Nový premiér v Japonsku Shinzo Abe sa pustil do zlepšovania ekonomiky. Ekonómovia si sťažovali na defláciu a deficity obchodnej bilancie. Deflácia podľa nich spôsobovala to, že ľudia odkladali spotrebu a ekonomika nemohla rásť. Deficity v obchodnej bilancií boli vďaka tomu, že silný jen predražuje ceny japonských produktov a exportu sa preto nemôže dariť.
Pre tých, ktorí náhodou nevedia ako 0.1% deflácia brzdí ekonomiku, má to fungovať nejak takto:
Bežný Japonec vidí vo výklade skvelé domáce kino, presne aké by sa mu hodilo namiesto toho starého, ktoré už hapruje. Cena vo výklade odpovedá sume 1000€. Už by si to aj išiel kúpiť, ale v tom si spomenie. Aha! Oni si myslia, že som úplne padnutý na hlavu? Veď keď počkám jeden rok, tak to celé dostanem za 999€ !! No kto by radšej nepočkal?[/koniec sarkazmu] Tým pádom ľudia nekupujú a ekonomika nerastie.
Logika okolo fetišizácie exportu je takáto: exportovať sa musí, aj keď by sme mali export dotovať. My neexportujeme kvôli tomu, aby sme mohli importovať to, čo si nevieme vyrobiť aj sami. Už len samotný export nám stačí ku šťastiu, lebo aj keď tovar, ktorý sme prácne vyrobili pošleme do zahraničia za babku, spúšťa to u nás celú radu multiplikačných efektov a to je dobre.
A v duchu týchto myšlienkových pochodov prišli aj s riešením. Treba docieliť 2% infláciu. Export porastie, obchodná bilancia sa zlepší, všetci budú nakupovať, na burze sa budú obchodníci tiež radovať z nominálnych prírastkov a všetko bude ako má byť.
Celé to však má veľký háčik. Japoncom sa naozaj podarilo zvýšiť export o 3,8%, ale celková bilancia za apríl je najhoršia od roku 1979. Ako je to možné? Jednoduché ako facka. Zo zahraničia treba dovážať ropu, potraviny a všetky možné suroviny, ale so slabou menou už treba platiť oveľa viac.
Peter Schiff píše:
Najnovšie dáta ukazujú, že oslabovanie jenu nepomohlo obchodnej pozícii Japonska. Slabšia mena viedla k zvýšeným cenám importu a obchodnému deficitu počas posledných 10 mesiacov. Aj keď aprílový export narástol oproti predošlému aprílu o 3,8%, obchodný deficit narástol na 879.9 mldjen ($8.6 mld), čo je najhorší apríl od roku 1979. Padajúci jen však predstavuje veľké riziko na japonskom trhu s dlhopismi. Počas necelého mesiaca sa výnos z 10-ročného dlhopisu japonskej vlády zdvojnásobil (z 0.45 na takmer 1.0). 1% je zvládnuteľné vo väčšine krajín avšak Japonsko má najvyšší pomer dlhu k HDP na svete (ak nerátame rozvojové krajiny). Ak by mali platiť 2% (čo je inflačný cieľ), tak by vláda musela vynaložiť viac ako polovicu všetkých vyzbieraných daní iba na obhospodarovanie vládneho dlhu.
Nikdy v histórii sa nestalo, že by ekonomiku krajiny zničila silná mena. Naopak, je celý rad krajín, ktoré ju zničili slabou menou.
Tí, ktorí počuli vystúpenia P.Schiffa v médiách za posledné mesiace vedia, že on nie je generál po bitke. Všetko, čo predpovedal sa aj stalo a môže s pokojným výrazom na tvári opäť zopakovať: “Ja som vám to hovoril!”
10,784 celkovo návštev, 2 návštev dnes
Tak s tým odporom k deflácii je to skutočne na smiech. A hlavne úplne mimo realitu. Dnes nebudem jesť, pretože zajtra to bude lacnejšie 🙂
.
V skutočnosti je to tak, že deflácia, resp. ten jej negatívny dopad je obmedzený zdola. Ja proste budem niečo jesť, chcem niekde bývať, chcem sa zabávať, chcem si kupovať nové veci. To je totiž úplne prirodzené. Čakať v jaskyni na znižovanie cien, to ani len budhisti neuznávajú. Aj Budha hlásal, že priorita nie je úplne bez materiálu. Ale len nebyť jeho otrokom.
.
Ale inflácia zhora veru obmedzená nie je. Keď nepomohlo natlačiť 100 triliónov, tak 200 triliónov určite pomôže. A ak nie, tak 400 triliónov bezpečne. 🙂
lenze tych rohlikov a domacich kin by muselo byt velmi vela, aby to vyrovnalo napriklad odlozenu spotrebu a investicie anglickej materskej firmy, kde este chvilku budém robit. V uzavierkach byva cash balance na urovni cca 30 milionov libier!
súhlas!!!!
nejedná sa len o jedenie, pitie, bývanie, zdravie, cestovanie, dovolenkovanie, pranie, pozeranie TV, ….. kterých spotreba sa dlhodobo odkladá „dosť ťažko“ …. veď aj spotrebu statkov, ktorú by bolo možné bez problému odložiť sú ľudia ochotní si zaplatiť na spotrebiteľský úver za nehorázne úroky.
Sadzby spotrebiteľských úverov dokazujú, že ľudia spotrebu odkladajú veľmi veľmi neradi.
