„Zmrazenie“ cien potravín a iné škodlivé nápady v boji proti koronavírusu

Nedávno som napísal článok, ktoré pointa je jasná už z jeho názvu: “Ako liberalizácia trhu pomáha aj v prípade koronavírusu”. V ňom som uviedol príklady toho, ako nám minulá liberalizácia trhu pomáha zvládnuť aktuálnu krízu dnes, a ako nám budúca liberalizácia môže pomôcť napraviť škody, ktoré vzniknú počas tejto krízy.

Žiaľ, štandardná reakcia na koronavírus je presne opačná – väčšie obmedzenia trhu a viac centrálneho plánovania. Niektoré príklady takéhoto prístupu, ktorý aplikujú rôzne vlády po celom svete, uvádzam v tomto článku. Rovnako aj dôvody, pre ktoré ani v tomto prípade štát najzraniteľnejším skupinám obyvateľstva nepomáha, ale opäť im svojimi dobre mienenými opatreniami ubližuje.

Zmrazenie cien potravín, rovnako ako za socializmu

Stredu bol na SME zverejnený článok s pozoruhodným názvom: “Čo ak by vyleteli ceny potravín? Štát ich môže zmraziť”. Článok sa zaoberá aktuálnou situáciou, keď ľudia vo veľkom vykupujú potraviny do zásoby a začínajú vznikať obavy, že táto situácia môže viesť až ku nedostatku potravín. Článok tiež cituje predsedníčku Slovenského zväzu pekárov, cukrárov a cestovinárov Tatianu Lopúchovú, ktorá navrhuje tento potenciálny problém riešiť zmrazením cien:

„Navrhujeme dočasne zafixovať ceny v celom distribučnom reťazci – u obchodníkov, dodávateľov, ale i výrobcov,“

No bojovať proti nedostatku tovaru zákazom “vysokých” cien je ešte horšie ako bojovať proti horúčke zákazom teplomerov, ktoré merajú aj teplotu nad 37 stupňov. Z princípu totiž takáto regulácia môže nedostatok len zhoršiť.

Predstavme si, že by sa bežne na Slovensku predával 1 milión chlebov denne za 1 euro/kus. Po chlebe však radikálne stúpne dopyt a pekári preto zvýšia priemernú cenu chleba na 4 eurá za kus. Napriek tomu predajú chlebov viac – 2 milióny namiesto pôvodného milióna. Predstaviteľom štátu, alebo trebárs zväzu pekárov, cukrárov a cestovinárov, by sa však tento hyenizmus nepáčil a tak by cenu zafixovali na pôvodnom jednom eure za kus chleba. Čo by sa stalo?

V prvom rade, pri vyššej cene chleba, pred vládnym zmrazením cien, pekárne obmedzili výrobu niektorých iných druhov pečiva, napríklad trvanlivého pečiva, a začali vo väčšej miere vyrábať chlieb. Jednoducho im to prinieslo vyšší zisk. Podobne zvýšili dennú pracovnú dobu, keďže aj po prijatí nových zamestnancov a zvýšení príplatkov pre existujúcich zamestnancov to bolo pre nich stále ziskové.

Po zmrazení cien však odpadá motivácia pekárov na všetky tieto aktivity. Výrobu chleba tak vrátia na pôvodnú úroveň. Výroba vyššieho množstva chleba by totiž zahŕňala aj vyššie náklady (prijatie nových zamestnancov, zvýšenie pracovnej doby a podobne), ktoré si však pekári nemôžu zahrnúť do ceny predaných chlebov. Preto nemajú najmenší dôvod navyšovať výrobu nad ich štandardné kapacity. A keďže dopyt ľudí po chlebe sa nezmenil, no zmenšila sa jeho ponuka, povedie to k jedinému možnému výsledku – nedostatky.

Čo na tom, že oficiálna cena chleba by bola nízka, ak by bol pre ľudí štandardne chlieb nedostupný. Čím väčší je rozdiel medzi regulovanou cenou a cenou, ktorá by prirodzene vznikla na trhu, tým je tento nedostatok väčší. Ľudia by možno stáli v radoch pred pekárňami od štvrtej ráno a aj tak by im to možno nestačilo na získanie chleba. Zopakovala by sa tak situácia zo socializmu, kedy tiež ceny mnohých tovarov boli oficiálne nízke, no išlo len o fikciu, keďže za také ceny ich nebolo možné kúpiť. Rovnako logicky vznikali nedostatky všade tam, kde boli aplikované obmedzenia cien – od Venezuely, ktorá v dôsledku takéhoto “sociálneho” prístupu skrachovala, až po dostupnosť bytov v súčasnom Berlíne.

Vysoké ceny sú dočasné, dopady regulácií nie

Pozitíva trhového prístupu by v prípade, že by ich vláda nezakázala, pokračovali ďalej. Konkrétne, vysoké ceny chleba a vidina vyššieho zisku by motivovali aj iných výrobcov a zamestnancov, aby sa začali venovať výrobe chleba. V tomto odvetví by sa tak zvýšila konkurencia, ktorá by tlačila na znižovanie cien. Po nejakom čase by sa tak cena chleba vrátila na pôvodnú úroveň, a teoreticky by sa vďaka vyššej konkurencii mohla aj znížiť pod ňu.

No zatiaľ čo pri trhovom prístupe by sa situácia postupom času zlepšovala, v situácii zmrazenia cien by sa situácia len ďalej zhoršovala. Kvalita chleba by tak zrejme klesala – načo dávať do chleba len múku, keď po chlebe je taký dopyt, že za vládou stanovené ceny ľudia budú vďační aj za chlieb s pilinami.

