Pokúsim sa zosumarizovať aktivity štátu, ktorými sa stará o vaše dlhové pohodlie. Aby ste si mohli vychutnávať život na dlh bez zbytočnej frustrácie, výčitiek svedomia, či nebodaj neodbytných otázok, ako dlho to takto ešte môže fungovať.
Pre vás, ako dlžníka, je z psychologického hľadiska vhodné vidieť svoj dlh čo najmenší. Preto je potrebné ho porovnať s nejakým veľmi veľkým číslom. Ideálne s takým, ktoré sa neustále zväčšuje. Dlžoby si berieme preto, aby sme si život mohli vychutnávať. Aby sme mohli zvyšovať svoj komfort, zvyšovať svoju spotrebu. A preto sa výška dlhu udáva ako pomer k spotrebe (ideálne zabezpečenej na dlh), ako pomer k HDP. A pohľad na váš dlh je hneď príjemnejší. Čím väčšia spotreba, tým nižší dlh. Všakovakí provokatéri škodia len sami sebe.
Ak nebodaj nedôverujete trikom s HDP, úspešne sa dá čarovať aj vtedy, ak budete výšku dlhu porovnávať s príjmami. Robí sa to tak, že sa medzi príjmy zarátajú aj požičané peniaze. Každým eurom, ktoré štát vyberie napríklad na dôchodkovom poistení, vzniká štátu záväzok do budúcnosti. Vyplatiť prislúchajúcu časť dôchodku, výška ktorého (záväzku) ani nie je stanovená, resp. s pribúdajúcou volebnou silou budúcich dôchodcov sa bude skôr zvyšovať. Ale keďže dôchodkové záväzky sú len implicitné, kúzlo funguje. Započítali sme príjmy (vybrané dôchodkové poistné) a na záväzky (voči budúcim dôchodcom) sme „pozabudli“. A pohľad na váš dlh je hneď príjemnejší, keď o jeho veľkej časti nebudeme hovoriť.
Ak to chcete počuť priamo od experta s doktorátom z ekonómie z University of St. Andrews, nech sa páči:
Podstata dôchodkovej reformy bola, že sme mali nejaký implicitný dlh v dôchodkovom systéme. Teda sme prisľúbili nejaké platby do budúcnosti, na ktoré sme nemali. Reformou dôchodkového systému sme implicitný dlh premenili na explicitný, čo znamená, že sme ho preniesli z mimoúčtovnej položky do účtovnej. Zníženie sadzieb je opačná operácia.
Presne tak. Druhý dôchodkový pilier používa z hľadiska riešenia demografického problému presne tie isté nástroje ako pilier prvý. Pyramída ako pyramída. Akurát druhý dôchodkový pilier tie dôchodkové záväzky zviditeľnil. Ale to zodpovedná síce-áno domo-kradnícka vláda čoskoro napraví. Presmeruje platby z 2. piliera späť do sféry štátnych financií a zároveň presunie dôchodkové záväzky medzi tie skryté. A pohľad na váš dlh bude hneď príjemnejší.
Veľmi podobne je to aj s platbami zdravotného poistenia. Ako sa zvyšuje priemerný vek občanov Slovenska, tak aj narastajú výdaje na zdravotníctvo. Ale kým príjmy zo zdravotného poistenia sa počítajú do príjmov štátu, do budúcna narastajúce záväzky na zdravotnú starostlivosť sú „mimoúčtovné položky“. T.j. sú to síce jasné dlžoby, ale zatiaľ o nich akože nikto nevie. 🙂 Dlh, ktorý nie je v účtovníctve, proste neexistuje. A pohľad na váš dlh je hneď príjemnejší.
Isto ste počuli o PPP projektoch. Tiež krásna konštrukcia. Nepožičiate si priamo vy. Požičia si váš dodávateľ. Každá banka mu s radosťou dá úver (s úrokom 2-3 x vyšším, ako by dala vám), keď sa svojmu dodávateľovi za ten úver u banky zaručíte. A úver ste síce za drahé peniaze (aj dlhové pohodlie niečo stojí), ale predsa len krásne presunuli do účtovníctva niekoho iného. A pohľad na svet je hneď krajší.
