Menej štátu

Každá politicky aktívna skupina chce niečo od štátu a štát je veľmi rád, že jej to môže poskytnúť. Toto platí najmä v predvolebnom období.

Inými slovami: Štát má toho veľa čo ponúknuť – zákony, výpalné, privilégiá, protekcie a tresty. Každá nátlaková skupina a politická strana má nejaký nápad, ako proti nám túto moc využiť.

Skutočne záleží na tom, kto nakoniec dostane to výpalné? Absolútne nie, teda pokiaľ ide o nás. Či už ste zdaňovaní na to, aby sa postavili cyklistické cesty v Tatrách, alebo na to, aby sa zadotovala nejaká solárna elektráreň, stále vám je odopieraná možnosť slobodne rozhodovať o vašich peniazoch, pretože politici a byrokrati si chcú realizovať svoje sny. Vaša sloboda obchodovania je sústavne obmedzovaná, či už tým, že regulácie hovoria o tom, že nemôžete u niekoho dobrovoľne pracovať za nižšiu ako minimálnu mzdu, alebo že vám v obchode nepredajú klasickú žiarovku či výkonnejší vysávač.

Môžeme a vždy budeme diskutovať o tom, ako by mal byť štát použitý. Mal by štát zakázať gayom možnosti zväzkov a adopcie, alebo by ich mal v tom podporovať? A mal by štát trestať takých ľudí, ktorí gayov diskriminujú? Nech je to akokoľvek, štát je vždy zatiahnutý do vecí na to, aby ľuďom povedal čo môžu a čo nemôžu robiť. Ľavica a pravica sú si v tomto bližšie, než by sa mohlo zdať – obidve strany majú rovnaký plán. Plán, ako môže byť štát lepšie spravovaný.

Mal by byť tabak zakázaný, alebo dotovaný? Mali by byť banky štátom regulované a podporované, alebo naopak, aby mohli robiť skutočný biznis? Mali by byť veľké korporácie poriadne zdanené a regulované, alebo zdaňované len minimálne? Mali by byť tučné jedlá povolené ako súčasť národného jedálnička, alebo by mali byť označené za rizikové a byť zakázané?

Toto sú tie veľké debaty našej doby. No vôbec to nie sú debaty o podstate veci. Nech je výsledkom týchto debát čokoľvek, vždy má len jediného víťaza – štát, jeho agentov, hovorcov, jeho moc a jeho miesto v našich životoch a kultúre. A na toto sa nik nepýta.

Mali by dôchodcovia viac okrádať mladých pracujúcich, na to aby si mohli užívať starobu na lepšej úrovni, alebo by mali byť zdanení a potrestaní za to, že si užívajú viac než na čo majú nárok? Akokoľvek sa debata o tomto skončí, sloboda vždy bude trpieť a vlastnícke práva každého budú v ohrození.

Mali by mať veriaci právo rozhodovať o tom, na čo sa pozeráme, čo čítame, čo fajčíme, alebo by ateisti mali mať možnosť vytvárať zákony na kontrolu veriacich, aby nemali veľký vplyv na ich kultúru? Nech je to akokoľvek, štát má príliš veľký vplyv na spoločnosť.

Je veľkou tragédiou žiť pod leviatanom. Ľudia majú rôzne predstavy o tom, ako by mali viesť svoj život. Kto by mal byť odmenený? Kto potrestaný? Kto získa privilégium? A kto to zaplatí? Vznikne vojna záujmových skupín, ktoré sa snažia žiť na náklady ostatných.

Čo je to vlastne štát? Je to gang s inštitucionálnou štruktúrou, ktorý vytvára pravidlá, vymáha ich, a žije podľa iných pravidiel, ako sú tie, ktoré vymáha od zvyšku populácie. Nemôžeme kradnúť, no štát môže. Nemôžeme zabíjať, no štát môže. Nemôžeme falšovať, unášať, podvádzať, no štát môže. Štát má podľa všetkého veľký záujem na tom, aby si udržal svoju moc, prestíž a financovanie.

To je fakt, bez ohľadu na to, akou štruktúrou sa štát maskuje. Oligarchia, absolútna monarchia, konštitučná monarchia, prezidentská republika, parlamentná republika, demokracia – všetky z nich majú jedno spoločné: vytvárajú špeciálnu kastu ľudí, ktorí žijú na úkor všetkých ostatných.

Špeciálne to platí v demokracii, kde nás štát zapája do svojej štruktúry. Pokiaľ budú ľudia diskutovať o tom, ako by mal byť štát použitý na to, ako zabezpečiť sociálne a ekonomické ciele a nie či by mal byť vôbec na to použitý, štát nakoniec vždy vyjde z toho ako víťaz. Všetky záujmové skupiny v skutočnosti len odmeňujú politickú triedu, transférom peňazí od nás k nim.

Štát je chameleón, ktorý s potešením nosí kultúrny alebo ideologický plášť, aby splynul so svojim sociálnym a kultúrnym prostredím. V demokracii akou je tá naša je minimálne 50 odtieňov vlády, každá vhodná pre konkrétny čas a miesto, prispôsobená pre daný účel, všetky so záujmom o spevnenie moci a kontroly vládnucej triedy.

O tomto celom je to „politické spektrum“. Štát prikazuje a my poslúchame. Zväzuje nás a my sa disciplinovane podvolíme. Po ruke by malo byť vždy nejaké vhodné ospravedlnenie, ináč by sme sa s tým nikdy nezmierili. Mali by sme veriť, že štát v určitom smere alebo na nejakej úrovni, robí niečo čo nás teší. A možno štát sme my!

Ľudia hovoria, že vo „veku viery“ v stredoveku, náboženské rozdiely viedli k vojnám. Historici, ktorí sa na toto pozreli detailnejšie, zistili ale niečo iné. Vlády ktoré chceli vojnu, neváhali použiť náboženstvo ako výhovorku.

A tak je tomu aj dnes. Vo „veku vedy“ dostávame vedecké sociálne plánovanie a experti nám hovoria ako by sme mali žiť. No či už je výhovorkou viera či veda, bezpečnosť alebo životné prostredie, nacionalizmus alebo medzinárodné vzťahy, ľuďom na tom až tak nezáleží. Práva a slobody ľudí, ktorí za to platia, sú večne poškodené za účelom politickej agendy niekoho iného.

A tak chodíme každé štyri roky k volebnej urne, pozeráme sa na zoznamy mien a snažíme si spomenúť na to, čo ktorý politik sľúbil že pre nás a nám spraví, ak ratifikujeme jeho právo nám vládnuť. Akonáhle to urobíme, je nám povedané, že sme využili svoju možnosť voľby a teraz už s tým musíme žiť.

No možno to nebolo ani tak o nejakej voľbe. Možno by bolo na čase sa zbaviť tejto závislosti a odmietnúť tento vzťah pán-otrok, ktorý je základom celého systému.

Zdroj: Liberty.me

6,330 celkovo návštev, 1 návštev dnes