Menej štátu… viac slobodyHľadať
Verejné statky a služby

Potrebujeme verejnoprávne médiá?

Tomáš Lengyel8 min čítania24 komentárov

Hlas vycházel z obdélníkové desky, jakéhosi matného zrcadla, jež bylo součástí povrchu stěny po pravé straně. Winston otočil knoflíkem a hlas se trochu ztišil, ale slovům bylo stále ještě rozumět. Přístroj (ve skutečnosti televizní obrazovka) se dal ztlumit, ale nebylo možné ho úplně vypnout.
(1984)

Predstavte si, že vám raz ráno zaklope na dvere obchodný zástupca nejakej televíznej stanice, ktorý vám ponúkne príjem jeho programu. Vy však váhate. Existujú predsa desiatky podobných televíznych staníc, z ktorých každá má svoj program, a aj keď vysielajú častejšie reklamné vysielanie, zdajú sa vám lepšie. Máte teda pocit, že by bolo pre vás výhodnejšie zabezpečiť si tie ostatné programy (ak teda máte o nejaký platený kanál vôbec záujem). Ale vzhľadom k tomu, že ste v dobrom rozpoložení, tak dáte tomuto milému pánovi šancu presvedčiť vás…

Verejný statok

Televízia je predsa verejný statok, verejná služba, verejné…

Čo to je vlastne verejný statok? Čo na to páni ekonómovia Samuelsson alebo Musgrave? Existujú dve hlavné skupiny statkov a to statky A a statky B (a medzitým zmiešané statky niekde bližšie ku skupine A a bližšie ku skupine B). Statky typu A sú poskytované trhom v dostatočnej miere a statky B sú, spravidla vďaka ich špecifickým vlastnostiam, poskytované v nedostatočnom množstve. A narážame na prvý problém teórie verejných statkov. Kolektivizmus.

Čo je to objektívne nedostatočné množstvo? Vzhľadom k subjektívnosti úžitku môže byť akékoľvek množstvo produkcie nejakého statku nedostatočné len pre niektorých konkrétnych jednotlivcov alebo skupiny jednotlivcov. Problém číslo dva je problémom sémantickým. Samuelsson totiž nezostal pri rozdelení statkov na dve skupiny s neutrálnym názvom, ale pomenoval skupinu A ako súkromné (tržné) statky a skupinu B ako verejné statky - už samotné toto rozdelenie v sebe implicitne obsahuje subjektívny hodnotový súd a nemá čo robiť v hodnotovo neutrálnej vede zvanej Ekonómia. A tým sa dostávame postupne k ďalšej trhline tejto tak populárnej teórie.

Aj keby boli naše predošlé námietky vyvrátené (o čom však silne pochybujem), tak neexistuje dôvod tvrdiť, že z teórie verejných statkov vyplýva, že musia byť poskytované štátom na báze donútenia. Tento moment, keď Samuelsson z ničoho nič preskočí priekopu medzi pozitívnou analýzou a normatívnym tvrdením je natoľko evidentný a mylný, že je až zarážajúce, s akou samozrejmosťou je jeho teória prijímaná a šírená ďalej. Aj keby totiž existovali čisto verejné statky v zmysle Samuelssona, tak stále neexistuje spojitosť medzi existenciou tohto statku a jeho poskytovaním na báze štátneho donútenia.

Na dokreslenie nezmyselnosti tohto tvrdenia stačí už len poukázať na súkromné majáky a súkromné súdy, ktoré vznikali a produkovali svoje služby v Anglicku pred ich násilným zoštátnením alebo zo súčasnosti bezpečnostné zábrany na zjazdovkách, ktoré sú plne alebo čiastočne hradené niektorými poisťovacími spoločnosťami napriek tomu, že na svahoch sa pohybujú aj klienti iných poisťovní.

