Z času na čas sa vyskytnú v dejinách udalosti, ktoré prinútia mysliacu menšinu zamyslieť sa. Napríklad nastane situácia, ktorá by podľa doteraz platnej teórie nemala byť možná. Námatkovo ma napadá stagflácia v sedemdesiatych rokoch, čiže kombinácia inflácie a hospodárskeho poklesu, ktorá bola podľa dovtedy trendového keynesiánstva vylúčená (keynesiáni tvrdili, že ak budú ceny rásť, tak bude každému už len dobre).
Alebo sa ukáže nefunkčnosť jedného celého myšlienkového smeru.
Tu je dobrým príkladom história dvoch nemeckých štátov po druhej svetovej vojne s rôznymi hospodárskymi systémami. Málokedy sa v dejinách vyskytnú tak ideálne laboratórne podmienky ako v tomto prípade. Dva ekonomické a filozofické prístupy si to rozdali na férovku za rovnakých štartovacích podmienok. Po štyridsiatich rokoch je diskreditácia plánovaného socialistického hospodárstva neodškriepiteľná. Že štát ako vlastník výrobných prostriedkov zlyhal, je empiricky dokázané. Kto je po tejto lekcii ešte stále marxistom, musí byť minimálne Bláhový.
Spomenutá mysliaca menšina sa vyrovnáva s pádom svojej myšlienkovej schémy rôzne. Niekto úplne prehodnotí svoje doterajšie názory. Niekto zoškrtá zo svojej teórie problematické časti. Iný sa uzavrie a zatrpkne na celý svet. Ale trvať na svojom nekonzistentnom intelektuálnom presvedčení človeka vyraďuje z mysliacej menšiny (aj keď naďalej požíva rešpekt nemysliacej väčšiny).
Pre autora tohto textu bola takouto udalosťou prebiehajúca hospodárska kríza. Keď tradičné pravicové riešenie spočívalo v popretí doteraz protežovaných trhových princípov. Ak trh funguje na bežnej ulici, prečo potom zavádzame socializmus na Wall street? A vtedy som sa stretol s konzistentným ekonomickým názorom, ktorý nielen ponúkal vysvetlenie, ale dokonca túto krízu mainstreamového ekonomického uvažovania dostatočne dopredu predpovedal. Rakúsku ekonomickú školu.
Dozvedel som sa, že kombinácia umelého (a povedzme si otvorene politicky motivovaného) stanovenia úrokovej miery centrálnou bankou a možnosti záchrany finančnej inštitúcie na cudzí účet, je prostredie, kde je nezodpovedné správanie forsírovanou normou. Každý, kto sa v takto nastavenom systéme správa zodpovedne, na tom finančne tratí. Ekonómovia rakúskej školy to tvrdia už asi sto rokov.
A nielen to.
Rakúska škola nás roky upozorňuje na množstvo rizík, ktoré z politického – netrhového – riadenia spoločnosti vyplývajú. Napríklad, že bežný úradník nemá žiadnu prirodzenú motiváciu nastavovať pravidlá v spoločnosti spravodlivo pre všetkých. Výsledky jeho práce sú pre každého povinné, čiže reputácia a spokojnosť občanov je pre neho irelevantná (na rozdiel od obchodníka, ktorého produkty si nespokojní občania jednoducho nekúpia). Od toho sa odvíja sklon ku korupcii, ktorý je kvôli tomu neodmysliteľnou súčasťou verejného sektora. Ak nefunguje kompas zákazníckej spokojnosti, orientáciu nahradzuje tučná obálka.
Súkromný sektor sa tomu len prispôsobuje. Existujú firmy, ktoré namiesto do svojej vlastnej konkurencieschopnosti investujú do tzv. vzťahov. Fungujú len v štátnom sektore a neustále inovujú spôsoby ako verejné zdroje presunúť na vlastné účty. V dnešnej sociálne orientovanej a trochu aj trhovej ekonomike existuje celý sektor hospodárstva, ktorý sa orientuje iba na tento obálkový biznis.
