Musím priznať, že počas mojej krátkej pracovnej kariéry stál zákonník práce mimo môjho zorného uhla. Vždy som sa dokázal so svojím zamestnávateľom dohodnúť bez toho, aby sme sa museli obracať na nestranného rozhodcu. V prípade, že je nával práce a nestíhajú sa termíny pracujem nadčasy a víkendy bez extrémneho nátlaku. Na druhej strane zamestnávatelia boli vždy tolerantní k uvoľnenému tempu v časoch menej hektických.
Na všetky nezhody a konflikty, ktoré som s mojimi zamestnávateľmi mal, sme po opadnutí vášní našli spoločne kompromisné riešenie. To prirodzene vyplynulo z povahy veci. Neviem, či by sme sa dokázali lepšie dohodnúť, keby sme si pri tom čítali nariadenia zo zákonníku práce. Ale možno som mal doteraz iba šťastie.
Preto ma prednedávnom celkom prekvapilo, aký deštrukčný potenciál má takýto nevinný súbor zákonov.
Firma XY sa z čiernych do červených čísel prehupla neočakávane. Proces bol rýchlejší ako schopnosť vedenia prestať myslieť v rozvojových stratégiách a sústrediť sa na udržanie firmy pri živote. Kým sa management rozhýbal k výraznejším rezom, firma už dlhovala svojim zamestnancom dve mesačné výplaty.
Nedá sa povedať, že by situácia bola beznádejná. XY je malá bratislavská konzultačná firma, ktorá zamestnáva približne 20 programátorov a konštruktérov. Časť zamestnancov pracuje na dlhodobom projekte, ktorý firme prináša primeraný zisk a nádej do budúcnosti. Ku dnu ju ťahajú hlavne mzdové náklady neproduktívnych zamestnancov.
Vedenie sa konečne rozhodlo pre krok, ktorý mal prísť už pred dvoma mesiacmi. Prepustiť neperspektívnych zamestnancov a pokúsiť sa znova dostať firmu do čiernych čísel. Bohužiaľ zákonník práce obsahuje nariadenie, ktoré môže tento plán potopiť a spoločnosť XY definitívne položiť na kolená. Odstupné.
V prípade, že výpoveď nie je obojstrannou dohodou medzi zamestnancom a zamestnávateľom, tak je zamestnávateľ povinný zaplatiť prepustenému zamestnancovi odstupné. U dlhoročných zamestnancov to môžu byť až tri mesačné platy. Pre firmu XY by to znamenalo, že by sa potrebný krok sanácie omeškal nie o dva, ale rovno o päť mesiacov.
Každý z prepustených zamestnancov dostal ponuku. Ak sa výpoveď uskutoční dohodou, tak firma doplatí prioritne dlžné výplaty z prostriedkov aktuálneho projektu. Koľko prepustených zamestnancov reflektovalo na danú dohodu? Nikto. Našiel sa aj expert, ktorý okrem odstupného požadoval ešte aj výpovednú lehotu. Tri mesiace chcel pracovať pre firmu, ktorá pre neho nemá prácu a nemôže si ho ani dovoliť platiť.
Firma XY je kvôli oneskorenej konsolidácií v konkurze. Stratila svojho dlhodobého zákazníka a tým aj možnosť vyplatiť mzdy, ktoré dlhovala svojim bývalým zamestnancom. Spolu s neproduktívnym personálom si teraz hľadajú nové zamestnanie všetci. A odstupné nakoniec nedostal nikto z nich.
Spoločnosť XY sa dostala do špecifickej situácie a poslednú ranu jej uštedrilo povinné odstupné pre prepustených zamestnancov. Nechcem tu teraz riešiť nakoľko majú pracovníci morálne právo na tri mesačné platy, keď neodvedú žiadnu prácu. Keďže sa na tom zhodli nejaké dámy a páni na hradnom kopci, tak asi to právo majú. Otázka podľa mňa stojí nasledovne. Koľkokrát už v minulosti nastala situácia, s ktorou zákonodarca nerátal? A prostredníctvom zákonníka práce znemožnil firme najoptimálnejšie z možných riešení.