A ešte na ilustráciu nezmyslu plynúceho z tejto teórie môžeme poukázať na jeden dokonalý verejný statok. Tým by mohla byť socha Mickey Mousa na Mesiaci. Všetci ho môžeme vidieť tak nejak rovnako, takže by sme z neho mali mať aj rovnaký úžitok (podľa spomínanej teórie) a teda by sme mali všetci prispieť aj na jeho výstavbu. Teoretické predpoklady splnené prakticky do bodky, ale už na prvý pohľad je to poriadna blbosť.

V predošlých riadkoch boli napísané výrazné argumenty proti teórii verejných statkov a mohli by sme tým skončiť, ale to ešte nie je všetko. Na to, aby sa niečo pre niekoho stalo statkom, musí mať pre toho konkrétneho niekoho aj hodnotu. A ak pre toho niekoho nemá hodnotu vysielanie Slovenskej televízie alebo Slovenského rozhlasu, tak pre neho nie sú statkom. Ba čo viac, môže nastať ešte aj iná situácia: Pri pomyslení na to, že je nútený tieto pre neho nezaujímavé inštitúcie aj finančne podporovať, tak sa mu zdvíha žalúdok z tejto nespravodlivosti vždy, keď prechádza okolo budovy Slovenskej televízie, či rozhlasu a nielenže už pre neho nie sú normálnym statkom (v zmysle “good“), ale stávajú sa pre neho nežiadúcim (v zmysle “bad“), a teda z jeho blahobytu dokonca ukrajujú.

Čierni pasažieri

Ale čo s čiernymi pasažiermi?

Tí, ktorí sa tvária, že nemajú o vysielanie záujem, aby nemuseli platiť za jeho príjem a zároveň vedia, že vysielanie bude aj tak prebiehať a oni ho budú prijímať. Bohužiaľ alebo skôr bohuvďaka sa nedá vidieť ľuďom do hláv. A neexistuje iný spôsob, ako zistiť, čo ľudia chcú a čo ľudia nechcú, ako ich nechať jednať a hlasovať svojimi peňaženkami.

Tým, že sa televíznym spoločnostiam čierni pasažieri „nepáčia“ a snažia sa o ich vylúčenie, demonštrujú fakt, že náklady na prijatie ďalšieho prijímateľa nie sú nulové - čím je porušená jedna z podmienok, za ktorých môže k čiernemu pasažierstvu dôjsť. Aj keď technicky je náklad na každého ďalšieho diváka nulový, tak ekonomicky v zmysle obetovanej príležitosti tieto náklady sú nenulové. Prečo by televízia chcela inak odstaviť čierneho pasažiera, ak by jej marginálne náklady boli nulové? A tým sa dostávame k (ne)vylúčiteľnosti zo spotreby. Existujú predsa stanice, ktorým, ak nezaplatíte, tak ich nebudete prijímať. A námietka, že vysielajú technicky iným spôsobom? Nikto predsa nenúti STV vysielať práve takto.

Nesmieme zabudnúť ani na fakt, že čierne pasažierstvo, aj keby sme pripustili zmysluplnosť tohto konceptu, môže fungovať aj naruby – opačným smerom. Rovnako sa dá predsa ukazovať na kohokoľvek a tvrdiť, že oni majú záujem o službu a chcú sa chovať ako čierni pasažieri a preto tvrdia, že o službu nemajú záujem. Nie je problém vysielať do éteru nejaké nezmysly a ukázať na všetkých, ktorí majú možnosť prijímať môj signál (t.j. všetci, čo majú doma televízor, či vlastne dnes už len elektrickú zásuvku) a vyhlásiť, že sa chovajú ako čierni pasažieri.

Duálny systém

Ale veď všade v civilizovanom svete existuje duálny systém. Kde vedľa komerčných staníc existujú aj verejnoprávne, tak prečo nie u nás?