Ak náhodou „podnikáte“ v odvetviach, kde sa politici najradšej realizujú – zdravotníctvo, dôchodkové fondy – percento vášho zisku je priamo napísané v zákone. Nemusím byť zrovna laureátom nobelovej ceny za ekonómiu, aby som vedel, že takáto firma potrebuje hlavne dostať do parlamentu tých správnych ľudí. Spokojnosť zákazníka je nepodstatná.
Upozorňovanie na problém prepletenia businessu a politiky je jeden z dôvodov založenia nášho webu. A nie je to problém businessu. Štát zasahujúci do podnikania len vyvoláva spätnú reakciu. Potrebu podnikateľov, aby štát reguloval podnikanie tým správnym smerom. Tento vzťah funguje neúprosne sťa fyzikálny zákon.
Žiadne prelomové riešenia politických utopistov s tým nič nenarobia. Rozpliesť business a politiku ich samozrejme ani nenapadne. To by sa museli nadobro vzdať svojej neuskutočniteľnej chiméry – pomocou sociálneho inžinierstva nastoliť svoju utópiu. Ultimátnym návrhom samozrejme bude vymazanie businessu a trhu ako takého a vložiť riadenie spoločnosti čisto do rúk politiky. Ale to si musíme ešte chvíľu počkať, kým mysliaca menšina zabudne na lekciu z východného Nemecka.
Po pár rokoch mojej skromnej osobnej angažovanosti vo veci upozorňovania na nebezpečnosť politických zásahov do ekonomiky nastáva zase raz jedna intelektuálne stimulujúca udalosť. Firma napojená na štát kupuje mienkotvorný denník za netrhovú cenu, aby prostredníctvom neho mohla ovplyvňovať politiku. Pravicová mysliaca menšina potrebuje zaujať konzistentné stanovisko.
Odmietnime zásahy politikov do ekonomiky, čím podnikateľom odstránime dôvod politiku ovplyvňovať. Staňme sa všetci libertariánmi!
Netreba sa toho báť. Taký libertarián žije úplne rovnaký život ako bežný človek. Pracuje, chodí na pivo, v lete do Chorvátska a v zime na lyže. Keď sa opije, ráno ho bolí hlava. Rozdiel je možno len ten, že ho už nebaví každé štyri roky voliť politika, ktorý teraz už konečne vyrieši všetky tie nahromadené problémy. Ale fundamentálny rozdiel medzi libertariánmi a zvyškom sveta je ten, že oni vedia, ako to celé nakoniec dopadne. A to nie je málo.
Ak máme zo spoločného stavať zimný štadión, diaľnice, národné divadlo, tak výsledná cena bude vždy nakoniec niekoľkonásobne premrštená. Pretože verejný sektor nestavia za vlastné a z cudzieho krv netečie. Ak štát zabezpečuje cez sociálne transfery minimálny životný štandard, vznikne chudobná, izolovaná menšina bez perspektívy a pracovných návykov, ktorej nechýba ku šťastiu viac ako ten štátom garantovaný štandard. Ak budeme podnikateľom zakazovať prepúšťať, tak oni radšej nebudú nových zamestnancov ani prijímať. Keď postavíme drogy mimo zákon, tak sa nám okolo nich vytvorí funkčný a lukratívny kriminálny biznis.
A hlavne, čím väčšia angažovanosť politikov v ekonomike, tým vyššia potreba oligarchov dosadiť do funkcií user-friendly politikov.
