Menej štátu

Prvý článok, vyvracajúci najväčší etatistický mýtus o výstavbe ciest, vyvolal mnohé otázky. Preto vám prinášam názor na vec priamo od liberálneho autora Larkena Rosa, ktorý veľmi zaujímavo vysvetľuje stavbu ciest na príkladoch a zaoberá sa hlavne podstatou veci a morálkou.

Bez vlády by sme nemali žiadne cesty, políciu, hasičov, školy, ani žiadne iné služby (teraz financované cez vydieranie).
~ Anonymný autoritatívny blbec

Takže, kto by financoval a spravoval cesty bez zdaňovania?

1. Úžitok a povinnosti

Mať z niečoho úžitok (priamo alebo nepriamo) vám nevytvára žiadnu povinnosť.
Navyše, služba poskytovaná vo voľnom trhu nevyžaduje automaticky od všetkých, ktorí z nej profitovali, aby za ňu zaplatili.
Ešte naviac, ekonomické transakcie nie sú izolované a nezávislé udalosti.

Ak supermarket sídliaci cez ulicu dostane účet za elektrinu, nezašlú mi časť z neho na úhradu. Prečo nie? Keď tam nakupujem, mám úžitok z toho, že si tam môžem popozerať tovar. Rovnako mám úžitok z toho, že je tam príjemná teplota, aj keď je vonku $%@*&!# zima. Aké neľudské je odo mňa ísť dnu, nakúpiť nejaké sushi, kus klobásy, sladkú kukuricu a zaplatiť len za tieto veci! No aký som ja len parazit…

Začnime ale pekne od základov. „Majetok“ je vec, ktorú ľudia chcú. Bez nátlaku, sú dva spôsoby, ako majetok získať: vyrobte si, čo len chcete, sami, alebo urobte niečo, čo chce niekto iný, a vymeňte s ním (a s inými) za to, čo chcete vy.

Fred chce, aby mu niekto pokosil trávnik. Dve deti zvažujú, že by zobrali túto prácu. Jedno dieťa býva o 3 domy ďalej, to ďalšie je vzdialené až 8 kilometrov. To ďalšie má dodatočné „náklady“ s tým, aby sa dostalo ku Fredovmu pozemku (či už časový náklad a snaha niesť kosačku osem kilometrov, alebo náklad na zaplatenie niekomu, aby ho zaviezol ku Fredovi).

Fredovi absolútne nezáleží na týchto nákladoch. Fred nie je povinný, dať tomu dieťaťu peniaze naviac na to, aby ho niekto doviezol. Fred nie je povinný dať žiadnemu z tých detí čokoľvek, dokým sa na tom vzájomne nedohodnú. Pokiaľ Fred obchoduje a nie je nejakou charitatívnou organizáciou, jediné faktory pri jeho rozhodovaní sú „Čo získam?“ a „Čo stratím?„. To je všetko. Stratí pár eur a získa pokosený trávnik.

Na druhej strane, jediná vec, ktorú dieťa zvažuje, je tiež „Čo získam?“ a „Čo stratím?„. No odpoveď pri druhom dieťati bude o dosť odlišná od prvého, pretože stratí podstatne viac ako prvé dieťa. No to sa týka len jeho osobného rozhodnutia, nie Fredovho.

Naspäť k supermarketu naproti cez ulicu. Čo získa a čo stratí, pri urobení obchodu, kde mne predá sushi, kus klobásy a sladkú kukuricu? Tak najskôr stratí ten tovar, ktorý mi predá, no stratí toho taktiež o dosť viac. (Áno, je mi jasné, že je to (supermarket) imaginárna entita, no pre zjednodušenie si predstavte, že to celé riadi jeden človek.) „Supermarket“ vie, že nechcem nakupovať v tmavej a chladnej jaskyni. Takže stráca peniaze na to, aby tam udržal primeranú teplotu, dobré osvetlenie, poriadok, prístupnosť, atď.