Zákonník je súbor opatrení, kde odstupné pre prepustených zamestnancov je iba jedným z množstva. Konečný účet môže byť teda oveľa vyšší, ako nešťastná spoločnosť XY. Každé nariadenie je v bežnej situácií neškodné. V nepriaznivej konštelácií môže mať neočakávané účinky. Domnievam sa, že každé jedno opatrenie spomínanej právnej normy má potenciál v neočakávanej situácií spôsobiť podnikateľovi problémy a zamestnanca poslať na úrad práce.
Filozofiou zákonníka práce je posilniť pozíciu zamestnanca voči zamestnávateľovi. V demokracii je úplne prirodzené, že nejakú podobnú zákonnú formu máme. Zamestnancov je mnohonásobne viac a preto sú pre politikov príťažlivejšou cieľovou skupinou ako podnikatelia. Voliči si v podstate takéto „kladivo na zamestnávateľa“ vyhlasovali vo voľbách.
Je ale vôbec možné pozíciu zamestnanca voči zamestnávateľovi nejakým relevantným spôsobom posilniť bez rizika, že nezvýšime pravdepodobnosť jeho nezamestnanosti?
Vzťah medzi zamestnávateľom a zamestnancom je bežným trhovým vzťahom. Jeden z nich ponúka službu – predávajúci, zatiaľ čo druhý službu nakupuje – zákazník. Čo však už v dnešnej sociálne orientovanej trhovej ekonomike málokto registruje, zákazníkom je zamestnávateľ. A ako už hovoril Tomáš Baťa, v trhovej ekonomike by mal byť pánom zákazník. Je zaujímave, aký nepopulárny je tento slogan na trhu práce, zatiaľ čo vo všetkých ostatných trhových vzťahoch akceptovaný.
Zamestnávateľ má silnejšiu pozíciu v pracovno-právnom vzťahu z objektívnych príčin. On je prvotným iniciátorom pracovného kontraktu. Schopnosť podnikateľa trhovo zhodnotiť prácu svojho zamestnanca je kľúčová pre existenciu pracovného miesta. Keby to dokázal zamestnanec sám, tak nepotrebuje pracovné miesto. Tým, že zamestnávateľ dokáže predať na trhu prácu svojho zamestnanca, dostáva do ruky tie pomyselné „kľúče od miešačky“. A žiadny zákonník práce to nemá šancu zmeniť.
Na druhej strane vzťah medzi podnikateľom a jeho zamestnancom je založený na obojstrannom súhlase a dobrovoľnosti. Zamestnávateľ nemôže byť diktátorom. Ak sa nenájde prienik medzi predstavami oboch strán, tak k žiadnemu kontraktu nedôjde a zamestnanec môže naďalej žiť so vztýčenou hlavou bez potreby posluhovať nenásytnému kapitalistovi. A tým je zamestnávateľ dostatočne limitovaný, bez potreby obmedzovať jeho rozhodnutia zákonníkom práce.
Základnou zbraňou v rukách zamestnanca je vôľa podnikateľa, aby jeho podriadený u neho pracoval aj nasledujúci mesiac. A tá vyplýva zo schopnosti zamestnávateľa zhodnotiť na trhu jeho prácu, respektíve vízia, že sa mu to niekedy v budúcnosti podarí. Ruka v ruke s touto schopnosťou ide aj motivácia zamestnávateľa platiť mzdy svojich pracovníkov.
Keďže v dnešnej ekonomike dostávame mzdu v mesačných časových intervaloch, zamestnávatelia riešia dilemu o užitočnosti svojich zamestnancov na mesačnej báze. V prípade, že podnikateľ stratí pocit, že kontrakt so zamestnancom je pre neho perspektívny, je zbytočné daný vzťah umelo udržiavať pri živote nanútenou legislatívou. Je to možno kruté konštatovanie vo svete, kde nám sľubujú vyretušovaní politici z billboardov istoty ako na bežiacom páse, ale je to tak.
Vráťme sa ešte k príkladu s odstupným.
