Vôľa, o ktorej rozhoduje nesúhlas
Právne sa za mŕtve telo považuje každé ľudské telo vykazujúce znaky zastavenia srdcovej činnosti, dýchania a zániku všetkých funkcií mozgu a mozgového kmeňa. Klinická smrť sa vyznačuje prvými dvomi znakmi uznania smrti - t.j. zástava srdca a dýchania. Klinická smrť je odvrátiteľná včas poskytnutou resuscitáciou. Na rozdiel od mozgovej smrti, ktorá je nereverzibilná a nastáva v priemere šesť minút po smrti klinickej. Ako biologickú smrť označujeme smrť totálnu, ktorá je sprevádzaná posmrtnými znakmi.
Naplnením týchto znakov sa na základe legislatívy ľudské telo stáva vecou, čo znamená, že zo subjektu práva sa stáva objekt. Mŕtve telo je považované za vec, pretože nevykazuje známky myslenia, jednania, či telesnej aktivity. Každé takéto telo sa stáva potenciálnym darcom orgánov.
Podľa §37 ods. 1-3 Zák. č.576/2004 mŕtvym darcom orgánov môže byť len osoba, u ktorej bola podľa tohto zákona určená smrť.
Odobrať orgány, tkanivá alebo bunky z tiel mŕtvych darcov možno iba vtedy, ak osoba počas svojho života neurobila písomné vyhlásenie, že s týmto zásahom do svojej telesnej integrity nesúhlasí, alebo vyhlásenie, že nesúhlasí s vykonaním pitvy podľa osobitného predpisu.
Tento zákon možno interpretovať nasledovne - každé mŕtve telo vhodné na darcovstvo sa stáva okamžitým darcom bez predchádzajúceho súhlasu za života osoby alebo bez súhlasu rodinných príslušníkov.
Z tohto vyplýva, že na základe našich práv neposkytujeme súhlas na vyjadrenie svojho postoja voči darcovstvu, ale naopak, svoju vôľu prezentujeme na základe nesúhlasu. Problém nastáva so širokou neznalosťou tohto zákona. Množstvo ľudí žijúcich v domnienke, že na darcovstvo dávajú súhlas oni alebo ich príbuzní, netušia, že darcami sa stávajú automaticky. Toto znenie zákona nepriamo naznačuje, že mŕtve telo sa stáva „majetkom štátu“.
Vyhlásenie o nesúhlase s odobratím orgánov sa zasiela do registra osôb, ktoré vedie Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky. Nesúhlas možno kedykoľvek odvolať. Poskytovateľ je povinný pred odobratím orgánu overiť totožnosť darcu a či sa nenachádza v registri osôb.
Celkovo možno zhrnúť tri nedôsledné stránky tohto zákona, a to:
- Orgány sú odoberané zdravým jedincom, u ktorých je najčastejšou príčinou smrti nehoda, či smrteľný úraz. Skupina týchto ľudí sa v bežnom živote nezamýšľa nad otázkou, čo by sa im mohlo potenciálne stať, aké by to malo následky a čo by mali počas svojho života vykonať na vyjadrenie svojej vôle.
- Logicky sa táto otázka vynára v opačnom slede, a to, že sa nad ňou zamýšľa niekto, kto nad darcovstvom uvažuje, čiže je viac pravdepodobné, že táto osoba poskytne súhlas ako to, že osoba neriešiaca túto otázku, pravdepodobne v dôsledku nesúhlasu, alebo absolútneho nepripustenia si tejto predstavy, podá vyhlásenie o nesúhlase.
- Ďalším problémom je nedostatočná znalosť tohto zákona, ktorý sa teoreticky týka každej ľudskej bytosti, prípadne nevedomosť podania vyhlásenia o nesúhlase.
Teoreticky, ďalší bod z milióna, v ktorom za nás rozhodne štát a to kladením záujmu spoločnosti nad záujem jednotlivca. Nevhodne formulovaný zákon i odmysliac si, do akých rôznych nelegálnych činností môže viesť.
Tibor Pospíšil ·
Aj tvoj článok na SME sa mi páči
http://pokus.blog.sme.sk/c/313885/Sme-figurkami-nasho-statu.html
Jana Kováčová ·
Ťažká téma.
Zákon z roku 2004? Myslela som, že toto je nenovelizované ustanovenie ešte z čias socializmu.