Tento kauzálny vzťah medzi príčinou a dôsledkom je základom môjho libertariánskeho presvedčenia. Ja nemám potrebu bojovať proti dnešnému svetu a zavádzať spoločnosť, ktorá funguje čisto na trhových princípoch. Ak sme presvedčení, že potrebujeme silný štát, ktorí nás ochráni pred nenásytnými podnikateľskými žralokmi, tak nech sa páči. Ja len tvrdím, že sa potom nesmieme čudovať, keď sa žraloci začnú zaujímať o politiku. A v jej podobe dostanú do rúk komfortný nástroj na realizáciu svojich zámerov. Žiadny politický spasiteľ s touto kauzalitou nemá šancu nič urobiť.
Ako vyzerá záujem podnikateľov o politiku vidíme momentálne na Slovensku v priamom prenose. A je to problém politiky, nie podnikania.
11,524 celkovo návštev, 1 návštev dnes
Kauza SME z názvu sa v texte článku nevyskytuje priamo, tak jeden link:
http://blog.etrend.sk/daniel-jankech/cakanie-na-pentu.html
A ešte jeden:
http://www.changenet.sk/?section=kampane&x=787363
do sme neprispievam osem rokov z podobných dôvodov aké uviedol daniel jankech. sme nedodržiavala vlastné pravidlá, správcovia diskusií podvádzali, manipulovali a protežovali kamarátov. nezniesli ani náznak kritiky a nepohodlné názory mazali, alebo negatívne karmovali. penta nemôže byť horšou, ono to už ani nejde.
„Dva ekonomické a filozofické prístupy si to rozdali na férovku za rovnakých štartovacích podmienok. Po štyridsiatich rokoch je diskreditácia plánovaného socialistického hospodárstva neodškriepiteľná.“
Nevyjadroval by som sa na tuto temu az tak kategoricky nakolko to zrovna ferove nebolo. zapad uvali sankcie, zakazoval svojim podnikatelskym subjektom obchod, vymenu statkov a sluzieb so „komunistickym“ blokom. Toto potlacilo a celkovo znizilo, v mnohych pripadoch uplne odstranilo konkurenciu.
Dalej, zapadu dosiel definitivne dych prave pocas uvadzanej stagflacie. „Komunisticky“ blok mal do tej tej dobe vyssi rast hdp. Zaznamenal daleko prudsi rozvoj ako zapad. Len na ilustraciu: W. Churchill povedal pamatnu vetu na adresu Stalina, ze nech uz sa historia a dejiny postavia k tejto osobe akokolvek, tak Stalinovi nemozno upriet, ze priviedol rusky narod od pluhov k atomovej bombe. Zapad dalej dostaval nakladacku vo vesmironom programe, kde k tomu navrch ak by nemali k dispozicii nacistu W. von Brauna, tak nevedia co je vesmir mozno do dnes.
Zlomilo sa to paradoxne az po tom, ako Nixon prestal viazat dolar na zlato, ktore len tak btw aj tak americania uz davno nemali. Zapad prevalcoval „vychod“ len vdaka inflacii a znehodnocovaniu svojej meny. Ze su to defacto dlhy presuvane do buducnosti je vam zrejme jasne. Ak nie, tak sa ospravedlnujem, ze som precenil vase vedomosti.
PS nechapte to ako obhajobu socializmu, ci komunizmu. Snazil som sa uviest iba fakty.
mam rad vtipnych ludi ako si ty, ale niekedy je to uz fakt unavujuce..
Aj ja takych, co nevedia uviest ani jeden protiargument.
tak vychod bol schopny drzat so zapadom krok v niektorych parametroch ako tony kalenej ocele na obyvatela, ale malo to dosledky v nedostatku zakladnych spotrebnych tovarov – nebol toaletny papier, vlozky, olej, cukor. v zivotnej urovni sa vychod nedostal zapadu ani na dohlad.
a komunisti uz uplne nedokazali reagovat na nastup informacnych technologii – lebo ak chces navysit kalenu ocel na dvojnasobork, tak v diktature je mozne naliat do odvetvia neskutocne zdroje. Ale pc-cko takymto sposobom nevytvoris. preto sa stagnacia sovietskeho bloku kryje s koncom sedemdesiatych rokov, prechod zo zlata na papier je iba koinsident.
rovnako je to aj s letmi do vesmiru – to su take babylonske veze modernej doby. kym este nemali vesmirne satelity realne vyuzitie, tak sa do toho na zapade nikomu nechcelo (opravnene). na rozdiel od sovietskeho bloku, ktory slapal podla toho, co napadlo generalneho tajomnika pri ranajkach.