Pamätáte sa ešte na svoje detské časy? Keď ste prišli k nejakému boľavému škrabancu a starostlivý rodič vás chlácholil: „kým vyrastieš, tak sa ti to zahojí, dávno na to zabudneš“. Presne to isté vám povie aj starostlivý štát, ústami „pravicového“ politika:
Veríte, že z dlhu sa dá “vyrásť”? Áno, infláciou.
A kým detská boľačka sa časom skutočne zahojí, vyrásť z dlhu pomocou inflácie v preklade z novodobého newspeaku znamená, že štát nikdy neplánoval, že svoje dlhy skutočne splatí. Vyrásť z dlhu v tomto prípade znamená, že sa účtovnými trikmi, či priamo modernými metódami monetárnej politiky (nákupom štátnych dlhov priamo centrálnou bankou) zníži pomerný ukazovateľ, zobrazujúci výšku dlhu.
A keď sa podarí moderné nástroje monetárnej politiky presadiť aj cez zopár zostávajúcich skostnatelých centrálnych bankárov, potom sa začnú vydávať dlhopisy so 100 ročnou splatnosťou, prípadne bez nároku na splatenie dlhopisu. Vo Veľkej Británii s pokrokovejšie zmýšľajúcou centrálnou bankou je to už na programe dňa. Však predsa náš dlhový blahobyt je potrebné ochrániť pred nezodpovednými špekulantami, ktorí by nám nebodaj nechceli predĺžiť splatnosť dlžôb (prerolovať dlhopisy). Nič sa rolovať nebude, vydá sa dlhopis so 100 a viacročnou splatnosťou a ten cez zopár prostredníkov (bankárske fleky si nedáme) skončí v trezore centrálnej banky.
Áno, máte pravdu. Nákupy štátnych dlhopisov centrálnou bankou sú FUJ. Ešte modernejšia monetárna politika totiž funguje tak, že centrálna banka dopĺňa likviditu. A štátne dlhopisy neberie do porfólia, ale do zálohy. Keby náhodou tú likviditu nebodaj banky neboli schopné vrátiť. To by totiž bolo treba doplniť ďalšiu likviditu. Čo ale nie je problém, však príslušné ministerstvo financií vydá nejaký dlhopis, ktorý banky danej krajiny budú môcť použiť ako kolaterál. Aký krásny a slnečný je tento moderný dlhový svet!
Ak by niekto namietal, že stále bude treba platiť úroky, tak aj na to sa isto nájde riešenie. Úrokové miery sú predsa nástrojom ekonomickej politiky štátu, ktorú vykonáva centrálna banka. Takže výška úrokov bude určená tak, aby neohrozila budovanie vyspelej dlhovej spoločnosti.
Že vy žiadne dlžoby nemáte? Že vy sa k štátnym dlžobám nehlásite? Tak na rovinu: rozvoj spoločnosti v posledných desiatkach rokov bol poháňaný najmä zvyšujúcim sa zadlžovaním. Áno, aj vaša životná úroveň je radikálne vyššia, ako by bola bez tohto dopingu. Je dobré si tento fakt uvedomiť. Pretože je to celkom legitímny argument tých, čo chcú v tomto spôsobe fungovania pokračovať.
Z druhej strany je dobré vedieť, ako to skutočne funguje. A poctivo porozmýšľať, ako dlho to takto ešte fungovať bude. A potom sa podľa výsledku svojich úvah zodpovedne zariadiť. Každý sám za seba. Pretože štát si svoju úlohu plní: výšku vašich dlžôb pred vami kamufluje, ako len môže. Celé vedecké tímy pracujú na inováciách fiškálnej a monetárnej politiky. Vám zostáva úloha z druhej strany mince: prijať dôsledky desaťročí života spoločnosti na dlh budúcich generácií. Jedna z tých generácií totiž dostane účet.
6,452 celkovo návštev, 1 návštev dnes
Teda, takto nás vytŕhaš z krásnej jarnej ilúzie. Na jeseň by to bolo príhodnejšie.