Áno, je to zásah štátu. Správa sa tak, ako všetky zákony, ktoré zbavujú ľudí ich vôle, teda ľuďom ponúka možnosť byť pasívnymi a pohodlnými. Zrejme pohodlnosť je to, čo u mňa až takú averziu práve k tejto veci nevyvoláva. Ja s darcovstvom mojich orgánov súhlasím a ak nemusím nič urobiť, aby som to oficiálne deklarovala, tak mi to len vyhovuje. Viem si ale predstaviť, aké strašne ťažké to je napr. pre rodičov malých detí. Poznala som, na drhej strane, niekoľko ťažko chorých detí, pre ktoré bol cudzí orgán jedinou šancou na prežitie a keď sa dá pomôcť a už to skutočne nikomu neublíži, tak asi by som veľký problém so súhlasom ani v tomto obrovskom nešťastí nemala. Myslím, že to do určitej miery súvisí s osvetou. Preto ak by sa tento zákon menil, nebola by som proti, hlavne, ak by som môj súhlas mohla dať veľmi jednoducho a bez byrokracie, napr. cez web.
Alexios I. ·
Ja som rád, že si konečne na tejto stránke niekto uvedomil, že ľudské telo je vecou až po smrti (a teda až po smrti môže byť predmetom vlastnenia), čo samozrejme stavia naruby niektoré tézy, vyjadrené v starších článkoch.
Ale aby som bol k veci, tak autorka článku sa vyjadrila len k - povedzme - filozofickej stránke veci. Treba však ešte dodať, že smrťou zaniká akákoľvek právna spôsobilosť potencionálneho darcu orgánov. Mimochodom, vieme, kto je vlastníkom jeho tela po smrti? Ja som na riešenie tohto problému dosiaľ nenarazil.
Pri darovaní orgánov je však dosť podstatná aj praktická stránka. Orgány totiž treba odobrať čo najrýchlejšie po smrti, čo je samozrejme v rozpore s administratívnymi prekážkami zisťovania, ako to bolo so súhlasom darcu. Priznám sa, že ak v tomto článku je dôraz iba na vlastnícke práva na telo zosnulého a nebavíme sa tu o záchrane ľudských životov, tak je pre mňa tento článok veľkým sklamaním.
Karol Frihet ·
alexios, ak podla teba clovek nevlastni seba za ziva, uved kto je tvojim vlastnikom ak nie ty? kto rozhodne o tebe? fico? dzurinda? iny politik?
kri ·
uz som to tu spominal, dva body, z toho jeden rakusky. pravo vlastnit nadobudas v prvom rade vtedy ak si sa pricinil o vznik, vyrobu. o vznik svojho tela si sa nepricinil. si majetkom tvojich rodicov. druhym bodom co potvrdzuje tuto moju empiricky dokazatelnu pravdu je ten, ze po narodeni sa nedokazeme postarat sami o seba, sme odkazani na pomoc druhych, zvacsa rodicov a oni spravuju svoj majetok. to, ze sa snazia vychovat a viest svoj majetok k samostatnosti a nezavislosti je uz o niecom inom.
Martin Bulák ·
- "pravo vlastnit nadobudas v prvom rade vtedy ak si sa pricinil o vznik" - to je podľa Marxa? Jeden príklad - pracuješ v stavebnej firme na stavbe domu. Pričinil si sa teda o jeho vznik. Patrí ti ten dom, alebo aspoň časť z neho? No nepatrí. To či si sa o niečo pričinil alebo nepričinil je druhoradé.
V zmysle rakúskej filozofie vlastníctvo nadobúdaš cez pôvodné nadobudnutie (osídlenie..), výrobou alebo výmenou na trhu. Platnosť vlastníctva je legitimizovaná súhlasom okolia.
- Rodičia svoje deti NEVLASTNIA. Táto tvoja "empirická pravda" sa dá rozprášiť veľmi jednoduchým argumentom - človek má právo so svojim majetkom ľubovoľne a bez obmedzení nakladať. Ak by sme akceptovali, že rodičia vlastnia svoje deti, bolo by v poriadku, ak by ich nesprávne vychovávali, nestarali sa o nich, nekŕmili ich, bili, mučili, alebo ich predali / vymenili za niečo iné, alebo dokonca zabili. Rodičia na toto právo NEMAJÚ, preto svoje deti ani nevlastnia. Dieťa sa vlastní samé.