A ak by napríklad v niektorých krajinách ceny chleba neboli regulované, mnohým pekárom by sa mohlo oplatiť odísť do zahraničia, alebo tam predať svoje pekárenské zariadenia, aby mohli dosiahnuť oveľa vyššie mzdy alebo zisky. Prípadne, ak by vláda regulovala len maloobchodné ceny a nie ceny výrobcov, slovenskí pekári by na Slovensku jednoducho vo väčšom vyrábali pre zahraničný trh a v menšom pre slovenský.

V konečnom dôsledku by sa tak situácia zhoršila po každej stránke – nedostatky by boli väčšie a najviac by na to doplatili najzraniteľnejšie skupiny obyvateľstva. 80-ročný dôchodca asi ťažko bude o štvrtej ráno stáť v rade pred obchodom, obzvlášť, keď je pre neho koronavírus doslova smrteľným rizikom, na rozdiel od väčšiny mladšej populácie.

Regulácie cien škodia aj pri respirátoroch a rúškach

Presne rovnaká logika platí aj pre reguláciu cien rúšok, respirátorov, dezinfekčných gélov, alebo čokoľvek iného – zmrazenie cien vedie k väčším nedostatkom, a to aj pre tých najzraniteľnejších. Na rozdiel od cien potravín sa v prípade respirátorov a rúšok už aplikujú v rôznych krajinách rôzne druhy zákazov. Maximálne ceny na respirátory už stihlo zaviezť české ministerstvo financií a pre rúška navrhli maximálne ceny napríklad vo Francúzsku alebo Taliansku.

Naproti tomu na Slovensku, v dôsledku nedostatku rúšok, začínajú preorientovávať rôzne firmy svoje výrobné kapacity, aby využili príležitosť vyššieho zisku. Príkladov je možné nájsť množstvo, za všetky spomeniem túto firmu, ktorá pred korona krízou vyrábala kabelky a dnes vyrába rúška. Ani nové firmy však nestíhajú a napríklad spomínaná firma v čase písania tohto článku sľubuje dodanie objednaných rúšok až za 14-21 dní od platby. Kríza s nedostatkom rúšok tak ešte nie je zažehnaná a môže potrvať niekoľko ďalších dní až týždňov, kým bude rúšok na trhu dostatok. Samozrejme, ak to neobmedzí aj slovenská vláda, ako by to napríklad spravila nová ministerka pre investície a regionálny rozvoj Veronika Remišová podľa tohto článku:

“Remišová tvrdí, že veci ako verejné obstarávanie treba dať v prípade hygienických potrieb a dezinfekčných prostriedkov teraz bokom. Treba nastaviť fixné ceny za rúška a slovenskí diplomati sa majú spojiť, aby hľadali cestu, ako doviezť potrebné veci na Slovensko. “

V tomto prípade tak zjavne ide o masívnu profesionálnu deformáciu, keďže Veronika Remišová zabúda, že výroba musí predchádzať politickým rozhodnutiam. Darmo budú diplomati rokovať o tom, ako rúška rozdeliť, keď sa rúšok nebude vyrábať dostatok. A stanovenie nízkych fixných cien za rúška u dostatočného množstva krajín zaručene povedie k tomu, že rúšok dostatok nebude.

Zarábanie na cudzom nešťastí?

Mnohí ľudia však ekonomické a logické argumenty ignorujú a vytrvalo odmietajú vysoké ceny za zdravotné pomôcky v čase krízy. Podľa nich ide o hyenizmus a zarábanie na ľudskom nešťastí. Typický príklad vyzerá nejako takto:

“ja mam otazku – dochodca ktory nema peniaze na nakup respiratora za sialene ceny (x5) pricom ten respirator mu moze zachranit zivot. Aka ju aktualna rovnica marze?”

Pointou ekonomického vysvetľovania reality, či už v prípade ceny rúšok, alebo v prípade výšky minimálnej mzdy, je však ukázať skutočné dopady zamýšľaného konania. Dobrý zámer nestačí, dôležitý je výsledok. Pri ignorovaní výsledkov môžu dobré zámery viesť k veľkému utrpeniu, ako tomu bolo už veľa krát v histórii.

Tento a iné články obhajujúce trhový prístup ku kríze koronavírusu tak neobhajujú “trh len pre trh”, neobhajujú žiadne posvätné poučky a neobhajujú ani samotné zisky podnikateľov. Ukazujú len to, že neuvážený boj proti “zarábaniu na ľudskom nešťastí” v konečnom dôsledku môže ľudské nešťastie zvýšiť.

Napríklad v prípade, ktorý citujem vyššie, dôchodca, ktorý si nemôže dnes dovoliť neregulované ceny respirátorov by si ich mohol dovoliť napríklad o dva týždne neskôr. No v prípade regulovaných cien by si už síce formálne respirátor dovoliť mohol, no kúpil by si ho možno o 3 mesiace neskôr – ak vôbec.

Zarábanie na cudzom nešťastí tak v skutočností znamená zarábanie na odstraňovaní ľudského nešťastia. A práve boj proti vysokým ziskom je v tejto situácii vrcholom zaslepenia a hyenizmu, keďže fakticky hovorí – nadmerný zisk zakážeme, aj keby sme mali všetci pomrieť.

Dnešný boj proti “zarábaniu na cudzom nešťastí” sa nám navyše môže trpko vypomstiť aj v budúcnosti, ako ukazuje jeden náhodný český komentár z Facebooku:

“Ponauceni pro obcany: pokud premyslite o tom, ze se budete zivit podnikanim, radsi se vyhnete vsemu, cim byste nekomu mohli vyrazne pomahat, nebo dokonce zachranovat zivoty. Az pujde do tuhyho a stat zacne obcany zarezavat, ti nejuzitecnejsi pujdou na porazku jako prvni.”