Ide o to, ktorú generáciu v poradí toto celé dobehne. Už to dlho nemôže trvať, napriek tomu, že zločinecké centrálne banky beztrestne a čoraz opovážlivejšie falšujú svoje peniaze. Ja sa bojím už o moje deti. Naša matička zem je malá na to, aby si každý, kto chce, mohol utvoriť svoju autonómnu republiku a zariadiť sa.
Uvidíme, či sa nájdu diskutéri – optimisti a rozoženú depresiu, do ktorej si možno dostal slabšie povahy. Super článok.
Pikoška môže byť ešte aj to, že ak zoberieme do úvahy defláciu, ktorá monetárna politika odsudzuje a zväčšuje kúpnu silu a zvyšuje pravdepodobnosť pre dlhodobé investície (načo hádzať peniaze do krátkodobých investícií, ak ich návratnosť je oproti dlhodobým nízka?), môžme prísť k zaujímavej veci. Samozrejme potom musíte raz za čas vhodiť do hry ďalšie peniaze, ale to je jednorázová silná dávka, ktorú ekonomika rozchodí ľahšie ako pomalé dávkovanie.
Prečo teda inflácia? Kúpna sila peňazí stúpa, takže každý si môže kúpiť viac. Takže, ak štát tlačí peniaze obozretne (malá deflácia alebo inflácia), tak jeho kúpna sila rastie, ale ostatným ostáva rovnaká, celkom múdre, nie? Ale prakticky nerobí nič pre to, aby kúpna sila stúpala. Len sa vezie.
Samozrejme kúpna sila spotrebiteľov rastie, ale viac z dôvodu pokroku – vyrobíme viac za menej. Ak by totiž rástla priamo, tak niekoho musí logicky ochudobňovať, aby mala viac. Preto pokrok, ktorý spraví z menej viac je ten môj favorit.
Len logická hračka :).
Žiadna mne známa vláda v celkovom salde nie je veriteľom. Všetky sú čistými dlžníkmi.
Z toho vyplýva, že pre vlády je výhodná inflačná mena, ktorá dlh umoruje infláciou. Žiadna vláda nemôže pripustiť aby mena bola stabilná, resp. deflačná. To by šialene predražilo vládny dlh.
Deflačná mena by síce zastavila „ťah“ ekonomiky zo strany dopytu, na druhej strane by ekonomický rast bol „tlačený“ ponukou ako dôsledkom nárastu kapitálu. Preklopenie z jedného druhu rastu na druhý, ale chvíľu trvá a počas tej chvíle dôjde k poklesu.
Trošku chaoticky som to vyjadril.
Myšlienka je založená na tom, že z dôvodu pokroku si môžme kúpiť viac. Ale ak štát tlačí peniaze (centrálna banka a pod., sú na dlh atď., detaily nebudem pitvať), tak každý si kúpi stále rovnako, ale štát viac, keďže nová kúpna sila sa premietne do nových peňazí, ktoré má v rukách ako prvá vláda. Samozrejme, prakticky zadarmo (ak nerátame tlačenie 🙂 atď.).
Nie som fanúšik monetárnej politiky, aj keď som to tak zamotal. Moja chyba, pardon. 🙂
K tomu dopytu a ponuke. Analógiu sú býčie a medvedie trhy. Celé sa to aj tak vždy odvíja od pocitu, ktorý človek má. Či kúpi alebo nie. Inflácia síce motivuje investovať tých, čo držia peniaze v hotovosti, ale nevidím to ako rozumný nápad. Investovať len kvôli udržaniu hodnoty. Investuje sa kvôli zisku, nie?
Páka ekonomiky boli vždy potreby, takže, čo sa týka deflácia vs inflácia nemyslím, že to má nejaký veľký vplyv na takýto základ. Skôr pocity aké máme z toho, čo sa deje. Potom môže nasledovať len filozofická diskusia, na tému „vplyvy pocitov na potreby“ :).
Aj keď musím poďakovať za šikovný postreh.
Myslím, že k príspevku mám viac výhrad ako k článku.
1. Pokrok nie je vhodný pojem. Viac si môžeme kúpiť nie vďaka pokroku, ale vďaka nakumulovanému kapitálu. Každý „pokrok“ znamená, že sa vytvorilo niečo čo sa nespotrebovalo. To je zisk a ten vytvára kapitál.