Nebláznite. Toto má byť argument? Nepripomína vám to niečo? Samotný fakt, že to majú všetci okolo, nehovorí nič o tom, že to tak má byť, že je to správne. Keď si v stredoveku skoro všetci mysleli, že Slnko a planéty obiehajú okolo Zeme, tak to takisto nebola pravda a ani upálenie nesúhlasiacich na tom nič nezmenilo. A napriek tomu, že takmer všetci lekári púšťali žilou, tak pravdu mali tí, ktorí tvrdili, že to nepomôže, a že je to teda nesprávne. Na argument, že to tak robia všetci „kamaráti“, existuje odpoveď, ktorú pozná každý rodič: „A keby skákali do studne, tak by si skákal tiež?“ Myslím, že k podobným argumentom sa už nemusíme vracať.

Vysielacie frekvencie

Štát je vlastníkom vysielacích frekvencií, takže by mal kontrolovať vysielanie.

Vlastniť môže niečo iba živý človek z mäsa a kostí. Môžeme v skratke hovoriť o majetku nejakej firmy, ale za firmou stojí vždy človek podnikateľ, prípadne viac takýchto ľudí a majetok firmy je teda majetkom vlastníkov nimi vopred dohodnutým spôsobom. Títo vlastníci investujú a získavajú, alebo tratia.

V prípade štátu je situácia diametrálne odlišná. Neexistuje vlastník alebo vlastníci v pravom slova zmysle. Existuje iba akási rada - skupina ľudí, ktorí majú rozhodovacie právomoci o majetku, ktorý im nepatrí. A štát je „vlastníkom“ tiež z ďalšieho dôvodu. Skúste si postaviť na pozemku, ktorý vám patrí, vysielač a v tom momente príde zástupca štátu a vaša snaha bude v lepšom prípade korunovaná ponukou na nútený odkup.

Verejná mienka

A masmédia sú významným faktorom pri vytváraní verejnej mienky, a preto by mali byť kontrolované. Veď existuje riziko ovládnutia mediálneho trhu finančne silnou skupinou.

Práve preto, že masmédiá sú tak významné pri tvorbe verejnej mienky, tak by si ich verejnosť mala kontrolovať sama. Nemali by teda podliehať vláde alebo rade, ktorá je jej predĺženou rukou, ale zvrchovanosti spotrebiteľov. Televízne stanice sú spravidla financované príjmom z reklám, ktorý, ako vieme, je závislý hlavne na sledovanosti konkrétneho televízneho kanálu. Ak má služba, ktorú nám televízny kanál poskytuje, pre nás hodnotu, tak ho sledujeme. Ak stúpa jeho sledovanosť, tak ceteris paribus môžu stúpať príjmy z reklám.

Ak sa vytvorí nejaká obrovská spoločnosť, tak preto, že si to ľudia priali a dali to najavo tým, že sa zriekli potreby iných statkov a svoje prostriedky venovali práve tejto spoločnosti, pretože uspokojovala ich potreby najlepšie. Ak však táto spoločnosť stratí priazeň divákov, príde aj o svoje peniaze a akákoľvek moc takejto skupiny je len iluzórna, lebo je limitovaná práve verejnosťou.

Na druhej strane však stojí možnosť vyvlastňovať a použiť násilné donútenie. Vtedy je závislosť na prianiach divákov výrazne potlačená. A televízia má možnosť vysielať to, čo sama považuje za hodnotné, pretože tie nekultúrne hovädá (občania SR) by to nedokázali oceniť a mohli by „skĺznuť“ k bulváru. Ak má niekto možnosť donucovať a hojne ju aj využíva (cca 50% HDP ide do verejných rozpočtov), bolo by nerozumom predpokladať, že ho poskytne v niečí prospech len z dobrej vôle. Preto je lákavé spojenie štátnej ideológie s masmédiami a vznik inštitúcií, ktoré si nezabúdajú do názvu vložiť magické slovo „Slovenská“.

