Domácnosť ľavicového intelektuála je idealistická. Ba čo idealistická – hegeliánsky idealistická! To je hlavné poznanie, ze ktoré vďačím smeráckemu poslancovi a radikálne ľavicovému (podľa jeho vlastného sebahodnotenia) filozofovi Ľubošovi Blahovi.
Do idealistickej domácnosti Ľuboša Blahu nevchádzate dverami, tak ako u neoliberálov. Najprv musí totiž byť idea dverí a až jej uskutočnením, tak, že si rozoberiete, čo to obnáša taká idea dverí, ju uskutočníte a vojdete do idey bytu. Samozrejme rozobranie idey dverí obnáša aj ideu ne-dverí a vzťah medzi oboma dialektickými protikladmi. Dvere otvoríte až vtedy, ak potlačíte ideu ne-dverí, čiže sa zastanete práva idey dverí na uskutočnenie. A takto to funguje v celej domácnosti Ľuboša Blahu.
Príde vám to ako nezmysel? Vydržte.
V idealistickej domácnosti Ľuboša Blahu sú aj idey domácich zvierat, v jeho prípade vlka a ovce. Na stránke Ľavicové spektrum o tom sám hovorí zhruba od druhej minúty…
Keď dám do klietky vlka a ovcu a poviem: obidvaja ste slobodní v tom, aby ste jeden druhého zjedli, čo myslíte, kto vyhrá? No ten vlk. A ľavica hovorí: my musíme chrániť tú ovcu, aby táto neférová súťaž mohla byť férovou.
Kým budem pokračovať v ideách Ľuboša Blahu, malá odbočka. Stránku Ľavicové spektrum doporučujem študovať každému, kto sa cíti pravicovo, či liberálne. Myslím, že je to dobrý štúdijný materiál ľavicovosti, jeho implicitnej metódy myslenia, nevypovedaných motivácií a štrukturálnej nekoherentnosti. Sú to výpovede na kameru a tam sa človek nemá šancu pripraviť a skryť svoje názory za vyumelkované texty.
Ale späť k domácemu zverincu Ľuboša Blahu. Vezmime si najprv ideu vlka. Ideálny vlk žerie ovce. Čím je viac ovcí – tým ich viac zožerie. Idea vlka je uskutočnením idey vyššej úrovne – idey Zla. Čo by to bolo za dialektiku, keby neexistovalo uskutočnenie vyššej idey Dobra – teda ovce. Veď komu už len taká ovca ubližuje? Vyjdeme teda z idey vlka a idey ovce a dajme ich do idey klietky, čo nie je nič iné, ako uskutočnenie vyššej idey Konfliktu. A máme tu problém, vlastne ideu problému, ktorý by sa dal popísať takto: aby zostala idea Konfliktu zachovaná, treba pomáhať ovci, pretože zlí neoliberáli pomáhajú vlkovi a vlci by, ako inak, ovce zožrali. Mimochodom – idea neoliberalizmu je iným uskutočňovaním vyššej idey nespravodlivosti, ale to teraz nechajme tak, aby sa vec príliš nekomplikovala. Inou komplikáciou je prečo udržiavať Konflikt a vôbec – tliachať by sa dalo donekonečna.
Áno, v idealistickom svete Ľuboša Blahu je nejaký vlk, ktorý žerie ovcu, ktorej treba pomáhať, pretože dobrí pomáhajú slabším proti zlým silnejším. Idealistického filozofa totiž nezaujímajú také fuj prízemné veci, ako fakty o tom, ako to v reálnom, teda nie idealistickom svete funguje naozaj.
V skutočnom svete je vlk predátor, ktorý by bez oviec zahynul hladom. Ak ich žerie priveľa, tak sa zníži populácia vlkov, ktorí zahynú biedne od hladu. Prežije len ten vlk, ktorý je najodolnejší. A aj ovce, hoci to nemajú s vlkmi ľahké, tiež prežijú len tie, s ktorými majú vlčie svorky viac problémov. A tie majú potom potomkov, s ktorými to zasa majú vlci ešte ťažšie. Pozrime sa! A kde je ten arbiter, tá idea Dobra, ktorá ovce ochránila? Nikde. Je to prostá zákonitosť vzťahu predátora a koristi. Nevyhral nikto, na rozdiel od idealistickej domácnosti Ľuboša Blahu.
On je totiž ten obľúbený príklad (tak obľúbený, že jeho existenciu v nejakej knihe Ľuboša Blahu sám autor nezabudne pripomenúť) aj ako analógia nesprávny, pretože v skutočnom, nie idealistickom svete, je ekologický vzťah predátora a koristi kvalitatívne iný ako vzťah medzi jedincami jedného druhu. Preto mu nezištne ponúkam správnejšiu analógiu zo sveta biológie, analógiu, ktorá je popisovaná ako evolučne stabilná stratégia. Aj analógie totiž nemožno používať beztrestne ľubovoľne. Pokiaľ Ľuboš Blaha hovorí o sociálnej nespravodlivosti, tak hovorí o systéme, kde v rovnakom prostredí pôsobia jedinci rovnakého druhu, teda ekonomické subjekty, nie jedinci iných druhov. Analógia vlka a ovce hovorí o vzájomnom pôsobení ekonomických a povedzme rodičovských subjektov. Iste, aj o tom sa dá hovoriť, ale je to diskusia v princípe o niečom inom.
