Perpetuum mobile na úradnícke stoličky

V roku 1955 zverejnil britský historik Cyril Northcote Parkinson v týždenníku The Economist esej, ktorá pôsobila ako britká satira. V skutočnosti však nešlo o vtip, ale o chladnokrvné empirické pozorovanie fungovania štátnej moci. Parkinson si všimol pozoruhodnú zákonitosť: počet úradníkov v aparáte rástol najrýchlejšie v časoch, keď im najvýraznejšie ubúdala reálna agenda.

Ako dôkaz poslúžilo britské ministerstvo námorníctva. V rokoch 1914 až 1928 klesol počet bojových lodí o 68 percent a stav námorníkov o tretinu. Počet úradníkov vo Whitehalle však v tom istom čase narástol o takmer 80 percent. Podobne dopadol britský koloniálny úrad: zatiaľ čo impérium zanikalo a kolónie získavali nezávislosť, aparát ministerstva narástol medzi rokmi 1935 a 1954 z 372 na 1 661 úradníkov.

Parkinson z týchto dát sformuloval dodnes platné pravidlo: práca sa rozťahuje tak, aby vyplnila všetok čas, ktorý je na ňu k dispozícii. Úradník nechce konkurenciu, preto si neprijíma seberovných kolegov, ale vytvára pozície pre podriadených. Títo úradníci potom nepribúdajú pre potreby verejnosti, ale preto, že si prácu a vzájomné schvaľovanie vyrábajú sami medzi sebou.

Ak by Parkinson skúmal dnešné Slovensko, zistil by, že jeho rovnica funguje v Bratislave v priam sterilnej čistote. Naša krajina predvádza ukážkový úkaz byrokratického sebaplodenia. Kým demografia hlási úbytok obyvateľov a ekonomika čelí stagnácii, štátny aparát sa správa ako samostatný organizmus s nekonečným apetítom na cudzie peniaze.

V trhovom prostredí platí priama úmera: ak ubudne zákazníkov, ubudne aj obsluhy. Ak podnikateľ zmenší výrobu, musí zoškrtať administratívu - inak neprežije. Vo verejnej správe však platí obrátená logika. Čím menej občanov v krajine žije, tým viac úradníckych stolov je zjavne potrebných na ich usmerňovanie, evidovanie a kontrolu.

Slovensko sa dostalo do stavu, kedy verejná správa rastie bez akéhokoľvek vzťahu k realite a k počtu ľudí, ktorým má údajne slúžiť. Tento proces neprebieha skokovo pri jednej vláde. Je to stabilný trend, ktorý pokračuje bez ohľadu na zloženie koalície a bez ohľadu na predvolebné reči o zoštíhľovaní štátu.

Slovenské čísla: menej ľudí, viac stoličiek

Pozrime sa na dáta za poslednú dekádu, ktoré odhaľujú skutočný rozsah tohto bujnenia. Podľa údajov Štatistického úradu SR sa demografický vývoj na Slovensku zlomil. Počet obyvateľov vyvrcholil v roku 2020 na hodnote 5 459 781 a odvtedy klesá. Na konci roka 2024 žilo v krajine 5 419 451 ľudí, teda o 5 236 menej ako o rok skôr. Prirodzený úbytok 7 635 osôb nedokázala vyrovnať ani čistá migrácia, ktorá pridala 2 399 ľudí.

Zdravý rozum by napovedal, že pri klesajúcom počte obyvateľov bude štát potrebovať menej úradníkov a menší aparát. Realita je však opačná. Na tento vývoj opakovane poukázala Republiková únia zamestnávateľov, podľa ktorej počet zamestnancov napojených na verejné rozpočty od roku 2009 vzrástol o viac ako stotisíc ľudí. Zhruba šesťdesiattisíc z toho pripadá na preradenie subjektov pod verejnú správu, čo je štatistická operácia, nie noví ľudia za prepážkami. Aj po jej odpočítaní však zostáva rast, ktorý nemá v demografii nijakú oporu.

Tento nárast dokladujú aj rozpočtové tabuľky verejnej správy. Ešte v roku 2015 v nej pracovalo 404 591 zamestnancov. V roku 2020 ich bolo 426 993 a v roku 2025 podľa analytikov ISA na Úrade vlády 446-tisíc. Na rok 2026 je rozpočtovaných 450 137 miest a návrh rozpočtu na rok 2027 počíta so 452 672 zamestnancami, teda o 2 535 viac. Za jednu dekádu tak vo verejnej správe pribudlo vyše štyridsaťtisíc miest.

Spolu s počtom zamestnancov vystrelili nahor aj výdavky na ich odmeňovanie. Podľa analýzy inštitútu INESS tvorili osobné výdavky verejnej správy v roku 2015 približne 8,9 percenta HDP a tvorili 19,5 percenta verejných výdavkov. Do roku 2023 však tento podiel narástol na 11 percent HDP a zhltol celých 23 percent verejných financií.

Preložené do peňaženiek občanov: takmer každé štvrté euro vybraté na daniach padne na platy a odvody verejného sektora. Keď Útvar hodnoty za peniaze revidoval zamestnanosť, predmetom revízie bolo 8,4 miliardy eur na kompenzácie zamestnancov verejného sektora, čo zodpovedalo 9,3 percenta HDP. Návrh rozpočtu na rok 2027 ráta s osobnými výdavkami 15,6 miliardy eur, z toho 11,3 miliardy na mzdy. Podľa INESS sa celkové náklady na mzdy zamestnancov štátu za desať rokov zdvojnásobili.

