Menej štátu… viac slobodyHľadať
Štát

Štát je choré náboženstvo, na ktoré treba zabudnúť

Martin Bulák9 min čítania79 komentárov

Všetci ľudia bez rozdielu majú jeden prirodzený cieľ – chcú sa mať dobre a chcú byť šťastní. Každý má svoje životné priority rozdielne, keďže šťastie a „mať sa dobre“ je subjektívna vec. Šťastie môže pre mnohých znamenať dostatok peňazí, kľudné bývanie, zdravie, usporiadané medziľudské vzťahy a pre niekoho možno len dostatok jedla na každý deň.

Môže sa preto zdať, že každý človek pôjde slobodne úplne inou (vlastnou) cestou a jeho plány sa v princípe nedostanú do priameho konfliktu s inými, no z ďaleka to nie je pravda. Drvivá väčšina z týchto ľudí má vo svojom pláne zafixovanú potrebu štátu, ako systému potrebného na fungovanie spoločnosti a všetkého, čo okolo seba vidia.

Identifikácia štátu

Pri otázke – čo je to štát?, mnohí z nich odpovedajú, že predsa všetko čo vidíme okolo seba v bežnom živote. Či už budovy, fungovanie premávky, usporiadané medziľudské vzťahy a podobne. Štát je považovaný za niečo ako prirodzene danú inštitúciu poskytujúcu sociálne služby. Pri tejto téme sa každý len pousmeje a nebude sa nad tým ďalej zamýšľať, pretože to bude považovať za absurdné, čo i len pomyslieť na to, spochybňovať „jeho“ funkciu.

Štát je v spoločnosti vnímaný niečo ako najvyššia autorita. Túto potrebu autority má väčšina z nás v našich mysliach hlboko zakorenenú. Od útleho detstva je väčšina ľudí učených počúvať autoritu a bezvýhradne a nekriticky akceptovať jej názor, keď sa snažia zistiť, čo je správne a čo nie. Namiesto toho, aby počúvali vlastné srdce, vlastnú myseľ a vlastné morálne hodnoty.

Štát pritom nie je žiadna inštitúcia. Nie je to ani nič hmotné. Štát sa v podstate nedá vidieť. Nedá sa naň ukázať, nedá sa zhmotniť a nedá sa s ním ani nijak nakladať. Štát prakticky existuje len v mysliach ľudí a preto nemôže predstavovať reálne ani žiadnu „autoritu“. Je to niečo ako Boh, v ktorého niektorí veríme. Je to ale ďaleko viac, keďže sme mu ochotní sa plne podriadiť, ísť za neho umierať do vojny a z ekonomického hľadiska obetovať až polovicu svojho produktívneho života.

Ak sa pozriete na Zem z vesmíru, nevidíte žiadne štáty a nevidíte žiadne hranice. Hranice sú len fiktívne politické čiary na mape, zvýrazňujúce podmanené územie. Vyznačené miesto na mape, aby aktuálne vládnuca parazitujúca trieda vedela, kde až končí jej otrokárske pôsobisko a kde začína pôsobisko iných, susedných parazitov.

Hranice sú základným delením spoločnosti. „My sme lepší ľudia, ako tí za hranicami.“ Je to ideálny systém pre upevňovanie moci na najvyššej úrovni. Akonáhle sa úspešne podarí delenie, môže každý zdierať a ovplyvňovať vlastné stádo. Následne je potrebné deliť ľudí aj vo vnútri vlastného územia. Rozdelenie spoločnosti na politickom poli na ľavicu a pravicu, na kresťanov, demokratov, socialistov, komunistov, konzervatívcov a pod., má reálne veľký význam len v jednej veci – poskytnúť spoločnosti pocit progresu vo forme „spravodlivej súťaže“ o toho „správneho vodcu“. V zásade majú zotročovaní na danom území len jednu možnosť – zvoliť si vždy iného parazita, na ktorého môžu 4 roky nadávať, že sa nič nezmenilo. Majú ilúziu voľby.

