Všetko, čo je, tu už raz bolo

V súčasnej dobe zvrat skloňovaný v mnohých názoroch - „vraciame sa do čias spred roku 1989“. Je zrejmé, že mnohé kroky súčasnej vlády a novelizácie zákonov veľmi pripomínajú časy, na ktoré sa spomína ako na časy neslobody a útlaku.

Vo februári 1948 podali demisiu ministri nekomunistických strán do rúk prezidenta Edvarda Beneša, ktorý na nátlak Gottwalda a početných demonštrácii demisiu prijal. Končí akákoľvek nekomunistická opozícia a je to prvý deň totalitného režimu, ktorý trval 40 rokov. Rok 1948 je obdobím, v ktorom vďaka vytrvalému úsiliu získať politickú moc KSČ dosiahla svoj cieľ.

Nepopierateľne nasledujeme v akejsi miernejšej alebo menej nápadnej miere opatrenia, ktoré boli vykonávané od roku 1948-1989. V článku možno vidno, ako sa prevrat začína a až kam môže dospieť, kým nezasiahnu uvedomelí občania.

Novelizácia zákona o povinnosti nahlasovania pohybu občana, ktorá v súčasnosti podlieha prezidentskému vetu, je často spájaná s mienkami o narúšaní základných práv a slobôd občana a prirovnávaná k postupom minulého režimu. Na základe Ústavy 9.mája (z roku 1948), však občania slobodu pohybu a pobytu ako ústavné právo mali zakotvené vždy prostredníctvom §7. Čo však malo platiť de iure, sa ani zďaleka nepodobalo situácii de facto. Svedčia o tom najmä zákony o cestovných pasoch, ktorých vydávanie zodpovedalo ľubovôli štátneho orgánu.

Ďalšiu podobnosť, i keď zatiaľ v obmedzenejšej miere, môžeme nájsť v zjednodušení vyvlastňovania rozšírením kategórie významných investícii. V období vlády KSČ bolo vyvlastňovanie najdôležitejším krokom smerujúcim k vytvoreniu JRD a jednému z najvýznamnejších bodov Občianskeho zákonníka z roku 1950 a rovnako z roku 1964 - vytvoreniu spoločného socialistického, osobného a súkromného vlastníctva, čím štát získaval rozsiahly monopol nad akýmkoľvek vlastníctvom. Vyvlastňovanie bolo taktiež uskutočňované len postupne, v rámci troch pozemkových reforiem, najskôr voči maďarským a nemeckým obyvateľom ČSR, voči kolaborantom a zradcom slovenského národa v roku 1946. V rámci druhej pozemkovej reformy (1947) sa rozsah statkárskeho vlastníctva obmedzil na 150 ha pôdy a 250 ha všetkej pôdy. Najdôležitejšie zmeny v oblasti súkromného vlastníctva nastali po neslávnom nástupe komunistickej strany. V rámci tretej etapy pozemkovej reformy dochádza k celkovej zmene vlastníckych pomerov. Táto reforma zasiahla dve kategórie - majiteľov poľnohospodárskych podnikov nad 50 ha a vlastníkov pôdy bez ohľadu na jej veľkosť, ktorí na pôde nepracovali, ale ju prenajímali iným osobám, uplatňujúc zásadu -„každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho práce!“. Takto skonfiškovaná pôda sa stala štátnym majetkom.

Podľa článku XII Ústavy 9.mája z roku 1948 bola hospodárska sústava ČSR založená na znárodnení nerastného bohatstva, priemyslu, veľkoobchodu a peňažníctva. Vlastníctvo podliehalo zásade „pôda patrí tomu, kto na nej pracuje“. Občiansky zákonník z roku 1950 a 1964 zakotvuje 3 druhy vlastníctva. Osobitná ochrana bola poskytnutá socialistickému vlastníctvu ako hospodárskej základni spoločnosti. Osobné vlastníctvo bolo odvodené od socialistického. V osobnom vlastníctve boli len predmety osobnej a domácej potreby, „domček a záhradka“ (poukazujúce na skromnosť) a úspory z práce. Veci, ktoré boli nahromadené v rozpore so záujmami spoločnosti nad mieru osobnej potreby, mohli byť kedykoľvek odňaté. Súkromné vlastníctvo nepodliehalo žiadnej ochrane, nebolo nedotknuteľné. Súkromný vlastník nemohol zmluvne prevádzať nezastavané stavebné pozemky. Zmluvná sloboda bola v záväzkovom práve obmedzená štátnym zásahom v podobe podmienky predchádzajúceho súhlasu štátneho orgánu pri nakladaní s predmetom zmluvného vzťahu. Pokiaľ nebude ohraničená svojvôľa štátnych orgánov a ich „sociálnych“ opatrení, je len otázkou času, kedy dospejeme centrálne riadenému hospodárstvu volajúc „chlapci a dievčatá, poďte k nám, spoločne splníme päťročný plán!“