Teória evolučne stabilných stratégií skúma to, ako sa v populácii jedincov toho istého druhu šíria vzájomne sa vylučujúce gény a je založená na matematickej teórii hier. Objavili a sformulovali ju dnes už slávni evoluční biológovia J. Maynard Smith a George Price.
Na jej prezentáciu použijem často používaný príklad. Majme populáciu vtákov jedného druhu. Predstavme si, že ich konkurenčnosť v zobaní potravy riadi gén tak, aby sa o potravu nepobili. Nazvime tento mierový gén Holubicou. A teraz sa u nejakého jedinca objaví agresívna mutácia tohoto génu, nazvime ju Jastrab. Jastrab motivuje svojho nositeľa k boju o sústo potravy aj vtedy, ak to sústo nájde súčasne s iným príslušníkom svojho kŕdľa.
Podľa primitívnej idealistickej logiky ľavicového intelektuála je jasné, že nositelia s génom Jastrab musia postupne vytlačiť nositeľov Holuba. Teda vlk zožerie ovcu a hotovo. Áno, spočiatku to tak bude vyzerať. Jastrab má viac potravy, má teda aj väčší úspech pri párení, a teda svoj gén odovzdá do početnejšieho potomstva ako Holub. Lenže skutočný svet nie je primitívny ako idealistická domácnosť Ľuboša Blahu. V skutočnom svete neexistujú izolované idey, ktoré pôsobia samé zo seba a osebe. Mám pre pána filozofa zlú správu: skutočný svet je sakramentsky komplikovaný, a nijaká vlastnosť sa v ňom neobjavuje sama o sebe ale vždy v spojení s vlastnosťou inou. A ešte častejšie s mnohými inými vlastnosťami.
Každý súboj Jastraba o potravu s iným Jastrabom nesie aj náklady, napríklad v podobe energie, či zranení. Ak v populácii prevážia Jastraby, prevážia aj náklady nad ziskami a populácia Jastrabov začne klesať, čo vedie k nárastu populácie Holubov. Po niekoľkých kolách nastane rovnovážny stav, teda stabilný pomer medzi Jastrabmi a Holubmi. Tento pomer závisí od mnohých ekologických faktorov. Biologická literatúra je plná demonštrácií evolučne stabilných stratégií. A nielen biologická, ale aj behaviorálna, najmä evolučne psychologická.
No a čo z toho? Vždy, keď idealistického ľavicového táraja konfrontujete s reálnym svetom, obviní vás zo zjednodušenia, z mechanického prenášania primitívnych mechanických zákonitostí do sveta ľudí, z redukcionizmu a podobne. Tuším, že by som sa podobnému obvineniu nevyhol aj od idealistického Blahu, preto žiaľ musím pokračovať.
Pokiaľ Ľuboš Blaha na vysvetlenie ľavicovosti použil analógiu vlka a ovce, tak tá funguje iba v idealizovanej podobe, nie však skutočnej. Ak teda nefunguje v skutočnosti analógia tak, ako je podaná, implikovane nefunguje celá myšlienková konštrukcia výpovede Ľuboša Blahu, pretože sa na ňu odvoláva.
Ja analógie veľmi nerád používam, pretože sú vždy zavádzajúce a skôr ako by vypovedali o veci samej, vypovedajú oveľa viac o neznalosti autora. A vypovedajú o metóde jeho intelektuálneho výkonu. Pretože pre skutočne poctivého intelektuála je nástroj, ktorým spracováva myšlienky prinajmenšom rovnako dôležitý ako samotný predmet spracovania. Tým nástrojom je metóda a do metódy patrí hlavne skúmanie toho, ako som k daným záverom došiel, z akých predpokladov som pri tom vychádzal a aká je kvalita a vzájomný vzťah týchto predpokladov. Analógia Ľuboša Blahu svojho autora usvedčuje z nezáujmu o skutočné fungovanie sveta, zo svojvolnej manipulatívnej metódy s pojmami. Aby tak mohol činiť, musia byť pojmy od reality odtrhnuté, musia byť ideami samými o sebe. To je žiaľ obecný rys súčasnej filozofie v celom svete a nie náhodou je väčšina katedrovej filozofie ľavicová.
Riadia sa ekonomické vzťahy evolučne stabilnými stratégiami? Je analógia Jastraba a Holuba vhodným modelom? Ťažko povedať, ale myslím si, že v mnohých aspektoch ekonomickej dynamiky by sa našli evolučne stabilné stratégie. Hoci sám sa hlásim k evolucionistickému pohľadu na svet, nikdy by som si netrúfol zjednodušiť zložitú dynamiku ekonomických vzťahov na jednu analógiu, trebárs evolučne stabilnej stratégie. Ak to robí Ľuboš Blaha, tak to svedčí o jedinom, že miesto sebazaradenia medzi filozofov, by mal mať v rubrike povolania slovko ideológ. Pretože ideológia vzniká z filozofie vtedy, keď sa filozofia mení z komplexnej myšlienkovej konštrukcie na analógiu, heslo, floskulu. A to je intelektuálny odpad hodný obyčajného novinára a novinári, ako je známe, sú intelektuálna spodina ľudstva.
Ľuboš Blaha nie je filozof, nie je ani mysliteľ, je to prachobyčajný ideológ. To sa prejavuje v každej verejnej stránke jeho pôsobenia. V každej stránke jeho metódy. Napríklad v jeho detinskej obľube kádrovania.
