Menej štátu

Úskalia pojmov

Keď sa chcú ľudia medzi sebou dohodnúť, musia rozprávať rovnakým jazykom. Keď si chcú porozumieť v náročnejších témach, rovnaký jazyk nemusí stačiť. Je potrebné, aby slovám pripisovali rovnaký význam. Jazyk matematikov je jednoznačný a odolný voči nedorozumeniam. V menej exaktných vedách je to horšie a v oblasti ekonómie, politológie či sociológie to býva úplná katastrofa. Za tým istým slovom sa často krát skrýva úplne opačný význam. Len si tak vezmime slovo liberál. Ak by ste sa spýtali Thomasa Jeffersona, čo si pod tým predstavuje, asi by vám povedal, že liberál je niekto, kto sa nesnaží vnucovať druhým ľudom svoju predstavu o tom, ako majú ľudia žiť a nestrká nos do cudzích vecí. Alebo parafrázujúc jeho slová, „Ak mi to neberie z vrecka a ani mi to neláme nohu, čo ma je do toho?“ Dnešný (americký) liberál si však naopak myslí, že spoločnosť treba neustále zhora nadol vylepšovať, lebo inak by bolo všetko neférové. Má názor na všetko. Vie, aké zmluvy medzi ľuďmi sú férové a aké nie, vie, koľko má kto zarábať, vie, aké zastúpenie vo firmách majú mať menšiny, koľko emisii smú mať autá, aké domy sa majú stavať a pod.

Podobne je to s ľudskými právami. Tradične sa pod ľudským právom myslela sloboda (právo na život, právo vlastniť majetok, právo mať deti, sloboda slova, atď.) Aj keď by ste žili sám, na opustenom ostrove, všetky tieto práva by ste si mohli užívať. V spoločnosti sa nedá žiť úplne rovnako ako na opustenom ostrove, ale právo niečo vlastniť, pohybovať sa, hovoriť svoje názory, atď. by vám mali ostať rovnako v miliónovej metropole aj na opustenom ostrove. Dnes sa už pod ľudským právom rozumejú veci, ktoré ste na opustenom ostrove sami od seba nemali. Musel by vám ich niekto zabezpečiť a odpracovať za vás (bezplatné vzdelanie, zdravotníctvo, internet či najnovšie aj kanalizáciu(!)).

Čo kritizoval pápež František?

Prečo tento dlhý úvod o nejednoznačnosti pojmov? Pápež František minulý týždeň hovoril o potrebe spravodlivejšieho rozdelenia majetku v spoločnosti a kritizoval tzv. economy of exclusion. Ľavičiari sú nadšení, že majú vo Vatikáne svojho spojenca (teda až na to, že opäť kritizoval potraty a kultúru smrti, ale s jeho ekonomickými názormi, podľa ich interpretácie, sú nadšení). Viacerí konzervatívci boli veľmi nešťastní z jeho podobných slov už minule a hovorili, že je marxista. Voči tomu sa on ale jasne vyhradil. Ja neviem, ako si pápež František predstavuje prerozdeľovanie (mimo tradičného kresťanského darovania majetku biednym) a neviem ani čo presne znamená economy of exclusion v danom kontexte. Keďže je veľký priestor na interpretáciu takýchto výrokov a katolícka cirkev bola tradičným nepriateľom marxizmu, prečo by sme mali interpretovať jeho výroky iba po marxisticky? Ja by som bol rád, keď by boli myslené takto.

Objektom jeho kritiky je nie trhový systém ako taký, ale nespravodlivé, štátom regulované hospodárstvo, ktoré je viac na prospech monopolov ako konkurencie. Chcel by som tomu rozumieť tak, že kritizuje elitu, ktorá si svoje majetky vytvorila zo štátnych zákaziek a nie poctivým konkurenčným bojom na slobodnom trhu. Chcel by som za tým vidieť kritiku hazardérov, ktorí hrajú na finančnom trhu ruletu a keď prehrajú, žobrajú o bailout z peňazí daňovníkov. Bol by som veľmi rád, keď by pod túto kritiku v širšom zmysle spadalo aj centrálne bankovníctvo, vďaka ktorému dokážu finančné skupiny, naakumulovať bohatstvo o akom sa nám ani nesníva a to napriek tomu, že nič reálne neprodukujú. Robia to samozrejme na úkor všetkých ostatných. Nevadilo by mi, ani keď by upozornil na politikov, ktorí si stavajú kampane a slogany na témach ako solidarita, férovosť, príjmová spravodlivosť, ale výsledkom ich práce je vyššia príjmová nerovnosť, ako za ich predchodcov. Nemalé bohatstvo, ktoré by sa patrilo vrátiť (=prerozdeliť), si amorálnym spôsobom nahromadili aj skorumpovaní politici, ktorí v spolupráci s lobistami odsúhlasili zákony slúžiace iba firmám či sektorom, ktoré títo lobisti zastupovali. Osobitne by ma tešilo, keď by sa kritiky ušlo aj pokryteckým multimilionárom (či už filmové hviezdy alebo businessmani), ktorí sa tvária ako filantropi, lobujú za vyššie dane pre bohatých a ale keď príde na nich, najímajú si najlepších daňových poradcov, aby mali dane, čo „najoptimálnejšie“ a keď sa jedná o ich firmy, lobujú za špeciálne daňové úľavy. Súhlasil by som, keď by zaznela ostrá kritika bohatých západných krajín, ktoré si roky žijú na dlh, majú rozpočtové a obchodné deficity, tovary si nechávajú produkovať v rozvojových krajinách a platia za ne ničím nekrytými peniazmi (stačí bankrot, pád meny a ľudkovia, čo celý deň vyrábali tričká či tenisky vo sweat shopoch si za tie ťažko zarobené 2-3 doláre nekúpia nič alebo len zlomok z toho, čo dúfali). Vadia mi tiež politici a multimilionári, ktorí majú image dobrodincov a bojovníkov proti chudobe, ale keď omylom povedia to, čo si naozaj myslia, tak je jasné, že im vlastne nižší životný štandard v rozvojových krajinách vyhovuje.

Ako to dopadne?

Nám, zástancom voľného trhu spravidla nie je úplne po srsti, keď niekto kritizuje nerovnomerne rozdelené bohatstvo a my si nie sme istí z akého uhlu pohľadu to berie. Je tu totiž hrozná historická skúsenosť. Odpoveďou na sociálne a majetkové nerovnosti bola už niekoľko krát krvavá revolúcia, rabovanie, ničenie hodnôt, nastolenie diktatúry a následne ešte väčšia chudoba. Nie každá revolúcia dopadla tak dobre ako tá za morom v roku 1776. V dnešnom svete a globálnej ekonomike je čo kritizovať a ostrú kritiku si zaslúžia aj mnohí milionári (možno aj väčšina z nich). Ak sa raz situácia naozaj vyostrí a dôjde k nepokojom, spoločnosť bude stáť pred veľkou výzvou. To, ako bude budúca spoločnosť vyzerať, bude závisieť od toho, ktoré vysvetlenie príčin nerovností sa ujme. Bude to zase to Marxovo či naopak Misesovo? Ja dúfam, že tá Misesovo.

6,010 celkovo návštev, 1 návštev dnes