Človek ktorý verí, že sila zjednoteného a uceleného štátu je potrebná k náprave zlyhania ľudskej chamtivosti, nevedomosti, a je jedinou cestou k pokroku celej spoločnosti, bez ohľadu na útlak, ktorý sa k tomuto cieľu využije. Všetko podľa hesla – spoločné blaho je cennejšie ako blaho jednotlivca.
Etatista verí, že centrálna moc štátu regulovať každý aspekt života kompenzuje potenciálne straty slobody, ktoré jednotlivec pri tom zažíva. Uvedomuje si, že jednotlivec je poškodzovaný štátom, no obhajuje to potrebou znižovania kriminality alebo iných problémov, ktoré sloboda konania prináša.
Etatista nemá problém odovzdať všetky svoje slobody a súkromie do rúk centralizovaného štátu, až do miery totálnej kontroly a sledovania celej spoločnosti, za predpokladu, že mu štát bude deklarovať jeho ochranu a väčší pocit bezpečia.
Z pohľadu ekonomiky považuje etatista štát za vitálnu súčasť ekonomiky štátu, ktorú požaduje za účelom regulácie hlavne veľkých hráčov na trhu, ktorých požaduje aj do veľkej miery zdaňovať a inak obmedzovať. Etatista nenávidí nepredvídateľný a neregulovaný trh, obáva sa ho a preto má silnú potrebu regulovať všetky aspekty ekonomiky.
Etatismus existuje iba v hlavach tzv anarcho-kapitalistov – kedze nedokazu 99,9 percentu populacie vyargumentovat svoje predstavy, tak kazdeho obvinia z etatizmu a maju vymalovane
Made in China today?
Istá miera etatizmu v ekonomike môže byť prínosom. Dalo by sa lepšie predchádzať vzniku nelegálnej ekonomickej činnosti a tá by prestala byť takou výnosnou. Táto ochranná funkcia môže znižovať ekonomickú kriminalitu, ale aj zabezpečovať spravodlivejšie podmienky na trhu.
Samozrejme, človek by za tento štátny dohľa nemal platiť odovzdaním svojej slobody a súkromia do rúk štátu, ktorý sa tiež môže ocitnúť v rukách mocichtivých štátnikov, ktorí pôvodnú ochrannú a slúžiacu funkciu štátu nepochopia a zavedú svoj diktát. Ale kde leží tenká hranica medzi súkromím, slobodou a ekonomikou? Najmä, keď pre niektorých je zárobkovo ekonomická činnosť zmyslom ich materialistickej existencie. Každý taký pokus by ihneď označili za pošliapanie ich práva na podnikanie a obmedzenie ich slobody.
Ale všetko by malo mať určené hranice, aj súkromno ekonomická sféra. Ak ich totiž nemá, začne prerastať do anarchizmu, zdeformuje sa a začne požierať seba – tak ako to vidíme v tejto dobe neskorého kapitalizmu… Priestor bez pravidiel totiž v ľuďoch prebúdza dravosť, ktorá je impulzívna, nekontrolovateľná a má na ľudstvo negatívne dopady.