„Skutočný rozdiel nie je medzi ľavičiarmi a pravičiarmi, no len medzi autoritármi a libertariánmi.“
~ George Orwell

Autorita ako základ štátu

Viera v autoritu je základom etatizmu. Konformisti, ktorí si neradi špinia ruky a radšej nechajú špinavú robotu vykonať za seba iných, budú vždy takúto myšlienku podporovať a veľmi radi sa do pozície autority vždy budú hlásiť. Nie je nič jednoduchšie, než zakazovať a prikazovať iným. Byť zodpovedným človekom, znamená prebrať za svoje činy zodpovednosť a stáť si za tým. Ak by ste zobrali zbraň a niekomu pod jej hrozbou zakazovali alebo prikazovali nejakú činnosť, bolo by to vnímané asi ináč, ako sedieť v honosnej budove a v slušnom obleku predložiť návrh zákona. Forma je iná, prostriedky sa tiež trochu zmenili, no v princípe je to presne to isté.

„Moje politické videnie sa čoraz viac a viac prikláňa k bezštátnej spoločnosti. Najhoršou prácou kohokoľvek, je riadiť iných ľudí. Ani jeden z milióna nemá na to právo, a už vôbec tí, ktorí vyhľadávajú takú príležitosť.“
~ J.R.R. Tolkien

Autoritarizmus nemá v morálnej spoločnosti žiadny priestor. Žiadny jedinec nemá morálne právo považovať sa za pána niekoho iného. Všetci sme len ľudia. Nik z nás nemá nadprirodzené schopnosti, vďaka ktorým by sa mohol ustanoviť do pozície vládcu iných ľudí. Túto pozíciu nemôže ani získať od iných ľudí. Vzťah zamestnávateľ – zamestnanec je často dávaný za príklad, pritom je to len bežná forma dobrovoľnej spolupráce. Zamestnancom byť môžete, no nemusíte. Rozhodnutie je na vás. Byť vládcom niekoho pritom znamená mať bezvýhradnú absolútnu moc nad daným subjektom.

Tak ako nemáme právo na to, aby sme ovládali iných ľudí, rovnako nemáme právo ani na to, aby sme niekomu „odovzdali právo“ ovládať, takpovediac „delegovali moc“. Ak sami nemáme právo na to, aby sme ovládali iných, potom nemôžeme logicky ani nič delegovať. Nemôžeme delegovať niečo, čo sami nemáme.

Jediná legitímna autorita je vo forme dobrovoľného nasledovníctva alebo obdivu, teda založená na dobrovoľnosti. Môže to byť športovec, učiteľ, herec alebo ktokoľvek koho uznávate a radi by ste boli ako on. Je to pre vás autorita, no táto autorita vás k ničomu nenúti. Konáte vždy len dobrovoľne a z vlastného presvedčenia. Nikto nemôže ani prísť a povedať, že moc nad vami získal s vašim súhlasom. Ani v prípade, ak ten niekto sedí vo vláde a ukáže vám papier pomenovaný ako „zákon“. Nie je logicky možné súhlasiť s vlastným vládcom. Takto vyjadrený „súhlas“ by znel veľmi nelogicky: „Súhlasím s tým, že mi budete rozkazovať, bez ohľadu na to, či s tým budem alebo nebudem súhlasiť.“

Kto sú teda ľudia, ktorí nás „zastupujú“? Kto sú ľudia, ktorí riadia tento štát? Kto je prezident, premiér, ministri…? Prečo ich považujeme za svojich? Prečo sme prijali myšlienku, že nejaký premiér alebo prezident je na najvyššom poste v „našej“ krajine. Čo nás k tomuto vedie? Odpoveď je jednoduchá – myšlienka autority. Že „náš premiér“? Skutočne je to VÁŠ premiér? Prečo ho považujete za vášho premiéra? Kvôli tomu, že sa nejaký váš sused rozhodol, že za neho bude v nejakých voľbách hlasovať? Čo ak sa ja teraz rozhodnem, že vyhlásim voľby o vášho kráľa, do ktorých budem sám kandidovať a zvolí si ma tam moja rodina alebo priatelia? Napíšem si na veľmi formálny a oficiálny papier, že mi budete platiť 5% z toho, čo zarobíte. Odhlasujeme si to v rodine a medzi mojimi známymi. To znie fér, či nie? Čože, nepáči sa vám to? Že na to nemám právo? Ale aký je v tom rozdiel? Neexistuje žiadny logický dôvod, prečo by mal bežný človek (nedobrovoľne) akceptovať za svojho vládcu niekoho, koho mu zvolia jeho susedia.

