Suskova majetková revolúcia: Prečo štát nepustil dedičstvo z rúk?

Po vyše šiestich dekádach socialistickej zotrvačnosti sa slovenský parlament odhodlal k nečakanému kroku. Poslanci 1. októbra 2026 schválili 90 hlasmi úplne nový Občiansky zákonník. Predpis s plánovanou účinnosťou od 1. júla 2027 posiela do archívu morálne zastaraný zákon č. 40/1964 Zb. Minister spravodlivosti Boris Susko ohlasuje novú éru moderného civilného kódexu. Otázkou zostáva, koľko skutočnej slobody v stovkách nových paragrafov naozaj nájdeme.

Doterajší kódex vznikol v časoch, keď súdruhovia plánovali nielen fabriky, ale aj rodinný život. Predpis z roku 1964 bol navrhnutý tak, aby potláčal súkromné vlastníctvo a vytvoril z neho len oklieštené osobné vlastníctvo spotrebných vecí. Zmluvná voľnosť bola takmer sprosté slovo a štát dohliadal na každé majetkové rozhodnutie. Hoci zákonník prešiel desiatkami noviel, jeho socialistická kostra vytrvala.

Nový kódex konečne odstraňuje najhrubšie relikty centrálneho plánovania v rodinnom majetku. Zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (BSM) a jeho nahradenie spoločným imaním manželov (SIM) je krokom do reality. Staré BSM fungovalo tak, akoby v manželstve existoval len majetok, zatiaľ čo dlhy sa ignorovali. V praxi to desiatky rokov vytváralo nebezpečné pasce pre veriteľov aj zodpovednejších partnerov.

Po novom spoločné imanie manželov zahŕňa aktíva aj spoločné pasíva. Zákonník tak priamo uznáva, že k majetku neodmysliteľne patria aj záväzky. Manželia navyše získavajú širšiu autonómiu upraviť si správu svojich peňazí zmluvne. Režim, ktorý každého zosobášeného automaticky vtlačil do unifikovanej šablóny, sa konečne otvára individuálnej dohode. Ak sa partneri rozhodnú inak, štát im prestáva klásť prekážky.

Zmluvná sloboda v manželskom imaní však prichádza s úradnou podmienkou. Ak si partneri chcú majetok upraviť inak než podľa zákona, vyžaduje sa forma notárskej zápisnice. Zmluva bude voči tretím stranám účinná až po zápise do verejného registra u notára. Štát síce dohodu dovolil, no pochopiteľne k nej hneď postavil strážnika s pečiatkou. Predstava, že by sa dospelí ľudia dohodli vlastným podpisom, je pre úradníkov stále nepriechodná.

Zmluva je viac ako zákon: Návrat dedičskej autonómie

Ešte zásadnejší posun k autonómii vôle nastáva v dedičskom práve. Zákonník vracia do hry inštitút dedičskej zmluvy, ktorú komunistický režim po roku 1948 vymazal ako buržoázny prežitok. Doteraz náš poriadok poznal len závet a dedenie zo zákona. Závet však predstavoval jednostranný úkon, ktorý mohol poručiteľ kedykoľvek potajomky zmeniť. To bránilo vzniku obojstranne záväzných dohôd medzi starnúcimi rodičmi a ich potomkami.

Dedičská zmluva sa stáva najsilnejším dedičským titulom a má prednosť pred závetom aj pred zákonom. Umožňuje uzatvoriť záväznú dohodu ešte za života vlastníka. Majiteľ nehnuteľnosti sa môže dohodnúť s potomkom či opatrovateľom, že mu prenechá dom výmenou za doživotnú starostlivosť alebo rentu. Zmluvný princíp dobrovoľnej výmeny tak nahrádza doterajšiu závislosť seniorov od štátnych sociálnych služieb.

Zákonník zavádza aj inštitút odkazu. Ak chce poručiteľ prenechať konkrétnu vec či peniaze priateľovi, nemusí z neho spraviť univerzálneho dediča. Obdarovaný cez odkaz nezodpovedá za dlhy a nestáva sa účastníkom zdĺhavých dedičských sporov. Spolu so zmluvou o zrieknutí sa dedičstva a konvokáciou veriteľov sa obmedzuje priestor pre nečakané dlhové pasce, ktoré v minulosti ruinovali celé rodiny.

Vlastník získava oveľa voľnejšie ruky pri rozhodovaní, kto si jeho celoživotný majetok zaslúži. Najväčší zásah do doterajšej praxe prináša okresanie povinných dielov neopomenuteľných dedičov. Doteraz musel plnoletý potomok dostať aspoň polovicu svojho zákonného podielu, bez ohľadu na to, či sa o rodičov zaujímal. Po novom sa tento nárok scvrkáva na štvrtinu, zatiaľ čo pri maloletých deťoch klesá zo sto percent na tri štvrtiny.

Rozširujú sa aj možnosti vydedenia pre márnotratný život, bezhlavé zadlžovanie či závislosť od hazardu. Čo súdruhovia nikdy nepochopia, je to, že automatický zákonný nárok (myslené v úvodzovkách, keďže na cudzí majetok žiadny prirodzený nárok nevzniká) na dedičstvo po rodičoch nikoho k úcte nevychoval. Vedomie, že potomok dostane svoj podiel bez ohľadu na svoje správanie, vytváralo skôr morálny hazard. Skutočné vzťahy v rodine nevznikajú z donútenia paragrafom, ale zo vzájomného rešpektu a zodpovednosti.