Pre každého kádrováka je svet zložený zo škatuliek. Každá škatuľka má nadpis, napríklad neoliberál, neomarxista, fašista a pod. Svet poznania je pre kádrováka svetom téz. Neoliberál používa tézu slobody, neomarxista rovnosti, fašista národa, atď. Metóda kádrováka je osobu, ktorá použije tézu, zaradiť do správnej škatuľky. Pre kádrováka je tým, že osobu správne zaradí do škatuľky o veci samotnej vyčerpávajúco povedané všetko. Poznanie je predsa skryté v analógiách a tézach. A tak ak niekto spomenie v zložitom rozbore slovné spojenie „ekonomická sloboda“, stáva sa z toho v mysli kádrováka téza, neoliberálna téza, a teda šup jej nositeľa do škatuľky najväčšieho nepriateľa ľudstva. Je to neoliberál a tým je povedané všetko. Nič ďalšie netreba skúmať. Použije niekto slovné spojenie „národný záujem“ v akejkoľvek súvislosti, je to fašista a tým je povedané všetko. Nič ďalšie netreba skúmať.
Na poslaneckej schôdzi parlamentu, kde sa schvaľovala naša účasť v ESM vystúpil Richard Sulík s na jeho povahu prekvapivo vecným a racionálnym rozborom problematiky ESM.
Hoci je ideologická skratka súčasťou aj jeho metódy, v tomto prípade ju zrejme v záujme veci minimalizoval. Ale nechajme Sulíka Sulíkom, ja rozhodne nepatrím k jeho obdivovateľom. Prečítajme si reakciu nášho ideológa Smeru, kádrováka Ľuboša Blahu:
Pán kolega Sulík, začali ste svoj príhovor ako taký technicko-účtovnícky kazateľ, ako akýsi fanatický pytagorejec, ktorý tu hľadá čísielka a „náboženstvo čísla“ a tak ďalej. Potom ste pokračovali ako Ricardo Sulikikos, vodca Zlatého úsvitu, gréckej fašistickej strany (to bola tá časť o Barrosovi, Schulzovi a tých nezmysloch o Brežnevovi a „východnej gubernii“) a skončili ste ako anarchokapitalista, ako anarchista, v tom ste najlepší.1 Riešenie pre Slovensko: chaos, anarchia, bordel. V tom ste naozaj najlepší. Žiaľ, naozaj ste nepomenovali zmysluplnú alternatívu. Žiadna zmysluplná alternatíva neexistuje. Ak teda to „smiešno“, ktoré ste tu predstavili, naozaj nepovažujete za alternatívu.
Čo je dôležité, Európska únia, pán kolega Sulík, je mi ľúto, že vám to musím povedať ja, Európska únia nie je eseročka, ani OLO. Európska únia nevznikla preto, aby ste vy dostali zadosť vašim účtovníckym dogmám a účtovníckym obsesiám, ale preto, aby bola v Európe stabilita, aby tu bol mier, aby tu bola prosperita2. Keby sledovali čisto účtovnícku logiku, akú sledujete vy, povedzme Holanďania, alebo Švédi v čase, keď Slovensko a ďalšie nové členské štáty pristupovali do Európskej únie, prečo by nás prijímali? Však sme boli na tom ekonomicky oveľa horšie. Prečo by nás prijímali? Musíte sa zamyslieť nad hodnotou solidarity aj trošku inak, nie len cez tú vašu účtovnícku logiku.
Tam tú vašu demagógiu ťažkého kalibru o tých diaľniciach do Košíc, o bankárovi a tak ďalej, to ani nebudem komentovať. Myslím si, že týmto nechytíte ani Kotlebu a podobných magorov. Ale pokiaľ chcete vystupovať ako šašo len preto, aby ste získali jedno percento od krčmových ľudí, ktorí vám žerú tieto veci, neodporúčam vám to, lebo, a to je na tom to najsmutnejšie, lebo vy reprezentujete na Slovensku liberalizmus. Mne to je strašne ľúto, že práve vy.
Oba mnou zvýraznené texty opäť podľa mojej mienky demaskujú obe podstatné črty metódy intelektuálneho výkonu Ľuboša Blahu: kádrovníctvo a idealizmus. Faktická a vecná analýza technickej nefunkčnosti podobných mechanizmov, ako je ESM, teda to, ako v reálnom svete veci fungujú, idealistickému tárajovi nemôžu vyhovovať, nemajú charakter idey samej o sebe, ale je to prízemné technicko-účtovnícke „náboženstvo čísla“ [1]. Pravé sú idey samé o sebe ako „idea stability“, „idea mieru“ a „idea prosperity“ [2]. Pretože reálny mier, reálna stabilita a reálna prosperita, tak ako to pomerne presne dokáže vyjadriť prízemná účtovnícka veda — ekonómia — tak tieto reálne stavy spoločnosti sú práve mechanizmami, ako je ESM vážne ohrozené, čo bolo skutočným jadrom Sulíkovej výpovede, jadrom, o ktorom by skutočný intelektuál, nie ideológ, diskutoval.
