Menej štátu

K napísaniu tejto úvahy ma inšpiroval kolega M. Bulák svojím článkom Chcel by Ježiš, aby ste platili dane? a atmosféra mediálnej hystérie okolo kanonizácie dvoch pápežov. Keď som nad článkom rozmýšľal, vybavili sa mi tváre našich kresťanských demokratov a zrazu som si uvedomil vnútorný rozpor ich argumentačnej bázy, ktorú často prezentujú aj takí (inak múdri ľudia), akými je napríklad bývalý KDHák Vladimír Palko. Aj Palko aj iní kresťanskí demokrati vidia na politickej scéne pre seba najväčšiu hrozbu v (podľa nich) narastajúcom liberalizme, ktorý ohrozuje tradičné hodnoty v spoločnosti. V poriadku, je to ich názor, s ktorým nemienim polemizovať. Ak by to boli príslušníci strany, ktorá sa volá Konzervetívna strana, bolo by to úplne v poriadku. Problém vidím v tom, že to hovoria ľudia, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu. Pretože podľa môjho názoru Ježiš bol liberál, čo sa pokúsim ďalej zdôvodniť.

Kým sa však do toho pustím, musím na chvíľu odbočiť, aby som túto úvahu uviedol do ešte jedného kontextu, aby som predišiel prípadnému nedorozumeniu. Nie som veriaci. Som ateista a čo je dôležitejšie, neveriaci ateista. Rozdiel medzi ateistom a neveriacim ateistom presahuje tématiku tohoto článku, ale ak to niekoho zaujíma odkazujem ho na svoj portál, najmä na esej Pastiersky list ateistickým ovciam Sama Harrisa. Zaoberám sa hlavne otázkami súvisiacimi s evolúciou, ale jednou z tém, ktoré ma dokážu vždy zaujať, sú rôzne myšlienkové konštrukcie, či teórie. Preto si vždy rád prečítam nejakú dobrú teologickú konštrukciu. Nie som však teológ a na nejakú teológiu si ani netrúfam. Preto nasledujúci výklad treba brať tak, ako je, teda ako som pochopil teologické konštrukty sv. Augustína, či rôzne tomistické výklady, ale aj názory viacerých veriacich laikov, kňazov, či teológov, napríklad aj nášho slávneho emeritného arcibiskupa Bezáka.

Po tejto nevyhnutnej odbočke sa zamyslime nad tým, ako k téme kresťanstva a politiky pristúpiť. Kresťanstvo je myšlienkový systém, ktorý vychádza z nejakých nediskutovateľných predpokladov, axióm, ostatne tak, ako každý myšlienkový systém. Preto je principiálne zbytočné hodnotiť takúto myšlienkovú konštrukciu z pohľadu nejakého iného myšlienkového systému, založeného na iných axiómach. Ak je v argumentácii ľudí dovolávajúcich sa kresťanských hodnôt rozpor, tak ten rozpor treba nájsť v rámci ich argumentačnej konštrukcie. Preto v ďalšom budeme predpokladať, že všetko, čomu kresťania veria je pravda. Diskusie o tom, či Boh existuje, či Ježiš existoval, čo sa dá dokázať a čo nie, a podobné obľúbené diskusné témy sú preto v kontexte ďalších úvah úplne irelevantné.

V rámci axiomatického systému kresťanstva, teda kresťanskej viery sa pokúsim zdôvodniť nasledujúce tvrdenia:

1. Ježiš bol liberál
2. Ak politická strana opiera svoju ideológiu a politickú prax o Kristove učenie, mala by byť maximálne liberálna. Prinajmenšom v otázkach etiky by mala byť dôsledne proti zasahovaniu štátu do konania občanov. Ak práve v týchto otázkach prostredníctvom zákona núti občanov k nedobrovoľnému konaniu, konajú proti deklarovanému zámeru Boha a vlastne napomáhajú Diablovi.

1. Ježiš bol liberál

Podľa kresťanskej mytológie, Boh stvoril svet ako artefakt, v ktorom je zrealizovaná jeho absolútna všadeprítomnosť, ako kauzálny systém úplne podriadený jeho vôli. Do tohoto sveta stvoril človeka, ktorý sa však od striktnrej kauzality sveta líši tým, že ho Stvoriteľ urobil v niečom podobným sebe, a to tým, že mu ponechal slobodnú vôľu v rozhodovaní aby „dokázal rozoznať dobré od zlého.“ V tom by teda mal byť zásadný rozdiel medzi ním a napríklad kameňom, ktorý sa uvolní zo skaly a zabije nejakého nevinného tvora, ktorý kameňu nič neurobil. Kameň je podriadený Božej vôli vyjadrenej všadeprítomnou kauzalitou gravitácie, nemôže konať inak, je touto kauzalitou úplne determinovaný. Človek však má na výber, či niekoho zabije, alebo nie. Človek však nie je Boh a sám nevie, čo je dobré a zlé. Preto mu to Boh oznamuje prostredníctvom vybraných osôb napríklad prorokov), či inšpirovaním osôb k písaniu svätých textov.