Majú len morálnu povinnosť ich vychovávať do doby, kým nie sú schopné sa samé o seba postarať.
Mimochodom ak by platila tvoja teória, tak by principiálne bola aj tak mylná z toho dôvodu, lebo by sa bila s hranicou dospelosti. Jedine ak by si chcel tvrdiť aj to, že rodičia vlastnia svoje deti aj po dospelosti.
Alexios Komnenos ·
Len detail: vlastnícke právo neznamená (a nikdy ani neznamenalo), že človek má právo so svojim majetkom ľubovoľne a bez obmedzení nakladať. Takto koncipované vlastnícke právo by v praxi znamenalo, že si môžeš kúpiť dóm sv. Martina, zbúrať ho a postaviť tam Aupark tower 2 a 3. Našťastie to možné nie je (aj keď na Slovensku je možné všeličo).
Martin Bulák ·
Podľa môjho chápania je vlastnícke právo definované presne aj tak ako popisuješ. Ak si kúpim dóm sv. Martina a je mojim majetkom, môžem ho slobodne zbúrať. Ak s majetkom takto nakladať nemôžeš, nemôžeme hovoriť o plnom vlastníckom práve.
Alexios I. ·
Veď ani nehovorím o "plnom" vlastníckom práve; to by bola sama o sebe tragédia. Vedľa môjho domu by si potom kľudne nejaký pako mohol postaviť chemickú továreň. A som rád, že je to ustanovené takto: "Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných, alebo v rozpore so všeobecne záväznými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom."
Karol "Karolisimo" Frihet ·
alexios, opat umyselne davas argumenty ad absurdum. vlastnictov zavazuje aj podla mna, takze chemicku tovaren mozes postavit tam kde tym nikomu inemu neomedzis jeho vlastnicke pravo (a na to opat netreba ziadne zakony, len respektovat vlastnicke pravo ineho).
Alexios I. ·
to je ale nedorozumenie. keď si nejaký trt veľa mňa postaví chemickú továreň, tak tým nenaruší moje vlastnícke právo (pretože svoje vlastnícke oprávnenia na svoj dom budem môcť aj naďalej uplatňovať, nech už vedľa stojí čokoľvek). akurát výkon jeho vlastníckeho práva bude narušovať životné prostredie, v ktorom žijem. a táto skutočnosť nie je obsahom vlastníckeho práva. takže sorry, ale je dobre, ak je na to zákon, alebo - v tomto prípade - článok ústavy.
kri ·
to je omyl, ze ak pracujem na stavbe nejakeho domu, ze to nie je moje. je to moje do tej chvile kym nedostanem zaplatene podla dohody.
btw v pripade vlastnictva tela kohokolvek nejde o respektovanie zo strany okolia? ked ta niekto bude chciet zabit, pripravit o zivot, tam predsa ide o nerespektovanie okolia.
ak na to rodicia pravo nemaju tak ako vysvetlis interupcie?
a moja teoria sa s nicim a s nikym nebije, je to proste holy fakt. nechas jednodnove dieta v igelitke pri kontajnery, nema sancu. vlastnictvo tvojho tela ti v tej chvili tak na dve veci.
Martin Bulák ·
Interupcia nie je vražda, je to zbavenie sa parazita z tela. Ak ty tvrdíš že je, potom je vraždou aj to, keď svoje dieťa opustíš. Pošleš von z domu a ono od hladu umrie.
Nakoniec aj pri interupcii sa môže plod nasadiť do ikubátora, rovnako ako sa o opustené dieťa môže ďalej starať niekto iný...
Jano z kúpeľov ·
no, interupcia je vražda? ty si dobre obmedzená osoba.
mamininu sestru znásilnil jeden cigáň pred 6 rokmi a bola na interupcii ked sa z toho nieco stalo. Nemohla ist na birmovku lebo sa to o nej dozvedel knaz. Na celej dedine bola odsudena, lebo dala "zabit dieta" a s takto sprostým idiotským názorom, že ona je vrahyňa má žiť? Človeče, ty asi nevieš nič o živote
Alexios Komnenos ·
Moje telo nepatrí nikomu, pretože kým je živé, nie je vecou. Nevlastní ho ani Fico, ani Dzurinda, ani ja. Vecou - ako uvedené v článku - sa telo stávalo po smrti. Takto to civilistika chápala v minulosti, dnes však - pokiaľ je mi známe - nie.
