Ako zanikla Slovenská republika

Nevieme, kedy presne sa to stalo. Bolo to postupné. Slovenská republika vznikla 1.1. 1993 ako projekt úspešného mladého politika Vlada Mečiara. Zažila všeličo - mafiu, vraždy, kradnutie, iluminátov, privatizácie, a podobne. Ale až v posledných mesiacoch niektorí z nás pochopili, že Slovenská republika je už iba spomienka pamätníkov.

Nevieme identifikovať jednu konkrétnu príčinu jej zániku. Bolo to tým, že lekári v prvej línii liečenia COVIDu chceli pacientom na základe svojho odborného uváženia podávať liek, ktorý dokonca svojpomocne objednali z Egypta alebo Indie, ale úradník v uniforme s pištoľkou za opaskom povedal “haha, v žiadnom prípade, nemáte pečiatku, posielame naspäť!”? Tí šikovnejší pochopili, že sa dá kúpiť v Rakúsku v lekárni, ale lekári zachraňujúci životy napríklad v Žiline nemali čas cestovať do Rakúska, keď im zomieral pacienti.

Alebo to bolo tým, že štátne nemocnice a ich vedenie prekvapilo, že by sa v nemocnici mohla šíriť infekčná choroba a že v takých prípadoch treba FFP3 respirátory - a treba ich veľa? Kto by to čakal? Určite nie manažment nemocníc a centrálny plánovač zdravotníctva. Prekvapenie prešlo do cenovej regulácie, ktorú všetci odignorovali. Ľudia začali vyrábať rúška a vznikol aj čierny trh s respirátormi, ktorý to našťastie zachránil.

Mnohých prekvapilo aj to, že by na podávanie vakcín možno bolo dobré používať striekačky, pri ktorých neostane podstatná časť vakcíny v striekačke, ale pôjde do svalu. Striekačky na vakcíny do svalu s low dead volume? Kto by to čakal? Určite nie bývalí centrálni plánovači zo Slovenskej republiky.

Zomiera kopec ľudí, ale centrálni plánovači chcú otvoriť školy, lebo niektoré deti môžu mať depresiu. Nepríjemný telefonát s riaditeľkou, že “ale ak dieťa nepríde, budete mať problém so sociálkou” len vyvolá spomienku na štátny príspevok pri narodení dieťaťa. “To si fakt tí blbci myslia, že si za tých pár eur moje dieťa kúpili?” Kto chce, aby dieťa išlo do školy, nech ho tam dá, kto nie, nech si ho nechá doma. Aj toto ľudia pochopili.

A tak sa stalo to isté, čo v starovekom Ríme. Stovky rokov po jeho faktickom zániku a úplnej zmene spoločenského systému ešte mnohí ľudia verili, že žijú v Ríme. Na minciach bol stále cisár, asi niekde žil a možno mal palác. Niektorí možno aj vedeli, ako sa volá. Tak sa nazvali hrdými Rimanmi. To, že za neposlušnosť človeka zbičuje lokálny dráb feudálneho pána, ktorý s cisárom nemá nič, mohlo mnohé o faktickej (ne)existencii Rímskej ríše naznačiť. Ale nestalo sa tak.

Podľa čoho teda vieme, že Slovenská republika prestala existovať? Nejakí politici a úradníci sa stále schádzajú v parlamente, na vláde, na úradoch, majú tlačovky, vydávajú nariadenia a pečiatkujú. Dokonca poskytujú aj štátnu službu špárania paličkou v nose. Zbierajú dáta, ktoré im potom unikajú z databázy. Vyhrážajú sa stále novými “opatreniami”, zákazmi a pečiatkami…