2. Inflácia nevedie k investovaniu. Naopak inflácia vedie k preferovaniu spotreby pre investíciami. Tie sú až následne vyvolávané dopytom. K úsporám naopak vedie deflácia. Úspory = prírastok kapitálu = nové investície. Spotreba nasleduje až potom.
Postreh o tom, že vlády na inflačných peniazoch profitujú je úplne správny. Na inflačných peniazoch vždy profituje ten kto ich použije ako prvý skôr než stihnú zareagovať ceny. Na druhej strane máme ľudí, ktorým sa znížia úspory, ako aj ľudí, ktorý zarábajú pôvodné mzdy pri nových cenách.
jedinym kapitalotvornym vyrobnym faktorom je clovek, jeho praca. naakumulovany kapital, je naakumulovana energia, naakumulovana praca cloveka. naakumulovane = usetrene, usporene, odlozena spotreba.
pokrok je vyrobenie rovnakeho pripadne vacsieho mnozstva tovaru za rovnaky alebo kratsi cas. a to je uspora nielen casu, ale aj ludskej prace, teda sily a energie, ktoru mozeme v buducnosti pouzit.
kazdej investicii, kazdej produkcii predchadza spotreba. niet produkcie bez spotreby.
a mala poznamka k poslednemu odstavcu. moze sa stat, ze ista skupina ludi (hlavne na burze) profituje z inflacnych (novych penazi v obehu) uz pred tym ako sa tieto peniaze dostanu do obehu.
1. V podstate áno. Ten pojem kapitálu je zavedený iba preto, aby sa nám neplietla aktuálne vykonávaná práca, a práca v minulosti, ktorej výsledky neboli spotrebované.
2. Pokrok vždy znamená, nejakú tú prácu, ktorej výsledok sa nespotreboval. Minimálne niekto vymyslel koleso, namiesto toho aby si nazbieral a zjedol a hrsť jahôd.
3. Dovolím si vážne nesúhlasiť. Čo spotrebujete bez toho aby sa pred tým vyrobilo.
4. Nedá sa profitovať z peňazí, ktoré nie sú v obehu.
ad 3. z coho sa nieco vyraba? co spotrebujes ak chces povedzme vyrobit nabytok? preto niet produkcie bez spotreby.
ad 4. pravda z casti. pobedzme ecb oznami, ze nakupi grecke dlhopisy, alebo ze navysi euroval. trhy sa upokoja a zacnu poziciavat. stupnu akcie firiem a vynos rastie bez toho aby pribudlo co i len 1 euro. burza pracuje aj s informaciami.
Prvé je terminologické nedorozumenie. Za spotrebu totiž považuje iba finálnu spotrebu. Tá je totiž určujúca, všetko v ekonomike sa deje kvôli finálnej spotrebe.
To sa nezarobilo na peniazoch, ale na informácii. Je to rovnaké ako info o zlej úrode, či objave ropného poľa, akurát sa to týka veľké množstva subjektov a transakcií.
podla mna nejde o nedorozumenie. o tom co je finalna spotreba o tom nerozhodujeme my. je to subjektivne. v jednom pripade je finale nabytok, v inom drevenne hracky, v tretom sa bude kurit, vo stvrtom vyrabat papier. a ani tieto priklady nemusia byt finalnou spotrebou. z papiera mozu byt noviny, krabice, z kuriva elektricka energia, hracky sa mozu dalej predavat pre ich namalovanie, alebo ich oblecenie. chapeme sa? :)))
To čo je finálna spotreba ne je subjektívne. Je to objektívne určené účelom použitia.
Ďalej plne súhlasím.
Mill 28.3.2012 o 7:13
ja som to viac menej myslel tak, ze ja si mozem mysliet, ze som konecnym predajcom mojho statku, ale nemusi to byt pravda. ten kto ho odo mna kupi ho moze vyuzit akokolvek a ti dalsi po nom tak isto.
To nie sú neúčtovné záväzky a neúčtovné riziká. To sú nezaúčtované záväzky a nezaúčtované riziká.