Prístupnosť? Čo to vyžaduje? Cesty. Na súkromnom pozemku supermarketu sú cesty a parkovacie miesta (dokonca veľmi rozsiahle). Odkiaľ sa tam vzali? Prečo mi neposlali účet za to, že ich postavili? Pretože to bolo súčasťou ich predpokladanej straty, na ten účel, aby mi mohli predať sushi, kus klobásy a sladkú kukuricu. Tie parkovacie miesta sú ale poriadne nákladná vec (v porovnaní s kusom klobásy). Čo ak to bude všetko, čo som tam kedy kúpil? Stávam sa vtedy parazitom? Nie.

2. Slobodná voľba a vzájomná dohoda vs. nátlak

Je veľa obchodov medzi mojim domom a supermarketom, kde som bol len raz a minul len približne 10 eur. Napriek tomu, že ich výstavba stála stovky tisíc eur a ďalšie tisíce na prevádzku. To sa len ťažko zdá spravodlivé… samozrejme, len ak nerozumiete ekonomike.

Ten fakt, že som mal z niečoho úžitok, mi v žiadnom prípade nedáva povinnosť za to platiť. (Aj keď to môže znieť komunisticky – nie je.) Povinný som platiť len vtedy, ak vznikne dohoda o tom, že zaplatím niečo za niečo.

Ak by toto neplatilo, tak by som bol kráľom parazitov na mojej ceste na nákup do supermarketu. Cestou som počúval aj pesničku, za ktorú som nezaplatil, pozeral som sa na pekné scenérie, za ktoré som nezaplatil, išiel cestou, za ktorú som nezaplatil (cesta nie v mojom štáte) a chrúmal oriešky, za ktoré som tiež nezaplatil (dal mi ich kamarát).

„Ale, AKO BY FUNGOVALI CESTY?!?!?!?!? AAAAAAAAAAAAAAA!!!“

Je mi to celkom jedno. Nie je to vec, ktorá by ma mala trápiť. Nie preto, že by som cesty nechcel, ale jednoducho kvôli tomu, že ja nie som ten, kto ich bude stavať a spravovať. Problém s kolektivistami je ten, že majú fetiš v „mikromanažovaní“ všetkého a myslia si, že potrebujú vedieť každý detail o tom, ako niečo funguje. A vôbec im to nepripadá tak, že sa to bežne aj teraz tak deje.

Tu je logika etatistov aplikovaná na môj obed: „Ako si môžem byť istý, že mi niekto urobí na obed sendvič? Veď potrebujem obedovať! Ako získajú obilie na výrobu chleba? Ako ho odvezú na spracovanie? Kto im zaplatí budovy a vybavenie na výrobu chleba? Čo ak urobia zlý chlieb? Čo ak si budú účtovať 1000 eur za jeden sendvič? Čo ak sa rozhodnú, že nebudú predávať sendviče nikde v mojej blízkosti? Ja potrebujem obeeeeed! Čo ak jednoducho nebudú robiť nič?! Veď zomriem! AAAAAAAAAAAAA!!!“

Ako idiotsky to znie… je to presne tá istá logika, akú majú etatisti pri koncepte ciest bez prítomnosti všemohúceho štátu, ktorý riadi celú túto show. („Čo ak nik nebude stavať cesty? Čo ak si budú veľa účtovať? Čo ak nevyrobia cestu pre mňa? ….„) Čo ak by ste si jednoducho prestali predstavovať to, aký by mal/mohol byť svet mikromanažovaný.

Bežný výsledok kolektivistických kríz, ako je táto, je požadovanie štátneho nátlaku na vyriešenie problému. Problém je v tom, že sa tým nikdy daný problém nevyrieši, len sa odstráni motivácia urobiť tú prácu dobre, a ešte k tomu je to nemorálne.

Naspäť k Fredovi. Politici rozhodnú, že Fred potrebuje mať pokosenú trávu, takže vytvoria Úrad na údržbu trávnikov. Keďže neexistuje žiadne ekonomické spojenie medzi tým, čo Fred získa od tohto úradu a tým, čo je od neho ukradnuté (na daniach), kvôli predpokladanému „úžitku“ toleruje toto okrádanie…  a ak je aj čiastočne retardovaný, potom je ešte aj vďačný za to, že je okrádaný. „Veď ak by neexistoval Úrad údržby trávnikov, nikto by mi môj trávnik nepokosil.„.