A to ani nehovoriac o tom, či skutočne má byť cieľom politiky udržovanie mieru, prosperity a najmä stability. Vedy ako kybernetika, teória komplexných systémov, či teória chaosu by skôr naznačovali, že úsilia o zachovanie statusu quo vedú v konečnom dôsledku k veľkým vojnám, nestabilitám a veľkej chudobe. Miesto malých cyklov veľké, katastrofálnejšie.
Ale ako u každého kádrováka, dôležité je zaškatulkovať rečníka, a tým je povedaná celá pravda. Nič ďalšie skúmať netreba. Ak je niekto neoliberál, tak obhajuje silných proti slabým. Ak je niekto ľavičiar, tak slabých proti silným. Aké jednoduché a zrozumiteľné! Na podopretie tejto schémy vypotíme „správnu“ analógiu, veď čo už iné spraví vlk s ovcou, to dá rozum. A tento autor ideologických sekrétov si trúfne označiť protivníka za lovca krčmových hlasov!!! Kto prstom ukazuje na druhého, na seba tromi.
Záverom by som ešte rád poukázal na celkový tón politických vystúpení Ľuboša Blahu. Skúšam si ho predstaviť po vysnívanom konečnom víťazstve slabých ovečiek nad zlým vlkom neoliberalizmu. Ako sa zachová idealistický táraj po narazení idealistického modelu „participatívnej a ekonomickej demokracie“, neomarxistického modelu tak nadšene propagovaného Blahom, na prízemnú realitu prirodzenosti človeka? Práve v takýchto momentoch sa z prenasledovateľov ideí a myšlienkových konštrukcií stávajú prenasledovatelia ich hlásateľov. Z ideologických kádrovákov sa stávajú prokurátori. Z Blahov Urválkovia.
6,444 celkovo návštev, 3 návštev dnes
Principiálny problém tej ovce je to, že socialisti chcú chrániť aj tie ovce, ktoré si to vyslovene neželajú. A nielen to. Oni ich chcú chrániť aj pred takými vecami, ktoré ovce za zlé nepovažujú.
.
Ja mám na to taký koncept, že čiastočné obmedzenie svojprávnosti. Kto by chcel byť štátom chránený, dal by si do určitej miery (môže byť aj viacero stupňov) obmedziť svoju svojprávnosť. A potom by štát garantoval, že isté „nebezpečné“ druhy zmlúv sa dajú uzavrieť len s občanmi, ktorí svojprávnosť nemajú obmedzenú ani čiastočne. Čiže za prípadné problémy si budú zodpovedať sami a nebudú volať na pomoc štát.
Súhlasím. Ono v podstate je to dôsledok príliš širokého volebného cenzu. Krásne je to ukázané vo filme „Súmrak dňa“, kde na ukážku toho, že široké volebné právo nemá logiku, jeden z hostí lorda sa pýta jeho majordóma na také otázky ako: čo si myslí o bimetalizme, o záujmoch Francúzska v Západnej Indii a podobne. On samozrejme na ne nevie odpovedať.
Bolo by zaujímavé vidieť ako by fungoval štát, v ktorom by mali právo voliť len tí, ktorí urobia skúšky z fungovania štátu, spoločnosti, ekonomiky. Je to samozrejme utópia. Takto to bolo v minulosti. V Uhorsku mohol voliť do snemu len niekto s príjmom nad X ročne. Taký človek samozrejme vedel aspoň niečo o tom ako to funguje, aj keď tiež všeličo nevedel. Evolučná logika veci je však v rozširovaní evolučného cenzu. A proti vývoju sme bezmocní.
A ešte by bola sranda zmenšiť váhu volebného hlasu tým čiastočne nesvojprávnym ľuďom – čím menej svojprávny, tým menšia váha hlasu. Veď ak niekoho treba chrániť samého pred sebou (aby neužíval drogy, minimálna mzda, ak nevie, že zostarne a má si sporiť), tak tým viac treba pred ním chrániť ostatných. A nie dávať mu moc aj nad ostatnými, nad rozpočtom, nad armádou.
Ono by „stacila“ moznost odhlasit sa aspon od niektorych sluzieb. A potom nech si robia co chcu.
Pre zaciatok by stacilo aspon u tych, kde sa to da jednoducho. Namatkovo:
1) zeleznice – ja neplatim cast dani na zeleznice a ak pocestujem platin nedotovanu cenu
2) nezamestnanost – neplatim cast „akoze-poistenia“ a ak dostanem padaka nedostanem ani korunu
3) stv a slov.rozhlas – neplatim, neprijimam
atd, atd
to samozrejme nijak neznamena, ze napr. ja sa hned od vsetkeho odhlasim, ale samotna moznost „odchodu“ je dost vyznamnou poistkou
Ono to ma ale aj druhu stranku mince…
1. Zeleznice – fixne naklady na udrziavanie trati by platil kto? A z coho? Operovat rentabilitou je pekne, ale ked mate zabezpecit dopravnu obsluznost daneho uzemia, hned ste v inej situacii. Samozrejme statne zeleznice su priserny moloch a treba s nimi nieco robit…
2. Nezamestnanost – problem je, ze to, co sa vyplaca poistenym ide z vyzbieraneho poistneho. Ti, co si mozu dovolit setrit a tym aj vyviazat sa z platenia poistneho, su najvacsimi prispievatelmi do fondov. Takze ked im bude umoznene neplatit, z coho chcete zaplatit tym ostatnym?