„Ale to je predsa len v ľuďoch, treba tam konečne dosadiť toho správneho a už to bude fajn!“ Myslíte si, že vy by ste boli dobrý vládca, prezident, premiér alebo kráľ? Myslíte si o sebe, že ak by ste boli vo vedení vy, tak by ste určite nič zlé nerobili? Mýlite sa, určite robili! Jednoducho štát je systém zla, je to mechanizmus donucovania, bez ohľadu na to, kto sa nachádza na jeho vrchole. Mohli by ste byť akokoľvek dobrý ku svojim „poddaným“, pre uplatňovanie svojej moci by ste vždy museli použiť donucovanie. Ak by ste chceli niekomu niečo dať, vždy by ste to museli najskôr niekomu zobrať. Vládcov majetok pochádza výlučne z príjmov a majetku „poddaných“. Už len na to, aby ste mohli v takomto systéme existovať potrebujete nejaké zdroje a tie vám určite len tak nespadnú z nebies. Aj v prípade vašej nečinnosti budete musieť použiť donucovanie, ak sa chcete udržať pri  moci. Časť ľudí si vždy kúpite a časť pod hrozbou trestu vždy okradnete. To je údel aj toho najsvätejšieho vládcu.

„Ak zdaňovanie bez súhlasu nie je krádež, potom sa môže akákoľvek skupina zlodejov prehlásiť za vládu a všetky ich krádeže sa stanú legálne.“
~ Lysander Spooner

Na „vládcoch“ v podstate nezáleží. Ich počet nesmierne prevažujú ľudia ako vy a ja. Sú len malilinká bodka v spoločnosti, ktorá by mohla byť kedykoľvek týmito ľuďmi rozdrvená. Problém sú tí, ktorí legalizujú „vládcov“ so svojimi hlasmi vo voľbách, tí ktorí ich financujú a tí, ktorí zostávajú ticho, keď „vládcovia“ páchajú zlo v ich mene.

Často počujeme, že vraj potrebujeme štát. Vraj potrebujeme nejaký systém, aby sa chudobní nevzbúrili, aby dostávali svoje dávky, lebo väčšina ľudí sú také „svine“, že by svojich skutočne odkázaných spoluobčanov nechali kľudne umrieť na ulici. Preto asi potom potrebujeme štát, kde väčšine z týchto „svíň“ dáme do rúk formou demokracie moc rozhodovať o všetkých a o všetkom, čím sa z nich šibnutím zázračného prútika stanú zodpovední občania. To dáva logiku, či nie?

Štát je rozpor sám o sebe. Štát je myšlienka donucovania. Je to systém, v ktorom je ľuďom sústavne vsugerovávaná potreba autority. Štát je okrem toho aj nelogický systém. Ak by sme prijali aj myšlienku štátu ako platný mechanizmus pre dosiahnutie najlepšie fungujúcej spoločnosti, potom by sme zistili, že je uplatniteľný len pre vládnucu elitu a v prípade ostatných subjektov v spoločnosti by bol chápaný ako nemorálny a nelegálny systém.

„Ak by ste robili to čo štát, s najväčšou pravdepodobnosťou by ste boli zatknutí.“
~ Thomas Sowell

Ak mi štát poskytuje služby formou povinnej platby (cez zdaňovanie), tieto služby pritom nemôžem odmietnúť, nemám na výber alternatívneho poskytovateľa a ak nezaplatím, pôjdem do basy, potom si treba predstaviť, čo by sa dialo, ak by sme chceli uplatňovať takýto postup aj my. Tak napr.:

Listom vám oznámim, že: „Mám pre vás Škodu Octaviu 1,9 TDI, v základnej výbave, bielej farby, máte možnosť si vybrať aj červenú farbu. Koncová cena je 40.000 €, akceptujem splátky po 200,-€ mesačne. Doručená vám bude budúci týždeň v utorok. V prípade že nezaplatíte, budem peniaze od vás vymáhať formou exekúcie vášho majetku. Ak nič nebudete mať, zavriem vás do klietky na veľmi dlhú dobu. Ale pozor! Aby ste nepovedali, že som zlý a nedávam vám na výber, máte možnosť sa odsťahovať na iné územie mimo môjho teritória, kde si uplatňujem moju tzv. „sociálnu zmluvu“, ktorú ste akceptovali tým, že ste sa rozhodli na mojom území (ktoré je aj „vaše“) narodiť.“

Ľudí, ktorí spochybňujú potrebu štátu často považujú za šialencov, extrémistov a utopistov. Utópia je pritom samotný štát, ktorý sa snaží vytvoriť ideálnu spoločnosť formou donucovania, čo je rozporom samé o sebe.