Ale v praxi to vyzerá takto: Obchody a prevádzky sú otvorené, len musíte mať reputáciu (konkrétne že nie ste udavač alebo agent) – teda ak majiteľ prevádzky nie je veľká korporácia alebo neverí na duchov (teda na to, že Slovenská republika ešte existuje). Policajti nevychádzajú z policajných áut, lebo tiež tušia, že Slovenská republika už neexistuje, a nechcú byť trápni. Samozrejme, niektorým to ešte nedošlo a spokutujú niekoho za hriech návštevy prírody v inom okrese - a ešte bez testu nie staršieho ako 14 dní! Ale ostatní idú, kam chcú, iba s pripravenou výhovorkou. Samozrejme, bezpečne, s odstupom a ochranou dýchacích ciest, ideálne FFP3 respirátorom - snáď by nechceli skončiť v štátnej nemocnici. Tá síce existuje ako budova, ale je úplne neriadená, ich zamestnávateľ už neexistuje, takže to veľmi pravdepodobne nedopadne dobre. Česť lekárom, ktorí tam chodia pracovať, aj napriek tomu, že sú nasratí, že odísť nemôžu a napriek tomu, že ich zamestnávateľ už neexistuje.

Pandemické opatrenia sú plne decentralizované. Ak sa bojím, že môžem nakaziť rodinu, seba alebo blízkych aj vzdialených ľudí, prípadne som v kontakte s rizikovou skupinou, tak sa chránim a mám tvrdší lockdown, ako si úradníci bývalého štátu vedia predstaviť. Ak som chorobu už prekonal alebo riziko vnímam inak, tak podnikám alebo pracujem a snažím sa zachrániť si prdel. Vakcíny, respirátory alebo lieky zháňame mimo organizácií so slovenským IČO. Recepty predpisujú kamoši lekári, vyzdvihujeme ich v Rakúsku a všetko nám nosia kuriéri z Číny, Rakúska, z Amazonu, Aliexpressu alebo od lokálnych dodávateľov bez pečiatok a bločkov.

Skvelá eKasa je vypnutá, lebo však keď obchod nemôže byť otvorený, tak nemôže ani posielať dáta na finančnú správu, to by bolo podozrivé - chápu to všetci, predajcovia, aj zákazníci. Nastupuje doba kešu - ale iná ako Kaliňákova, je to doba kešu decentralizovaná, kde si za hotovosť bez bločku kupujeme lopaty na odhŕňanie snehu, sánky pre deti, či iný podpultový tovar, ktorý sa nesmie predávať inak ako cez internet.

Tí z nás, ktorí to pochopili, už zo štátu nie sú frustrovaní. Pochopili, že už neexistuje inak, ako vo forme zlého vtipu. Zasmejme sa. A buďme zodpovední - decentralizovane, za svoje životy, v celej svojej šírke a škále. Nie len za svoje zdravie, ale za svoj celý život. Nie podľa formulára s pečiatkou, ale podľa svojho vedomia a svedomia. Na to, aby sme túto pandémiu zvládli, totiž ten zlý vtip zvaný štát nepotrebujeme.

Naopak, všetko, čo potrebujeme, máme k dispozícii. Podnikatelia a technologický pokrok nám slúžia - vďaka za nich. S vypnutou eKasou sú tovary a služby lacnejšie. S decentralizovanými peniazmi (bitcoin, zlato) nám majetok nezožerie inflácia štátnych zlých peňazí. S podpultovým predajom a online trhmi zoženieme všetko, čo potrebujeme.

Týmto by som chcel predstaviteľom bývalej Slovenskej republiky, pánovi Matovičovi, Krajčimu, Krajniakovi, Gröhlingovi a ostatným spiatočníckym úradníkom (vrátane colníkov) udeliť Rád decentralizovaného revolucionára. Slovenskú republiku ste zrušili vy, nie libertariáni a menejštátnici. Ďakujeme, ceníme si to. Vo vašej ďalšej kariére pred kamerami a s pečiatkami vám držíme palce, ale tlačovku si už nezapneme, lebo slová, ktoré vypúšťate z úst, nedávajú žiadny zmysel. Ale chýbať nám nebudú, je nám to už jedno. Za vaše služby vám ďakujeme, ale teraz si už poradíme sami. Dovidenia.