Takze ak je na zapade niecoho nedostatok, tak to je kriza. Ak sa nieco podobne raz za cas stane v socializme, ktory nikto v zivote nevidel tak to je katastrofa gigantickych rozmerov.
Btw ani s tymi informacnymi technologiami nemas pravdu. Cssr patrilo 60s medzi svetove velmoci. A na zapade stal pri ich zrode stat. Toto su fakty.
tak v kapitalistickej krize nieje vobec nedostatok – len skokovo padne hodnota nejakeho majetku (nehnutelnosti, internetovych firiem, akcii). naopak, ked mas notoricky nedostatok toaletneho papiera, tak to uz sa neda zhodit na nejake makroekonomicke nevyrovnanosti.
tak tu uz no comment, neviem co bolo v sestdesiatych, ale v osemdesiatych jzd slusovice kradlo pc-cka zo zapadu a kopirovalo 1:1 – v cssr boli povazovany za hospodarsky zazrak.
Andrej, hmm… „tak v kapitalistickej krize nieje vobec nedostatok – len skokovo padne hodnota nejakeho majetku (nehnutelnosti, internetovych firiem, akcii).“
a ty na to aj tak nemas peniaze, aby si si to mohol kupit. zivis sa strielanim vevericiek, stavias stanove mestecka atd.
to, ze za komancov nebol notoricky dostupny toaletny papier, to je mytus, oblbovanie mladej generacie.
lebo zapad nic nekradol. preto este aj dnesne hummre stoja na podvozku V3S.
To je jedna z tých logických skratiek, ktorým sa hovorí „post hoc ergo propter hoc“, čiže „následne a preto následkom toho“. Áno, existoval rýchly rast HDP na východe a existujú krízy v kapitalizme. Príčinná súvislosť medzi krízou a zlatým štandardom ale nie je, alebo nie je taká vypuklá, aby sa tam dala nakresliť nejaká krivka závislosti. Socík je fajn, keď treba na povel mobilizovať veľké prostriedky. Mao sa chvastal, že Čínsko má najvyššiu produkciu železa na svete, lebo každý sedliak si musel svoju motyku ukuť sám. Aj Československo bolo leadrom v produkcii kyseliny sírovej na obyvateľa. Aj Hitler postavil diaľnice a dal prácu všetkým, lebo neboli bagre, len lopaty. Ale len trh dokáže alokovať zdroje tam, kde prinesú najvyšší úžitok, lebo rozhodovanie je decentralizované a veľa hráčov si maximizuje úžitok, takže zaplnia aj diery na trhu, ktoré socík necháva desaťročia prázdne a nepovšimnuté. Takto Hitlera mohla zachrániť len a len vojna a Ameriku paradoxne tiež, lebo Roosveltov New Deal bolo socialistické odďaľovanie konca krízy v dobrom úmysle centrálnymi zásahmi krízu riešiť. Až vojna na dlh zapojila do produkcie všetky voľné kapacity v krajine.
Centrálna autorita nie je ani neomylná, ani všadeprítomná ako môže byť všadeprítomný trh. Centrálna autorita má len právo silnejšieho, čo je dobré na vyslanie Sputnika, ale aj tú atómovú bombu Rusi ukradli a nevymysleli ju. A kvôli zbrojeniu ich nedostatočné zdroje boli ešte vzácnejšie do tej miery, že v 1990 tam ľudia žili ako v 1940. Krajina, ktorá dokáže vypustiť rakety, ale nie nakŕmiť vlastných obyvateľov, je chorá krajina. Socík je chorý systém.
