Darcovstvo krvi

Reakcie na článok Vôľa, o ktorej rozhoduje nesúhlas prezentujúce názor, že hodnota ľudského života je postavená nad hodnotu dobrovoľnosti, či snáď obraňujúce tento zásah štátu, vedú k úvahe o možnosti povinného darcovstva krvi, či konkrétnejšie povinného darovania pupočníkovej krvi.

Uvažujúc o veci pod podmienkou užitočnosti prichádzame k dvom „ziskom“, ktoré by boli možné, ak by štát zasahoval do nášho života už všetkými desiatimi. Z povinného darovania krvi by bolo možné zachrániť viac ľudských životov a taktiež rozšíriť produkciu liekov, na ktorých výrobu sa využíva práve ľudská krv. Štátom stanovené nariadenie určujúce povinnosť tejto „ľudskej humanity“ v určitom časovom intervale. Toto rozhodnutie by pre mňa bolo rovnakou svojvôľou ako už spomínané automatické darcovstvo orgánov po smrti.

Vynára sa otázka, v ktorej sa bije prospešnosť a právo na vyjadrenie svojho súhlasu. V platnom zákone o darovaní orgánov po smrti dochádza k obhajobe humánnosti, nepotrebnosti orgánov pre zosnulého rovnako ako i časová brzda, ktorá by bola spojená s vyhľadávaním súhlasu o darovaní v registri Ministerstva zdravotníctva SR (pri čom musím uviesť, že vyhľadanie informácie o tom, či zosnulý nevyjadril počas svojho života nesúhlas s darovaním orgánov, zaberie rovnaký čas, ako keby bol zákon postavený na vyjadrení predchádzajúceho súhlasu a potrebe jeho overenia).

Rozdielom medzi povinnosťou darovať orgány a povinným darovaním krvi je možnosť odporu a taktiež nevyhnutná informovanosť. Pochybujem, že väčšina z nás by s týmto zásahom súhlasila a taktiež je nemožné, aby sme o darovaní krvi nevedeli. Narozdiel od odobratia orgánov po smrti, kedy človek uplatňujúci svoje práva nemôže prejaviť odpor a jeho nevedomosť tohto zákona je „prínosom“.

Kritizujúc názor, ktorý obhajuje zásahy štátu v prospech záchrany ľudského života, by som chcela uviesť príklad darovania pupočníkovej krvi. Rovnako ako orgány po smrti i pupočníková krv by bez ďalšieho farmaceutického zásahu bola nevyužiteľná, v opačnom prípade môže zachrániť ďalšie životy. Vyplýva snáď z toho fakt, že štát má právo rozhodnúť o automatickom darcovstve pupočníkovej krvi vytvorením zákonu, v ktorom by sme opäť svoju vôľu vyjadrovali nesúhlasom? Využívajúc opäť nevedomosť zákona a odvolávajúc sa na humánnosť.

Narozdiel od bežnej krvi sa v pupočníkovej krvi nachádzajú krvotvorné kmeňové bunky a iné kmeňové bunky schopné sa meniť na bunky produkujúce inzulín, kostné bunky, podporné bunky mozgu, bunky svalov, obličiek či srdca. Vedci sa domnievajú, že kmeňové bunky pupočníkovej krvi sú schopné sa premeniť na takmer akýkoľvek typ buniek. Pupočníkovú krv rozlišujeme autológnu (vlastnú) a alogénnu, ktorá umožňuje darovanie krvi i nepríbuznému vyhovujúcemu príjemcovi. Celkovo sa dnes pupočníková krv používa pri viac ako 80-tich ochoreniach. Súčasná situácia na Slovensku: asi 10 % novorodencov ročne sa stáva klientom rodinnej banky, 1 – 3 % sú úspešní darcovia do verejnej banky. Od prvej úspešnej liečby v roku 1988 sa pupočníková krv použila už pre viac ako 25 000 pacientov vo svete. Výber darcu podlieha kritériám, ktoré sa riadia platnou legislatívou SR a EÚ s možnosťou medzinárodného darcovstva. Pokiaľ nie je možné túto krv darovať, využíva sa na vedecké účely.

Pozitív takéhoto zákona by bolo viac než dosť. Prečo je teda darovanie krvi dobrovoľné, zatiaľ čo darovanie orgánov po smrti automatické? Odpoveďou pre mňa je bezprostredné využitie nevedomosti zákona, ktoré by pri darovaní krvi nebolo tak ľahko zneužiteľné. Nevedomosť je využívaným faktorom nášho ovládania, rovnako ako i vtĺkanie názoru prospešnosti potláčaním vlastnej vôle.

3,596 celkovo návštev, 1 návštev dnes

pošli na vybrali.sme.sk

2 odpovedí

  1. Avatar
    júl 27, 2013

    Ale veď snáď všetci vieme, že kľúčovým faktorom je čas, ktorý ubieha od smrti „darcu“, v závislosti od orgánu, pravda. Preto sa vytvorila konštrukcia prezumpcie súhlasu. Porovnávať to s krvou je demagogické, pretože darcovia krvi sú predsa živí.
    Obávam sa, že toto je príliš komplexná a kontroverzná téma na takúto povrchnú úvahu. Rozumiem aj opačným názorom. Ale zamysleli sme sa aj nad paradoxom prejavenia vôle? Telo nie je zrovna klasickým „dedičstvom“. Už sme tu niekoľkokrát mali debatu o tom, či je živé ľudské telo objektom vlastnenia a nikto to tu nevedel preukázať (okrem argumentu „a basta“, ktorý ale – sorry – neberiem). Na preukázanie vôle je nepochybne nutný status žitia, čo v tomto prípade komplikuje situáciu.
    Skrátka a dobre, vzhľadom k tomu, že z čisto praktických dôvodov je vhodnejšia prezumpcia súhlasu, potom je právna úprava taká, aká je. Nie je to pre to, že niekoho chce zlý štát vykuchať. Skúsme sa na to zamyslieť aj z pohľadu chorých ľudí, ktorých je možné zachrániť, aby tak viedli plnohodnotný život.

    Thumb up 3 Thumb down 2

    Odpovedať

  2. Avatar
    júl 29, 2013

    Rozdiel je obrovský =
    po smrti
    a počas života…..

    Thumb up 0 Thumb down 0

    Odpovedať

Diskusia je moderovaná. Komentáre, ktoré nie sú k téme, obsahujú nadávky alebo osobné invektívy, nebudú schválené. Reakcie na komentáre sa rozvetvujú do max. hĺbky 10 komentárov.

Leave a comment

*