Kdo kontroluje minulost, kontroluje budoucnost.
Kdo kontroluje přítomnost, kontroluje minulost.
(1984)

Asi preto tá úporná snaha strkať štátne „prsty“ do informácií. Štátne školstvo napriek povinnej školskej dochádzke už nie je zďaleka jediným poskytovateľom vedomostí a nevedomostí a je treba dohliadnuť na šírenie tých „správnych“ myšlienok aj vo vyššom veku a na to je televízia priam ideálna. Vysielaš „zlé“ veci, vezmeme ti licenciu. A aj keby sme ju vzali všetkým, tak predsa zostane nesklamateľný a osvedčený štandard Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu.

Aj preto tá úporná snaha politikov o regulovanie internetu. Tam sa myšlienky šíria veľmi rýchlo. Našťastie ten sa reguluje vďaka obrovskému množstvu zdrojov len veľmi ťažko.

Domáca tvorba

A čo podpora domácej tvorby vďaka tomu, že je televíznym staniciam, nielen tej verejnoprávnej, prikázaná minimálna kvóta domácich a tiež pôvodných programov? Ochrana národnej identity!

Pôvod tohto opatrenia môžeme nájsť vo vojnovom, v tej dobe fašistami ovládanom, Francúzsku. Tam vichystická vláda zaviedla kvóty na zahraničné filmy a zároveň zahájila dotácie na reštrukturalizáciu francúzskeho filmového priemyslu. Pod zámienkou národnej identity, tak mohla používať kvóty a dotácie ako formu cenzúry. Pozoruhodným faktom je, že tieto opatrenia na ochranu francúzskej fašistickej spoločnosti prevzala okamžite po vojne vláda francúzska. A národná identita je chránená naďalej…

Prijímaš? Zaplatíš!

Tak dosť. Jednoducho, pretože môžete prijímať vysielanie tejto televíznej stanice, tak ho budete aj platiť…

Namietam. Veď predsa existujú iné televízne stanice, ktoré môžem taktiež prijímať a napriek tomu po mne nepožadujú žiadne priame platby. Alebo, že tiež existujú ďalšie televízne stanice, ktoré je možné prijímať až keď zaplatíte poplatok za ich príjem. Samozrejme je absurdná už samotná úvaha o tom, že keď máte možnosť niečo získavať, tak by ste mali za to platiť. Ak si pustím doma Mou vlast a otvorím okná do ulice, tak mi to predsa nedáva nijaké právo požadovať od okoloidúcich, aby mi platili za moje vysielanie. Rovnako tak ani televízia nemá právo vymáhať platbu za niečo, čo som nepožadoval.

Milý pán vás teda nepresvedčil. Poďakujete za ponuku, program odmietnete a slušne sa s obchodníkom rozlúčite. Pokojne si sadnete na pohovku a za niekoľko minút už o pánovi, ktorý vám ponúkal nevýhodný obchod, ani neviete.

Lenže čo čert nechcel…

Za niekoľko dní príde ten istý pán v sprievode mužov zákona a zopakuje svoju ponuku, len s tým rozdielom, že mu proste zaplatiť musíte. A nielenže mu zaplatíte dnes, budete mu musieť platiť každý mesiac. A keby ste náhodou chceli prijímač zatajiť, tak aj tak zaplatíte a k tomu ešte aj pokutu naviac. A vymáhanie pokuty na súde vlastne tiež platíte z daní.

George Orwell ani netušil, ako by to „strana“ mohla šikovne vymyslieť. Nemusíte síce sledovať jej propagandu z veľkej obrazovky, to by sa mohlo stretnúť s výrazným odporom. Vy túto propagandu iba zaplatíte a propagandisti a tí, ktorých zlákala, sa už postarajú o to, aby sa prístroj (v skutočnosti televízna obrazovka) dala stíšiť, dala vypnúť, ale nedala sa odstrihnúť od vašich financií.

Súvisiace články

Diskusia (24)