Karol "Karolisimo" Frihet ·
ak teda nepatri nikomu, ani tebe, kto je opravneny rozhodnut o nom? ci si das tetovanie, piercing, ostrihat vlasy, co budes jest a pit? nerozumiem tomu, skus mi to lepsie vysvetlit.
Alexios Komnenos ·
Ono to nepotrebuje nejaké zvlášť komplikované vysvetľovanie: ľudské telo proste nie je vec a do vecného práva (ako objekt) nepatrí. Možnosti, o ktorých píšeš, nesúvisia s tým, kto je vlastníkom tvojho tela, ale s tým, že ako človek máš ľudské (resp. občianske) práva.
Akurát som si teraz spomenul, že ľudské práva na tejto stránke miestni "humanisti" neuznávajú... Takže budú musieť vymyslieť nejaký iný konzistentný systém.
Karol "Karolisimo" Frihet ·
alexios, kto umyselne nechce pochopit, nikdy nepochopi ako to myslime s ludskymi pravami (nemusia byt niekde napisane aby existovali, jednoducho su od prirody).
kto po smrti vlastni moje telo?
Tomáš Lengyel ·
A to zas prrr. Hovor za seba :)
Prirodzene pravo je terminus technicus - nie od prirody. A od prirody sme mimochodom pred dvesto rokmi umierali na chripku.
To, co byva konkretne prezentovane rothbardianmi je rothbardove chapanie tohoto konceptu. A ma to par zadrhelov - napr. porovnava vsetko so stavom absolutne dokonale vymedzenych vlastnickych prav (aj keby som takyto stav pokladal za mozny, tak by bol asi doooost drahy). Naviac takyto stav nemusi byt ludmi akceptovany a nemusia ho ani pozadovat.
K vlastneniu vlastneho tela, by som sa nestaval tak skepticky ako Alex I, ale absolutne pravo to asi tiez nebude. Ono pravo, aby bolo pravom musi byt "niekym" (aspon dvomi trosecnikmi na ostrove) vzajomne akceptovane a uznavane. Z tohoto pohladu nema zmysel hovorit o mojmu vztahu k mojmu telu...
Tibor Pospíšil ·
Vopred sa ospravedlňujem, že sa výnimočne zapojím do týchto inteleguánskych slovných (?) prekáračiek, ale zaujímal by ma tvoj názor na otázku:
.
Môže byť nejaké tvrdenie (výrok) pravdivé aj vtedy, keď neexistuje nikto, kto by ho za pravdivé považoval?
Tomáš Lengyel ·
Vyrok moze byt pravdivy aj keby mu neveril ani jeho autor.... Moze
Ale a to podstatne ale. Aky zmysel ma informacia, o ktorej nikto nevie a teda s nou nepocita ako s eventualnou moznostou? Ako to ovplyvni realitu? Mnq pobavil Taleb tymto prikladom (iba pointa-uz neviem kto komu):
Vasa zena nevie o tom, ze ste jej neverny, ale dozvie sa to az zajtra rano. Takze do zajtrajsieho rana je vsetko v poriadku, ani vam nerozstriha oblecenie, ani vam nevyhadze knizky na ulicu, ani na vas vecer nebude jacat pri jedle.
Karol "Karolisimo" Frihet ·
ok, ok, hovorim za seba. mimochodom na chripku sa umiera aj dnes :-D
Tomáš Lengyel ·
Ok tak sa umieralo masovo a bezne :) Asi to nebolo nic neprirodzene vtedy.
Alexios I. ·
Takto to aj s teóriou o ľudských právach je: naozaj nemusia byť nikde napísané, a predsa platia. Ak sú napísané v ústave, alebo v medzinárodnej norme, tak ich spísanie (vraj) nemá konštitutívny účinok. Ja osobne inak nemám problém s ľudskými právami, ale niektorí z tohto webu áno: http://www.menejstatu.sk/ludske-prava-su-zbytocne-treba-ich-zrusit/ (a mám rád síce pluralitu názorov, ale na takýchto elementárnych veciach by ste sa tu zase mohli dohodnúť, lebo vlastnícke práva sú súčasťou ľudských práv...).
No a preto som aj vášnivým zástancom vlastníckych práv, ale s tým, že vlastniť možno len vec. Človek vecou jednoducho nie je, ak by sme pripustili že áno, tak sa dostávame do otroctva. A keďže okrem vlastníckeho práva pokladám za dôležitú aj osobnú slobodu jedinca (teda napríklad, aby ho niekto nevlastnil), tak je potrebné, aby človek nebol vecou.
