Menej štátu

Bolo dvadsiateho druhého a zomrel Ladislav Meliško. Dúfam, že v ten deň aspoň múmia mumácka mala doma cibuľu.

Ešte pred tým, ako sa pokúsim zrekapitulovať fenomén Meliško, treba pripomenúť dve veci. Nie som kovaný Meliškológ. Určite nemám napočúvané všetky jeho výstupy a ani neviem citovať z Mravcov, Cibule a ďalších skvostov. Nikdy som nenaháňal kráľa Šumavy po Prievidzi a ani som si nekupoval jeho náklonnosť panákmi v Papuči. Preto niektorý fakt z majstrovho života možno bude nepresný.

A po druhé. Treba spomenúť, že reálny život s Lacom Meliškom bol skutočné peklo ako akékoľvek iné spolužitie s agresívnym alkoholikom. Trápil svoju ženu, syna a v podstate celé osadenstvo paneláku.

Na druhej strane, keby sa Meliško nestal celoslovenským internetovým fenoménom, na tomto fakte by sa nič nezmenilo. Bol by to rovnaký alkoholik a život s nim by bolo rovnaké trápenie ako keď ho máme zmapovaný na youtube. Takže nejaké moralizovanie na adresu poslucháčov je zbytočné.

Ak Meliška nepoznáte, tak asi nemá význam, aby ste si čítali tento článok. Laco bol radový ochlasta z Prievidze, ktorého jeho susedia nahrávali cez bytové jadro. Internetom sa k nahrávkam dostalo široké publikum, ktoré si Meliško získal svojim šarmom a verbálnou kreativitou.

Na prvé počutie sú Meliškove nahrávky len reťazcom vulgarizmov na adresu svojej rómskej manželky Etely (Márie) a množstvo poslucháčov si ich popularitu nevie vysvetliť. A na druhé počutie je to prekvapivo rovnaká smršť sprostých výrazov bez hlavy a päty. Čo teda spravilo z Meliška taký fenomén? Prečo sú Meliškove skeče vtipné?

Pokúsim sa odpovedať na túto otázku, aj keď moje odpovede budú subjektívne. Čo Meliškofil, to iný uhol pohľadu na majstrov humor.

Podľa mňa je kľúčová autenticita. Meliško nie je komik, ktorý si napíše vtipné lajny a potom ich odrapká na pódiu. Meliško svoj humor žije. A preto je samotná iracionalita jeho hlášok vtipná. Keď si jeho krajšia polovička neplnila povinnosti domácej panej, tak Laco pripomenul, že cibuľa chýba v ľadničke práve dvadsiateho druhého. Tento fakt je vtipný iba v prípade, že za celou situáciou je realita. Čiže skutočný pán Meliško, ktorý by bol ochotný lajdáckosť odpustiť napr. dvadsiateho prvého, ale dvadsiateho druhého je to nepredstaviteľné.

Takýchto momentov je v Meliškovom diele množstvo. Príde domov o trištvrte na desať a ona po desiatej tam varí! je situácia, ktorá Lacovi stojí za ďalší emocionálny výbuch. Situácia naberá na obrátkach, keď sa dozvieme, že vari 20 minút kolienka, zatiaľ čo bežné cestoviny zvládne aj menej skúsený kuchár za 10 minút (!). Tato autentická iracionalita tvorí podľa mňa základ Meliškovského humoru.

Ďalším vtipným momentom je majstrova až konšpiračná paranoia asi najlepšie vyjadrená vetou ja dám každému pokoj a tu ti len do prieku robia furt! Meliško si vysvetľuje každú nepriazeň osudu ako cieľavedomé konanie tretích osôb proti jemu samotnému.

V skeči Nos sa majster v noci vráti v podguráženom stave domov, potkne sa a zraní si nos (roz.ebau som si nos). Meliško za danú situáciu neviní svoju neohrabanosť, respektíve alkohol, ale neštastnú Etelu (Máriu), ktorá mu prikázala (!) zhasnúť svetlo.

Tu prvý krát vystupuje ufrflaný a nekritický Meliško ako pravý syn svojho národa. Spomeniem si na neho vždy, keď počujem o tisícročnom útlaku pod maďarským jarmom a iné protivenstvá a polená hodené pod nohy holubičiemu národu.

A v neposlednom rade je faktorom Meliškovho úspechu majstrova verbálna pohotovosť a invencia vo vytváraní slovných zvratov. Spomeniem napríklad mravce, ktoré sa navzájom pohlavne stimulujú (honia sa), respektíve klasická majstrova vyhrážka celému paneláku (za.ebem plyn). Tá už v podstate na Slovensku zľudovela.

Meliško mohol dokázať svoje rétorické kvality, keď si ho Jano Gordulič zavolal do Silných rečí, show venovanej stand-up komikom. Celý výstup bohužiaľ poznačila nervozita (alebo nepripravenosť?) moderátora. Lacovi treba priznať, že po počiatočnom oťukaní a následnom natankovaní (štamprlík borovičky) mal jednoznačne navrch. Prievidzká krčma porazila bratislavskú kaviareň na body.