Ziadny system nie je chory, nema stav. Chori su ludia. System je rovnaka fikcia ako stat.
Ani trh nie je vsemocny. Casto alokuje zdroje tam kde nie su treba, lebo ludia nedokazu rozlisit veci ktore potrebuju od tych, ktore chcu.
Medzi krizou a penaznou zasobou netreba kreslit ziadne krivky ani nic podobne. Tam je korelacia ako brno.
Systém je súbor opatrení. Legislatívnych a administratívnych opatrení. Tie môžu byť také, že nezasahujú do motora, v našom prípade do produkčnej ekonomiky, alebo to môže byť úplne dobabrané, obmedzujúce výkon, s viacerými volantmi a vodičmi ako niekde na Francúzsku, či brzdiace a rozkrádané za jazdy, ako na Zlodejsku. Bohužiaľ, systém nie je fikcia a štát tiež nie. Je to viac-menej obmedzujúca zbierka limitov. Trik je v tom, aby tá zvieracia kazajka zvýšila bezpečnosť, ale neobmedzovala v pohybe.
Ľudia neodlišujú veci, ktoré potrebujú od tých, ktoré chcú, to je pravda. Ale len na strane spotreby. Spotrebiteľ nie je racionálny. Marketing a reklama nahrádzajú pri vnímaní potrieb realitu. Ale nie pri strategických podnikových investíciách, kde je menej priestoru pre iracionalitu. Tam sa robia prieskumy trhu, aby sa ušetril posledný cent, čo v konečných sumách dá milióny. Na Zlodejsku: aby bolo z čoho kradnúť.
Nuž a korelácia neznamená kauzalitu. Niekedy bývajú aj tzv. spurious correlations (prepáčte, neviem preložiť).
tie zakony, zakazy, limity… nam padaju z neba ako meteority? nie. vymyslaju ich ludia a obmedzuju a zvyhodnuju inych ludi resp. seba.
„Ani trh nie je vsemocny. Casto alokuje zdroje tam kde nie su treba, lebo ludia nedokazu rozlisit veci ktore potrebuju od tych, ktore chcu.“
To, že niekto nedokáže rozlíšiť veci, ktoré potrebuje, od tých, ktoré chce, nie je môj problém. Resp. ak mi na tom človeku záleží, môžem ho skúsiť pochopiť, presvedčiť, informovať alebo len akceptovať.
Neviem si predstaviť, kam ten komentár o nesprávnom alokovaní smeruje. Aké je iné riešenie? Keď SI MYSLÍM, že viem najlepšie rozhodnúť dilemu túžby a potreby, dáva mi to právo rozhodnúť aj za iných? Asi nie.
Svet sa javí taký komplexný, že žiaden človek ho imho nemá šancu riadiť. Pokiaľ viem, komplexita sa často rieši decentralizáciou…nechajme zodpovednosť a rozhodovanie za seba na jednotlivých ľuďoch (ak to tak budú chcieť, samozrejme…dobrovoľné poddanie sa diktatúre chápem, rozhodovanie, zodpovednosť a zmena bolí, ale to je už na samostatný text 🙂 )
Ok. Informacia, historicky dolozeny fakt je, ze kapitalisticke banky financovali VOSR. boli to dobre investovane naalokovane zdroje, alebo nie?
Druhy priklad je, ze takmer 400 sukromnych bank financovalo a podporovalo hitlera pocas 2. SV (dokonca aj z neutralneho zlodejskeho svajciarska).
Ani jeden bankar nic z tohto nepotreboval. oni chceli. zomreli desiatky milionov ludi. My nemusime a ani nechceme (vacsina z nas tu na tomto portali) potlacat tuzby ostatnych ludi, ale musime byt pripraveni ich tuzbam celit.