A zároveň vlastníctvo nechápem (tak ako drvivá väčšina spoločnosti, s výnimkou tohto webu a niektorých týpkov zo SaS) ako neobmedzený inštitút, pretože inak by sme nemohli chrániť životné prostredie a kultúrne pamiatky. Obe hodnoty sú totiž evidentne natoľko dôležité, že pre ne spoločnosť
A Tomáš už naznačil, že prirodzené právo nie je od prírody, v čom má samozrejme pravdu. Lenže prirodzené právo je trochu gumový termín a obľúbiť by si ho vedeli aj libertariáni, aj ťažkí konzervatívci.
Karol "Karolisimo" Frihet ·
ako pisem, kto nechce pochopit, tak nepochopi umyselne. ten clanok nebol o tom, ze ludia nemaju prava a su otroci, ale to asi zbytocne ti tu budem pisat, ze narokoprava nie su prava.
je jedno ako to pomenujes, ci clovek vlastni sam seba alebo z tvojho pohladu ma ludske prava, vysledok je skoro rovnaky, len s tym rozdielom, ze ty si ochotny omedzovat slobodu ludi v ich dobrovolnom konani (ak neobmedzuju ineho), kdezto ja nikoho nechcem obmedzovat (ak neobmedzuje ineho svojim konanim).
zivotne prostredie sa da chranit aj bez zakonov, ale to asi opat zbytocne. kulturne pamiatky tak isto. mimochodom, kto urci co je kulturna pamiatka? co ak vlastnik nesuhlasi s tym ako si ty predstavujes ochranu kulturnej pamiatky? ja viem, zakon to urci, a verejny zaujem je viac ako jeho sukromny zaujem, takto asi budeme diskutovat donekonecna. rozdiel medzi nami je ten, ze ja od nikoho nic nechcem zadarmo ani vynutene, ty si ochotny parazitovat na praci a existencii ineho cloveka. asi sa nikdy nezhodneme a ja sa este dost dlho budem musiet branit pred roznymi parazitmi.
Alexios I. ·
Témou článku bola otázka darovania orgánov z hľadiska definovania vôle potencionálneho darcu. Autorka v tomto článku urobila dve základné chyby:
1) nehľadela na hodnotu záchrany ľudského života,
2) nejasne vymedzila, aké "práva" má zosnulý, resp. pozostalý.
Toť vsjo.
Ja som len rád, že ľudia, pre ktorých je jedinou záchranou transplantácia životne dôležitého orgánu, dostanú možnosť žiť ďalej. Áno, domnievam sa, že hodnota záchrany ich života stojí vyššie, ako teoretizovanie nad tým, aký je štát zlý, keď ich zachraňuje. Ak som kvôli tomu parazit, tak nech sa páči.
No a o úrovni ochrany kultúrnych pamiatok a životného prostredia bez zákonov radšej pomlčím...
Karol "Karolisimo" Frihet ·
ty si stale odbocovala rozsiroval debatu o nove temy, len som ti odpovedal ;-)
myslim ze clanok nemal za ciel hodnotit hodnotu zacharny ludskeho zivota ani vymedzovat prava zosnuleho, clanok len konstatoval ako sa veci maju teraz.
robis dobre, ze pomlcis o sukromnej ochrane kulturnych pamiatok alebo ochrane zivotneho prostredia, to by som ti musel potom dat priklady z praxe, kde sukromne pamiatky funguju velmi dobre a tiez kde vsade na slovensku ludia musia bojovat proti statu aby si uchranili ciste zivotne prostredie ;-)
Martin TT ·
A ktoré sú to tie ľudské práva? Máš nebodaj na mysli tie na základe, ktorých môžeš siahať na majetok iných bez ich slobodného zvolenia?
Keď áno, tak to máš pravdu, že tie "miestni humanisti" neuznávajú.