Aký by bol dlhodobo priemerný pokles nominálnych cien pri fixnej zásobe zlata?
pri raste HDP 3% a ťažbe zlata v objeme +/- okolo 2% svetových zásob? nominálne ceny by klesli možno o 1-2% ročne?
ceny budú klesať hlavne tam, kde sa zvyšuje produktivita ! ktorý spotrebitel je tak geniálny aby správne odhadol, kde sa produktivita výroby za rok zvýši a ceny klesnú o viac než 1-2% ročne?
pokles nominálnych cien o viac ako 1-2% by bol priamo závislý od zvyšovania produktivity v konkrétnom odvetví !!!
aký je následok vyššej produktivity:
1) pokles cien výrobkov, tj. viac disponibilného prímu na novú spotrebu,
2) rást príjmov zamestnancov a podnikateľov
Máte to úplne zle. To čo hovoríte je len dôvodom prečo deflácia je udržatelná a ako sa môže vytvoriť stabilná deflačná špirála.
Deflácia je zlá z iných dôvodov – kvôli „sticky“ cenám. A toto je fakt jednoduché. Predstavte si že v ekonomike existujú ceny ktoré sa ťažko menia. Buď sa môžu meniť iba občas alebo je veľmi ťažké ich meniť nejakým smerom. Ideálny príklad je cena práce. Väčšinou sa mení iba raz za rok a zamestnávatelia i zamestnanci neradiv vidia zmenu ceny práce smerom dole.
Ak máme v ekonomike z akýchkoľvek dôvodov sticky ceny, tak má taký istý efekt ako cenová kontrola – tak ako ju poznáte z komunizmu. A ako snáď každý z tohto blogu vie, pri cenovej kontrole dochádza k javu že namiesto zmeny ceny sa bude meniť kvantita. Ak cena chleba nemôže ísť vyššie ako 1 EURo (alebo tam ide iba s veľkými problémami) tak budeme mať menej chleba, alebo nekvalitnejší chleba atď. To isté platí aj o práci. Ak cena práce sa nedá zmeniť, tak sa zmení jej množstvo. A potom máte napríklad nezamestnanosť.
A k tým exportom – opäť mimo mísu. Kanál ktorým má dôjsť k oživeniu nie je export, ale domáci dopyt. Viac tu: http://marketmonetarist.com/2013/05/22/japan-its-domestic-demand-stupid/
PS: inak toto je pekný príklad toho čo písal Lengyel v poslednom článku. Kritizujete defláciu bez toho aby ste rozumeli argumentom protistrany. Sticky prices/wages sú kľúčovým prvkom makroekonomického mainstreamu minimálne posledné 2 desaťročia. Vplyv monetárneho stimulu na agregátny dopyt (nie na export) je ešte starší. Urobte si domácu úlohu skôr než začnete zosmiešňovať.
Sticky cenam rozumiem. Kto nechcel nepochopit pointu celeho clanku, tak nepochopil.
Ja si teda sadnem spat do Schiffovej lavice. Podla niekoho sa Schiff zosmiesnuje (a spolu s nim ja aj vsetci, ktori suhlasia s tym co hovori), podla niekoho su na smiech ti, co maju predstavu, ze z pozicie centralnej autority dokazu akokolvek opravovat ekonomiku bez toho, aby nepokazili zase nieco ine.
Inak toto je dobre z toho linku: „the markets understand perfectly well – Nikkei is nicely up this morning“ 🙂 Toto platilo 22. ale 24. to az tak neplati, ze?
https://www.google.com/finance?q=INDEXNIKKEI:NI225
Trhy aj velmi dobre pochopili, aky je drahe obhospodarovanie dlhu, ked rastu uroky.
A co bola teda pointa článku? Lebo ja som to pochopil takto:
1. Sarkastický paragraf o tom ako má vraj deflácia byť zlá lebo ľudia nekupujú veci keď ceny klesajú. Čo malo asi nejako automaticky zosmiešniť koncept zlej deflácie
2. Ako vraj nezafungovalo uvoľnenie monetárnej politiky v Japonsku lebo bilancia za apríl je najhoršia od roku 1979
Na oba body som reagoval. Ale ok, možno to vôbec nechápem. Tak mi to teda prezraď, aká je v článku skrytá múdrosť ktorú som nepochopil? Vari Schiffove kydy o hrozivo rastúcom úroku v Japonsku? (čo je podľa mňa pozitívny signál)? Alebo to že vraj „Nikdy v histórii sa nestalo, že by ekonomiku krajiny zničila silná mena“ (WTF?)
PS: Toto s tým nie celkom súvisí, o tom ako „markets understand this perfectly well“ si pozri jeden článoček vyššie
V prvom rade treba asi pripomenut, ze toto je blog a nie akademicka poda. Ked uz zacneme o sticky cenach, tak podme dalej… nie su to vseliake odbory, zakony, co napomahaju aby boli ceny sticky? Nie je toto koniec palice, pri ktorom treba zacat? Ked mam v ruke kladivo (tlaciaren penazi), tak je vsetko klinec? Nedostane po hlave aj nieco ine ako klinec? Mozeme tu debatovat cely rok. Vzhladom k nastolenemu tonu o „zosmiesnovani“, o „kydoch“, ja nemam zaujem a ani cas v diskusii pokracovat.
Myslim si, ze je na kazdom, kto uz si aky nazor vytvori. Ziadny nazor neni nepriestrelny, lebo ekonomika ako taka je nekonecne komplikovana, vzhladom na pocet faktorov, ktore v nom vystupuju. Ja si hlavne myslim, ze ekonomika ako taka funguje lepsie, ked nie je riadena zhora. Neznamena, ze ziadny zasah nie je pozitivny, ale celkovy vysledok je horsi. To je cele. Tymto sa odpajam.
Ronnie :
Nepripušťaj si k srdcu tie žvasty etatistov. Mna už etatisti sto krát opluli, ale čo iné od nich čakáš. Ak obviníš štát a politikov, tak etatistov chytí amok a pluju a kopú. To sú jediné ich argumenty.