Podobnú situáciu som raz zažil v priamom prenose. Vo východoslovenskej krčme na samej ukrajinsko-slovenskej hranici bolo výrazne počuť skupinu českých trampov. Vyfintení v drahých outdoorových značkách dávali celému miestnemu osadenstvu naznámosť svoju svetáckosť a chytrosť. Až si k nim prisadol jeden miestny sváko, rovnako ako Meliško, v pokročilom stave alkoholizmu. Po pár trefných reakciách lokálneho rétora na rýpavé poznámky našich západných bratov sa v krčme čeština pomaly vytrácala (a že ju bolo počuť pred pár minútami riadne). A nahradila ju bizarná kombinácia rusnáčtiny a hutorenia. Nacionalizmus mi je cudzí, ale málokedy som cítil takú hrdosť na našincov ako v tej chvíli.

Meliškove nahrávky v sebe obsahujú určitú správu o Slovákoch a slovenskej krčme. Ako teda vyzerá slovenská spoločnosť na začiatku tretieho milénia cez šachtu prievidzkého činžiaku?

Treba si priznať, že v centrách slovenských sídlisk a dedín nenachádzame žiadny vínny sklípek, záhradnú piváreň (bier garten), či inú trendy inštitúciu. Meliško, rovnako ako naši starí otcovia pije borovičku a brzdí ju pivom. To má výrazný vplyv na atmosféru slovenských pohostinstiev.

Alkoholizmus a s ním spojená agresivita je dávny slovenský neduh. Pranierovali ho už Štúrovci. Aktuálna situácia sa dá pozorovať počas víkendových večerov na námestiach slovenských miest. S agresivitou, ktorá panuje v piatok v noci na bratislavských uliciach sa podľa mňa človek nestretne v iných európskych mestách. Ani v tých, ktoré majú výrazný podiel problémových menšín.

Ďalšou Meliškovou ochrannou známkou je až absurdná vulgárnosť vyjadrovania. Už dlhšie si v našom malom stredoeurópskom regióne robím prieskum početnosti používania expresívnych výrazov v hovorovej reči. V porovnaní s Čechmi, Poliakmi a Rakúšanmi sa vyjadrujeme jednoznačne najzemitejšie. Maďarov som bohužiaľ do analýzy nemohol zahrnúť, pretože pre autora článku je jazyk Petőfiho a Máraia absolútne nezrozumiteľný. Toľko výsledky prieskumu založeného na úplne subjektívnych pocitoch bez použitia štatistiky a porovnávacích metód.

Témou, ktorá má tiež celoslovenský presah je Meliško a rasizmus. Podľa výrazov, ktorými častuje svoju rómsku manželku (ku.va čierna patrí k tým miernejším) by ho nejeden ľudsko-právny aktivista označil za nenapraviteľného rasistu. Nedokázal ale Laco absenciu predsudkov, keď si zobral Rómku za manželku, vychoval s ňou spoločného syna (vychoval je asi silné slovo) a žil s ňou v jednej domácnosti?

Klasický aktivista ráno docestuje na východné Slovensko. Obviní miestnych, ktorým Rómovia pravidelne kradnú úrodu, z rasizmu. Večer sa vráti naspäť do bratislavskej kancelárie a spraví o tom celom sugestívne video. Otvorenosť svojej mysle potom dokazuje počtom rómskych priateľov. Na facebooku (!). Zatiaľ čo rasisti zostanú v susedstve rómskej osady a musia sa spolu naučiť žiť.

Odsudzovať Meliška je v podstate ohŕňanie nosom nad tou chudobnejšiou, menej vzdelanou a menej úspešnou časťou slovenskej spoločnosti, ktorú Anglosasi nazývajú pojmom working class. Táto sociálna trieda má svojskú kultúru a Meliškovský spôsob vyjadrovania. Sú ale legitímnou súčasťou našej spoločnosti a ich spôsob života nemá význam odsudzovať, ale ani adorovať.

Zatiaľ čo stredná vrstva nad maniermi robotníckej triedy vždy ohŕňala nos, ľavicoví intelektuáli sa ju už minimálne sto rokov snažia kultúrne povzniesť. Komunisti postavili v každej slovenskej obci kultúrny dom, aby miesto Senzusu a ručiacich jeleňov na čistinke pod mesiačikom upriamili ich pozornosť k Majakovskému a Picassovej holubici. Sonda do domácnosti Ladislava Meliška nám mimo iného dáva na známosť, že ich snaženie nebolo veľmi úspešné.

Myslime na majstra z Prievidze vždy, keď bude opäť niekto chcieť kultúrne povzniesť ľudové vrstvy proti ich vlastnej vôli. Meliškovci si vo voľnom čase nikdy nebudú trilkovať na piane, ani recitovať verše. A my si zase nemyslime, že sme lepší ľudia, len preto, že chodíme do divadla a vieme sa učene vyjadrovať. Pretože v Septime sme si nakoniec aj tak všetci rovní.

8,526 celkovo návštev, 2 návštev dnes