Jano z kúpeľov ·
darovanie orgánov sa vzdy bude chápať na dva nazory. Raz to bude názor, že ideme zachranovať ľudské životy. Super. jeeej. Krásna predstava, že vďaka mne bude niekto žiť. Druhá vec je problém a to ten, že na Slovensku ak umrieš a máš dobré orgány, ťa doslova vyrabujú. Zoberú ti všetko a nabalí sa na tom nejaké prasa, ktoré má licenciu. Nenažrané prasa s bavorákom zariadi, že z teba vyrežú všetko, čo sa dá speňažiť a dá to tomu, čo zaplatí. Celý tento systém v pozadí je hnusný. Nepochybne to tak musí fungovať, pretože je tam príliš vela tajomna a netransparentnosti. Všetko totiž nie je jasné,. nikomu nie je jasne ako to funguje, pretože všetko je ututlane a ani sa človek nedokáže dozvedieť, co sa stalo s tými, čo boli vyrabovaní a rodina nesúhlasila.
Je teda na mieste nesúhalsit s vyrabovaním orgánov, ak nemám istotu že moje telo nebude majetkom nejakej nenažranej mafiánskej *** či niekoho. čo má známych niekde hore a vybaví si licenciu. Nie je normálne podľa mňa, ak niekto iný ako ja ide rozhodovať o tom, za koľko a komu sa predá časť mojej použiteľnej kosti. Neviem čo to má znamenať, ale zásadne nesúhlasím.
Načrtnutá téma obchodovania s orgánmi na http://zaujimavosti.net/zdravie/odmietnutie-darcovstva-organov-tkaniva-ci-kosti-po-smrti-a-odmietnutie-pitvy a opakovane spomínaná táto téma v roznych krajinách, kde sú schopní unášať ľudí len aby im odobrali orgány a je v tom riadny biznis, to je niečo strašné. Na Slovensku vás neunesú, len si počkajú kedy umriete. Mám strach umrieť, radšej podpíšem tie papiere a aj tak nebudem mať istotu že na to bude niekto prihliadať. Až keď bude istota, že to je inak, potom budem veriť a zmením svoj názor. Zarobiť nejakému nenažrancovi však nedám. To mi odpusť, múdra hlavička.
Matej ·
Študujem medicínu a myslím si, že bez tohto opt-out systému, by bola liečba niektorých chorob žalostná. Veľa ľudí ani nerozmýšľa o nejakom darcovstve počas svojho života, potom príde tragédia a bác, človek už svoj súhlas nevyjadrí. Súkromné vlastníctvo považujem za základ úspešnej spoločnosti ale všetko má svoje hranice, aj princípy. Načo bude mŕtvemu obličky alebo srdce ? Skúste prosím rozumne odpovedať bez argumentácie, že je to prosto princíp a musí sa dodržovať.
Miso ·
No,zdravím, kolega :) V centrálnom registri darcov je cca 50 ľudí, ktorí vyjadrili svoj nesúhlas s darovaním orgánov. Zanedbateľné množstvo, ale ak do úvahy berieme fakt, že drvivá väčšina nemá vedomosť o legislatíve v tejto veci resp. sa o to ani nezaujíma, tak je to pochopiteľné. Z medicínskeho hľadiska toto vlastníctvo štátu (post mortem) vnímam ako benefit, ako libertarián sa taktiež necítim nijak obmedzený. Kým počas života rozhodujem o svojom tele výhradne ja (od darcovstva orgánov cez farmakologické štúdie až po dobrovoľné humplovanie organizmu návykovými látkami). Telo po smrti stráca svoju integritu, kadaveróznym zmenám, a rozvratu homeostázy podlieha v podstatu už v okamihu smrti. Čiže z môjho pohľadu je telo post mortem len administratívna záležitosť a moje rozhodnutie o (ne)darovaní je v tomto smere irelevantné.
Alexios I. ·
ad Karol "Karolisimo" Frihet
Toľko nedorozumení, že až... Autorka článku písala o "právach" na zosnulé telo z hľadiska darovania orgánov. Takýto článok však nemá zmysel, pokiaľ pritom nehľadíš na hodnotu záchrany života, pretože obe hodnoty sú vlastne predmetom sporu. Spor nie je o zlom štáte, ktorý kradne orgány svojich občanov. To je proste hlboké, ale naozaj hlboké nedorozumenie. Je to rovnaké, ako keď rozoberáš vlastnícke práva len z hľadiska subjektu tohto práva a nevenuješ sa tomu, aké má jeho vlastnícke právo vplyv na spoločnosť (zvlášť ak uvážime že ide o právo erga omnes).