Z etatistami nemá zmysel diskutovať, iba ak ich kecy ironizovať a parodovať, nech nezaujatí okoloidúci su upozornení na tie hluposti. Nič iné sa robiť nedá.
Ťažka reč je hlavne so „študovanými“ etatistami. Oni nachytali tie anglické frázy, citáty „klasikov“ , a budia dojem, že tomu rozumejú. Oni z tých fráz a lží ani nedokážu vyjsť, hovoriť ludskou rečou.
Nože sa tak neurážaj. Ak si v článku hovoril o padnutí na hlavu tak som si myslel že nemusíme sa baviť v rukavičkách.
A Schiff fakt trepe totálne kydy. Chce niekto príklady toho ako príliš silná mena poškodila krajiny? Môžeme začať terajšou Eurozónou – od Grécka, cez Portugalsko či Španielsko. Môžeme pokračovať argentínskym krachom 1999 – 2000, ruskou krízou 1998 a pokračovať by sme mohli veľmi dlho.
To isté ohľadom úroku. Schiff by si to mimochodom mohol konečne rozmyslieť. Na jednej strane upozorňuje ako sú úroky príliš nízko – len aby varoval pred rastúcimi úrokmi keď rastú vplyvom pozitívnych signálov v ekonomike. Alebo vari čaká že úroky by mali byť v Japonsku držané na nule donekonečna – lebo Japonci majú taký či onaký dlh?
A len na záver dám jeden taký drobný príklad ľuďom. Vezmime si že japonsko začína a dlhom 230% nominálneho HDP. Pre zjednodušenie predpokladajme že dlh sa už nebude zvyšovať – iba o úroky. Predstavme si, že ekonomika sa môže vyvíjať dvoma spôsobmi:
a) Reálny rast je nulový. Inflácia je nulová a teda nominálny rat je nulový. Úroky sú nulové
b) Reálny rat je nulový. Inflácia je jedno percento. Teda nominálny rast HDP je jedno percento. Úroky sú jedno percento.
Otázka – ako sa vyvíja pomer dlhu/nominálnemu HDP v príkladoch a) a b)? Odpoveď – rovnako. Rastúce úroky pre Japonsko neznamenajú hrozbu.
PS: Tvrdenie ohľadom tých bariér na strane pracovného trhu iba naznačuje že nemáte prehľad o „sticky“ prices/wages ani o širších dôkazoch. Lebo existujú mikroekonomické základy ktoré vedia vysvetliť existenciu sticky prices aj bez vládnych zásahov. Skúste googliť veci ako: sticky wage theory, insider-outsider theory a efficiency wage theory.
Alebo stačí pohľad z praxe. Napríklad ako vysvetlíte toto rozloženie zmien miezd: http://www.frbsf.org/publications/economics/letter/2012/el2012-10-2.png
Ak je tam nejaká vládna regulácia, sociálne dávky a čo ja viem čo ešte čo by malo spôsobovať sticky wages, prečo sa to tak výrazne prejavuje práve pri prechode z nulového navýšenia na navýšenie aj jemne záporné?
Ak existuju sticky prices bez vladnych zasahov (co ja nespochybnujem), tak to este neznamena, ze to ospravedlnuje vladu (resp. CB), aby nasadila to svoje kladivo. Ako som pisal: na jednom konci pomozu a na druhom uskodia. Lepsie je nechat tak (z dlhodobeho hladiska).
A ci tie krajiny naozaj poskodila primarne silna mena alebo jednoducho predoslu zlu ekonomicku politiku nemohli nasledne „zachranovat“ oslabovanim meny, tak to je na debatu. Tu si treba vyjasnit, co ma byt prve: kon taha voz, alebo je kon za vozom
Takýto všeobecný strach z „vládnych zásahov“ sa mi zdá ako veľmi slabý argument. Trhy fungujú dobre ak sú „slobodné“ v zmysle že spĺňajú nejaké parametre – kupujúci aj predávajúci majú dosť informácií neexistujú bariéry vstupu, trhy sú dosť robustné (veľa kupujúcich a predávajúcich), nízke transakčné náklady atď.
Takéto podmienky neplatia vždy a všade. Napríklad vládna regulácia ktorá určuje výrobcom povinnosť udávať zloženie tovaru v istej forme, alebo obchodníkom zobrazovať cenu istým štýlom (naprílad cena na kilogram) sú cielené na odstránenie informačnej asymetrie. Niekedy sú to práve „vládne zásahy“ ktoré robia trhy efektívnejšími.
Podobne je to aj na pracovnom trhu. Rozličné vlastnosti práce ktorá sa na trhu kupuje a predíva (opäť hlavne informačná asymetria) spôsobujú že tento trh sa nie vždy efektívne čistí. Navyše ako nám historická skúsenosť ukazuje, trh práce je enormne dôležitý. Jeho prepnutie do neefektívnej rovnováhy dokáže spôsobiť enormné materiálne ale aj sociálne škody schopné napríklad rozvrátiť demokratický režim a nastoliť diktatúru.
Tolerancia transparentného monetárneho režimu ktorý ma za cieľ stabilizáciu nominálnych príjmov (hlavne miezd) s cielom aby sa trh práce efektívnejšie čistil má podľa mňa z tohto pohľadu nízke náklady. Z dlhodobého hľadiska to je v podstate tolerancia nízkej inflácie v rozmedzí povedzme 2-4% čo je podľa mňa nízka opportunity cost v porovnaní s rokmy masovej nedobrovoľnej nezamestnanosti alebo v porovnaní s rizikom fašistov či komunistov pochodujúcich po námestiach.
ty teda spochybnujes ze vladne zasahy znefunkcnuju trh prace, ba naopak ho vraj podla teba zefektivnuju. Clovece, pozri sa prosim ta von oknom ci tam vidis modru oblohu a nie napriklad zelenu, lebo sa mi zda ze nepiseme z tej istej planety.
