Témy: úspory | risk | kapitál | produktivita | rast | prosperita
Flashback: Stroskotanci Juraj, Filip a Milan, lovia na opustenom ostrove ryby primitívnym spôsobom a ledva prežívajú zo dňa na deň.
Jedného rána však Juraj dostal nápad: „Musí predsa existovať spôsob, ako uloviť rybu rýchlejšie! Zájdem do lesa, pozbieram čo nájdem a skúsim zostrojiť nejaký nástroj.“
A tak sa aj stalo. Juraj odteraz loví rybu len každý druhý deň, aby v ostatné dni mohol pracovať na svojom zlepšováku. V tomto „úspornom režime“ Juraj môže zjesť maximálne polovicu ryby denne. A tak hladný Juraj chodieva do lesa, zbiera veci, kombinuje, skúša a nakoniec vymyslí čudo, ktoré pomenuje že „udica“.
Juraj má však strach! Možno tento výmysel nebude fungovať podľa očakávaní a všetko jeho vynaložené úsilie a podstúpené riziko môže byť zbytočné. Filip a Milan si zatiaľ ťukajú na čelo a nechápu, čo to ten hladný Juraj vystrája: „Prečo ten Juro tak riskuje? Čo ak sa v lese zraní a nebude môcť pokračovať v love, to sa s ním potom budeme deliť o náš úlovok?“
Juraj však hneď ďalší deň s miernymi obavami vyskúša svoju novú udicu a ono to funguje! Jednu rybu teraz dokáže chytiť len za 2 hodiny, namiesto pôvodných 12! Juraj si od teraz môže skrátiť „pracovný čas“ o polovicu a ešte bude schopný usporiť 2 ryby denne. Z udice sa stal prvý kapitálový statok a z Juraja prvý kapitalista na ostrove. Filip a Milan neveria vlastným očiam. Obaja navyše relatívne k Jurajovi schudobneli. Stále si však udržujú svoj životný štandard, rovnaký ako pred Jurovým vynálezom. Vďaka kapitalistovi Jurajovi, ktorý nie je filantrop a hladí si len svojho, sa situácia pre Filipa a Milana tiež čoskoro radikálne zlepší. Mechanizmus tohto „vedľajšieho účinku“ rozoberieme v ďalšej epizóde.
Ponaučenie
Človek má možnosť využiť špecifické vlastnosti okolitého prostredia vo svoj prospech. Hovorí sa tomu aj schopnosť „zmiesiť vlastnú prácu so zemou (prostredím)“. V našom príbehu Juraj zmiesil vlastnú prácu s okolitou zemou takým spôsobom, ktorý zvýšil jeho produktivitu.
Kapitál
Kapitál je prostriedok, ktorý dokáže zvýšiť produktivitu. Kapitál nie sú peniaze, ale zvyčajne nejaké zariadenie, alebo vec, ktorá je priamo, či nepriamo určená na produkciu tovarov a služieb. Nie na spotrebu. Tvorbe kapitálu predchádza tvorba úspor. Čiže úspory sú nevyhnutné pre rast ekonomiky. Naopak, spotreba je cieľom a nie motorom rastu. Ak chceme zvýšiť rast bohatstva, je najprv potrebné strádať, nekonzumovať a takto usporené zdroje použiť na tvorbu kapitálu. V našom príbehu Juraj bol sporiteľ, neskonzumované ryby boli úsporami a výsledná udica bol kapitál.
Tvorba nového kapitálu je spojená s rizikom. Jurko si pri sporení a tvorbe kapitálu mohol zlomiť nohu, nemusel nájsť vhodný materiál, udica nemusela fungovať správne a podobne. Kapitál tiež podlieha opotrebovaniu a to je spojené s dodatočnými „prevádzkovými nákladmi“, napr. na údržbu, s ktorými je nutné počítať. Naopak, výhodou kapitálu je to, že ho zvyčajne stačí „vynájsť“ len raz. Know-how výroby žiarovky je narozdiel od žiarovky samotnej takmer nezničiteľný.