V prípade, že by odstupné nebolo nanútené každej firme prostredníctvom zákonníka práce, neznamená to, že by neexistovalo. Firma by lákala do svojich služieb kvalitných zamestnancov aj odstupným v prípade prepustenia, ak by na trhu práce prevažoval dopyt po zamestnancoch aktuálnu ponuku. Nízkokvalifikovaní uchádzači by pravdepodobne žiadne odstupné nedostávali. Ale na druhej strane by bez povinného odstupného boli podnikatelia náchylnejší prijímať nekvalifikovaných zamestnancov, keby v prípade prepustenia nebolo potrebné dodatočne platiť 3 mesačné platy. A nájsť si prácu je pre človeka jednoznačne výhodnejšie ako v prípade jej straty dostať odstupné.
12,586 celkovo návštev, 1 návštev dnes
Na Francúzsku po francúzsky je strata zamestnania postrach. Pracovný pomer je niečo ako manželstvo. Študenti a mladí kvôli Villepinovmu plánu v Sarkozyho vláde šli do ulíc rozbíjať výklady a podpaľovať autá, lebo minister chcel zaviesť prvú pracovnú zmluvu za voľnejších podmienok, kým mladí (a nezamestnaní) chceli doživotný pracovný pomer.
Na Švajčiarsku po švajčiarsky ak niekto hľadá prácu, tak si predovšetkým obvolá svojich kamarátov a stále nájde niekoho, kto niečo potrebuje. Ale prácu bude možno mať na tri mesiace s tým, že ak bude dopyt, tak sa to predĺži. Normoš. Aj pri zmluve na dobu neurčitú je výpovedná lehota maximálne tri mesiace, ale až po 8 rokoch pracovného pomeru. Predtým je týždeň počas skúšobnej lehoty, potom mesiac a dva mesiace. Odstupné žiadne. Práva a povinnosti zmluvných strán symetrické, ochrana zamestnanca je rovnaká, ako ochrana zamestnávateľa. Vďaka tomu je nezamestnanosť bežná vec, človek o prácu príde, ale rýchlo si nájde inú. Francúzi by niečo také nikdy neakceptovali, oni chcú istoty. Preto tam zamestnávateľ radšej bude s existujúcimi zamestnancami robiť nadčasy, než by prijal nových.
Na Zlodejsku po zlodejsky sa situácia posunula od normálnosti k francúzskosti. Lebo Fico.
Zazil som rozne situacie v suvislosti s pracou a jej hladanim
Je smutne ze este stale sa najdu ludia ktori na nezamestnaneho hladia zhora ale zial su aj taki …. (osobna skusenost)
Velmi sa mi paci prave ten svajciarsky model co si popisal, podla mna najlepsie motivuje ludi aby pracovali.Myslim si ze by malo vyznam zrusit poistenie nezamestnanosti (zdobrovolnit) a namiesto neho zjednodusit vybavovanie socialnej davky(je dost nizka aby cloveka motivovala pracovat co najskor ale zaroven pomaha prezit) sucasne vybavovanie socialky je totiz vyslovena buzeracia a este k tomu zbytocna.
Totizto davky na urade prace su v podstate moje peniaze ktore som si tam predtym ulozil v podobe strhavaneho pausalu z platu, bol by som teda hlupy keby som ich na pol roka nevyuzil (inak prepadnu) a to je prave chyba systemu, ktory by bolo treba zjednodusit …
preto si myslim ze socialna davka musi stacit
Podporu v nezamestnanosti na slovensku po slovensky pobera sotva 50 000 ludi, co je sotva 1/8 z poctu evidovanych nezamestnanych, takze tak. Uz za dzurindu sa zaviedlo toto opatrenie a nejak extremne to ludi nemotivuje.
Budme realisti. Je to tak, že KAŽDÝ politik ma rad nezamestnaných občanov. Tí tzv. pravicoví politici ich maju radi, ale dokážu si život predstaviť aj bez nich. Pravicoví politici maju svoj fanklub aj niekde v strede, ba aj na „pravej“ voličskej strane. Ale takí ľavicoví politici – títo su bez nezamestnaných ako bez oboch rúk. Takí nezamestnaní volič potrebuje ŠTAT, potrebuje politikov. Hlavne tých, ktorí rozdavaju ISTOTY. A kedejaké dávky. Každý nový nezamestnaný na slovensku je buduci ficov volič. A voličov treba veľa. Čím viac.
Jedna vec je zakonnik, ktory stoji za milu Jarmilu a pod to sa podpisujem.