Dalej pises ze sa bojis aby fasisti a komunisti neovladli stat, preto treba robit nejake statne zasahy aby sa tomu predislo. V prvom rade si daj pozor aby si sa takymto pristupm ty sam fasistom alebo komunistom nestal (imho dnesna eu ma v ekon. oblasti k fasistom a nacistom celkom blizko), v druhom rade komunisti ani fasisti nebudu by nemohli zneuzit stat ak by tu ziadny nebol ;). Imho nas prave tie statne zasahy na trhu prace ktore tak obhajujes dovedu k tym fasistom a komunistom, predpokladam ze poznas hayekovu cestu do otroctva po ktorej dnes pevne kracame.
Potom je tu este eticky argument „rob si co chces ale mna do toho netahaj“, ale predpokladam ze na taketo argumenty ako spravny pragmatik pocuvat nebudes…
Vau. Takže ty v rámci boja za „demokraciu“ ideš obhajovať štátne zásahy. Tak isto môže obhajovať mafián svoje konanie, keď bude tvrdíť, že nebyť neho tak môže prísť ešte niekto horší ako on. Fakt úsmevné.
A ešte k tým štátom, ktoré si uviedol ako príklad pre zlyhanie silnej meny. V každom jednom prípade išlo o výrazný štátny zásah. V Rusku bol v tej dobe fixne stanovené kurz. Argentína ho mala naviazaný na USD a Portugalsko s Gréckom už ani netreba vysvetlovať.
Ok. ignorujme rigidity trhu prace. Spolocnym menovatelom je pre teba fixny kurz. Proti tomu nic nenamietam – otazkou je riesenie. Ak si vezmes nejaku formu komoditneho standardu – napr. zlato – tak toto jepredsa krystalovo cisty fixny kurz.
Emitent vyhlasi, ze unca zlata je za 100 jednotiek jeho meny a nesmie to menit. Takto to je zrejme neudrzatelne, lebo cena ti dlhodobo bude tendovat k medzným nakladom tazby a bude sa menit. Takze tvoja mena bude zazivat poŕiadne soky.
Prečo by mala zažívať šoky? Na základe čoho tvrdíš, že to budú nejaké rýchle a nepredvídateľne pohyby(lebo len z tých vznikajú šoky)? Môžem mi to nejako vysvetliť.
Na druhej strane však nie som zástancom čistého zlatého štandardu. Ja som obhajcom konkurencie, a preto najvhodnejším systémom je free banking, kde by existoval aj zlatý štandard. resp nejaký komoditný štandard.
MartinTT: urob si jeden taký nenápadný myšlienlový experiment. Predstav si, že zajtra by sa naviazali všetky meny na zlato. Tak sa pozrime sa na cenu zlata v dolároch za posledný rok: http://www.kitco.com/charts/popup/au0365nyb.html
Ako vidíš, cena zlata skákala hore-dole v rozpätí medzi 1400 – 1800 dolármi, čo sú skoky o desiatky percent. Tak a teraz si predstav že cenu zlata fixujeme ako hlavnú jednotku. Teda zlato bude mať cenu „1“
Čo to znamená? Že namiesto toho aby skákalo zlato hore-dole o desiatky percent tak bude podobne skákať cena všetkého ostatného. Ceny vetkého budú skákať podľa toho istého ako teraz – podľa toho ako sa mení chuť ľudí skladovať zlaté tehly či zlaté šperky v trezoroch a šperkovniciach.
A problém je, že nie všetky ceny vedia skákať rovnako ochotne. Taká cena benzínu s tým nemá problém. Pumpár zmení číselko na tabuli vedľa čerpačky aj 20 krát za deň. Ale cena práce s takými skokmi problém má. Tak nastane druhá najlepšia reakcia – bude sa meniť kvantita.
A toto je dôvod prečo je zlatý štandard nevhodný. Mali by sme mať štandard, kde sa stabilizuje cena vecí ktoré sa menia neochotne. Nemá zmysel robiť zlatý štandard, alebo ropný štandard alebo pšeničný štandard – tieto ceny sa už teraz vedia meniť celkom flexibilne.
Má zmysel napríklad urobiť „prácový štandard“ ale ten je trochu zložitejší. Práca sa nepredáva na kilá na komoditných trhoch. Napriek tomu sú ľudia vynaliezaví – vedia sledovať indikátory ktoré sú naviazané na cenu práce a používajú FIAT menu aby ju stabilizovali.
Ešte dodatok – vysvetlenie čo znamená „šok“. Zjednodušene – pod (nominálnymi) šokmi sa myslí neočakávaná zmena nominálnych cien.
Teda ak berieme príklad vyššie – predstavte si že sa na trhu nezmenia relatívne ceny – jedna hodina práce vám stále kúpi X chlebov, Y tehál atď. Ale zmenia sa nomninálne ceny tým že ľudia začnú zlato sysliť (zníži sa tzv. velocita peňazí)
Je to práve rozdielnosť v tom ako sa rozličné ceny vedia nominálne meniť čo spôsobí že túžba ľudí sysliť zlato bude mať reálne dopady – lebo sa zmenia aj relatívne ceny, čo vysiela nevhodný signál trhu a zabraňuje jeho efektívnemu vyčisteniu. Nominálny šok spôsobí reálne dopady – presne tým istým spôsobom ako keď sú ceny fixované napríklad štátnym nariadením – napríklad vyššiu nezamestnanosť.
