Jonathan Littell – Láskavé bohyne

Bežný človek si zlo predstavuje ako záporného komiksového hrdinu. Zubatú príšeru, ktorá sa každé ráno s diabolským rehotom zobúdza s myšlienkou, ako by len mohla čo najefektívnejšie ublížiť nevinným. Zlo je zlé z podstaty a všednej realite na míle vzdialené. Že by zlými mohli byť moji blížni, alebo nedaj Bože ja? To neprichádza do úvahy.

Nič nie je vzdialenejšie pravde ako táto predstava.

Ja sa už dlhodobejšie snažím predstaviť všednú banalitu zla. Ale Jonathan Littell to vo svojom románe Láskavé Bohyne dokázal majstrovským spôsobom. A to práve na tom najlepšom príklade. Nemecký nacizmus so všetkými svojimi zverstvami je jednoducho pre každého archetypom zla s veľkým Z.

Littellov román je síce fikcia, ale autor si historické reálie dokonale naštudoval. S menami a miestami, ktoré sa v knihe vyskytujú som sa následne stretával, keď som sa nejakým spôsobom obtrel o druhú svetovú vojnu (napríklad v múzeu procesov s nacistami v Norimbergu sú znalosti z Láskavých bohýň na nezaplatenie).

Na viac ako osemsto stranách skromne štruktúrovaného textu sledujeme rozprávanie frankofónneho Nemca Maximiliana Aueho. Príbeh sa začína na Ukrajine tesne po napadnutí sovietskeho Ruska Nemcami. Aue je členom Einsatzgruppe SS a svedkom teroru a pogromov na miestnom obyvateľstve. Dostáva sa do Kyjeva, kde sa podieľa na brutálnom masakri v Babyn Jare. Neskôr je prevelený na Kaukaz. Ocitne sa v obkľúčenom Stalingrade. Je tu vážne zranený a zázračne sa zachráni v poslednom lietadle, ktoré sa z miesta dokázalo vrátiť pred kapituláciou Paulusovej šiestej armády.

Je dekorovaný železným krížom samotným Himmlerom a po rekonvalescencii sa stáva jedným z administratívnych ozubených koliečok konečného riešenia. Navštívi Osvienčimský vyhladzovací komplex a v Berlíne zažíva dekadentný fatalizmus posledných dní prehratej vojny. V rozvalinách berlínskej ZOO sa rozprávanie nakoniec aj končí.

Láskavé bohyne je hustá kniha, ktorú určite nedávajte svokre pod stromček. Pri niektorých pasážach som sa musel ísť poprechádzať na vzduch. Z knihy na nočný stolík doslova tečie krv a vnútornosti – ale ako sa ináč dá písať o najstrašnejšom vraždení v ľudských dejinách?

A nielen krv. Max je bisexuál s incestným vzťahom s vlastnou sestrou. Sexom sa to v knihe len tak hemží. A nie je to žiadny petting, o ktorom snívajú stredoškoláčky na lyžiarskom.

Zaujímavou postavou je Aueho spolupútnik v štruktúrach SS, Thomas Hauser. Littell ho používa vždy, keď hlavnú postavu dostane do neriešiteľnej situácie. Vtedy sa na scéne objaví Hauser ako Deus ex machina. Vyrieši zapeklitú situáciu a príbeh pokračuje ďalej.

Jedným najsilnejších, ale aj najbrutálnejších momentov knihy je už spomenuté masové vraždenie v Babyn Jare. Samotná organizácia masakru má až surrealistický nádych, keď nacisti cez masovokomunikačné prostriedky oznámia židovským občanom, aby sa na danom mieste zhromaždili. A skutočne! Obete čakali trpezlivo celý deň v dlhom rade na vlastnú smrť.

Babyn Jar symbolizuje nacistické prvé pokusy s masovým vraždením, keď ešte ľudí strieľali automatickými zbraňami. Vykonávatelia boli so svojimi obeťami priamo konfrontovaní. To sa vtedy ťažko hľadajú morálne ospravedlnenia. Medzi popravcami dochádzalo k psychickému zrúteniu a samovraždám.

Aby sa holokaust mohol uskutočniť, bolo treba vymyslieť metódu pri ktorej starostliví otcovia rodín z malebných nemeckých dediniek nestáli svojim zločinom zoči voči. Odpoveďou bolo splyňovanie. Bez tohto oddelenia páchateľa a jeho obete by nebolo možné dosiahnuť tak závratný počet obetí.

Max je svojou participáciou na hromadnom vraždení zhnusený. Keď vstupoval do SS ani ho nenapadlo, že jednou z náplní jeho práce bude strieľať bezbranným deťom guľky do hlavy. Do tejto organizácie vstúpil čisto z kariérnych dôvodov. Rovnako ako dnes vstupujú mladí po škole do korporácií a následne sa hrabú hore vo firemnej hierarchii.

Za svoje konanie sa potrebuje vnútorne vykúpiť a preto si neustále pripomína momenty, keď zvolil menšie zlo. Ako keď dostane od svojich nadriadených úlohu, aby pripravil správu, ktorá by z rasistického pohľadu zdôvodnila pripravované vyvraždenie kaukazských horských židov. Max vo svojej práci spochybní samotné židovstvo tejto skupiny obyvateľstva a jeho nadriadení si musia hľadať nejaký iný pseudo dôvod na zabíjanie.

Aj jeho úloha v konečnom riešení sa odohráva v tomto duchu. Snaží sa zlepšiť podmienky židov v táboroch, aby mohli byť využití vo vojnovom priemysle.

