Ako môžme pomôcť Ukrajine

Ukrajina je rozdelená krajina. Samuel Huntington začiatkom deväťdesiatych rokov definoval niekoľko kultúrno-civilizačných okruhov, ktoré podľa neho budú dominovať novému multipolárnemu svetu. A hranica medzi západnou kresťanskou civilizáciou a ruským pravoslávím rozčesla Ukrajinu na dve časti. Dnešné udalosti mu dávajú za pravdu.

Ukrajina je skutočne tvorená dvoma, síce blízkymi, ale aj tak nerovnakými etnikami. Východným provinciám dominuje ruskojazyčné pravoslávne obyvateľstvo, ktoré nábožensky spadá pod moskovský patriarchát. V minulosti sa toto teritórium dlhú dobu nachádzalo pod nadvládou cárskeho Ruska. Nakoniec samotný Krym bol ešte počas sovietskej éry súčasťou ruskej zväzovej republiky. Až v 54. daroval trochu zbrklo poloostrov Ukrajincom Nikita Chruščov.

Naopak západ Ukrajiny sa historicky orientuje smerom k Poľsku a habsburgskému Uhorsku. Obyvatelia hovoria po ukrajinsky, prevažuje grécko-katolícka cirkev (uznávajúca autoritu Ríma).

Žiadne z týchto dvoch etník nie je dostatočne dominujúce, aby prinútilo druhú stranu ku kompromisu. Ukrajincov je možno viac, ale hospodársky výkonné regióny (Donbas) sa nachádzajú na východe. Krajina sa často ocitá v patovej situácií.

Zatiaľ čo východ vidí budúcnosť krajiny vo vzťahoch s Moskvou, tak západ upiera oči k Únii. Preto rozhodnutie prezidenta Janukoviča, ukončiť rokovania s EU o asociačnej dohode, vyvolalo takú vlnu odporu. Ukrajinská intelektuálna elita sa upiera k Únii rovnako nekriticky ako tá slovenská v časoch mečiarizmu.

Prirodzená nedôvera k Rusku na západe krajiny je poznačená hladomorom, ktorý spôsobilo v tridsiatich rokoch stalinské moskovské vedenie. Predstavitelia ruskej menšiny si zase spájajú všetky protiruské tendencie s Banderovcami a teda nepriamo aj so zločinmi nacistov za druhej svetovej vojny. To výrazne komplikuje možnosť akéhokoľvek kompromisu.

Kombinácia týchto faktorov nakoniec vyhnala množstvo ľudí na barikády. A drží ich tam napriek ostreľovaniu snajpermi.

Ukrajinskí demonštranti sa momentálne trochu naivne pozerajú na západ a čakajú pomoc. Sme ale schopní ponúknuť Ukrajincom niečo, začo by sa im oplatilo prelievať krv?

Keď do Únie vstupovalo Slovensko, tak sa mohlo zdať, že najväčším problémom Bruselu je zabezpečenie našej východnej hranice. Je ten múr dostatočne vysoký a hrubý, aby sa cez neho nič nedostalo? Napriek všetkým pekne znejúcim heslám o otvorenej Únii, realitu poctivejšie popisuje slovné spojenie Pevnosť Európa. Každý, kto má sprostredkovanú skúsenosť od neeurópana snažiaceho sa vybaviť si dlhodobejší pobyt v EU, vie o čom hovorím (a teraz sa nebavíme o problematických Ukrajincoch, ale o Američanoch, Islanďanoch …).

Existuje jeden praktický dôvod existencie Pevnosti Európa. Tým je socializmus, ktorý si s takým nadšením v EU budujeme. Každý socializmus totiž potrebuje nepriestupné hranice k svojmu esenciálnemu prežitiu.

Buď potrebuje produktívnym ľuďom zamedziť v úteku z tristnej socialistickej reality. Tak, ako to bolo počas sovietskeho socializmu v nedávnej minulosti. Alebo nedovoliť ekonomicky neproduktívnym vstup do zeme zasľúbenej. Pretože v tvorbe neproduktívnych občanov si socializmus vystačí aj sám.

Európski politici by nedokázali predať socializmus svojim voličom, keby začalo hroziť, že možnými prijímateľmi sociálnych istôt budú nejakí cudzinci. A nedajbože budú musieť dnešní hrdí Európania namiesto prijímania benefitov, zabezpečovať istoty pre niekoho iného. A to je dôvod existencie ostnatého drôtu na vonkajších hraniciach dnešnej Únie.

V prípade, že budú socialistické tendencie v Európe rásť, tak sa časom zmení aj účel múru na našej hranici. Nebude už zadržiavať ekonomických migrantov pred bránami Únie, ale zabraňovať úniku mozgov smerom von. A bude to ďalší významný milník v procese európskej integrácie.

Abstrahujme ale od problémov, ktoré by otvorené hranice narobili európskemu socializmu. Ten samotný nieje hodnotou, ktorá by stála za obranu. Umožniť mimoeurópanom podnikať v Únii a naopak Európanom nakupovať mimo EU je opatrenie, ktoré prináša úžitok obom stranám. Pretože to je základná vlastnosť každej dobrovoľnej trhovej transakcie.

Či už sa bavíme o Ukrajincoch kachličkujúcich slovenské kúpelne, alebo o Slovákoch tankujúcich ukrajinský benzín, oba procesy zvyšujú blahobyt na oboch stranách hranice. Participanti transakcie sa dobrovoľne rozhodujú niečo obetovať (Ukrajinci čas a námahu, Slováci finančné prostriedky) aby za to získali niečo iné (Slováci benzín alebo vykachličkovanú kúpeľňu, Ukrajinci finančné prostriedky). Obe strany si cenia novonadobudnuté statky viac ako tie obetované. Ináč by sa do transakcie predsa vôbec nepúšťali. Podobné dobrovoľné trhové výmeny zvyšujú blahobyt na oboch stranách hranice.

Vráťme sa ale na Majdan. Podla najnovších správ demonštranti dosiahli svoje. Janukovič utiekol z Kyjeva, Julia Tymošenková je na slobode a predčasné voľby na obzore. Opozícia sa teda môže plnými silami pustiť do boja medzi sebou navzájom.

To ale nijakým spôsobom nezníži úroveň frustrácie v krajine. Tá sa iba prenesie zo západu krajiny na východ. Teraz to budú východne proruské provincie, ktoré sa nebudú cítiť zastupené aktuálnym ukrajinským establishmentom. V tejto situácii vyzerá byť rozpad krajiny ako najlepší možný scenár. S potenciálnym pripojením ruskojazyčných území k Rusku. Ostatne Krym vyhlásil nezávislosť a vlastnú ústavu ešte začiatkom deväťdesiatych rokov. Môžme očakávať opakovanie podobných aktivít.

Ak teda všetko dobre dopadne a náš východný sused sa pokojne rozdelí, tak má Únia na svojej hranici novú Ukrajinu. Ukrajinu, ktorá bez svojich stratených hospodársky výkonných území dúfa, že spása príde zo západu. A jedinou relevantnou možnosťou ako Ukrajincom pomôcť, je otvoriť unijný trh ukrajinským občanom a ukrajinskému tovaru. Som zvedavý, či si to dnešní politickí hipsteri miešajúci sa do ukrajinskej vnútornej politiky vôbec uvedomujú.

Ak toto nedokážeme, tak sa nakoniec Janukovičovo rozhodnutie orientovať krajinu na Moskvu ukáže ako správne.