JV, ale keby sa priviazali napr. k tomu zlatu nejake male ekonomiky, tak tam by zas hrali rolu spekulacie zvonku, nie? Ked si vezmem ako bola uspekulovana libra, tak mala ekonomika by sa mohla aj zrutit.
Tomáš: ohľadom tých malých ekonomík, lepšou otázkou je prečo by sa mala ekonomika používajúca menu pod špekulačným útokom zrútiť?
Ak by sme mali teoretick ekonomiku s perfektne flexibilnými cenami, tak špekulačný útok nemá zmysel. Niekto „vykúpi“ (výmenou za tovary) polovicu zlata na ktoré je ekonomika naviazaná? Žiaden problém – všetky ceny (mzdy, kontrakty atď) klesnú nominálne na polovicu, relatívne ceny sa nezmenia a život ide ďalej
Takže skutočným kanálom špekulácie je práve to že to takto nefunguje. Špekulant vie že vlády krajín skôr či neskôr zakročia lebo majú iné ciele, nechcú tolerovať nezamestnanosť apod.
Hej.
Ak by vsetko „fungovalo“ okamzite a bez strnulosti (alebo vlastne aj s rovnakym oneskorenim a rovnakymi strnulostami), tak by vlastne nic takeho nemohlo nastat.
To sme vlastne zase pri institucionalistoch a Coasovi. Kde samotna existencia firmy vlastne ukazuje, ze trzne nedokonalosti su pritomne, lebo inak by ziadna firma vlastne ani nemohla existovat (nemalo by to zmysel).
Ja obhajujem štátne zásahy ak sú prospešné, obzvlášť v zefektívnení trhu. Napríklad štátne zásahy ktoré odstraňujú informačnú asymetriu, internalizujú externality, napomáhajú voľnému vstupu a výstupu na trh sú prospešné.
A inak ten druhý argument o menách a štátnych zásahoch nedáva zmysel. V podstate každá krajina dnes má menu ovládanú centrálnou bankou. Teda akýkoľvek je kurz, či cenová hladina v akejkoľvek krajine – tak je to výsledok štátneho zásahu.
Ale to ani nebola pointa Schiffoveho komentu. Z neho vyplýva že on preferuje štátny zásah ktorý urobí menu „silnou“ oproti zásahu ktorý urobí menu „slabou?“ (už si vezmite len ten framing) – s tým že vraj silná mena nikdy nebola na škodu. Čo je očividne lož – lebo existujú krajiny ktoré mali stratégiu silnej meny a táto im veľmi uškodila.
PS: inak mimochodom aj zavedenie zlatého štandardu by som považoval za štátny zásah v prospech silnej meny. Štát odovzdá kontrolu ponuky peňazí majiteľom zlatých baní.
Štát má totiž disproporčnú silu v tom rozhodnúť aký menový režim bude existovať, a vo výsledku používanie meny je jeden z tých problémov ktorý má ohromné sieťové efekty – podobne ako napríklad jazyk apod.
Do tych prospesnych by malo patrit aj zrusenie poplatkov za vedenie uctu pri hypotekach nie?
Aj keby doslo k plnemu presunu poplatkov do urokov, tak sa cena uveroveho produktu stala ovela jednodussie porovnatelnou. Nie kazdy dokaze a chce sa mu hrat sa s excelom, aby si pocital aky cca mesacny poplatok zodpoveda kolkym desatinam percentualneho bodu z urokovej sadzby (a pri akej istine).
A naviac odpoveda jednostranne sachovanie so Sadzobnikom bankovnych poplatkov
Len ci si ja tu rolu Diablovho advokata nepustam uz nejak moc k telu 🙂
Ronnie König :
Gratulujem k tomu zverejneniu v FINWEB.
Fiiiha. Dakujem 🙂
J.V. Dubois :
Tvoje argumenty by boli výborné, keby boli pravdivé.
„Nemennosť“ mzdy je totiž plodom štatnej politiky, ked štat vehementne podporuje odbory, štat ideovo bojuje proti podnikatelom, a hlavne : štát politikou socialnych podpôr, prídavkov na deti …… motivuje ludí – radšej NEpracovať, ako pracovať.
Pri deflácii znamená menšia mzda fakticky rovnakú kupyschopnosť. Takže realne to NIE JE menšia mzda.
Množstvom predpisov štat blokuje vznik malých a stredných podnikov, ktoré hlavne ponuknu pracu.
Štat to spôsobil, a teraz s tým argumentuje svoju zlu finančnu politiku.
Iba pár detailov. V prvom rade tu hovoríme o nemennosti nominálnej mzdy. Čo je dosť podstatné. Empirická skúsenosť nam hovorí že za veľmi podobných podmienok z hľadiska vládnej regulácie, podpory v nezamestnanosti, príspevkov na deti atď. je zníženie reálnej mzdy omnoho ťažšie ak sa má nastať škrtaním platov ako napríklad cez infláciu alebo zmenu výmenného kurzu.
O absurdnosti tvrdenia tiež hovorí škála o ktorej hovoríme. Fakt si niekto myslí že takmer 20% nárast nezamestnanosti v Španielsku za posledných 6 rokov je spôsobený prídavkami na deti atď? Hlavne keď sa škrtali? Alebo že 60% nezamestnanosť mladých v Grécku má niečo do činenia s blokovaním malých podnikov? To je až absurdné.
PS: o ďalších dôvodoch som hovoril hore s Konigom – citujem
„Tvrdenie ohľadom tých bariér na strane pracovného trhu iba naznačuje že nemáte prehľad o “sticky” prices/wages ani o širších dôkazoch. Lebo existujú mikroekonomické základy ktoré vedia vysvetliť existenciu sticky prices aj bez vládnych zásahov. Skúste googliť veci ako: sticky wage theory, insider-outsider theory a efficiency wage theory.