Ako je z historického vývoja zrejmé, vyvlastňovanie bolo v očiach obyvateľov uskutočňované najskôr ako spravodlivé potrestanie zradcov, neskôr ako pre štát a spoločnosť prospešné, a to vždy postupne, aby nebolo obmedzené odporom spoločnosti. Veď šlo najmä o blaho občana a jeho sociálne istoty, že štát sa oňho postará a zabezpečí rovnosť. Zaslepiť oči občana za každú cenu.

Novela Zákonníka práce (z.č.311/2001) účinná od 1.1.2013 pripomína akési všemocné sociálno-ekonomické práva socialistického štátu, ktoré môžu byť v súčasnosti len ilúziou smerujúcou k horšiemu postaveniu zamestnanca a rozsiahlemu prepúšťaniu. Podľa Ústavy ČSSR z roku 1960 čl.21- právo na prácu a na odmenu za ňu je zabezpečené celou socialistickou hospodárskou sústavou, ktorá nepozná hospodárske krízy ani nezamestnanosť a zaručuje ustavičné zvyšovanie reálnej odmeny za prácu. Je zrejmé, odkiaľ čerpá inšpiráciu novelizácia Zákonníka práce, no čl.23 Ústavy z roku 1960 o hmotnom zabezpečení v starobe sa už asi nezdal až taký dôležitý.

V roku 1948 však bolo potrebné zabezpečiť aj poslušnosť obyvateľstva. Zákon č.231/1948 na ochranu ľudovodemokratickej republiky umožnil drastické trestanie odporcov režimu. Základnými trestnými činmi boli: velezrada, združovanie proti štátu, poburovanie proti republike, hanobenie republiky, vyzvedačstvo, záškodníctvo, sabotáž, neoprávnené opustenie republiky a neuposlúchnutie výzvy k návratu, poškodzovanie záujmu republiky v cudzine, nedovolené ozbrojovanie a i. To, čo nedokázal zariadiť tento zákon alebo Trestný zákon č.86/1950 jednoducho vyriešili politické monsterprocesy, ktoré umožňovali legálne sa „zbaviť“ nepohodlných občanov a triednych nepriateľov. V rámci zatknutia takejto osoby boli využívané najmä sledovanie osoby a jej provokácia, pri vyšetrovaní sa využívalo fyzické násilie a nátlak, pojednávaniu predchádzal proces vedený bez svedkov, v rámci ktorého bol obžalovaný prinútený podpísať zápisnicu. Pokiaľ šlo o rozhodnutie o výške trestu nerozhodovala súdna moc, ale bezpečnostná päťka, ktorú tvorili minister spravodlivosti, veliteľ národnej bezpečnosti, veliteľ štátnej bezpečnosti, námestník ministra obrany, vedúci bezpečnostného oddelenia a evidenčného odboru ÚV KSČ, celá komisia bola podriadená generálnemu tajomníkovi ÚV KSČ.

Veľa podobných znakov, veľa znakov poukazujúcich na to, kam smerujeme. Jediné, čo ešte asi dlho nebudeme vidieť v našej ústave je - „socializmus v našej vlasti zvíťazil!“ , pretože to je práve to, čo sa pred poslušnými voličmi bude ešte dlho zakrývať. Potichu a postupne sa totižto zo slobody občanov ukrajuje oveľa jednoduchšie. To bude asi jediné poučenie, ktoré sme nadobudli z minulého režimu. Najväčšia protiváha je však vždy v suverenite ľudí, ktorí, aj keď sa to dnes tak nezdá, majú možnosť určovať svoje ďalšie napredovanie. Nedovoľme, aby tento článok a názory mu podobné boli raz trestané ako poburovanie voči republike najvyššími trestami odňatia slobody.