Druha vec je, ze firma podnika v nejakom pravnom prostredi. Sam si to uvedomujes, ked pises, ze „firma nezamestna, lebo si spocita, ze by lacno neprepustila“ a zaroven, ale „firma XY potrebovala zrazu prepustat a nemala na to“ – stojis na jednom aj na druhom brehu rieky naraz.
PS: Tiez by som nepodpisal 🙂 taketo gesta patria do kamaratskych vztahov (obzvlast, ked su peniaze iba „na ceste“)
PS2: Vypovedna lehota nie je jednostranna, musia s nou operovat obe strany. Obe strany maju istotu, ze ten druhy nemoze zo dna na den odist. Odstupne je velmi zvlastny institut – to kazdopadne.
Výpovedná lehota JE jednostranná. To, že pracovník nemôže odísť skôr zamestnávateľovi nepomôže. On totiž potrebuje, aby pracovník počas tej doby vykonával prácu, čo však výpovedná lehota, ani súvisiace právne predpisy nezabezpečia.
Aby vykonával pracu. Vsak to skutocne závisí od zmluvy. Čokoľvek co zamestnanec robil dovtedy (kym dal výpoveď a nebezali mu tie 2 mesiace).
Ak mu nemam ako zamestnávateľ co zadať, tak je to moj problem, nie. Rovnako tak nie je nutne zamestnavat zamestnanca – su predsa aj ine a podotykam legalne formy kontraktov (a niektore z nich este oproti zamestnaneckemu pomeru daňovom uzasne zvyhodnene).
Nechcem sa mi veriť, že nechápeš, ale skúsim po lopate:
.
Výpovedná lehota pre zamestnanca znamená:
istotu, že dostane po tú dobu aspoň základný plat, ktorý je na papieri. Na oplátku bude musieť robiť, ale to robil aj doteraz.
.
Výpovedná lehota pre zamestnávateľa:
Keďže nesúhlasil s ukončením pracovného pomeru podľa želania zamestnanca (ktorý chcel odísť skôr, či okamžite), zjavne je pre neho dôležité, aby zamestnanec počas výpovednej lehoty odvádzal výkony zrovnateľné s tými v predchádzajúcom období. No a to nemá žiadnu šancu zabezpečiť. Ak sa zamestnanec zatne a bude chcieť robiť problémy, bude ešte zamestnávateľ veľmi rád súhlasiť s okamžitým ukončením pracovného pomeru.
.
Suma sumárám:
výpovedná lehota pre zamestnanca zabezpečí presne to, čo od nej očakáva. Zamestnávateľovi však papierové znenie súvisiacich predpisov nestačí. Potrebuje ochotu zamestnanca.
Ak zamestnanec fláka výpovednú lehotu, môže byť vyhodený aj pre porušenie disciplíny so zodpovedajúcim posudkom. Ale to zaváži len v niektorých profesiách, kde dajú na posudok. Čašníkovi, kuchárovi, murárovi to bude jedno.
Vďaka za doplnenie. Áno, zamestnanec môže skrátiť výpovednú lehotu veľmi jednoducho. Nepríde do práce a ako „trest“ dostane splnenie svojej požiadavky, okamžíitý odchod.
nemusí dostať okamžitý odchod, ale môže (ak sa tak zamestnávateľ rozhodne), zamestnávateľ si však môže uplatňovať škodu voči zamestnancovi (ak mu ju spôsobil svojím neodborným konaním, nedodržaním pracovnej zmluvy a náplne atd)
U nízko kvalifikovaných je vcelku bežné riešenie „Zajtra už neprídem“
Ešte k tej inteleguánskej prešpekulovanej „argumentácii“, pomocou ktorej si obvinil Andreja z nekorektnosti:
.
Keby bolo rozhodovanie subjektu (firmy) racionálne, keď by skutočne plne zakalkulovala riziko, ktoré zo zákonníka hrozí, tak by žiadne podnikanie nerozbehla. Ale subjekty sa nerozhodujú racionálne, pretože na to 1. jednoducho nemajú dostatok (t.j. všetky) informácií a 2. oni proste chcú podnikať, chcú niečo vytvoriť, chcú niečo dokázať (subjektívna motivácia a subjektívne rozhodnutie).
.