Akonáhle je prvý kapitál vytvorený, otvára sa cesta k vzniku ďalších úspor a k tvorbe ďalšieho, viac produktívnejšieho kapitálu, ktorý v konečnom dôsledku „reťazovou reakciou“ zvyšuje životnú úroveň všetkých zainteresovaných strán.
My máme to privilégium, že sme sa narodili do sveta v ktorom je relatívne k minulosti veľa kapitálu. Do sveta, v ktorom niekto ziskuchtivý pred nami riskoval vlastné úspory na výstavbu továrne, vďaka ktorej si dnes môžeme kúpiť napr. nástenné hodiny za priemerný hodinový plat, ktorých výroba holými rukami by nám inak zabrala večnosť.
Kapitalista
Kapitalista je vlastníkom kapitálu. Kapitalista väčšinou nie je schopný skonzumovať všetky ním vyprodukované výrobky a služby. Ak chce mať kapitalista úžitok zo svojich „plodov práce“ výrobkov, musí ich povymieňať (zobchodovať) za iné tovary a služby od iných účastníkov trhu. A keďže výmena je dobrovoľná, úžitok získavajú obe strany transakcie.
O vzťahu medzi vlastníkom kapitálu a jeho prípadnými zamestnancami si povieme v niektorej z nasledujúcich epizód.
Ako štát deformuje kapitalizmus
Výberovka TOP5:
- Daňovo-odvodové bremeno: Jednotlivec má menšiu motiváciu investovať do kapitálového vybavenia, lebo časť prípadného zisku mu bude skonfiškovaná.
- Regulácie, licencie, razítka: Predražujú, alebo úplne blokujú investície do niektorého kapitálového vybavenia.
- Pravidlá týkajúce sa patentov a duševného vlastníctva: Viď predchádzajúci bod.
- Dotácie vybraným firmám: Nanútená a často neefektívna alokácia vzácnych zdrojov podľa politického kľúča (príklad zo Slovenska: dotácie do štátnych železníc, či zahraničných automobiliek).
- Centrálne stanovovanie úrokových mier: Podceňovaný a asi najvýznamnejší prostriedok na deformáciu tvorby kapitálu v ekonomike. Budeme mu neskôr venovať samostatnú epizódu.
5,749 celkovo návštev, 2 návštev dnes
Vyvíja sa to zatiaľ skvelo, zhruba tak, ako som predpokladal už pri prvom dieli.
.
Na fb stránke „menejštátu“ visí k odkazu na túto stránku tento komentár:
„…Pokračujeme v našom seriáli Ekonómia po lopate, v ktorom vysvetľujeme základy ekonómie na jednoduchých príkladoch z bežného života.
Dnes si vysvetlíme, ako sa tvorí bohatstvo a popasujeme sa s jedným, medzi pospolitým ľudom hlboko zažratým mýtom – na to, aby niekto zbohatol, musí niekto iný schudobnieť.
Pozor, pojednávame o trhovej ekonomike, nie o štátnom prerozdeľovaní!
Tam je zbohatnutie pár jedincov priamo podmienené ochudobnením daňového poplatníka.“
.
Veď tak, tak…
Na troch ľuďoch princíp fungovania (sociálneho) štátu nevysvetlíš,
ale princíp fungovania kapitalizmu áno:
„…Vďaka kapitalistovi Jurajovi, ktorý nie je filantrop a hladí si len svojho,…“
.
…No za takých okolností,
kde z troch ľudí na ostrove cíti jeden z nich potrebu s ostatnými dvomi kšeftovať a tým kumulovať kapitál,
tak logicky filantropia môže existovať len ako vedľajší produkt 🙂
—
ak nechces kseftovat nemusis a mozes nadalej lovit rybu denne
len rataj s tym, ze vlastna zena ta dokope ku kseftovaniu, lebo do chorvatska ojazdenou skodovkou kazdy rok jej nestaci
Žena zostala na Slovensku,
ja som stroskotal s nejakým debilom na ostrove.
—
Okrem toho ma ešte pobavila tu prítomná definícia kapitalistu:
.
„…Kapitalista
Kapitalista je vlastníkom kapitálu.