3. STV+R – suhlas, len treba definovat tu funkciu, kt. statny rozhlas a televizia ma plnit a vypisat na nu verejnu sutaz, aby sa nam nestalo, ze nakoniec tu funkcionalitu nebude vykonavat nikto. Pekne to vidno na televiziach… Ked sa nieco prihodi, komercne televizie o tom informuju ako prve. To nam ukazuje, ze su schopne plnit informacnu funkciu. Vlastna tvorba – tiez to +/- zvladaju. Podpora mensinovych zanrov? Tu j vidim problem. Ekonomicky nevynosne, ale je v nasom zaujme, aby sa tomu aspon niekto venoval.
1. fixne naklady ma firma obsiahnute v cene
2. takze neriesis to takzvane „poistne“, ale opat taku tu nedobrovolnu solidaritu; plus stale uvazujes, ze o tuto sluzbu maju vsetci zaujem – ono zrovna ti najchudobnejsi co makaju a, o ktorych sa opieras su prave na TOMTO dost biti.
3. moj nazor na toto je niekde v predchadzajucich clankoch
A potom tvoja poznamka bez cisla – ja tento nazor nezastavam. V mojom zaujme to urcite nie je. A snad uz staci dodat iba zasnene dodat, ze by bolo pekne, keby si kazdy musel platit svoje zaujmy sam.
Celé to má jeden zásadny problém: Ak sa mi Vy slobodne predáte do otroctva, budete slobodný, alebo budete otrok?
niektori uvazuju takuto zmluvu ako vnutorne rozpornu a teda neplatnu…
wow!
Tiez sa mi to moc pacilo. Kvalitny text.
Tusim najlepsi clanok, aky som tu cital.
uplne fantasticky clanok. skvele. vyborne sa cital.
dost dobre,
napisal som taky clanok, ktoreho zakladom je ista analogia a chcel som ho tu uverejnit, ale teraz fakt neviem 🙂
Analógia sama o sebe nie je zlá, len dosť nebezpečná. Analógia, či metafora, prímer apokryf, či ako všelijako sa to volá je poukázanie pomocou vzťahov v jednom jave na vzťahy v jave inom, ktorý je adresátovi známy. Nebezpečie je v tej odlišnosti javov. Tá potom môže viesť k omylu, pretože prenáša z popisovaného javu na známy jav vlastnosti, ktoré v tom známom niesú. A tak je potom vždy dôležité ukázať na rozdiely v tých javoch. To mne osobne príde byť tak náročným, že radšej sa snažím priamo vysvetliť ten neznámy jav.
este by som ti dal do pozornosti vyjadrenia pana vitkovica na tom lavicovom fore (vyjadrenia pana vitkovica maju grady na vsetkych forach).
Je tam par echt periel ducha:
– argumentacia rastom zssr v tridsiatich rokoch (nekryje sa to nahodou casovo s velkym ukrajinskym hladomorom?)
– ‘technologicke centra v blizkosti gulagov’ (!)
– argumentacia sortimentom 12 mil vyrobkov v case rozpadu zssr (kolko toho vtedy asi vyrabali v usa?)
Tak ja to mám v úmysle vypočuť všetko. Napríklad pán prof. Hohoš sa aj dá počúvať. S ním je radosť polemizovať.
Vyborny clanok 🙂 palec hore
Stale som nepochopil pana Blahu, preco davat do jednej klietky vlkov a ovce. Mne pride rozumnejsie dat do jednej klietky vlkov ,do druhej ovce a je po probleme. Hnusne kapitalisticke vlky by sa navzajom pozrali a ovecky by ovladli svet.
Tam vyvstáva ešte zaujímavejšia otázka.
Ako nakŕmime vlka?
a co tak nechat to na neho? pustit z klietky a nech si ulovi zajaca 🙂
Kto bude zajac?
zajac je zajac 🙂
ja sa na to skusim pozriet trocha inak 🙂
aj baca chrani pred vlkmi svoj majetok – ovce a ma na to dokonca prirodzene pravo. blaha sa nam snazi teda naznacit, teda moje logicke myslenie nepusti :), to, ze nas (ovce) povazuje za svoj majetok, citi potrebu ho chranit pred zlymi vlkmi (zrejme bankarmi a podnikatelmi, s ktorymi ako my tu vieme spavaju politici, teda aj blaha v jednej posteli). to mi hovori, ze blaha je tvrdy kapitalista, doslova otrokar! blaha ale toto pravo nedostal, ani od boha a uz vobec nie odomna!!!
Komunisti považovali ľudí tam narodených za ich majetok a krádež majetku tvrdo trestali. Niekedy aj trestom smrti, ak bol zlodejom dotyčný občan a pokúsil sa ukradnúť sám seba tak, že by opustil sociálistický raj. Ostnatý drôt a streľba na hranici, no ústavné a legislatívne proklamácie a ratifikácia Helsinskej dohody, pekná ukážka farizejskej dialektiky.
No a niektorým červeným tá myšlienková deviácia ostala dodnes.
Čo by len to. Bača je zjavne silnejší ako vlci.
To je klasika, bojime sa vlka a tak vyrobime supervlka. Nehladiac na to, ze ci sa nam to paci alebo nie (a chceme zostat pri tejto retorike), tak je treba si uvedomit, ze pre zastupcov statu je ovela jednoduchsie a vynosnejsie byt kamarat s tymi velkymi zlymi firmami (ked uz ich teda niekto takto berie) nez s oveckami.
