Rado Baťo, máme sa dať vypchať?

Pamätám si jeden starý blog od Rada Baťa. Bolo to v čase, keď Slovensku vládol triumvirát Fico, Mečiar, Slota a bolo na prvý pohľad jasné, kto je dobrý a kto zlý. Vtedy Rado, ako šéfredaktor Trendu napísal článok, ktorým reagoval na zrušenie stropov pre sociálne odvody.

Blog má gangsta hip-hopový charakter a vyjadruje v podstate nasledovne: voliči Smeru, môžte sa dať vypchať! Ja mám doma plazmovú telku, služobné Audi, manželka má lekáreň a oco v garáži gumipušku. Práve sme sa presťahovali do väčšieho bytu. Nech sa deje, čo sa deje, Rado Baťo na tom bude vždy lepšie ako obyčajný volič Smeru. Som zabil, brácho!

Ja síce principiálne nesúhlasím s tým, aby sa štát miešal do dôchodkového zabezpečenia, ale tento blog som považoval za úplne zbytočný. Chudoba cti netratí. Každý, kto si zarába na trhu poctivou prácou si zaslúži rešpekt (brácho). Rado na konci svojho článku píše: Takže… Urazil som vás? Dúfam, že áno. Snažil som sa. Tak trochu mi pripomína malé decko, ktoré len zo zlej nálady trápi svojich rodičov, keď mu nedovolia hrať sa so svojou obľúbenou hračkou.

Dnes ma v týždni zaujal iný článok, v ktorom nechýbala Baťova ostrosť. Samotný text popisuje posun troch ľudí od pravicového ekonomického liberalismu smerom doľava. Všetci traja majú okolo tridsať rokov, takže ide tak trochu o generačnú výpoveď. Áno, správne hádate, jedným z nich je Rado Baťo. Ale pekne po poriadku.

Prvým zo spomínaných pánov je 32-ročný Peter Švík. O svojej mladosti hovorí: začal som lúskať knihy Hayeka a Misesa a s nadšením som objavoval ideál slobodnej spoločnosti, v ktorej štát do nej nezasahuje, respektíve zasahuje minimálne. Mal som pocit, aha, už viem, takto to má vyzerať.

Neskôr si podla vlastných slov na Slovenskej akadémii vied robil doktorát, už sa však nevenoval filozofii, ale histórii európskej integrácie … v roku 2007 išiel ako výskumník na pobyt do parížskej elitnej školy École Normale Supérieure … pôsobil na Inštitúte pre európske dejiny v Mainzi.

Jeho precitnutie má až náboženský nádych, keď kapituloval pri poznámke jednej nemeckej kolegyne na spomínanom nemeckom inštitúte, zhodou okolnosti evanjelickej farárke: Povedala mi, pozri, keby boli dane také nízke, ako snívaš, nič z tohto by tu nebolo. A nemyslela iba parádnu kafetériu v novovybudovanom inštitúte.

Neviem, či tento príbeh potrebuje ešte nejaký bližší komentár. Ak niekto, kto je v podstate celú svoju kariéru platený z verejných zdrojov a pracuje na uvedených témach (neviem aký je na trhu dopyt po dejinách európskej integrácie, ale mám svoj odhad) musí raz dôjsť k tomu svetlému momentu (Angličania tomu hovoria moment of clarity). A uvedomí si, že bez peňazí daňových poplatníkov by … musel robiť niečo iné.

Tento príklad je signifikantný pre celú dnešnú situáciu v sociálnych vedách. Ťažko dostanete na nejakom inštitúte platenom z európskych projektov grant na tému Zbytočnosť európskej integrácie, respektíve Trh je efektívnejší ako bruselská rada starších. Mladí vedci potom menia svoje názory nie na základe nejakých výsledkov bádania, ale kvôli pragmatickému konštatovaniu – buď je to takto, alebo sme nezamestnaní (viď Švík).

Názory prechádzajú zaťažkávajúcim testom až v každodenných situáciach. Sokrates by sa nikdy nestal dodnes spomínaným filozofom, keby si za svojimi názormi nestál až do krajnosti. Z tohto pohľadu je libertarián pracujúci v štátnom sektore nekonzistencia par excellence. Nemôžme sa čudovať, že páni nakoniec prehodnotili svoje názory. Keď teda neboli ochotní prehodnotiť spôsob obživy.

Počas druhej Dzurindovej vlády bola na Slovensku taká divná doba. Zdalo sa, ze človek dokáže aj s ekonomicky liberálnymi názormi uspieť. Pravdaže stačilo prejsť pár kilometrov na západ a hneď vás vyviedli z omylu, či by náhodou štát nemusel regulovať viečka na zaváraninových flašiach. Však by sme potom už nikdy žiadnu zaváraninu nezavreli! Viem si predstaviť, že ten tlak, nebyť za spiatočníckeho zadubenca niekde od ruskej stepi musel byť na takom École Normal Supérieure enormný. Sám som si užil ťukanie na čelo, keď sa pri obede riešili zaváraniny.