A ja nemám nič proti tomu, že kultúrne pamiatky sú v rukách súkromníkov, vo väčšine prípadoch je to zrejme aj prospešné (s výnimkou Kaníkovho bazéna a podobných excesov, ktoré sú zase analógiou spustnutia Rusoveckého kaštieľa v rukách štátu). Napriek tomu som rád, že ich vlastnícke právo je na tieto pamiatky obmedzené, lebo by stačilo, ak by si niekto typu Martina Buláka kúpil Dóm sv. Martina a bolo by po ňom...
Tomáš Lengyel ·
Co sa kulturnych pamiatok tyka, tak je dolezite si uvedomit, ze sucasny vlastnik pri nakupe nehnutelnosti nakupuje tuto aj s existujucimi obmedzeniami. Takze ked zacne kvakat potom nieco o sukromnom majetku, tak nema tak uplne pravdu.
Co sa vsak tyka toho, aby sa hladelo aj na potencialneho prijemcu a nie len darcu, tak to mi zas pride prisilne. Nevidim samozrejme na druhu stranu problem v tom, ze ak by si nechcel po smrti darovat, tak by ti rovno povedali: "kamarat ty od nas s oblickou nepocitaj".
Alexios I. ·
OK, takže sa nám profiluje vcelku jasná a jednoduchá otázka: Ktorá hodnota stojí vyššie – integrita tela zosnulého, alebo záchrana života za cenu darovania orgánu?
A keďže očakávam od miestnych na túto úplne jasnú otázku len samé nejasné odpovede, ja odpoviem, že pre mňa je hodnota zachráneného života určite vyššie.
Tomáš Lengyel ·
Nie tak jasne. Ak je niekto, kto dost jasne dava najavo za svojho zivota, ze si nepraje posmrtne darovat a je ochotny znasat nasledky - ak ho niekto nejakym vystavi, tak mi nepride koser nerespektovat jeho rozhodnutie.
Osobne mi je jedno, co zo mna vykuchaju, nez ma rozprasia. Dokonca vediet, ze mozno nahodou nieco co definitivne nebudem potrebovat moze zachranit zivot je vcelku prijemna predstava. Ale respektujem nazory niekoho, kto z nejakych napr. nabozenskych dovodov (cira iracionalita) nechce - v tom pripade nech je ich zoznam vyveseny vsade, kde sa transplantuje, aby pre istotu nedostali.
Pozn: nemam problem ani s tym, aby si nedarca kupil pravo byt obdarovany (keby nahodou)
Alexios I. ·
To je ale niečo iné; podstatou diskusie bol viac-menej nesúhlas so súčasnou úpravou, ktorá vychádza z predpokladu prezumpcie súhlasu s darovaním. Ak má niekto s tým problém a dá sa zaregistrovať ako nedarca, tak čo by nie. Je to podľa mňa síce konina, ale budiž. Všetci tu len napádali princíp prezumpcie súhlasu, ktorý možno je problematický, ale ako praktické riešenie je podľa mňa lepší ako byrokratické prekážky, ktoré sú strácaním drahocenného času. A tej je pred transplantáciou veľmi vzácny.
Tomáš Lengyel ·
Nemam namietky
anonymous ·
Moj nazor je nasledovny:
Jedna vec je, ze po smrti to mrtvemu vadit nebude.
Druha vec je taka, ze z moralneho hladiska je to humus najvacsieho zrna, aby este aj na mrtve telo musel byt zaslany papier o nesuhlase na darcovstvo. Zakon by mal byt zmeneny v tom zmysle, ze ak aj sa nesuhlas pisomne neda tak s darcovstvom musia suhlasit / nesuhlasit pozostali (teda ak nejaki su...).
V tomto smere je jasne, ze zakon je napisany tak, aby to vyhovovalo vysokopostavenym osobam, ktore profituju zo zdravotnictva (dnes je to super business - zdravotnictvo) este aj na organoch. no comment.
nautilus ·
Konečne ľudský komentár. Je dosť šokujúce, ako niektorí ľudia pristupujú k svojim blížnym, hoci aj po smrti. Všetci vieme, že ak nejaký orgán potrebujeme, musíme draho zaplatiť, ale vziať nám ho môže ktokoľvek a zadarmo. Taký super biznys v inej oblasti asi neexistuje. Keď mi zomrel brat, okamžite ho odviezli supi z patológie a tri dni ho nebolo. Radšej ani nechcem vedieť, čo s ním robili...