Sorry, už sa nedá vetviť, tak odpovedám sem na „Ok. Informacia, historicky dolozeny… “ Ja si môžem maximálne povedať, že je to PODĽA MŇA zlá alokácia (hitler, vosr) a z takej banky nebudem nikdy nič brať. Prípadne sa ešte presťahovať do krajiny, ktorá sa takému Hitlerovi vyhne, napr. nejaká ťažšie dostupná horská oblasť, kde má každý občan samopal v skrini a vie ho použiť (SUI?). Ale nebudem preto regulovať banky.
Uznávam, že jednotliví manažéri banky mohli/PODĽA MŇA mali povedať „NIE“. No aj tak problém nevidím v tom, že existuje banka a kade komu požičiava peniaze. Problém nachádzam na druhej strane – že existuje jedine systém, ktorý umožňuje dať niekomu násilnú moc. Čiže problém nevidím v banke, ale v Hitlerovi/VOS revolucionároch. Pre ďalšiu ilustráciu – tie Tvoje príklady mi prídu podobné obviňovaniu výrobcov zbraní za ich používanie…
Nuž, klobúk dole, toto je skutočne vynikajúco napísané. Aj keď nebudem zakrývať, že presne takto to vidím aj ja.
Keď dávať video do článku „Peter Schiff was right“, odporúčam tam dať radšej slovensky otitulkovanú verziu: https://www.youtube.com/watch?v=67wa95zE1OU
Videli ste aj to video?
je veľmi zaujímavé 🙂
Peter Schiff predpokladal recesiu, pretože ľudia sú príliš konzumne orientovaní, a viac minú, ako dokážu ušetriť. Hovoril taktiež o budúcej realitnej bubline, a o tom, že ľudia si až príliš veľa vecí kupujú na dlh (dom, auto, kreditky). Očakával tvrdý pokles akciových trhov a problémy so splácním hypoték pri zvýšení úrokov od banky.
Ďalej hovoril o ďalšom probléme – štát má príliš veľké výdavky. Aby zabránil problémom, musí zmenšiť výdavky.
Napriek tomu drvivá väčšina politikov očakávala malé zachvenie, a následne obrovský rast. Skrátka každý ďalší človek v tom videu hovoril o ďalšom super roku, a o tom, že oplatí sa peniaze investovať do akcií, lebo budú aj naďalej rásť.
S obhliadnutím späť jasne vidíme kto mal pravdu. A pravda sa veľmi ťažko počúva, preto nám ju politici takmer nikdy nehovoria.
http://globaleconomicanalysis.blogspot.sk/2009/01/peter-schiff-was-wrong.html
VÝBORNÉ!!! Presne zhrnutý princíp o čo tu ide. Toto by si mali prečítať a hlavne sa nad tým zamyslieť všetci, ktorí hľadajú, čakajú a veria rôznym politickým spasiteľom, ktorí sľubujú modré z neba (a ešte viac). Na to aby fungovala ekonomika (to ale neznamená, že všetci budú mať to modré z neba) stačí naozaj málo – aby politici, štátni úradníci (a štát) do tejto ekonomiky (a do života ľudí) nezasahovali (resp.zasahovali úplne minimálne). Pretože každý takýto zásah, hoci tváriaci sa akokoľvek spasiteľsky, je úderom ekonomike a normálnemu, zdravému, prirodzenému vývoju ľudskej spoločnosti. Každý jeden takýto úder musí byť potom vyvážený dlhými rokmi uvedomenia si chybného kroku (zásahu štátu) a jeho nápravy.
Nuž, nikdy som si to neuvedomoval, ale až tento článok „Dilema“ mi to objasnil : http://www.dfens-cz.com/view.php?cisloclanku=2014100201
Libertarianstvo v sučasnosti funguje !