Caravaggio, obrátenie svätého Pavla

Caravaggio, obrátenie svätého Pavla

Ďalším pánom v spomínanom v článku je Pavol Hardoš. Pavlovo obrátenie nastalo na stredoeurópskej univerzite v Budapešti, kde ako hovorí sa ocitol v podnetnom intelektuálnom prostredí, v ktorom som mnohé prehodnotil. Dnes ma nijako zvlášť netrápi miera štátneho prerozdeľovania, ani otázka, či daň má byť progresívna, alebo rovná. Podobný moment spomína aj Rado Baťo, keď tvrdí, že korene jeho názorovej zmeny boli zapustené v krčme, kam chodil s Martinom Filkom debatovať o ekonómii.

Toto je podla mňa širší libertariánsky problém. Nestačí nám jednoducho poznať Misesa a prečítať si Cestu do otroctva. Aby sme obhájili naše sedliacke názory až toť v kráľovskej Pešti treba sa vedieť orientovať aj v ekonomickom mainstreame. Predpokladám, že na takom École Normal Supérieure treba minimálne vypočítať Keynesov multiplikátor na päť desatinných miest, aby si obhájil tvrdenie, že šrotovanie fungujúcich automobilov prosperitu neprinesie.

Pravdepodobne nemal pred svojim obrátením veľkú predstavu o ekonómii ani pán Baťo, ktorý si úprimne priznal aký bol predtým hlupák (rešpekt, brácho!). Tento mentálny stav neskôr zlepšil čítaním ekonomicko populárnej literatúry. Problém ale pravdepodobne existuje naďalej, pretože pre pochopenie ekonomického mainstreamu človek musí čítať hlavne ekonomické učebnice. Takže keď Rado dobehne aj tento rest, prepadne čaru derivátov dokonale.

Stojí podľa mňa za spomenutie, že človek, ktorý bol v ekonómii podla vlastných slov hlupák, zastával miesto šéfredaktora ekonomického časopisu. Treba si na to spomenúť vždy, keď bude chcieť niekto forsírovať názor, že pomazaným ekonomickým hlavám nesmie bežný človek odporovať. Ktovie koľko krát ešte stihnú za svoj život precitnúť.

Ekonometria, ekonomické modelovanie, respektíve všeobecne matematika v sociálnych vedách je veľmi sexy a lákavá. Teórie znejú múdro a ľavá strana rovnice sa rovná pravej. Ako hovorí Rado: Na normálnej ekonómii je krásne, aká je rozmanitá. A naopak Libertarianizmus je príťažlivý len tým, že je príjemne jednoduchý a vnútorne konzistentný. Jednoduchá konzistententnosť prehráva s rozmanitou krásou na body. Srdce estéta bije naľavo.

Hodnotiacim kritériom je ale niečo úplne iné. A to ako verne popisuje teória spoločenskú realitu. A sociálna dynamika sa matematickými vzorcami popísať nedá. Taký malý detail – všetky modely pracujú s racionálnou masou ľudí, kde je jeden ako druhý (napríklad jeden parádny model platí iba pre ľudí, ktorí neumrú skôr ako N tt = N t-1t+1).Už len táto maličkosť robí ekonomické modelovanie maximálne odtrhnuté od reality. A keď lúče neurčitosti a náhody zasvietia na budovy inštitútov a ministertských úradov? Vtedy sa na labáku zavrie okno, aby nejaká ekonomická skutočnosť, nedajbože kríza, nepoškvrnila rozmanitosť a krásu ekonometrických výpočtov.

Radovi Baťovi nikdy nechýbala kombinácia intelektuálskej nadradenosti a novinárskej ostrosti. A to dieťa, ktoré vedome urážalo voličov ľavice v blogu spred siedmych rokov teraz prirovnáva pravičiarov k jehovistom. Možno by to chcelo už konečne menej vášní.

Kyvadlo dejín sa pravideľne vychyluje na obe strany. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch balancovalo naľavo. Friedman s Hayekom ho stiahli zase doprava. Dnes to vyzerá tak, že ľavica hrá v ekonómií opäť prím. Ale nemusí to dlho trvať a ekonomická sloboda bude zase trendy a dostať grant na protrhovú tému bude možné. Koho Rado pošle dať sa vypchať o pár rokov?

Páčil sa vám článok? Pošlite ho ďalej.
FacebookX

Súvisiace články

Mix

Program PS/SPOLU 2020 - zhrnutie

Na program PS/SPOLU (ďalej len “progresívci”) sa veľmi dlho čakalo. Progresívci totiž dlhodobo prichádzali s rôznymi víziami a nápadmi, ktoré však často boli brané skepticky, keďže pôsobili naivne. Mnohí preto očakávali, že progresívci vo

Filip Vačko

Diskusia (86)