Nikdy jsem přesně nepochopil jednu věc. Proč se splácení (státních) dluhů domlouvá v nominálních jednotkách (za rok splatím 1 000 000 EUR) a ne přímo v reálných? Proč se nestanoví nějaký spotřební koš, který si za půjčku můžu dovolit, s tím, že za rok vrátím nějaké předem neurčené množství peněz s pevně danou a trochu větší reálnou kupní silou?
Zdá se mi, že i v takovém systému by bylo možné normálně investovat, žít dočasně na dluh, atd. – nechápu přesně, kde by se brzdil „pokrok“. Navíc by centrální banky neměly žádnou motivaci „financovat“ státní dluhy tisknutím nových peněz a úspory všech by tak byly chráněné před znehodnocováním. Může mi, prosím, nějaký ekonom jednoduše vysvětlit, proč by to nefungovalo?
Tomuto nerozumiem:
Tak na rovinu: rozvoj spoločnosti v posledných desiatkach rokov bol poháňaný najmä zvyšujúcim sa zadlžovaním. Áno, aj vaša životná úroveň je radikálne vyššia, ako by bola bez tohto dopingu. Je dobré si tento fakt uvedomiť. Pretože je to celkom legitímny argument tých, čo chcú v tomto spôsobe fungovania pokračovať.
Predsa požičiavať od našich detí sa nedá (nemáme stroj času), tj. ak teraz my máme vyššiu životnú úroveň, musí existovať niekto, kto sa v rovnakom čase uskromnil, aby nám požičal. Kto to však je? Čína?
Prečo by sa nedalo žiť na úkor budúcich generácií? Však štát si berie pôžičky a suma dlhu stále narastá. Ty si myslíš, že ten dlh nebude treba splatiť? Že z neho „vyrastieme“? Že existuje iná cesta, ako to, že nejaká generácia v budúcnosti sa bude musieť uskromniť? Už len tým, že štát si nebude môcť naďalej brať také pôžičky?
.
Aj keď to vyzerá lákavo, že štát tie pôžičky nakoniec nebude musieť splatiť, obed zadarmo proste neexistuje. Niekto na to proste doplatí. Na ten spôsob, akým sa v minulosti generoval hospodársky rast a prosperita.
.
Skús si predstaviť toto: ty si zoberieš pôžičky, ktoré neplánuješ za svojho života splatiť. Necháš ich svojim deťom. Ak ide o súkromné pôžičky, tvoje deti jednoducho odmientu dedičstvo a teda aj dlhy. Ale štát si proste vie zabezpečiť, že tie dlhy, ktoré si zobral na tvoje triko, proste tieto dlhy tvoje deti splácať budú.
Štát si požičal úplne nové, predtým neexistujúce peniaze. Od svojich bánk. V momente pôžičky na to doplatili cez infláciu tí, ktorí sa k tým peniazom nedostali. Alebo tí, ktorí mali úspory. A pritom nemuseli chcieť požičať štátu. To je kúzlo finančného systému, postaveného na nekrytých peniazoch. Že nemusí existovať niekto, kto by štátu dobrovoľne požičal svoje úspory 🙂
http://pospisil.blog.sme.sk/c/25901/Vznik-a-zanik-penazi-II.html
Nie, nemyslím si, že existuje obed zadarmo. Rovnako však neexistuje stroj času, ktorým by sa dali reálne statky priviezť z budúcnosti do prítomnosti — preto sa nedá požičiavať si od budúcich generácií. Vždy si požičiavaš od niekoho v prítomnosti a ten sa v tom momente musí uskromniť.
No a otázka znie, kto sa uskromňoval. Ak obyvatelia toho istého štátu, potom veta:
„Áno, aj vaša životná úroveň je radikálne vyššia, ako by bola bez tohto dopingu.“
Nie je pravdivá, štát len zabezpečil redistribúciu bohatstva v rámci svojho územia.
Aby tvrdenie o našej vyššej životnej úrovni bolo pravdivé, musel si požičať od cudzej krajiny, napr. USA od Číny (vyváža do USA produkty, a suší na účtoch obrovské množstvá dolárov)
Nesúhlasím. Tvoje tvrdenia by platili vtedy, keby si si od niekoho požičiaval ním PREDTÝM vytvorené hodnoty. Ale dnes si požičiavaš peniaze, ktoré práve tou pôžičkou vzniknú. A žiadne hodnoty sa k nim v momente ich požičania naviažu. Tie sa pomocou tých peňazí len majú vytvoriť.