Teda – funguje na tej najvyššej úrovni – vo sfere politikov a ich životov. A títo politici – libertariani, si vytvorili spoločnosť , „Štát.a.s.“ , v ktorej su občania iba zamestnancami. Občania makaju na politikov, a títo im za to poskytuju trochu penazí na jedlo, slubujú im ISTOTY, chránia ich pred libertarianmi okolitých štátov (rozumej „politikmi okolitých štátov“).
V tom článku je to pekne (aj ked trošku zložito) popísané.
A tá pekná diskusia k článku !!! Stovky prispievateľov.
úrivok :
Lidská společnost sestává z několika vrstev. Nejníž je vrstva ovcí. Ty mají to mlíko a tu vlnu, ty jsou tu od toho, aby bylo koho podojit a koho oholit. Ovce nebudou bránit svoje chlívky, ovce umí nanejvýš bečet. Občas se mohou výjimečně vzbouřit, což mnoho škody nenadělá, ale aby byl pořádek a aby nikdo systém tak snadno neprohlédl, je tu druhá vrstva, ovčáčtí psi. To je ta střední třída, co pro nás pracuje, co nahání ovce, stará se, aby se nevzbouřily a v našem systému jsme naučili své ovčácké psy ty ovce taky dojit a stříhat. Střední třída se nám stará o to, abychom se nemuseli starat my. To určitě znáš z korporací, když úkoluješ management. No, pak jsou tu vlci. Ti schopnější mají někde uskladněnou kůži ovce, mají někde uskladněnou i kůži ovčáckého psa, mají ovčí i psí deodorant, takže se dokážou účinně maskovat jako ovce, i jako psi. Jsou nezávislí, někteří nám občas odnesou ovci nebo udělají z nějakého psa úplného blba, ale uvažují jako vlci. Nejchytřejší vlci mají i své stádo ovcí a na některé z vlků pracují i ovčáčtí psi. Pokud si něco chtějí vzít, tak to zkusí. Zpravidla se jim to povede, pokud nenarazí na někoho z nás, ovčáků.“
Dovolím si nesúhlasiť s použitím názvu „libertarián“.
Libertarián by nikomu nič nebral / neprikazoval robiť proti jeho vôli pod hrozbou násilia (napr. politik berie moje peniaze, nazve to daň a ak sa zdráham, bum, trest; prikazuje mi, akým spôsobom mám variť halušky tak, aby boli zdravotne nezávadné, čo by ináč isto nebolo v mojom úmysle…atď ).
Tak to aspoň na tejto peknej stránke prosím nepleťme.
JohnySt :
„Dovolím si nesúhlasiť s použitím názvu “libertarián”.“
– možno som sa zle vyjadril . Celý ten článok je formulovaný obrazne, „basnicky“ . Fakt však je, že čiste technicky sa prevažná časť oviec (občanov, ovčanov) necháva „okrádať“ celkom dobrovolne, zvolia si svojich ovčiakov a za sľuby a úplatky im odovzdávajú svoje „mlieko a vlnu“. Symbioza oviec a ovčiakov, občanov a zločincov, sluhov a pánov.
Chápem obraznosť článku. Chápem aj obraznosť Tvojho použitia slova libertarián 😉 ale po tom, ako sa doplietol pojem liberál, som alergický na špinenie ďalšieho názvu. Vždy si spomeniem na moju slovenčinárku: „Nemýľ si pojmy s dojmami a inštitúciu s prostitúciou“. :-))
Btw, dobrovoľné oddávanie sa ovečiek vlkom či bačom mi neprekáža. Je to ich voľba, viem si predstaviť ich úľavu z odbremenenia od rozhodovania, kde, kedy a ako sa majú napásť. Viac mi vadí to, že z košiara nás bačovia nechcú púšťať a ak, cesta vedie len do cca rovnakého blata. Viac, ako békanie jedných oviec na druhé, že „ctjb, že sa necháš zaháňať bačom“, sa mi páči, ako si niektoré ovce povedia mfp a idú vytvárať slobodnú lúku 😉