Nádherný článok.
no – je to pekne rozpravat o evolucii. najprv treba ale nastudovat. z pohladu matematiky – geneticke algoritmy koncia casto iba v lokalnom minime. v pripade ze vysoka miera uspesnosti znamena aj konkurecnu vyhodu(nahromadene zdroje) je to potom istota. to ze mala cast jedincov naalokuje vacsinu zdrojov posobi ako brzda. v prirode take nieco neexistovalo. zmenilo sa to uzasnym vynalezom penazi, a vlastnickych prav.
takze su to blbosti aj co trepu komunisti, aj co trepu praviciari a liberali. cisty komunizmus konci absolutnou nechutou ludi pracovat a vzdelavat sa, a cisty kapitalizmus konci extremnou chudobou tej menej uspesnejsej vacsiny populacie. sucasna „lavicova“ politika vacsiny sveta je iba nevyhnutnym dosledkom kapitalizmu. A pokial nebude existovat horny strop majetku na jednotlivca tak to skonci bud komunizmom, vojnou(novym prerozdelenim majetku), alebo oboma sucasne.
Zrejme genetecké algoritmy zle modelujú evolúciu.
V skutočnosti v prírode nastali často situácie, keď malý počet jedincov, či malý počet druhov stojí na vrchole potravinovej pyramídy. Vlastne je to bežný jav.
To, že sa nejaké hodnoty vo vzťahu k iným hodnotám nahromadia extrémne nerovnomerne je v prírode sa vyskytujúci jav pomerne často, dokonca tak často, že sa tomu hovorí „mocninový zákon.“ Napríklad ak sypeme pravidelným prúdok piesok na kôpku, tak pomer malých lavínok k veľkým je distribuovaný v poimere mocninového zákovna úplne rovnako, ako pomer vlastníctva bohatstva v pomere k počtu vlastníkov, úplne v rovnakom pomere, ako napríklad pomer počtu mylých vymieraní druhov k počtu veľkých vymieraní druhov atď.
asi mas problem s pochopenim pisaneho textu, a aj inych veci. geneticke algoritmy simuluju evoluciu jedneho druhu. podmienkou je ze jedince sa mozu medzi sebou krizit. narazal som na ziskavanie zdrojov v prirode. v praxi napriklad nenastane priklad ze jeden lev v afrike zozerie 90% antilop, a 10% necha pre ostatne levy. bez ohladu na ten tvoj „mocninovy zakon“ ktoremu vobec nerozumies.
Nezmysel. Predstava o tom, že nejaký primitívny matematický model, či algoritmus dokážen vysvetliť biologickú evolúciu vás jednoznačne usvedčuje z toho, že netušíte o čom hovoríte.
Genetické algoritmy nesimulujú nič, okrem samých seba. Genetické algoritmy boli vyvinuté na základe predstavy, že prírodný výber sa uskutočnňuje na „atomárnej“ biologickej úrovni – na úrovni génu. V takom prípade nejde o vývoj jedinca, či druhu, ale o vývoj génu, čo sa nazýva teória interalelickej selekcie. Po štyridsiatich rokoch, kedy bola formulovaná je dnes jasné, že táto teória rozhodne nedokáže vysvetliť evolúciu, iba v špeciálnych prípadoch.
Väčšina genetických algoritmov simuluje spomínanú predstavu a nemá s krížením nič spoločné. Iste, aj to sa dá do nich zakomponovať. Stále však pôjde o súťaž génov, a druh s tým nemá nič spoločné. Základom každého genetického algoritmu je meranie fitness jednotlivých génov. Predstava, že fitness génu je meradlom evolučného úspechu v prírode je dávno vyvrátená, viď napríklad aj spomínané evolučne stabilné stratégie, ale aj ďaľšie evidentné prírodné javy. Skrátka vôbec neviete o čom je reč.
Téma distribúcie energie v komplexných nehomogénnych systémoch nepatrí k téme článku, preto na to nebudem reagovať.
v prvom rade – moja zmienka o gen algoritmoch bola len ANALOGIA ku hromadeniu zdrojov v ekonomike. to bola samotna podstata, na ktoru si nereagoval. preto som aj tvrdil ze nerozumies pisanemu textu, ani tomu co pises ty.
v druhom rade, podla teba za biologicku evoluciu mozu asi zeleny muzickovia alebo astan seran.
v tretom rade. krizenie sa nielen ze da zakomponovat do genetickeho algoritmu, ale predstav si to je aj jeho neoddelitelnou sucastou, a zakladom. teda nie „meranie fittnes“(asi ti to zle prelozil gugle translator).
„Predstava, že fitness génu je meradlom evolučného úspechu v prírode je dávno vyvrátená“ fitness je virtualne cislo, nazvali tak velicinu ktora vyjadruje mieru evolucneho uspechu. Kto a naco by to vyvracal?
takze tak. podstata mojho prispevku bola teda ze: majetok dava konkurecnu vyhodu pri ziskavani dalsieho majetku. teda majetok ma tendenciu hromadit sa. bohati viac bohatnu, a chudobni chudobneju. vzhladom na to ze zemegula nieje nekonecna, tak „sikovne jedince z davu“ maju cim dalej horsie podmienky uplatnit sa. Uz to nieje konkurencny boj kde sikovnejsi vyhrava ale bohatsi vyhrava. V tom je analogia s genetickym algoritmom, v ktorom by sme upravili fitnes tak aby sa kumulovala z rodicov na potomkov.