Takže Adrej správne píše, že zákonník je brzda. Akurát nie absolútna, ako sa jeho slová snažíš interpretovať Ty. Takže mnohé firmy nepríjmu nových zamestnancov a iné zasa idú do rizika aj s vedomím, že to môže dopadnúť zle
.
Nuž a potom príde na k bodu, keď sa to riziko naplnilo. Tu zákonník dá ranu tým, čo sa napriek vyššie uvedenému predsa len do podnikania pustili.
.
Andrej to popísal korektne a logicky konzistentne. Nestojí na dvoch brehoch naraz. To len zákonník (zatiaľ) zabíja postupne. To len stále ešte existujú blázni, čo sa napriek nemu podnikať a zamestnávať rozhodnú. Tí potom v podobných prípadoch dostanú sľubovanú ranu istoty. Ako správne píše Andrej, celkom v súlade s fungovaním demokracie. Pretože tie rany istoty boli voličmi vyžiadané.
inak tieto povinne odstupne zo zakona su nepriamym nakladom do buducnosti, cize su zohladnene vo vyplatach ako naklad, takze menej penazi pre zamestnanca, ale aj strata pre akcionarov.
A mesacne intervaly su nestastie pre zamestancov, ktorych podniky su v zlej situacii… Urcite si pamatate casy 90 rokov, ked mohutne krachovali podniky a dlhovali zamestnancom mnohomesacne vyplaty. V jeden mesiac sa majitelia dusovali, ze buduci mesiac uz bude ok, dali nejake zalohy, dalsi mesiac znova to iste a ludia sa bali odist sami, pretoze by nedostali podpory, a zrazu to boli 3-4 mesiace bez poriadnych vyplat a ludia v problemoch s napozicanymi peniazmi a aj bez prace.
Mrakoplas, dikes za tento prispevok.
presne toto som mal v clanku napisane, ale nakoniec som to vymazal, lebo sa mi to zdalo byt prilis huste pre general public.
zamestnanec mesiac robi a nasledne mozno dostane vyplatu. a nikdy nebude mat istotu, ze tu vyplatu aj dostane – nech sa v zakonniku pise co chce. zamestnavatel 1.) chce aby u neho zamestnanec pracoval aj buduci mesiac, 2.) chce nadalej podnikat (nechce stratit reputaciu) – to su dva prirodzene dovody, aby zamestnanec dostal svoju vyplatu. ak niesu naplnene, tak amen maria.
a plati to ako pre robosov, tak aj pre kravatakov – posledne mzdy nevideli sicky z humenneho, ked firma odchadzala do ciny a ani manageri z enronu.
btw, jasne, ze neplatenie dohodnutych miezd neschvalujem. je to jednoznacne nemoralne!
Toto ale platí nielen pre zákony, ale pre zmluvy všeobecne. Žiadny papier nedonúti zmluvnú stranu, aby zmluvu plnila. Celé to ešte doráža právna lobby, ktorá berie peniaze za to, aby tie zmluvy bolo čím zložitejšie, čo v praxi znamená ďalšiu prekážku reálnej vymožiteľnosti.
.
Ideálne proste je, keď obe strany majú dobré dôvody dohody plniť. Áno, istá hrozba komplikácii za neplnenie zrejme môže pomôcť, ale zákonom sa prirodzené riziko, prirodzená neurčitosť proste nedá vygumovať.
to coje za blud – ziadna firma nepocita s tym ze skrachuje – odstupne sa predsa nevyplaca ak ide o ukoncenie pp dohodou, ak da zamestnanec vypoved, ak ide o vypoved na zaklade porusenia pp. jedine v pripade nadbytocnosti, alebo zatvorenia firmy – v zasade prve je cestou k druhemu.
zaujimave je, ze sa tu vyjadruju ludia, ktori maju zasadny problem s tym, ze zp poskytuje zamestnancom prilis vysoku ochranu – pritomv praxi si z neho zamestnavatelia robia toaletny papier – a dochadza k takym poruseniam zakona, az sa mi noz vo vrecku otvara. lenze ludia sa boja o pracu, a tak len cusia – a drzia. bohuzial jej je stale malo, takze nikto nebude riskovat.