Slovensko sa tak prepracovalo na čelo rebríčka krajín V4 a na mzdy verejného sektora dáva väčší podiel výdavkov než priemer Európskej únie. Kým súkromný sektor zápasí s drahými energiami a vysokým zaťažením, štát z trhu práce neustále odčerpáva ďalšie pracovné sily a platí ich z narastajúceho dlhu.

Mýtus o učiteľoch a digitálna fraška

Pri akejkoľvek kritike prebujneného štátu prichádza od obhajcov aparátu predvídateľná námietka. Tvrdia, že drvivú väčšinu z tohto polmilióna ľudí predsa netvoria úradníci na ministerstvách. Sú to učitelia, zdravotníci, hasiči, policajti a vojaci, ktorých vraj moderná spoločnosť potrebuje stále viac a ich škrtenie by ohrozilo základný chod krajiny.

Tento argument slúži ako osvedčený štít, za ktorý sa byrokracia schováva pri každej hrozbe škrtov. Súdruhovia v Bratislave radi používajú učiteľky a hasičov ako rukojemníkov: ak nám siahnete na peniaze, ohrozíte školy a bezpečnosť. Realita čísel však ukazuje niečo iné. Aj v oblastiach, ktoré si štát vyhradil ako vlastný monopol, bujnie najmä administratívna nadstavba.

Pozrime sa napríklad na samosprávy. Podľa analýz ISA na Úrade vlády pribudlo v aparátoch obecných a mestských úradov od roku 2020 okolo 1 400 úradníkov, teda o šesť percent viac. Rekordérmi sú mestské časti Bratislavy a Košíc s nárastom o 23 percent a krajské mestá s devätnástimi percentami, zatiaľ čo v ostatných mestách a obciach stúpol počet zamestnancov o 2,5 percenta. Objemovo najväčšia časť prírastku verejnej zamestnanosti pripadá na školstvo, zdravotníctvo a sociálnu starostlivosť, samotná ISA ho však spája s projektovým financovaním z eurofondov.

Ešte trpkejší je pohľad na sľuby spojené s digitalizáciou. Roky počúvame báchorky o tom, ako elektronizácia ušetrí pracovné miesta. Do portálov, databáz a registrov tiekli peniaze z eurofondov aj zo štátneho rozpočtu. Logickým výsledkom malo byť prepúšťanie zbytočných úradníkov, keďže formuláre mali obiehať v počítačoch a nie v papierových spisoch.

Výsledkom nákladnej digitalizácie je pravý parkinsonovský paradox: softvér pribudol, no počet zamestnancov verejnej správy namiesto poklesu rástol ďalej. INESS dokonca zaraďuje neefektívnu digitalizáciu medzi príčiny rastu mzdových nákladov štátu. Zavedenie elektronických systémov staré postupy neodstránilo, iba k nim pridalo novú agendu: správu systémov, kontrolu digitálnych formulárov a administrovanie eurofondových projektov.

Prečo to nevyrieši lepší minister

Medzi voličmi prežíva naivná viera, že bujnenie štátu vyrieši príchod nového, schopného ministra z praxe. Predstavujú si rázneho manažéra, ktorý si sadne za stôl, urobí audit a prepustí polovicu darmožráčov. Táto predstava však ignoruje samotnú štruktúru motivácií v byrokratickom aparáte, kde schopnosti jednotlivca nezmôžu takmer nič.

V súkromnom sektore existuje neúprosný kompas: zisk a strata. Podnikateľ musí neustále hľadať úspory a rušiť zbytočné pozície, pretože každé plytvanie ho približuje ku krachu. Ak neponúka služby, o ktoré majú zákazníci záujem za trhové ceny, trh ho zlikviduje. Tento mechanizmus núti súkromné firmy neustále zoštíhľovať svoje procesy.

V štátnom úrade žiadny test zisku a straty neexistuje, a preto tam nikto nemá osobný dôvod navrhnúť zrušenie vlastného miesta. Ak úradník zracionalizuje svoju prácu tak, že ju zvládne za tretinu času, nečaká ho odmena. Naopak, hrozí mu, že nadriadený označí jeho agendu za bezvýznamnú, skráti mu rozpočet a zruší tabuľkovú pozíciu.

Kariérny úspech úradníka sa nemeria ušetrenými peniazmi pre daňovníkov, ale veľkosťou rozpočtu a počtom podriadených. Čím viac ľudí vedúci sekcie riadi, tým vyššiu platovú triedu získa - a tým väčší politický vplyv má. Celý systém núti každého riaditeľa nafukovať požiadavky na personál a na konci roka rýchlo minúť všetky pridelené prostriedky, aby mu ich ministerstvo financií nezobralo.

Keď do tohto kolosu vstúpi nový minister a prikáže plošne škrtnúť desať percent miest, aparát zareaguje osvedčeným pudom sebazáchovy. Nikdy nezruší zbytočné referáty ani politické trafiky. Vždy škrtne výdavky tam, kde to verejnosť najviac pocíti: zatvorí klientske prepážky, predĺži lehoty na pasy alebo obmedzí údržbu ciest. Donúti občanov nadávať, kým vláda peniaze nevráti.

Bujnenie verejnej správy nie je morálnym zlyhaním jednotlivcov, ale zákonitým dôsledkom inštitúcie, ktorej príjmy plynú z donútenia a nie z dobrovoľnej dohody. Žiadny nový minister tento stroj nezastaví, kým sa nezmení jeho podstata: kým štát neprestane regulovať tisíce činností, rozdávať dotácie a predstierať, že bez jeho pečiatky sa život v krajine zastaví.