Rôzni odvážni revolucionári, ktorí chcú vyhnať jednu skupinku parazitov a dosadiť do ich funkcií seba alebo hocikoho iného, koho považujú za „toho správneho“, stále veria v potrebu autority a veria v to, že štát je nejaká minca, z ktorej sa dá ukrajovať a spravodlivo nadeľovať každému „podľa potreby“. „To len tí, ktorí sú tam teraz nadeľujú zle.“ Ešte raz: Nik nemôže byť dobrým vládcom!

Jedinou realitou je voľný trh, ktorý počíta s nedostatkom a vždy uspokojí obe strany. Ak ja mám pero a ty máš 1€, a ja chcem 1€ viac ako pero, a ty chceš pero viac ako svoje 1€, potom urobíme vzájomne výhodný dobrovoľný obchod. Bez tretej strany, bez zákonov a autority, ktorá niekoho z nás k niečomu bude nútiť. O tom je trh. Štát je utópia, ktorá sa márne snaží vytvoriť ideálne prostredie dostatkov cez donucovanie. Ak je trh vo výsledku vždy pre všetky strany prínosný, potom logicky nepotrebujeme mechanizmus menom „štát“. Ak je spokojnosť na oboch stranách, potom nie je čo napravovať. Štát ako systém preto vždy spoločnosti len škodí. Prospieva len parazitujúcej menšine.

„Jedna z krásnych vecí na voľnom trhu je tá, že cesta k väčšiemu bohatstvu nevedie cez okrádanie, pustošenie a zotročovanie bežného človeka, tak ako tomu bolo poväčšine ľudskej histórie, no tak, že mu slúži a uspokojuje jeho potreby.“
~ Walter Williams

Všetci si myslia, že dostanú zdravotníctvo a školstvo, bez toho aby museli za to niečo zaplatiť. Myslia si, že to zaplatia ostatní. Nakoniec zistia, že oni sú tí „ostatní“.

Najvyššie náboženstvo

Existuje jedno náboženstvo, ktoré je nebezpečnejšie, než akékoľvek iné. Je zodpovedné za viac vrážd a utrpenia, než všetky ostatné náboženstvá dokopy. Jeho  nasledovníci slepo akceptujú nekriticky jeho rétoriku, zatiaľ čo mu umožňujú nechať ich zotročiť. Vyznávači tejto viery si už tak privykli na poslúchanie, že jeho príkazy nazvali zákonmi a odhodlali sa im podriaďovať aj keby mali prísť sami pri tom o život. Toto náboženstvo sa nazýva etatizmus – viera v štát.

Štát nemožno zlikvidovať, pretože je len chorou vierou v hlavách miliónov obetí. Bombovým útokom na Vatikán nezlikvidujete kresťanstvo. Výsledkom bude len mnoho mŕtvych cirkevných hodnostárov.  Rovnako nemôžete zlikvidovať štát útokom na vládne budovy alebo ich „predstaviteľov“. Revolúcie môžu otrokom pomôcť uvoľniť okovy, no nikdy ich neurobia slobodnými. Štát je viera, je to najväčšie a najvyššie náboženstvo v histórii ľudstva.

„Nepokradneš“. „Nezabiješ“. S výnimkou prípadu, keď to môžete robiť prostredníctvom štátu. Potom je to už fajn, či nie? Ak to nazvete „zdaňovanie“ a „vojna“, potom to už prestáva byť hriech.  Nakoniec, bol to len váš Boh, ktorý povedal, že by ste nemali kradnúť a zabíjať. No štát povedal, že je to v poriadku. Je úplne zjavné, ktorý z týchto dvoch má navrch vo vašich mysliach. Napriek všetkým kostolom, synagógam a mešitám ktoré vidíme okolo nás, tento národ má jedného boha, LEN jedného boha, a ten boh sa nazýva štát.

„Ak sa nik nepodriaďuje, nik nevládne.“
~ Lao Tzu

Páčil sa vám článok? Pošlite ho ďalej.
FacebookX

Súvisiace články

Štát

Ako zanikla Slovenská republika

Nevieme, kedy presne sa to stalo. Bolo to postupné. Slovenská republika vznikla 1.1. 1993 ako projekt úspešného mladého politika Vlada Mečiara. Zažila všeličo - mafiu, vraždy, kradnutie, iluminátov, privatizácie, a

George Voluntaryista

Diskusia (79)