Alebo stačí pohľad z praxe. Napríklad ako vysvetlíte toto rozloženie zmien miezd: http://www.frbsf.org/publications/economics/letter/2012/el2012-10-2.png
Ak je tam nejaká vládna regulácia, sociálne dávky a čo ja viem čo ešte čo by malo spôsobovať sticky wages, prečo sa to tak výrazne prejavuje práve pri prechode z nulového navýšenia na navýšenie aj jemne záporné?“
Ja nie som na ekonomickej olympiade. Mne nejake sticky wage theory a iné prcky prcky nezaujímaju. Ja žijem v horskej kotline , okolo lesy, v dedine spusta nezamestnaných,….. ale ked chcem kupiť drevo na kurenie, tak mi ho dovezú kdesi od madarských hraníc, draho, pretože tunajším socialne odkázaným sa nechce isť do lesa , doviesť drevo a predať mi ho.
Pol miliona ciganov žije IBA z detských prídavkov, ale robiť nebudú. Ja pozorujem realny život, nie frázy a lži z učebníc ekonomie.
A ked chcem učebnice, tak si prečítam Misesa, Rothbarda, Šímu, …… a nie Krugmanove poviedky.
“ V prvom rade tu hovoríme o nemennosti nominálnej mzdy. “
– a to je čo za absurdnosť ?!?! Iba ty možno hovoríš o nominále. Ked slovensko vstúpilo do eurozony, tak NOMINALNE mzdy klesli, doslovne padli, na tridsatinu. A nik sa nevzburil. Tvoj argument je niečo medzi lžou a demagogiou.
A tie ostatné „argumenty“ su iba demagogia. Ja som netvrdil, že JEDNA príčina vyvolala všetky dôsledky, iba som uviedol ukážku hlavných pár príčin. A celkovo tých príčin bolo požehnane, ale teba iste nezaujímaju, tebe stačí ako dôvod, že sa netlačí ešte viac inflačných penazí. Ludom treba znehodnotiť úspory a mzdy, to jediné uznavaš.
“ z hľadiska vládnej regulácie, podpory v nezamestnanosti, príspevkov na deti atď. je zníženie reálnej mzdy omnoho ťažšie ak sa má nastať škrtaním platov ako napríklad cez infláciu alebo zmenu výmenného kurzu.“
Omnoho tazsie to je z blbeho populistickeho pohladu na vec, na ktory su ludia nauceni. Co to inflacia je polka slovenska ani nevie, ale keby sa im na vyplatnej paske znizilo ciselko, napriek tomu ze sa znizilo aj na cenovke rozkov, uz by bolo zle. Ako argument pre statne zasahy je, ze kedze doteraz stat oblboval ludi, riesenie nemoze byt prirodzene, ale skryte, aby oblbeni ludia nemali za co plakat.
Cez inflaciu urok miey, cb a spol, sa smatra do prir veci, nieco sa vylepsi na ukor niecoho co bezny volic ani nevidi, cim sa casto poserie milion dalsich veci. Ak by boli tieto zasahy podla teorii funkcne, urcite by sme tu nemali ziadnu krizu, predsa by prisiel politik, zobral by si protikrizovu tabulku s opatreniami, zaviedlo by sa a bolo by ok. Evidentne to tak nieje, prave naopak, je mnozstvo indikacii ze prave statnymi zasahmi sa narusi prirodzena rovnovaha.
http://en.wikipedia.org/wiki/Naturalistic_fallacy k tomu prirodzenemu
Je otázne, do akej miery sú mzdy sticky kvôli ľudskej prirodzenosti a do akej miery je to len naučené správanie dané prostredím.
Viz kapitola Mýtus: Cenové a mzdové nepružnosti v článku:
http://www.mises.cz/clanky/labyrint-mytu-iv-deflace-403.aspx
Je to otázne. Ale nech je odpoved akakolvek, nie je dôvodom k tomu, aby sa inflačne ničila mena. Ekonomika spoločnosti potrebuje PEVNÝ BOD, a mena má byť základom. Lietajuca hodnota meny umožnuje politikom získavať kadejaké výhody, bankárom dáva obrovské možnosti zarabať, ale poctivo pracujucim ludom dáva iba neistoty, okrada ich uspory, mýli ich v rozhodovaní.
deflacia nie je problem z toho dovodu, ktory uvadzas. deflacia je problem kvoli dlhu, konkretne kvoli splacaniu dlhov u podnikatelov. na to, aby pri klesajucich cenach dokazali dlhy splacat potrebuju vyrobit a hlavne predat viac svojich vyrobkov. az tu nastupuju sticky prizes. ako dosiahnut suhlas zamestnanca s poklesom mzdy, ked on robi viac? tu a vlastne takmer vsetci rakuski orientovani ludia toto nechapu a mam pocit, ze nikdy nepochopia. a s tymto nema stat nic spolocne, toto by sa dialo aj v slobodnom trhu. a to som nebral v potaz este faktor zamestnanosti a nezamestnanosti. podnikatel pristupi k prepustaniu, aby znizil naklady. zamestnanci, co tam zostali pracovat musia makat aj za prepustenych. znova nasleduje otazka, kto pristupi na nizsie mzdy, ked musi pracovat viac?
S nizsou mzdou budete suhlasit len pod tlakom. Daleko skor s nou suhlasia ludia v case vysokej nezamestnanosti. Tu nastupuje dalsia „fenomenalna“ rakuska teoria, teoria o slobode. Ale o tom potom.
K schiffovi len tolko. Strasi ludi od roku 1998. Jasne, ze sa raz dvakrat trafi, ale inak to je komediant.