.
Od Čínanov sme si nepožičali. Tí nám len predali nimi vytvorené tovary a dostali za to tie dlhopisy. Ty povieš, že to oni sa museli uskromniť. Ja si myslím, že nie. Pretože bez tvojich peňazí by nezačali vyrábať nič. Nemali by pre koho.
.
Ja si teda myslím, že existujúci finančný systém nekrytých peňazí, ktoré vznikajú PRED vytvorením skutočných hodnôt je ten spôsob, ako si reálne požičať z budúcnosti. Je to taký stroj času, ak chceš. Akurát ten čas sa bude musieť vrátiť späť. Tie hodnoty si niekto v budúcnosti bude musieť odoprieť.
Prave preto, ze neexistuje stroj casu na prenos realnych statkov, sa poziciavaju peniaze. Lebo len takto dnes vies spotrevat viac ako si realne mozes dovolit. To ale znamena ze vo svojej buducnosti spotrebujes menej ako by si si mohol v buducnosti realne dovolit spotrebovat, lebo splacas dlh.
Statny dlh je presne o tom istom. Dnes si politik pozicia a minie to teraz. Ale za nasu dnesnu spotrebu budu v buducnosti platit splatky nase deti, vnuci …… My sa teraz mame lepsie ako by sme sa realne mali mat, lebo miname peniaze z buducnosti. A ludia po nas sa budu mat horsie ako by sa mohli mat, lebo budu splacat nase dlhy, teda to co sme minuli teraz.
Ide o uhol pohladu, neni dolezity partner ktory poziciava, dolezita je nasa casova os. Ked si predstavis tok penazi v case, urcite Ti to dojde.
To, čo tvrdíš vedie k absurdnej úvahe:
Ak by existovalo veľké reset tlačítko, ktorým by sa dali raz za čas presunúť všetky peniaze do nejakého východzieho stavu a zároveň vymazať ľuďom pamäť (aby si to nevšimli), dokázal by sa celý svet mať lepšie.
„Tie sa pomocou tých peňazí len majú vytvoriť.“
Hodnoty sa netvoria pomocou peňazí, hodnoty sa tvoria pomocou ľudskej práce. Peniaze len pomáhajú vzájomnej výmene hodnôt (bartrový obchod je nepraktický). Číňania sa museli uskromniť, lebo vyrobili množstvo tovaru (pracovali) a plody svojej práce dali USA a výmenou si vzali peniaze. Spoliehajú sa na to, že v budúcnosti peniaze použijú a nakúpia výrobky, ktoré bude musieť USA vyprodukovať. Mohli by sa teraz mať lepšie, ako sa majú, keby si za peniaze niečo kúpili od USA, ale nespravili to — uskromnili sa.
„Tie hodnoty si niekto v budúcnosti bude musieť odoprieť.“ Napr. nečínsky svet. Číňania budú za svoje nasporené peniaze hodnoty nakupovať od zvyšku sveta, zvyšok sveta bude musieť vyprodukovať viac hodnôt, ako spotrebuje — uskromní sa.
Bez Číňanov by to však nefungovalo, tie hodnoty, ktoré my chceme spotrebovať, niekto musí vyrobiť a nemôže za ne od nás požadovať teraz protihodnotu (ale môže v budúcnosti), ten niekto sa teraz uskromnil (s vidinou zisku v budúcnosti).
Skôr Tvoje tvrdenie vedie k absurdnej uvahe, ak by sa vsetko resetovalo, a ludom vymazala pamat, nemal by sa cely svet lepsie. Lepsie by sa mali dlznici, lebo veritelia by nedostali naspat svoje peniaze. To ze by si to nepamatali, neznamena, ze by sa mali lepsie, len by nevedeli ze boli okradnuti 🙂 A dlznici by si nepamatali ze sa maju lepsie ako by sa mali mat v skutocnosti, lebo nemusia platit dlhy.
Dobre ze neexistuje take tlacidlo, inak by v Grecku resetovali kazdy rok 🙂