tot nedavno sme riesili priprad, ked brigadnici dostali zmluvy do tpp s minimalnou mzdou – zamestnavatel ich uz neviedol ako brigadnikov, lebo to bolo nevyhodne. problem nastal ked si chceli cerpat dovolenku – na kotru podla zmluvy narok mali – podla zamestnavatela nie, lebo ´´ved som vam vsvetlil ze tie zmluvy su len akoze´´ takychto prikladov by som vedela menovat desiatky.
zakonnik prace je uplne bezzuby – je len malozamestnancov, ktori sa dokazu branit. keby bol este tvrdsi, aj tak by to boo malo.
btw. zavedenie odvodov a dani pre dohodarov bol hlupy krok – aby to malo zmysel, bolo potrebne zrusit pracovne agentury v takej forme ako ich pozname dnes – ziadne prenajimanie bigadnikov – len nabor novych zamestnancov, skolenia, poradenstvo – a koniec. agentura dostane od firmy velmi slusne peniaze, brigadnici – dostavaju len almuzny – viem o pripadoch, kedy im zostava 1,5€/hod netto. z toho sa da vyzit? bohuzial podnikanie po slovensky znamena vo velkej miere okradanie zamestnancov – a zakaznikov. v regionoch s vysou nezamestnanostou je uplne bezne, ze ludia odrobia cely mesiac za cca 300€ netto – aj to nacierno – takze dobuducna ziadny dochodok – lahko sa hovori ´´ved to robit nemusia – podnikatelia ich zneuzivaju ked sa daju´´ – jest sa musi, a ked ma clovek nebodaj doma deti, hrdost ide bokom.
ti, ktori tu mudrujete o ´´nevyhodach´´ zakonnika prace zrejme nemate ani paru o tom, aki su zamestnavatelia vynaliezvai, a ako dokazu okradat a klamat nielen stat ale najmä a v prvom rade zamestnancov. nadacsy? mas v plate – nemozes ani cerpat a ni preplatit – v plate 400€ brutto. pn – nemas narok – a skus zostat doma – letis. gastrace – strava – nijake. pracovne oblecenie – kupi zamestnavatel – zamestnancovi strhne z vyplaty. vyplatny termin – naco by ho kto dodrziaval – pan podnikatel ma penazi dost, on nefunguje od vyplaty do vyplaty – bezne sa stava, ze zamestnanci dostanu kazdy tyzden 50€! a vybavene. ked pride dalsi vyplatny detrmin, este stale nedostali celu vyplatu za PREDOSLY mesiac. dovolenka – nebude, ked sa ti nepaci, vypadni – na tvoje miesto cakaju dalsi desiati….
na slovensku ani domaci ale ani velka cast zahranicnych podnikatelov nema zaujem dlhodobo zamestnavat tych istych ludi – taka kultura je napr v nemecku – u nas sa snazia najmä ludi vyuzit. nedaleko nas vyborny priklad – zamestnancom slubovali po roku zvyysovanie platov – a co sa stalo – po roku ich jednoducho vsetkych bez udania dovodu prepustili – samozrejme dohodou – a zobrali novych. a takto to tocia kazdy rok
ani sa mi uz nechce dalej pokracovat, takze len tolko – ti ktori tu mudrujete, ako zp poskytuje zamestnancom prilisnu ochranu, a sposobuje zamestnavatelom problemy – vylezte z tepla svojej kancelarie, chodte medzi ludi, zistite ako sa veci naozaj maju – tie svoje akademicke dristy odtrhnute od reality si laskavo odpustite…..
Zákonník práce je len jeden zo zákonov, ktoré sa pričasto menia.
Je zaujímavé , že NIKTO nechce riešiť „PRIORITY“.
Tou najvypuklejšou je NEVYMOŽITEĽNOSŤ práva.
Voliči, odborári, šéfovia odborov AKOBY stratili záujem riešiť NEVYPLÁCANIE výplat.
Týka sa to aj zamestnávateľov. Tí čo nevyplácajú mzdu aj mesiace majú konkurenčnú ale protizákonnú výhodu.
Najväčším zamestnávateľom u nás je štát.
Štát sám nemá záujem aby bola vymožiteľnosť práva = zákonov.
Nech je v akomkoľvek zákone čokoľvek napísané ak sa to nevie vymôcť je to na zváženie….
