Menej štátu

Slobodný človek vie, že jeho sloboda sa končí tam, kde by mohla narušiť slobodu druhého. Nelipne na ničom do takej miery, aby išiel proti slobode a tak zradil sám seba, vlastnú identitu a podstatu. Je pripravený stratiť hocičo, len aby si svoju slobodu ochránil. Rozhodovanie sa má byť slobodné. Sloboda je rozhodnutie. Pojem „hocičo“ pritom môže znamenať excelentne platené zamestnanie, miesto bydliska, životného partnera, auto, dom, v extrémnom prípade aj život. Alebo hoci pózu alebo od narodenia vštepované či skúsenosťami získané životné zásady.

Nejdem hodnotiť, kto z kandidátov na dobre platenú parazitujúcu funkciu je menej slobodný. Či ten, ktorý si bez moci a vplyvu už nevie predstaviť svoj život a je ochotný pre ich udržanie hodiť za hlavu aj zvyšky vlastnej dôstojnosti a ilúzie cti, alebo ten, ktorému musí byť zjavné, že ak doteraz žil v rámci možností v slobode a nezávislosti, práve sa snaží o ich obdobné odhodenie.

Túto úvahu píšem po prečítaní si upútavky v televízii, podľa ktorej premiér Fico dnes vyhlásil:

„Ak z akýchkoľvek dôvodov nezískam vo voľbách dostatočnú podporu svojich voličov, teda členov alebo sympatizantov SMERu-SD, zvážim svoje ďalšie pôsobenie v politike.“

Aj pre zástancu žiadneho štátu, ktorý žije v realite a nie len v snoch a ideáloch, by táto šanca (medzi nami, vyslovená len účelovo, ale raz a navždy vyslovená) mohla byť viac ako inokedy signálom na zamyslenie sa nad otázkou „voliť alebo nevoliť?“.

Neúčasť na voľbách sa na prvý pohľad môže javiť ako prejav slobody a nezávislosti. Je to pravda a nikto nemá právo sa do tohto rozhodnutia inému jedincovi starať. Vyplatí sa však pragmaticky sám pre seba zvážiť, či zotrvanie na tejto póze skutočne má šancu – zvlášť v tejto situácii – priniesť a propagovať väčšiu individuálnu slobodu. Neverím, že rozumný človek je presvedčený o tom, že propagácia „menej štátu“ je rovnocenne možná napríklad v Kanade, Rusku či Severokórejskej ľudovej republike. Treba zvážiť, ktorým smerom sa môže Slovensko po víťazstve toho – ktorého kandidáta vydať.

V tohtoročnej slovenskej špinavej prezidentskej kampani sa z jednej strany apeluje na najnižšie a v našej spoločnosti mimoriadne rozšírené pudy. S nenávisťou, pohŕdaním, závisťou, zakomplexovanosťou a absenciou súdnosti más sa ráta ako so zaručenou výbavou divákov a poslucháčov, ktorým je kampaň adresovaná. Pritom si treba neúnavne uvedomovať, že hlasy nemajú váhu podľa výšky inteligenčného kvocientu, iba a jedine podľa ich výsledného množstva.

Sloboda má byť podmienená zodpovednosťou. Skutočnou slobodou je umenie vzdať sa každej závislosti a bremena, ktorá jej nositeľa zväzuje. Teda niekedy aj svojho neotrasiteľného životného presvedčenia a postoja. Môže sa pritom stať, že po víťazstve doterajšieho nepolitika sa verejnosť natoľko uspokojí s výsledkom, že už nebude pociťovať intenzívnu potrebu zmenšovania štátu, čo skomplikuje našu spoločnú snahu. Na strane druhej, putinovský systém hroziaci pri opačnom výsledku volieb, môže túto snahu pod rúškom ochrany demokracie ešte razantnejšie stopnúť iným nepríjemným spôsobom.

Demokracia býva riadne otravná. Avšak prísne vzaté, ani sympatický a uznávaný Ron Paul by sa do senátu nedostal bez účasti svojich voličov vo voľbách a v takej veľkej miere nemohol aktivizovať libertariánsky zmýšľajúcich ľudí v svojej krajine aj za jej hranicami. Viem, je to ťažké, ale aj výnimka z presvedčenia ho následne môže veľmi výrazne potvrdiť.

11,376 celkovo návštev, 2 návštev dnes