Veľmi mi to pripomína našich normalizačných komunistov, ktorí sami seba považovali za tých správnych v nesprávnej organizácii. A vždy si svoje konanie ospravedlňovali nejakou službičkou, ktorou pomohli svojim blížnym. Buď dostali susedovho syna s nesprávnym kádrovým profilom na vysokú, alebo vybavili prednostné vyšetrenie u doktora bývalému spolužiakovi.

Človek sa počas čítania nemôže ubrániť otázke, ako by v daných situáciách reagoval on. Či by dokázal správne odpovedať na tie menšie morálne dilemy, ktoré pohnutá doba hodila Maxovi do cesty. Aby sa nakoniec nedostal pred tú obrovskú, ktorá na neho čakala v Babyn Jare. A či by pre Boha aspoň v tomto momente dokázal odhodiť zbraň a povedať Tak toto už nie!

Primárne samozrejme je, do takých organizácií ako SS vôbec nevstupovať. Alebo z nich vystúpiť v momente, keď si uvedomíme, že napríklad taká Slovenská obchodná inšpekcia v podstate slúži len na buzeráciu občanov. Občanov, ktorí ponúkajú svoj tovar a služby, iným občanom, ktorí o ne majú dobrovoľne záujem. Svet by bol určite lepšie miesto na život, keby inštitúcie tohto typu mali problém s najímaním si vykonávateľov.

V dnešnej dobe sa už len tak nedostaneme pred tú ultimátnu dilemu. Keď vám dajú do ruky revolver s radou Mier do hlavy, nech sa netrápia! Našťastie. Ale je rovnako kľúčové, ako reagujeme v tých menej významných denno-denných skúškach. Kde máme nastavenú tú latku, od ktorej sa rozhodujeme výhradne na základe morálky. A osobný prospech, kariérny postup, alebo literu zákona neberieme do úvahy. Čím viac rozhodnutí na základe morálky, tým menšia šanca že sa zopakujú hrôzy z Littellovej knihy.

2,941 celkovo návštev, 2 návštev dnes

pošli na vybrali.sme.sk

2 odpovedí

  1. Avatar
    marec 29, 2015

    Perfektný článok a dnes veľmi aktuálna pripomienka histórie na ktorú by sme nemali nikdy zabudnúť a denne si ju pripomínať. Ale rád by som upozornil, že rovnako netreba zabudnúť, že tu boli (a stále sú !!!) ešte lepší majstri kati, ktorí sú bohužiaľ menej pripomínaní. Sovietski boľševici – tiež naslovovzatí inžinieri ľudských osudov.
    Autor píše – „Z knihy na nočný stolík doslova tečie krv a vnútornosti – ale ako sa ináč dá písať o najstrašnejšom vraždení v ľudských dejinách?“ Dovoľujem si nesúhlasiť a na prvé miesto najstrašnejšieho vraždenia v ľudských dejinách dávam zverstvá boľševických súdruhov páchaných na vlastnom národe. Prečo ?
    Odhaduje sa, že nemecká fašistická moc v priebehu cca 8 rokov vyvraždila 6 miliónov židov. Sovietske Rusko v priebehu jediného roka (1937) vyvraždilo 7 miliónov Ukrajincov. A v rokoch 1938 až 1941 ďalších jedenásť miliónov svojich vlastných občanov v rámci boja voči vnútornému triednemu nepriateľovi.
    V tejto súvislosti pridávam ešte jeden zaujímavý aspekt ku tejto poznámke autora:
    „Aby sa holokaust mohol uskutočniť, bolo treba vymyslieť metódu pri ktorej starostliví otcovia rodín z malebných nemeckých dediniek nestáli svojim zločinom zoči voči. Odpoveďou bolo splyňovanie. Bez tohto oddelenia páchateľa a jeho obete by nebolo možné dosiahnuť tak závratný počet obetí.“
    Boľševickí súdruhovia to na Ukrajine to vymysleli nasledovne. Zabavili ľuďom všetku úrodu aby ľudia v danom roku nemali čo jesť a aby ani nemohli zasiať na úrodu pre budúci rok. A ohradili krajinu, aby ľudia nemohli z nej utiecť. Takže ľudia začali zomierať. Sami od seba. Väčšinou od hladu. Geniálne, nie ?
    Chcem týmto poukázať na potrebu aktívnejšie a nástojčivejšie pripomínať a prezentovať zverstvá krajiny sovietov a tým upozorňovať na ničivý potenciál, ktorý v sebe skrýva presadzovanie ľavicových extrémov, leninských myšlienok a leninsko-marxistických „teórií“. Môžeme si všimnúť, že ich zástancovia dnes chytajú druhý dych. A vieme, že ak bude treba, nový Stalin alebo Berija sa rýchle vynoria.

    Thumb up 0 Thumb down 0

    Odpovedať

    • Avatar
      marec 30, 2015

      Plný súhlas. Červený teror je to najstrašnejšie čo sa tu v moderných dejinách vyskytlo. Máme pamätníky holokaustu, zachovalé múzea v Osvienčime a Mathausene – ale neviem o žiadnom múzeu červených hrôz na Ukrajine alebo v Rusku. Nečudo, že červeným súdruhom už otrnulo a dvíhajú hlavy.

      Thumb up 0 Thumb down 0

      Odpovedať

Diskusia je moderovaná. Komentáre, ktoré nie sú k téme, obsahujú nadávky alebo osobné invektívy, nebudú schválené. Reakcie na komentáre sa rozvetvujú do max. hĺbky 10 komentárov.

Leave a comment

*