„…. a vlastne takmer vsetci rakuski orientovani ludia toto nechapu“
– prd že nechápu. Perfektne to chápu. Až z malým rozdielom oproti tvojmu vysvetleniu :
Tá neschopnosť splácať dlhy sa netýka až tak moc podnikateľov, ale hlavne štatnej kasy. Žiadny, čo len trochu normálny podnikateľ sa nezadlži tak, ako to robia vlády.
A podnikatelia maju výhodu – oni vyrábaju tovar a zarábaju peniaze na splatenie dlhu . Lenže vlády maju iba tie peniaze, ktoré ulúpia občanom. A to nie je moc populárne, príliš okrádať svojich voličov.
Takže takto to chápu „“rakušania. A je to tak strašne trivialne, že to pochopi absolutne každý – to iba ekonomovia si myslia, že ludí v tomto pomätú.
Ty si si uz nasiel vinnika. To je dokaz toho, ze ani ty nechapes.
len k tej rigidite miezd 😉
http://iness.sk/stranka/7733-Nizsie-mzdy-su-v-eurozone-realitou.html
vaznovo dilema jak vysite:
ak si ja znizim mzdu, tak mam nizsiu nominalnu mzdu a ekonomiku to pozitivne neovplyvni. na to, aby sa zlepsila situacia na trhu, tak potrebujem, aby sa mzda znizila skoro vsade, ale vzhladom k mizivemu mojmu prispevku (moja pripadna osekana nominalna mzda, ktora prakticky nema vyznam), je lepsie na svoju mzdu nesiahat.
A mame dlhodoby stabilny a nechceny stav zaroven.
Pamatas na ten priklad s bonusovou otazkou v teste. Vyberte jednu moznost:
a) ak da >50% a) ziskas 1 bod
b) ak da >50% a) ziskas 3 body
Tomas, podla mna vychadzas z nespravnych predpokladov. Nikto to nerobi koli tomu aby sa zlepsila „ekonomika“ ako celok. Kazdy to robi koli sebe aby neprisiel o pracu. IMO skor ako vaznovo dilema – dilema tohto druhu: suhlasim so znizenim mzdy a ostanem pracovat vs. budem nezamestnany (aj z dlhodobeho pohladu).
Jasne ze mzdy su menej pruzne ako ine ceny (ved komu by sa pacilo pracovat za menej), ale podla mna vacsiu cast tej horsej pruznosti sposobuju zasahy statu ako to, ze ludia by v zlych casoch neboli ochotni pracovat za menej penazi, len aby si udrzali pracu. To iste sa podla mna da povedat aj pri casoch s deflaciou.
Znizenie miezd je aj ked zamestnavatel skrtne/obmedzi rozsah benefitov a tam ta nepruznost velmi nizka (v zlych casoch). Takisto pomaly/ziadny rast miezd sa da povazovat ze znizovanie mied, a tiez tam je nepruznost nizka (v obdobi deflacie).
Hlavne je to jeden veľký mýtus, o tých nepružných cenách práce. Predpokladám, že je to podložené štatistikami, ktoré hovoria len o základnej mzde. Akurát je spústa povolaní, kde je mzda závislá napríklad od hospodárkych výsledkov, kde nezanedbateľnú časť (desiatky %) z reálneho príjmu zo zamestnaneckého pomeru tvoria odmeny a podobné pohyblivé zložky. Pamätám sa, ako si nedávno jeden známy povzdychol, že kríza je sviňa. Vraj keď pred krízou dostal koncoročné odmeny, mohol si ísť kúpiť nové auto. A dnes mu to stačí sotva na lyžovačku. Taká je realita.
To že „predpokladáte“ neznamená že to tak je. Skutočne si stačí vygoodliť „nominal wage rigidity“ a vyskočí na vás obrovské množstvo krátkodobých aj dlhodobých štúdií v rozličných krajinách kde je rigidita preukázaná. Alebo ak to nechcete počuť od socialistického keynesiánskeho komunistického etatistu ako som ja, skúste tento článok od Bryana Caplana: http://econlog.econlib.org/archives/2012/09/long-run_unempl.html
Karol Frihet :
„Tomas, podla mna vychadzas z nespravnych predpokladov.“
– tie predpoklady sú z tých mudrych učebníc. Takže sú formálne absolutne správne, akurát nie su v zhode s realitou. Ale na skúške by za toto dostal jednotku. Možno aj doktorát.
To nie je len o ľuďoch ktorí odmietnu zníženie mzdy. To je o celom procese a vzťahoch zamestnávateľ – zamestnanci. Skutočne si to treba naštudovať, nie je to žiadna raketová veda. Skúsim iba pár základných pojmov:
efficiency wage: táto teória je založená na informačnej asymetrii medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Veľa pracovných pozícií je takých kedy zamestnávateľ nemá 100% kontrolu nad výkonom zamestnanca. Preto môže zamestnávateľ platiť zamestnancovi vyššiu mzdu ako je mzda ktorá by vyčistila trh. Takže zamestnanec má menšiu motiváciu sa zašívať lebo by mal ťažšie nájsť na trhu prácu za podobnú sumu.
Inou praktickou implikáciou je fakt, že vďaka informačnej asymetrii plošné škrty nemusia fungovať dobre. Ak napríklad firma škrtne všetky platy o 10% tak tí čo boli menej efektívny a preplatení ostanú vo firme, zatiaľ čo tí čo boli výkonní a bližšie k trhovej cene práce majú motiváciu odísť. Výsledok môže byť taký že plošné škrty miezd nedosiahnu rast produktivity na jednotku nákladov.
insider-outsider theory: táto hovorí o tom, že firmy majú reálne náklady spojené s najímaním a prepúšťaním zamestnancov. Toto dáva insiderom moc vyjednávať vyššie mzdy. Ak napríklad zamestnávateľ príjme zamestnanca s výrazne nižšou mzdou ako majú ostatní „insideri“ tak títo môžu prestať kooperovať, znížiť svoj výkon atď. Náklady spojené s prepustením a trénovaním náhrad neumožňujú zamestnávateľovi prepustiť všetkých insiderov a nahradiť ich outsidermi.