Používanie nátlaku je nemorálne. Vôbec ma netrápi to, či má Fred z toho nejaký úžitok; obchody, pri ktorých niečo získa alebo stratí, sú len jeho záležitosťou, nie vašou. Nemáte právo nútiť ho platiť za niečo, s čím vopred nesúhlasil, rovnako, ako mi nemôže kamarát poslať účet za oriešky, ktoré mi dal ako darček. (A ak by to skúsil, už by nebol mojim kamarátom.) Fredov úžitok je irelevantný. A rovnako Fred nemôže používať veci iných bez toho, aby na to nedostal súhlas. Ak na to súhlas dostal, nezáleží už na tom, či aj za to zaplatil alebo nie.

Ale my potrebuuuuujeeemee cesty! Tak začnime všetkých okrádať. Cesta nie je žiadnym právom. V skutočnosti, nič nie je právom, ak to niekto pre vás musí urobiť. Našťastie, ak šialenci, ktorí chcú všetko kontrolovať zmiznú z cesty, vlastný záujem jednotlivcov na trhu spraví úžasnú prácu v tom, aby obohatil zákazníkov. Toto je vec, s ktorou má väčšina ľudí problém. Tie veľké „hnusné korporácie“ neokrádajú svojich zákazníkov, oni ich robia bohatými. Ak je Fred v obchode, stále rozmýšľa nad tým „Čo stratí?“ a „Čo získa?“. Bez donucovania (ktoré používa štát), obchod musí zabezpečiť to, že Fred dostane to, čo potrebuje. Toto platí aj pre veci, za ktoré Fred vôbec nezaplatí (napríklad klimatizácia v obchode).

Mám veci, produkujem veci a ľudia ich chcú. Toto, s pochopením základov ekonomiky, ma stavia do celkom výhodnej pozície, ak príde na veci, ktoré by som ja chcel. Mám rád cesty. Jazdí sa na nich lepšie ako po skalách a tráve. Bez štátu mi ich jednoducho niekto zabezpečí. Ako si môžem byť taký istý? Môžem si byť istý pre ten istý dôvod, ako že zajtra prejdem cez ulicu a naobedujem sa bez toho, aby nejaký politik nútil niekoho k tomu, aby mi obed navaril.

A len ako poznámka na okraj – veľa ľudí má rado cesty. Skúmanie záverov etatistov, predpovedajúcich krízy týkajúce sa ciest, je veľmi zábavné. Šialenci bažiaci všetko kontrolovať musia byť skutočne a pevne presvedčení o tom, že bez štátu, stovky miliónov ľudí by len tak sedeli vo svojich domovoch, želajúc si, aby sa dostali na iné miesta… a nik by nebral tú obrovskú príležitosť zarobiť veľké prachy, splnením ich požiadaviek. Ak niekto vyvinie tú snahu aby to urobil, aby som si ja mohol ísť kúpiť kus klobásy, potom si môže byť ten dotyčný stopercentne istý, že pôjdem cez tú cestu, aby som si ju kúpil.

Mohol by som tipovať, kto by staval cesty, dokonca aj bez mýtneho systému, za ktorý by museli ľudia priamo platiť. Mohol by som tipovať ropné spoločnosti, supermarkety, výrobcov pneumatík, výrobcov automobilov, reštaurácie, atď. Ale to je jednoducho nepodstatné, aby som hádal a len navádzal kolektivistov k tomu, aby mali všetko predpripravené k použitiu sily, po čom tak strašne bažia.

Čo ale s určitosťou viem, je to, že riešiť akýkoľvek problém formou nátlaku znižuje všetky faktory, ktoré robia prácu v konečnom dôsledku vykonanú dobre. Zvážte Fredove rozhodnutie o tom, že chce mať pokosenú trávu, ak by bol on štátom. „Čo stratím? Čokoľvek čo sa rozhodnem odovzdať. Čo získam? Čokoľvek čo sa rozhodnem vziať.“ A ak by ten chlapec bol štátom, aplikujú sa tie isté veci. Nátlak extrémne znižuje motiváciu dať druhému to, čo požaduje (keďže už nepotrebujete jeho súhlas). To je také jasné a také pochopiteľné, no napriek tomu tak cudzie pre mnohých ľudí.

Zdroj: Larken Rose – Roads

9,199 celkovo návštev, 4 návštev dnes