Kapitalista väčšinou nie je schopný skonzumovať všetky ním vyprodukované výrobky a služby.
Ak chce mať kapitalista úžitok zo svojich „plodov práce“, musí ich povymieňať (zobchodovať) za iné tovary a služby od iných účastníkov trhu.
A keďže výmena je dobrovoľná, úžitok získavajú obe strany transakcie.“
.
Dovolím si len upozorniť na fakt,
že hoci je i kapitalista vlastníkom kapitálu,
tak v skutočnosti je zväčša „producentom“ výrobkov a služieb asi iba v kapitalistickom zmysle slova,
o nejakých plodoch JEHO práce už ani nehovoriac.
—
Ak kapitalista sám obsluhuje jeho kapitál, tak si myslím, že bez debaty sa jedná o plody jeho práce.
A ak kapitalista má najatých pracovníkov, ktorí za neho obsluhujú jeho kapitál, tak sa tiež jedná o plody jeho práce v zmysle, že mu produkty patria až kým ich nepredá. Podľa mňa z ekonomického hľadiska (z hľadiska vlastníctva) sú plodmi práce najatých pracovníkov ich dohodnutá výplata a nie výrobky ktoré vyrábajú (ak sa so majiteľom kapitálu nedohodnú na naturáliách.
Práve preto som napísal,
že kapitalista je ZVäČŠA producentom iba v kapitalistickom zmysle slova.
Veď mimo ono „zväčša“ sú hádam i drobní živnostníci, nie…?
.
Navyše,
na „plodoch práce“ zamestnancov je skutočne nutné sa „dohodnúť“,
čiže vytvoriť umelú verziu spravodlivosti.
…Inak by sa kapitalistovi NEVYPLATILO „produkovať“.
—
Ja chodím do roboty a keď tam vyrobím napr. komodu, tak nemám pocit že mi komoda patrí a cítim krivdu keď komoda ide na expedíciu do IKEI. Ani nie preto že som na jej výrobu použil zariadenie ktoré nevlastním, ale hlavne preto, lebo som sa vopred s vlastníkom zariadenia dohodol na určitom spôsobe odmeňovania, výmenou za obsluhu výrobného kapitálu.
Treba sa s kapitalistom DOHODNÚŤ,
že tú komodu predajú zamestnanci samotní
a firme vrátia z každého predaného kusu polovicu zisku.
—
Ak polovicu zisku, tak potom aj polovicu ztraty. To by ale bolo piskotu, keby proletariat musel predavat „svoju“ produkciu pod vyrobne naklady a rozdiel musel doplatit zo svojho.
Naopak, „slimboyfat“.
Straty predsa už i dnes firmy prerozdeľujú prostredníctvom svojich zamestnancov…
…napríklad prepúšťaním.
Zaujímavé je, že s PREROZDEĽOVANÍM ZISKOV sa už tak veľmi neponáhľajú.
—
Maguso, prepustanie nie je prerozdelenie straty. Prerozdelenie by to bolo vtedy, ked by zamestnanci museli vratit mzdy.
Vrátenie mzdy zamestnancom je nástroj, ktorý sa využíva v prípade, ak zamestnanec úmyselne alebo z neopatrnosti značne poškodil firmu, v ktorej je zamestnaný–zamestnanec v takom prípade musí vedome alebo v omyle jednať v priamom rozpore s vedením firmy.
Naproti tomu strata je dôsledkom nesprávnej firemnej politiky, na ktorú radový zamestnanec nemá dosah, a je tvorená bez ohľadu na názor radového zamestnanca.
Z uvedeného je možné odvodiť, že zatiaľ čo zisk je tvorený prácou zamestnanca, tak účtovná strata (ako logický protiklad zisku) ňou byť tvorená nemôže.
—
Aha, takze ak sa firme dari, je to cisto zasluha zamestnancov. Ak je v strate, su v tom zamestnanci nevinne.
Zamestnanec sice nema podiel na vyrobnych kapacitach ani na know-how, ale chcel by mat profit nad ramec dohodnutej mzdy a k tomu ziadne riziko 🙂
Bravo sudruh!