Počítam, že toto bude moja posledná reakcia na vaše prípadné komentáre. Podstatný dôvod je ten, že vaším zámerom nie je diskusia k téme článku, ale snaha ponížiť autora a diskutujúcich. Dobrým príkladom je aj príspevok k tomuto článku. Nesúvisí nijako s obsahom, súvisí s vašou frustráciou o zameranim celého tohoto portálu. To, čo očividne považujete za svoje argumenty sú skôr osobné útoky.
Ja sám som to voľakedy robieval s úspechom, dokonca tak, žýe som zopár diskutujúcich nadobro odradil od akejkoľvek komunikácie. Lenže s pribúdajúcim vekom to prestáva baviť a zaujímavé sú skôr skutočné argumenty. Napokon — nemám na to ani čas, je to ztrata času, pretože vám ide o víťazstvo nie o obsah. Nebolo by nijako zložité vám dokázať len z obsahu tu prítomných vašich tvrdení ukázať, že ste značne vnútorne protirečivý a pridať k tomu urážlivé epitetony a metafory.
○
Jediné, čo ma z vašich komentárov zaujalo bolo to tvrdenie o krížení génov v genetických algoritmoch. Je to už asi desať rokov, čo som dva naprogramoval. Bol som vtedy pod čerstvými dojmami kníh Richarda Dawkinsa, najmä „Sebeckého génu“. Zdalo sa mi, že genetickým algoritmom sa dá modelovať príroda. Lenže ďalšie štúdium biológie ma našťastie z toho vyliečilo a genetické algoritmy ma prestali zaujímať. Čo sa týkja kríženia, tak je možné ho určite zakomponovať do algoritmu, možno to dokonca aj prinesie niektoré úspešnejšie generácie, ale z podstaty genetického algoritmu vyplýva, že je to iba jeden z možných spôsobov ako zabezpečiť v každej novej generácii dverzitu riešení. Podobne ako náhodnou mutáciou, možno medzi vygenerovanými riešeniami náhodne zameniť znaky (gény). Problém je ovšem s tým, že v biologickej terminológii to nie je kríženie, ale tzv. horizontálny prenos génov. Pod krížením sa rozumie proces spojenia pohlavných buniek a tým spojeniu dvoch sád genómov, pričom každá z týchto sád vznikla v gametogenéze procesom crossing-overu. Zamýšľal som sa nad tým, ako by som to implementoval v nejakom algoritme a čo by to prípadne mohlo priniesť v genrovaní riešení. Pohlavnosť je totiž silne obmedzujúci jav s veľkým dopadom na druhovú stálosť, čo si myslím je pre praktické využitie genetických algoritmov nevýhodné.
Blaha je podla mňa dosť nebezpečný kazateľ socializmu. Treba o ňom písať, treba písať a odkrývať jeho logické skratky, zosmiešnenia a zjednodušenia.
Nemyslím si síce, že to bude v našej demokracii znamenať, že sa ľudia zobudia, to určite nie. Ale snáď aspoň tí rozumní, ktorí by možno radi trochu pospali, sa uvedomia, že nechať sa učičíkať sladkými rečami ideológie socializmu je cesta do pekla. Aj keď príjemná a teplá…
P. Domica, spravanie p. Blahu a dalsich smerakov vam bude jasnejsie, ak si precitate mimoriadne výstižný článok od klinického a poradenského psychológa, bohužiaľ už nežijúceho Vladimíra Michala.
Syndrom komunistické posedlosti
Vladimír Michal
Nedostatek smyslu pro dějinné souvislosti je nežádoucím omezením reflexe nejen v teorii, ale i v žité praxi. Komunismus byl poražen, ale byl poražen i v nás? Komunistické hnutí má (nebo mělo?) ve své genezi pokleslé altruistické pudy, vlastní člověku jako člověku, a vulgárně pozitivistické vidění světa a společnosti. Jak zdůrazňují religionisté, jde vlastně o implicitní náboženství (až do obliby rituálů a davových mítinků). Že přetrvávají různé postojev naší postkomunistické společnosti, o tom nelze pochybovat. Jde o navýsost aktuální otázku – o tom svědčí i existence komunistické strany, u nás tak dobře zabydlené.Z psychologického hlediska lze hovořit o syndromu komunistické posedlosti.
Je charakterizován triádou navzájem kompatibilních symptomů:
(1) Insuficience nebo vývojová ustrnulost kognitivních funkcí s adhezívním myšlením, se sklonem k mytománii a utopismu (s neznalostí lidského nitra);
(2) anetická inferiorita s poruchami svědomí (nejčastěji příliš široké);
(3) infantilní závislost na vzorech s neschopností zapojit do rozhodování rozum.
