Hannah Arendt – Eichmann v Jeruzaleme


Počas tohto leta som na plážach, kúpaliskách a jazerách prelúskal relatívne známu knihu nemeckej politologičky (zaryto trvá na tom, že nie je filozofkou) Hannah Arendtovej pojednávajúcej o procese s Adolfom Eichmannom, príslušníkom SS zodpovedným za masové vraždenie Židov.

Eichmann po vojne zmizol do Argentíny, ale v roku 1960 ho izraelská tajná služba vypátrala a uniesla. V Izraeli bol súdený a rok na to popravený. Hannah Arendtová pre NY Times proces spravodajsky pokrývala a svoje články neskôr vydala knižne.

Chcel by som sa podeliť s postrehmi libertariána, čítajúceho knihu 70 rokov od jej vydania.

Dielo je dnes známe kvôli svojmu nešťastnému podtitulu (viď bod číslo 2) – správa o banalite zla. Arendtová Eichmanna neopisuje ako arcidiabla zobúdzajúceho sa každé ráno s potrebou povraždiť čo najväčší počet ľudí. Ale ako bežného, nudného príslušníka strednej triedy, ktorého hlavným cieľom bolo šplhať sa vyššie a vyššie v hierarchii organizácie, pre ktorú pracuje.

Na jeho smolu bol zamestnaný v SS a jeho materská „korporácia“ sa zaoberala likvidáciou národov.

V čase vydania ale kniha spôsobila vášnivé reakcie z úplne iného dôvodu. Dôkladne rozoberala úlohu židovských samospráv v konečnom riešení. Lebo bez zamlčovania a upokojovania zo strany židovských autorít by nikdy nebolo možné, aby si milióny ľudí zbalili kufre a dobrovoľne nastúpili do vlaku smerujúceho na miesto ich likvidácie.

Tak tu je pár postrehov.

  1. Arendovej kniha je dielo, ktoré rozoberá subjekt skúmania bez ideologických schematizmov. Autorka je intelektuálka, ktorá je samozrejme pre mňa príliš naľavo (čo je ostatne 99 percent intelektuálov všetkých krajín), ale nemusíme si notovať vo všetkých oblastiach, aby ma jej myšlienky neobohacovali. Na rozdiel od dnešných postmodernistov, ktorí na počkanie ohurujú izolovanými znalosťami a teóriami podľa aktuálnej potreby, ale tie postavené jedna vedľa druhej si navzájom odporujú. Arendtová sa snaží podať konzistnentný pohľad na na výsek reality plne si uvedomujúc jej komplexnosť a rozporuplnosť.
  1. Eichmann nebol žiadny architekt holokaustu. V SS bol považovaný za odborníka na židovskú otázku (prečítal si dve knihy o sionizme) a viedol Ústredie pre židovské vysťahovalectvo. Jeho úlohou boli transporty zo západnej Európy. Na území generálneho gouvernementu a na dobytých územiach na východe (vtedajšie Poľsko a Sovietsky Zväz, čiže územie, kde fungovali všetky vyhladzovacie tábory) nemal absolútne žiadnu právomoc.

    Fakt, že sa nám Eichmann javí ako projektový manažér konečného riešenia, je výsledkom medializovaného súdneho procesu. Ten prebiehal podľa vtedajších potrieb izraelskej politiky. Židia potrebovali po tak strašnej skúsenosti aspoň nejaký dôkaz o existencii božích mlynov. A samozrejme pre aktuálnu politickú garnitúru (Ben Gurion) bolo vypátranie a odsúdenie najväčšieho vraha v dejinách pokušením, ktorému sa nedalo odolať.Preto považujem za celkom neštastné, že sa banalita zla študuje na Eichmannovom prípade. Koliečka masového vraždenia roztáčali iní (Odilo Globocnik, Oskar Dirlewagner …), psychopatickí sadisti enormných rozmerov.

    Napriek uvedenému nikto nepochybuje (ani Arendtová), že pre Eichmanna nič iné ako slučka neprichádzalo do úvahy.

  1. Zaujímavá štatistika. Ak ste poslúchli štátnu autoritu a nastúpili do vlaku, vaša šanca na prežitie bola mizivá. Ak by ste ale platné zákony porušili a pokúsili sa prečkať vojnu v ilegalite, vaše šance by sa zvýšili na slušných 45 percent.

    Lessons learned, never štátu (hlavne ak ti prikazuje nastúpiť s kufrom do pripraveného vlaku)!

  1. Dánsko. Z dánskej židovskej populácie bolo transportované mizivé percento. Pretože celá krajina jednoducho odmietla s Nemcami spolupracovať. Židov proste považovali za rovnakých občanov ako Dánov. Miestni politici neschválili protižidovské zákony, jednotky SS nedostali právomoc na vstup do bytov, židovskí predstavení varovali krajanov v synagógach. A keď prišlo na lámanie chleba, Dáni masovo skrývali svojich židovských spoluobčanov a pašovali ich do neutrálneho Švédska.

    Lessons learned, až si raz bežný Slovák zoberie za svoje, že na život a majetok blížneho je siahať nemorálne (aj keď je čierny, nosí jarmulku, alebo nebodaj … bohatší ako ja), tak máme vyhrané.

  1. Výnimky. Existuje legenda o Jozefovi Tisovi. Áno, spolupracoval s Hitlerom. Áno, poslal Židov na smrť. Ale udeľoval výnimky! Tak Arendtová tvrdí, že práve výnimky spravili z holokaustu takú tragédiu enormných rozmerov. Výnimky skorumpovali židovskú elitu a tá Eichmannovi zabezpečila sporiadané nastupovanie do vlakov smrti. Paradoxne v poslednom vlaku sa viezli rabíni a ostatní prominentní Židia výnimky – nevýnimky.

    Výnimky sú najväčším tromfom represie. Predstavte si dnešnú legislatívu, keby dusila všetkých rovnako.

A záznam z doby, keď k intelektuálnej debate patrila cigareta rovnako, ako dnes obvinenie z fašizmu.

706 celkovo návštev, 1 návštev dnes

pošli na vybrali.sme.sk

Zatiaľ bez komentárov.

Tento článok zatiaľ nik nekomentoval.

Diskusia je moderovaná. Komentáre, ktoré nie sú k téme, obsahujú nadávky alebo osobné invektívy, nebudú schválené. Reakcie na komentáre sa rozvetvujú do max. hĺbky 10 komentárov.

Leave a comment

*