Menej štátu

Zažil som málo tak iracionálnych spoločenských javov, ako je momentálna hystéria okolo privatizácie vody. Evokuje to vo mne situáciu, keď v päťdesiatych rokoch na naše zemiaky zaútočila imperialistická mandelinka nasadená americkou vládou. Ale to som vďaka Bohu ešte nežil.

Pokúsim sa v krátkosti zrekapitulovať celý problém. Ministerstvo životného prostredia pripravilo novelu vodného zákona (!), v ktorom umožňuje obchodovať s vodou, respektíve ju vyvážať do zahraničia (som netušil, že keď bicyklujem do Rakúska s plnou flašou, tak pácham trestný čin). Okrem toho, že tým takto Slováci prídu o svoje rodinné striebro (po koľkýkrát, všakže), tak celý zákon je vraj v rozpore s množstvom vzletných dokumentov o vode ako základnom ľudskom práve.

Neprestane ma fascinovať tento konštitucionalistický prístup. Že keď si niečo napíšeme právnickým žargónom do dokumentu v koženej väzbe, tak sa naraz zmení realita. Chápem ešte, keď sa do ústavy dajú vzletné frázy, ktorými si maľujeme krajší a morálnejší obraz o samých sebe – napríklad také právo na život (aj keď, vysvetľujte to padajúcej lavíne). Ale upravovať ústavou niečo tak objektívne, čo závisí čiste od dostupných prírodných zdrojov a infraštruktúry, ako prístup k vode, mi príde absurdné.

Aktivisti sa budú s vami do krvi prieť, že voda nie je tovar. Je to tak predsa napísané v ústave.

Ale voda je samozrejme komodita ako každá iná. Presvedčiť sa o tom môžeme v každom supermarkete, kde sú na predaj kopce balenej vody. Aj keď som sa už stretol s teóriou, že si len kupujem PET flašu s vodou zadarmo (vodou zadarmo následne uhasím smäd a cennú PET flašu vyhodím do koša).

Faktom ale je, že voda je na Slovensku veľmi lacná a dostupná. To spôsobuje tú ilúziu, že je zadarmo. Ale tento jav nieje spôsobený nejakou vetou v ústave. Je to tak preto, lebo voda na Slovensku v podstate nieje vzácny statok. Každý pozemok, každá záhrada má celkom peknú perspektívu, že si majiteľ na nej môže vykopať studňu. A byť teda, čo sa týka zásobovania vodou, sebestačný. Tak povediac jediným problémom je, aby sme tú vodu dostali do kúpelní v panelákoch. Tento fakt tlačí cenu prirodzene dole a preto ten klamlivý dojem, že je zadarmo.

Ono tá relatívna dostupnosť vody v regióne je dôvodom, prečo si vlastne takúto hystériu vôbec môžeme dovoliť. V prípade, že by bol vody nedostatok, tak by sme s ňou museli aj skutočne dobre hospodáriť. A nechať to na štát, by sa rovnalo samovražde. Jedine trh dokáže efektívne využitie zdrojov aj zabezpečiť, nielen o tom iba vzletne písať.

Najiracionálnejším bodom celej debaty je argumentácia, že ak dovolíme s vodou obchodovať, tak ju niekto celú skúpi. Tým získa monopol a bude nás mať všetkých v hrsti (rovnakým spôsobom, ako by mal v hrsti barón Harkonnen celý vesmír, keby ovládol ťažbu korenia na planéte Duna).

V podstate si tento biznis plán ani moc neviem v praxi predstaviť. Na jeho realizáciu by bolo treba dostať pod kontrolu nielen vodné zdroje, ktoré zásobujú mestá a obce, ale aj všetky tie studne rozsypané po Slovensku, potoky, horské studničky… Každé pozabudnuté jazierko predstavuje nebezpečnú dieru v našich monopolistických plánoch.

Ale dajme tomu, že by sa to podarilo. Tak potom by na hacknutie tohto diabolského, prepracovaného a finančne náročného systému stačilo každý večer postaviť na strechu lavór a ráno si prevariť vodu. Na hlúpu otázku hlúpa odpoveď.

Ale poďme sa pozrieť na situáciu, ktorá predstaviteľná je.

Keďže vodu vlastní štát, stačí veľmi málo, aby sa k niektorému zaujímavému vodnému zdroju dostal nejaký ten štátny podnikateľ. Navzdory všeobecnej predstave, že štátny majetok je vlastníctvom nás všetkých, tak ten sa skôr nachádza v takej šedej zóne, kde nepatrí nikomu. Tu stačí len podplatiť pár úradníkov, alebo zafinancovať kampaň pre správnu stranu a štátny majetok dostáva vlastníka. A my všetci si môžeme tak maximálne podpísať petíciu.

A práve pre tento prípad je dôležité, aby bola voda tovar ako každý iný. Aby bol každý dodávateľ vody cenovo limitovaný nákladmi, ktoré by priviezli na miesto vodu z iného zdroja. Keďže je Slovensko na vodné zdroje skutočne bohaté, tak by dodávatelia vody veľký priestor na zvyšovanie cien nemali. A paradoxne by sa mohlo stať, že voľný trh s vodou by nakoniec túto komoditu zlacnil a sprístupnil.

9,987 celkovo návštev, 22 návštev dnes