Zreteľne sa nám tu núka logický záver. Ak by Boh chcel, aby niekto nútil druhého ku správnemu konaniu, tak by bol rozdelil svoje stvorenia na vybranú skupinu, majúcu slobodnú vôľu, a na skupinu, ktorá sa má riadiť rozhodnutím jedincov vyvolenej skupiny. Trúfam si tvrdiť, že s takýmto výkladom udelenia slobodnej vôle by nesúhlasil žiaden kňaz ani teológ. Boh vdýchol nesmrteľnú dušu nadanú slobodnou vôľou každému človeku bez rozdielu.

Kresťanský monoteistický Boh teda necháva na každom, aby prijímal rozhodnutia za seba, aby naložil s darom slobodnej vôle slobodne. Súčasne však týmto vytvára situáciu, kde sa za svoje skutky každý zodpovedá Bohu a nikomu inému. Toto je ostatne podstatná myšlienka väčšiny kresťanských náboženstiev. Všetci sme si ako ľudia medzi sebou rovní, len voči Bohu je každý podriadený, tak ako mu je podriadený každý jeho výtvor.

Ježiš, ako syn Boží (nech už to znamená čo chce), mal nepochybne oproti iným ľuďom povinnosť proroka správne chápať vôľu Stvoriteľa, musel túto jednoduchú pravdu o vzťahu každého voči Bohu poznať, a teda musel byť nepochybne v politických otázkach liberál. Viackrát zdôrazňoval, že všetci ľudia bez výnimky sú Božími deťmi. Sám pre seba nevyžadoval nijaké výsadné postavenie toho, kto druhých núti konať v mene svojho učenia. Napokon je súčasťou jeho legendy, že spochybnil právo jeruzalémskej náboženskej vrchnosti na usmerňovanie konania jedincov v obci. Spochybnil ich moc, prtetože jedinú moc, ktorú uznával bola moc Boha.

Právo obce trestať niekoho za jeho nemorálne, či bezbožné správanie Ježiš odmietol v tej historke o prostitútke Márii Magdaléne. Keď ju podľa tradície chcela obec trestať za cudzoložstvo ukameňovaním, išiel ju chrániť vlastným telom so slovami: nech hodí kameňom, kto je bez viny. Je to nepochybne zdôraznenie rovnosti všetkých pred Bohom v morálnej oblasti, čiže v otázkach slobodnej vôle. Nikto nemá právo druhého posudzovať v tom, ako naložil s darom slobodnej vôle, iba Boh, pretože ten určuje pravidlá.

Nikto nemôže o sebe povedať, že koná vôľu Boha. Nemôže to vedieť. Ak by všetko bolo jasné, nikto by v podstate nemal v ničom pochybnosti. Lenže ak je všetko jasné a niet pochybností, tak niet slobodnej vôle a každý sa musí rozhodnúť vopred daným spôsobom ako pri gravitačnom zákone. Bez pochybností niet slobodnej vôle a nikto nemôže o sebe povedať, že vie o správnosti konania niečo viac ako ten druhý. Aj Ježiš o sebe neustále pochyboval a svoju slobodnú vôľu musel používať v utrpení neistoty, čo sa prejavilo aj tesne pred jeho smrťou v tom zúfalom výkriku: Bože môj, prečo si ma opustil?

Podľa mňa je ťažko spochybniteľné, že Ježiš bol v otázkach svedomia liberál, inak by neuznával dar slobodnej vôle.