Tyto tři znaky, více či méně vyjádřené, jsou podmínkou stanovení uvažovaného syndromu. I zde ovšem existuje značná variabilita, jak budeme sledovat dál. V praxi se může osvědčit (cum grano salis) jednoduché kritérium: upsání se démonu komunismu. Infantilizmus, jakkoli maskovaný, je důležitým rozpoznávacím znakem. Jen zalistujte v dílech Lenina, určitě vás překvapí dravá intolerance; místo argumentů se oponentům nadává, sází se na voluntaristické extrémně direktivnívedení, na agresivitu a na potírání svobody (svoboda je přece jen“poznaná nutnost“). Jak tomu ponejvíce bývá, tento syndrom dokáže zaneřádit celou osobnostní strukturu, poznávací procesy, postoje a hodnoty. Obhájci komunismu podávají vždy hotová, nezralá řešení, do úvah zapojují více emocí, než je zdrávo. Libují si v stručných, myšlenkově nenáročných tvrzeních, která okupují naše vědomí, aniž si to přiznáváme. Jsou mistry v sugestivním působení a v podbízení se nereflektovanému obecnému mínění.
Jednu z dokonalých kritik představuje Masarykova Otázka sociální; psychologa jistě zaujmou výstižné psychologické postřehy, myslím, že tento spis patří k nejlepším, pokud se týká hodnocení marxismu – kritika je dotažena až do sociálních důsledků a do psychologické infekce. Masaryk správně ukazuje, jak primitivní byla Marxova psychologie, jak neznal nitro člověka. Příznačné pro tento syndrom je adhezívní myšlení (adhesive thinking): je ulpívavé a monotematické, vyznačuje se přilnavostí k určitým myšlenkových schématům. S ním souvisí myšlení prací (wishfull thinking), které lze charakterizovat případným rčením“prám otcem myšlenky“. Vyskytuje se i apokalyptické myšlení (apocalyptic thinking); to je černobílé, nemá smysl pro odstínění, je nekritické a nereálné, využívají ho totalitní vůdci pro dosahování svých cílů. Silné podléhá sugesci davu – proto ty časté komunistické rituály (což ostatně souvisí s obsesemi) a vytrvalé omílání frází. Třebaže jde u komunismu nejen o doktrínu, ale i o sociální hnutí, jeho sociální postoje jsou specifické; pozorovat lze totální absenci prosociálního cítění a empatie (sociální pozitiva jsou vyhrazena jen proletariátu či dělnické třídě) a v zajetí černobílého vidění jsou ostatní sociální skupiny třídními nepřáteli, snimiž se musí svést nelítostný boj (jeho nelítostnost dostatečně dokázala historie). Obdobně je tomu i s hodnotovým systémem. Vyšší hodnoty jako pravda, láska, dobro jsou buržoazními přežitky a kněžourství (výraz Lenina). Jakokaždé náboženství i komunismus vychází z víry v zákony společenského vývoje, má své nebe (komunistické společenství), své světce (vůdci proletariátu nebo i propagandou vytvářené vzory údernictví, udavačství, krutosti nebo omezenosti). Je-li tento syndrom charakterizován odlišnostmi v kognitivních funkcích, v postojích i v hodnotách, je charakterizován i specifičností v každodenním životě takto trpících jedinců. Hrubý voluntarismus, vojenská direktivita a absence soucitu se u nich projevuje v práci, v rodině, v době volna. Skoro by se chtělo říci, že jediná pravdivá teze Stalinova byla, že komunista je člověk“zvláštního ražení“. Ano, to je. A jak je tomus dnešními komunisty? V jádru trpí všemi uvedenými příznaky, jen rétorika je jiná. Hlásají svou nekonturovanou doktrínu do určité míry v obráceném gardu, navenek se ztotožňují s parlamentní demokracií a tutlají, jak by jednou vládli. Jak lze naroubovat na ortodoxní marxismus svobodu a demokracii, jaký je výsledný hybrid, tím se nezabývají. Zdá se (třebaže nemáme k dispozicí doklady z výzkumu mínění), že jakkoli nepružní v myšlení vykazují pozoruhodnou schopnost flexibility v hlásání šalebných, populistických“argumentů“. Nelze rozumně pochybovat, že v každém z nás může přetrvávat určité dědictví čtyř dekád rudého brainwashingu. Působí tu však milosrdně psychoterapie času a nových zkušeností.
Vladimír Michal (1929) – Klinický a poradenský psycholog. Zabývá se psychodiagnostikou, psychologií náboženství a aplikovanou gerontopsychologií. Je autorem publikací o projektivních technikách a z oblasti gerontopsychologie.
Článok bol publikovaný v časopise Psychologie dnes 11/2004.
A pripadne doplni mozaiku aj toto: http://www.growjob.com/clanky-personal/mentalni-mor-vlastni-neobjektivita/
PERFEKTNE!!! citujem z toho clanku: Jádro výzkumu: Hlupák je přesvědčen, že je chytrý
presne sa to hodi na liberalov. zrusme stat a budeme tu mat svajciarsko. my sme ti najmudrejsi a vsetci ostatni su hlupaci, tupovolici, neschopne socky, lenivci, komunisti.
z rovnakeho clanku: „Pro hlupáka každý hloupý.” Forrest Gump
ja viem, ked dochadzaju argumenty, najjednoduchsie je zacat urazat oponenta.
liberali chcu menej statu
libertariani chcu zrusit stat
historia aj sucasnost ukazuje ze viac slobody a menej statu vedie k vyssiemu blahobytu spolocnosti
Ja som skôr prívržencom evolučnej psychológie. So samotným obsahom vášho komentára súhlasím, len si myslím, že uvedené komunistické vlastnosti sú vlastné normálnej väčšine obyvateľstva v zmysle gaussovskej distribúcie pravdepodobnosti.