Choré je najmä to, že spôsoby práce za odmenu sú legislatívne umelo rozdeľované. Dohodári, szčo, slobodné povolania, zamestnanci … pričom vždy ide o to isté. Práca jednotlivca za odmenu.
.
Ak vediem účtovníctvo, či spravujem počítače v rôznych firmách, legislatíva zo mňa umelo robí podnikateľa. Pričom podstata kontraktov je moja práca pre rôzne subjekty. Za normálnych okolností by malo byť možné, aby som si s každou firmou dohodol vykonanie prác v potrebnom rozsahu.
.
Umelým uprednostňovaním dlhodobého zamestnaneckého pomeru sa Júdr.uhovia snažia potlačiť prirodzenú premenlivosť dopytu po práci, prirodzený stav neurčitosti a prirodzeného rizika. Čím však tieto prirodzené nerovnováhy len kumulujú. A tak potom, keď to raz praskne, je z toho väčší problém, ako keby sa jednotlivé nerovnováhy a neurčitosti vysporiadali v dobe ich vzniku.
ale tento pribeh nie je pribehom o zakonniku prace ale o cash-flow.
Nie je to práveže len o cash flow, ale aj o sne o nádenníkoch. Konečná predstava podnikateľa karpatského typu, ktorý ráno zaparkuje svoj džíp na chodníku pred robotou v centre mesta a z davu čakajúcich si milostivo vyberie tých, ktorým dá v ten deň robotu.
Ale áno, v podstate má firma XY absolútne neschopný manažment, v princípe si nezaslúži nič lepšie ako krach, ale ešte sa potrebuje vyhovoriť na „socanské“ zákony, aby svoju neschopnosť podnikateľského plánovania dopredu ospravedlnila. Ešte by ma zaujímalo, ktoráže to „konzultačná“ firma to je. Snáď len nie tá, čo tunelovala zdravotné poisťovne, lebo tej by nejaká veľká škoda nebola…
Možno to boli nejakí tuční Gréci vo veľkých slnečných okuliaroch.
Nádenníkov si možno nájsť na bežnú robotu typu „bulk“, keď treba buď svalovú silu, alebo zabezpečiť fyzickú prítomnosť. Každý, čo má čo i len maturitu, si buduje akú – takú profesionálnu kariéru. Programátor, inžinier, ekonóm nebude najímaný ako nádenník, ale firma sa ho bude snažiť udržať, lebo čím je vo firme dlhšie, tým viac je integrovaný do procesov a tým má pre firmu vyššiu hodnotu.
Kto nutil prijmat neproduktivnych zamestnancov?
Ked boli v minulosti produktivni, kedy sa stali neproduktivnymi?
Preco ich neprepustili skor? Ked bol v platnosti este modry zakonnik prace?
Kde beriete istotu, ze odstupne by v zmluvach nepozadovali zamestnanci aj bez zakonnika prace?
Mate tam pekelne neschopne vedenie, ale zaroven aj jednu ludsku vlastnost v celku prirodzenu-vzdy hladat chyby v druhych!
Jazykové okienko. Prečítal som si český preklad a udrelo mi do očí to burinné slovo „najoptimálnejší“. Ak je niečo optimálne, to znamená, že parametre nadobúdajú extrémnu hodnotu. Nič nemôže byť optimálnejšie, než optimálne. Čo potom ale znamená „najoptimálnejší“? Niečo ako najmŕtvejší?
Pozrel som znovu slovenský text, to burinné slovo tam je tiež. V slovenskom texte som ho prehliadol. Asi som pri čítaní v slovenčine menej náročný.
Zaujal ma ten Trackbacks/Pingbacks, pfrevzatie článku na iný portál. Oni ten článok preložili do češtiny. To skutočne robí Čechom problém prečítať slovenský text ? Fúúúha ….
.
Je to samozrejme ich vec, mne je to jedno, len ma to zaujalo …
Odkedy už nie sú dvojjazyčné televízne noviny a česká verejnosť nemá pravidelné cvičenia v slovenskom jazyku, prestávajú mu rozumieť. Práve takéto preklady k tomu ďalej prispievajú. Ale možno to má psychologický význam, aby to nepovažovali za exotický problém, lebo so Zémanom ich to čaká tiež.