Ak firma chce, aby sa jej darilo, tak nech to skúsi bez akýchkoľvek zamestnancov.
Môže si výrobky trebárs vycucať z prsta, alebo v duchu predstaviť.
.
Naproti tomu môžu zamestnanci vyrobiť miliardy výrobkov v súlade s knoú-háu,
pokiaľ ich umelci z vedenia včas nestopli, ak nie sú schopní predať rádovo ani desiatky počtu vyrobených kusov.
.
Rizikom zamestnanca v prípade účtovnej straty firmy je práve hrozba straty pracovného miesta.
Zamestnanec tak neustále riskuje životný štandard na úkor politiky firmy, na ktorú nemá dosah.
—
Zamestnanec riskuje tym, ze je zamestnany? Zaujimava uvaha… Ak by firma skrachovala, tak si proste najdem novu pracu, mozno este lepsiu. Ale pre babraka ako ty, je to asi nadludsky vykon 🙂
…a ďalšie:
.
„…Daňovo-odvodové bremeno:
Jednotlivec má menšiu motiváciu investovať do kapitálového vybavenia, lebo časť prípadného zisku mu bude skonfiškovaná.“
.
Pri podfinancovaní štátneho systému odstraňovaním daňovo-odvodovej povinnosti by však časom bolo nutné vytvoriť alternatívny systém súkromný,
do ktorého by tak či tak musel jednotlivec odvádzať časť potencionálnych investícií.
Navyše,
bez štátneho systému by mu nebola zákonom garantovaná suma, ktorú by musel vyplatiť–
pod nátlakom by jej výška mohla byť „dobrovoľnou“ dohodou ľubovoľne upravovaná.
…Nakoniec by na to aj tak doplatili zamestnanci
(a na ochranách a „ochranách“ zarábali SBS-ky).
—
Ako Lojzo a Jardo objavili udicu, Duro (INESS) to za ich peniaze analyzoval a SME to za ich peniaze zverejnilo a Riso s tym isiel do volieb. A tak pejme piesen dookokola.
bez štátneho systému by mu nebola zákonom garantovaná suma, ktorú by musel vyplatiť
ono svojho casu, ked sa este stat nesral do bankovnictva, tak po defraudovani vkladov bol bankar na namesti popraveny
dneska mu danovy poplatnik bail-outuje straty a doplati odmeny – to su tie zakonom garantovane sumy
A vkladatel co by mal z popravy bankstra, mohol by si tak akurat….,
1. vkladatel by prisiel o svoje peniaze a uvedomil by si, ze banku si ma vyberat na zaklade spolahlivosti a nie na zaklade vysky urokov (ergo ochoty ist do najsamvacsieho rizika, ako je to dnes)
2. bankar by videl, ze za zverene peniaze ruci vsetkym, co ma a nutilo by ho to k obozretnosti (nie iba smiesnym vlastnym imanim banky vo vyske par percent ako je to dnes)
3. bankrot banky by sa tykal iba zucastnenych – vkladatelov a dlznikov (a nie celej spolocnosti ako je to dnes)
po par rokoch takehoto fungovania by spolocnost opustila keyenesianske blaznovstvo a ziskala zdrave reflexy sporenia a obozretnosti
…čiže by spoločnosť znižovala svoju spotrebu na najnevyhnutnejšiu mieru.
A kde nie je spotreba, nie je ani dopyt po výrobkoch 🙂
—
presne tak by to bolo, maguso
je fakt vtipne, ked socialista argumentuje proti bankstrom, po dvoch otazkach to je „ale preboha, sak bez bankstrov by sme vsetci len sporili a zrali suchare!“
co by chudaci robili, nebyt socialistov all around
Kde som ja predtým „argumentoval proti bankstrom“…?
…Veď až Ty si tu s tým prvý začal.
Ak myslíš vetu
„bez štátneho systému by mu (jednotlivcovi) nebola zákonom garantovaná suma, ktorú by musel vyplatiť,“
tak tu som mal na mysli výšku daní a odvodov, ktorá je dnes stanovená zákonom.
—