ani sa nemusia veľmi dohadovať, proste tá, čo je vyťaženejšia, dá najnižšiu cenu.
V Ženeve je niekoľko desiatok upratovacích firiem. Z nich už mnohé pracovali pre univerzitu. Vždy, keď sa vyberá nová, už stará nesúťaží. Takáto rotácia robí, že sa všetci snažia aj o cenu, aj o kvalitu. Firma, ktorá zamestnávala Indičanov, už kontrakt nedostane, lebo nebola spokojnosť s kvalitou a upratovačom som ani nevedel vysvetliť, čo od nich chcem, lebo nehovorili po francúzsky, ani iným jazykom, než svojím. Okrem starej firmy sa pri obstarávaní škrtá najlacnejšia ponuka. Možno aj dve, ale to sa vždy oznámi vopred v podmienkach súťaže. Podmienky sa občas menia, keď sa hľadá nový spôsob fungovania. Podrobnosti nepoznám, len čo jedna pani povedala. Viem len, že niektoré firmy vyhrajú kontrakt aj viackrát a vrátia sa späť.
Mám taký dojem Tibor, že sa do Romana zbytočne navážaš. Nechápem prečo. On Ti predsa nejako explicitne neodporoval. Len vyjadril svoju praktickú skúsenosť z krajiny, ktorá by nám skutočne v mnohom mohla byť vzorom. Nepovedal ani to, že tak ako vo Švajčiarsku by to malo fungovať aj u nás. Niektoré skúsenosti sú neprenosné. Napriek tomu je zaujímavé, čo napísal a som rád, že niekde (aj keď nie u nás) funguje systém, ktorý síce je zneužiteľný (ako si to hneď poznamenal), ale ľudia sú tam natoľko slušní, že ho nezneužívajú.
K tomuto tématu nejde ani nedoporučit tuto knížečku: http://www.bawerk.eu/clanky/recenze-knih/recenze–korupce–ekonomie-vs.-myty–pavel-ryska-a-jan-prusa-.html
Tak to nefunguje, je to zde- Korupce: Ekonomie vs. mýty (Pavel Ryska a Jan Průša): http://www.bawerk.eu/clanky/recenze-knih/
Andrej Fandak… Ty si tu novy? Konecne citam clanok co dava skutocny zmysel.
Na rozdiel od pomylenych argumentaci, ze ked stat mimo akychlkolvek pravidiel nacerpa do banky 90% zmiznutych vkladov, ktore ukradli (stratili spekulaciami) klientom banky manazeri tak je to vlastne 10% znarodnenie. A dovod preco bol stat udajne povinny mimo pravidiel docerpat vsetko je ten, ze banky su regulovane, tak za akukolvek skodu ma stat poskytovat nahradu… pricom im veselo unik fakt, ze stat podobnym sposobom reguluje aj ine oblasti zivota ako je napriklad poistenie vozidiel, alebo samotna doprava, kde ma dokonca ozbrojene zlozky pre vynucovanie suladu s predpismi, nikito necaka, ze akukolvek skodu z havarie stat proplati, lebo predsa dopravu stat reguluju a kontorluje.
Proste v minulych clankoch bola kopa nezmyslov… Ale vdaka za tento text, ktory kladie dobre otazky a dava dobre postrehy, bez zbytocneho liberalnoanoarchistickeho naivizmu.