2. Kresťanská strana musí presadzovať slobodu vo svedomí, inak nie je kresťanská.

Kresťanská strana je tak trochu contradictio in adjecto (protirečenie v prívlastku) pretože Ježiš sa ostro vymedzil voči spoločenskému sytému, v ktorom žil, ted voči Rímskemu štátu. Podľa jeho slov skutočná moc je moc Božia a skutočný štát by malo byť jeho Kráľovstvo nebeské, čiže nejaké druhé kolo aktu stvorenia, ktoré by malo nastať po tomto pozemskom. Podľa jeho kázaní teda pozemský štát nepochádza z vôle Boha, ale je len produktom ľudí. Nemá nijaké posvätenie, tak ako ho nemá hocijaká ľudská činnosť. Ježiš odopiera štátu jeho mystický charakter, teda to, čo radi politici o štáte ľuďom tvrdia. Z tohoto pohľadu sa dá povedať, že Ježiš nebol len liberál, on bol dokonca anarchista. Ak by teda niekto o sebe tvrdil, že nasleduje učenie Krista, a pri tom aktívne slúžil z kresťanského pohľadu nelegitímnej moci, tak by asi bol sám so sebou v spore.

Je tu však ešte závažnejší rozpor, dokonca taký, ktorý vedie kresťanského politika priečeniu sa vôli Božej.

Ako som sa pokúsil ukázať vyššie, Boh dal ľuďom slobodnú vôľu, aby sa mohli slobodne rozhodovať v mravných otázkach. Čo je mravné a čo nie, teda zámer Boha, je vyjadrené prostredníctvom prorokov a iných historických jedincov napríklad v desatore. Samozrejme vôľa absolútneho Boha je absolútne zložitá a sotva vyjadriteľná pár textami. Texty preto treba interpretovať a správne pochopiť. Je to aktívna činnosť, ktorá nie je striktne determinovaná, ani nemôže byť, pretože jednoduchá je vo vzťahu k absolútnemu. Aj tu teda Boh ponecháva na každom ako jeho zjavené texty interpretuje. Napokon na to má každý slobodnú vôľu. Samozrejme môže svoju interpretáciu oznamovať ostatným a tým im pomôcť pochopiť vôľu Boha. Preto sú tu kňazi, teológovia ale aj študujúci laici, ktorí to robia. Úlohou každého kresťana je vypočuť si ich výklad, ale či sa ním budú alebo nebudú riadiť je opäť na slobodnej vôli, teda na nástroji, ktorým každý ako jediným môže vyjadriť svoj vzťah k Bohu. Myslím, že logika veci je jasná.

Je teda veľký rozdiel ak Konferencia biskupov Slovenska vyjadrí svoj teologický názor nejakým pastierskym listom adresovaným katolíkom na konkrétne stránky života v spoločnosti a medzi tým, ak sa kresťanskí politici snažia takýto názor presadiť ako zákon. Zákonom totiž ľuďom vnucujú určitý jeden výklad vôle Boha oproti iným výkladom a bránia im použiť ich slobodnú vôľu aby sa mohli rozhodnúť. Môže byť napríklad stokrát logické, že uskutočnením potratu sa dotknuté osoby dopúšťajú zabitia, teda jedného z hlavných porušení desatora, podstatné je, že niekto sa stavia medzi zámer Boha a jeho tvora, teda jedinca nadaného slobodnou vôľou, jedinca, ktorý má právo od Boha slobodne sa rozhodnúť, že zabije. Možno tisíckrát zdôvodniť interpretáciou Biblie, že manželstvo je jedine zväzok muža a ženy, ale nemožno brániť v slobodnom rozhodnutí tvorov nadaných slobodnou vôľou priamo od Boha, aby konali inak a mohli byť trebárs ako homosexuálny pár manželmi. Ak je to nesprávne rozhodnutie voči Bohu, len on má právo rozhodnúť, či to tak je alebo nie a prípadne ich za to potrestá tak, že nebudú spasení. Napokon aj oni sami môžu veriť, že ich zväzok nezodpovedá vôli Božej a majúc ním darovanú slobodnú vôľu sa môžu poučene a zodpovedne rozhodnúť , že si nevyberú spasenie.

Ak niekto svoj výklad nadraďuje nad iné výklady, ak niekto druhým vnucuje spasenie, tak sa stavia na roveň Bohu a tým sa podľa kresťanského učenia dopúšťa jedného zo smrteľných hriechov — pýchy. Presadzovanie kresťanskej mravnosti prostrednícvom zákona je jasným a neoddiskutovateľným prejavom pýchy. A pýcha, podľa viacerých kresťanských textov a autorov, je nástrojom Diabla. Ak teda Kresťanskí demokrati na Slovensku vnucujú zákony o rodine, o potratoch, o výuke náboženstva na školách a vôbec všetko to, čo považujú za správne a dobré pre uskutočnenie Božej vôle, dopúšťajú sa pýchy a slúžia pravému opaku toho čomu podľa vlastných slov veria.

7,871 celkovo návštev, 3 návštev dnes