Tento príklad si viete predstaviť aj inak. Predstavte si že podnik čelí prepadu objednávok a má nižšie tržby (príjmy). Zamestnanci dostanú dve ponuky – buď sa všetkým zníži mzda o 10% alebo sa prepustí 10% juniorov a platy ostanú rovnaké.
No a potom máme aj praktické príklady. Ani krajiny ktoré majú liberálnejšie a menej regulované pracovné trhy sa nevyhli kríze – napríklad Írsko alebo Spojené Štáty. Flexibilný trh určite práce pomáha pri znížení nezamestnanosti – ja som napríklad absolútne za Dánsky flexicurity model. Toto sa však týka skôr dlhodobých efektov. Avšak je jasné že existujú rigidity ktoré sú vlastné trhu práce a ktoré vedia spôsobiť dlhodobé škody.
PS: napríklad málokto môže trvdiť že v tridsiatych rokoch boli trhy práce regulovanejšie ako dnes. Napriek tomu nezamestnanosť rástla do ohromných výšok doslova v priebehu mesiacov. Vysvetlenie problémami na strane ponuky (deformovaný trh práce reguláciou) sú na reálne dáta jednoducho príliš slabé.
To je vsetko ok, ved aj pisem, ze aj podla mna su mzdy menej pruzne ako ine ceny. Ale dalej pisem, ze podla mna, za vacsiu cast „zvysenej nepruznosti“ mozu regulacie a nie neochota zamestnancov prisposobit cenu pracu aktualnej situacii. A nemyslim tym len zakonnik prace.
Ad 30. roky – ked po tvojej produkcii nie je dopyt, zle si investoval a nepomoze ti ani svatena voda, nieto znizit mzdy zamestnancom.
Uved prosim este dalsie sticky ceny, koli kotorym je deflacia zla. Lebo tvoja argumentacia proti deflacii je postavena na sticky cenach.
PS: Mohol by si sa vyjadrit aj k tomu clanku od INESS co som ti dal ako odpoved na tvoj argument o sticky cenach 😉
Tomáš Lengyel :
„vaznovo dilema jak vysite:“
– Vrať sa na Zemeguľu. Žiadne väznovo dilema v tom nie je. Tu o svojom plate nerozhoduje zamestnanec, ale zamestnavateľ. Tu dilemu nerieši „väzeň“, vyrieši ju – v tvojej terminologii – žalárnik. Ale „väzeň“ má možnosť rozhodnuť – isť na urad prace.
Chapem, že na tvojej planete to funguje inak. Aha, mýlim sa. Ty to máš zo školských učebníc. Asi z Keynesa.
“ Veď keď počkám jeden rok, tak to celé dostanem za 999€ !! “
– ano. Toto je klasický argument etatistov. A je absurdné im ho vyvracať, pretože oni najlepšie vedia, že je to iba výhovorka, teda lož.
Etatisti dobre vedia, že tie extremne štatne dlhy su NESPLATITELNÉ. Ale tie dlhy su „rozpustné“ v inflácii. Preto TREBA ROBIŤ infláciu. A deflácia je absolutna hrôza, lebo je to opak inflácie. Deflácia tie dlhy ešte zvýši. „Toto predsa nemôžeme dopustiť, sudruhovia.“ Ale, samozrejme, nemôžeme to verejne priznať.
Takže : natlačíme prašule, dáme zbohatnúť bankám, banky sa nám za odmenu tiež odvďačia, a popritom, ako bónus, ešte roztopíme naše dlhy novými peniazmi. A naši vďační voliči ešte budú slintať z vďaky (pretože tí blbci to nechápu, že oni to nakoniec zaplatia). Bónus č.2.
Na Slovensku e to presne tak…
Občania nakupujú lacné „všetko“.
Potom sa sťažujú na nekvalitu .
Pracuje sa za minimálnu mzdu a aj tú občas ??? nevyplatia.
Za čo si majú kupovať keď zákazky dostanú vyvolení.
Tí si zazmluvnia ďalších a tí ďalších…a Niektorí dostanú aj eurá.
Ak sa preferuje permanentný hospodársky rast inflácia je jeho súčasťou.
Brzdí ju nedostatok kúpyschopných…
Majú to ťažké tí Japonci.
U nás je to jednoduché.
Keby sa nekradlo toľko zo štátneho (vrátane EU fondov) mali by sme sme toľko že by sa nikomu nechcelo pracovať. Preto treba udržiavať rovnováhu.
Aj keď je sú to už tri roky, predsa len sa chcem oceniť autorovu analýzu japonskej ekonomiky. Tieto stránky som objavila až dnes, a článok o Japonsku a Abeho ekonomike, tzv. abenomics ma veľmi zaujal, lebo už ôsmy rok žijem v Japonsku a môžem potvrdiť, že v roku 2016 sa situácia ďalej vyvíja tak, ako to autor napísal. Japonský štát je štát na n-tú, je to akýsi hybrid medzi maximálnym americkým kapitalizmom a tou najvýraznejšou formou sovietskeho komunizmu, plus k tomu ešte dobrá dávka čínskeho centralizmu.
Abe toto všetko vie veľmi dobre využiť a po hospodárskom zázraku, ktorý mnohí na Japonsku obdivovali, budeme teraz svedkami voľného pádu.