Klient má silnejšiu pozíciu v obchodnom vzťahu z objektívnych príčin. On je prvotným iniciátorom kontraktu. Schopnosť podnikateľa trhovo zhodnotiť prácu svojho dodávateľa je kľúčová pre existenciu subdodávateľského vzťahu. Keby to dokázal subdodávateľ sám, tak nepotrebuje subdodávateľský kontrakt. Tým, že objednávateľ dokáže predať na trhu prácu svojho subdodávateľa, dostáva do ruky tie pomyselné „kľúče od miešačky“.
=
=
Možno by si stačilo pri porovnávaní zamestnancov a SZČO uvedomiť, že vačší projekt si nikto od jednotlivcov nekúpi. Teda ak nechce iba nakradnúť popri predstieraní práce…
=
=
Zamestnanci sú doležitou súčasťou biznisu a mnohí z nich nie sú zamestnancami preto, že si nedokážu nájsť prácu. Ale preto, že robia projekty, ktoré jednotlivcom nikto so zdravým rozumom nikdy nezverí. A vlastne dá sa povedať, že žiaden SZČO, či skupina náhodne zozbieraných SZČO nikdy dokopy nedá.
=
=
Ale dobre, v tomto texte to nie je také výrazné. I keď podľa mňa stále preráža pachuť názoru, že zamestnanec je v porovnaní s SZČO menejcenný ludský druh. Skúste sa nad tým zamyslieť.
V článku sa spomína stretnutie so Zákonníkom práce a jeho vplyv na hospodárenie spoločnosti, nespomína sa fakt, že za stav spoločnosti je zodpovedný menežment a možno kvôli jeho chybe, neskorej alebo neodbornej reakcii spoločnosť prišla o zákazky, nezabezpečila si kontrakt, nediverzifikovala svoju podnikateľskú činnosť, dostala sa do platobnej neschopnosti …… atd. Prepustenie zamestnancov a a ich nároky vyplývajúce zo Zákonník práce je následný krok (čo sa samozrejme dá tiež riešiť inak).
Stále sa stretávam s pohľadom firmy, aké obmedzenia a „polená“ pod nohy im hádže Zákonník práce, ale berie niekto v úvahu fakt, že niekto musel rozhodnúť o prijatí zamestnancov? Na základe čoho a akých skutočností, keď ich o následne o pol roka prepúšťa?
A čo pohľad zamestnanca? Pracuje ako najlepšie vie,dlhodobo (5 -10 -15 rokov) v spoločnosti a ak z akýchkoľvek dôvodov prestane vyhovovať, tak mu poďakujeme a prepustíme…..Veď je bežná prax, že podnikatelia si zabezpečujú plnenie svojich dodávok rôznymi ochrannými ustanoveniami a zmluvnými pokutami. Takúto možnosť však zamestnanec nemôže využiť. Aj vo vyspelých krajinách existuje inštitút výpovednej doby, resp. v prípade prepustenia zamestnanca bezproblémov vyplatia 6 mesačné, 12 mesačné odstupné, prípadne podľa odpracovaných rokov.
Takže súhlasím menej štátu je viac, ale v tomto prípade si myslím že deštruktívnejší ako Zákonník práce možno boli rozhodnutia menežmentu.
Ak má firma vo vedení jasnovidca, čo vie dokonale predvídať budúci vývoj, tak taká firma nemôže skrachovať a bude prosperovať aj počas konca sveta. Ak firma nemá jasnovidca a tým pádom nemá k dispozícii dokonalú predpoveď, tak musí podnikať bez nej. To znamená s rizikom. Riziko znamená, že občas firma zájde na hranice svojich okamžitých možností, ak predpokladá, že to vyjde. Napríklad zákazník ešte nezaplatil, ale sľúbi, že „peniaze sú na ceste“. Ak to nebude pravda, tak je zle.
Áno, za bankrot môže manažment. Ale zákonník práce a Fico k tomu tiež prispievajú. V stabilnom právnom a ekonomickom prostredí sa ľahšie predvída a sa znížia strategické riziká, ľahšie sa zvládajú operatívne riziká.
Som rád, že si tento článok vybrali aj do HNonline
http://finweb.hnonline.sk/c1-59704720-ako-som-sa-stretol-so-zakonnikom-prace