Prečo štát stále nepustil rodinný majetok z rúk

Zníženie povinných podielov je správny krok, no štát túto reguláciu vôbec nemusel zachovávať. Alexis de Tocqueville v diele Demokracia v Amerike podrobne ukázal, aký vplyv má povinné delenie majetku na rodinný kapitál. Tocqueville vysvetľuje, že zákony nariaďujúce rovnomerné delenie dedičstva pôsobia ako mechanizmus, ktorý rozbíja celistvosť majetku naprieč generáciami. Pôvodné imanie sa tým mení na pohyblivý piesok.

Tocqueville si všimol aj psychologický dopad takého zásahu. Ak zákonodarca zbaví človeka možnosti rozhodnúť o zachovaní celistvého majetku, vytráca sa motivácia budovať dlhodobé dielo presahujúce život jednotlivca. Dedičské kvóty vedú k rozdrobeniu majetku namiesto jeho zhodnocovania. Slovenskí zákonodarcovia síce podiel plnoletých znížili na štvrtinu, no paternalistickú dogmu o automatickom nároku na cudzí majetok neopustili.

Skutočná súkromná držba znamená aj právo neodkázať dospelým potomkom vôbec nič. Plnoleté dieťa je samostatná bytosť schopná postarať sa o vlastné živobytie. Vynucovať medzigeneračnú solidaritu zákonom je popretím vlastníckeho práva. Ak štát bráni majiteľovi vynechať dospelého potomka zo závetu, tvrdí tým, že vlastník nie je skutočným pánom svojho imania, ale len dočasným správcom v prospech štátom určenej skupiny.

Kritici uvoľnenia pravidiel namietajú, že oslabenie ochrany detí rozbije rodinnú stabilitu a povedie k zneužívaniu seniorov. Bez garantovaných podielov vraj hrozí, že starí ľudia podľahnú podvodníkom alebo v hneve nespravodlivo vydedia svoje deti. Obhajcovia povinných dielov tvrdia, že rodina plní sociálnu funkciu a štát musí zabezpečiť, aby majetok zostal v pokrvnej línii bez ohľadu na osobné spory.

Tento argument stavia na chybnej predstave, že rodinnú súdržnosť možno vynútiť súdnym sporom. O majetku a riziku má rozhodovať výlučne ten, kto osobne znáša dôsledky svojho rozhodnutia. Milton a Rose Friedmanovci v diele Sloboda voľby pripomínajú, že právo voľby patrí tomu, kto nesie následky. Paternalistický dozor štátu plodí len nezodpovednosť a pasívne čakanie na úradný podiel.

Friedrich August von Hayek vo svojich úvahách o individualizme pripomínal, že formálne uznanie vlastníctva samo osebe nestačí. Podstatné je to, ako sú nastavené pravidlá určujúce jeho skutočný obsah. Ak štát zväzuje vlastníka imperatívnymi normami a diktuje mu, ako smie naložiť so svojím majetkom po smrti, princíp súkromného vlastníctva nikdy nedostal príležitosť fungovať v skutočnej slobode.

Zjednotenie pravidiel a pretrvávajúce štátne bariéry

Nesporným prínosom nového kódexu je zrušenie dlhoročného dualizmu záväzkového práva. Doteraz na Slovensku popri sebe paralelne fungovali dva svety v podobe občianskoprávneho kódexu a Obchodného zákonníka. Rovnaký zmluvný typ mal iné pravidlá premlčania či náhrady škody len podľa toho, či ho uzatváral bežný občan alebo živnostník. Táto právna schizofrénia zbytočne zaťažovala súdy a komplikovala život každému, kto sa pokúšal podnikať.

Zjednotenie zmluvných pravidiel pod jednu strechu zásadne posilňuje predvídateľnosť a právnu istotu. Nová úprava navyše opúšťa socialistickú prax, kedy súdy pre drobnú formálnu chybu vyhlasovali zmluvy za absolútne neplatné. Nový kódex stavia na princípe, že ak dohoda odráža skutočnú vôľu strán, má platiť. Neplatnosť sa mení na zrušiteľnosť, čím štát prestáva svojvoľne rušiť platne uzavreté dohody.

Popri týchto pozitívach však nemožno prehliadnuť, kde všade štátny aparát odmietol ustúpiť. Hoci zákonník reformuje dedenie, v pozadí naďalej straší absurdný zákaz drobenia poľnohospodárskej pôdy. Tento socialistický relikt bráni vlastníkom slobodne rozdeliť či predať svoje pozemky. V mene úradného plánovania vznikli státisíce spoluvlastníckych podielov k miniatúrnym parcelám, s ktorými nikto nemôže riadne nakladať.

Štát sa tvári, že chráni pôdny fond, no v skutočnosti paralyzoval trh s pozemkami. Podľa rozborov advokátskej praxe patrí vysporiadanie rozdrobených pozemkov k najzložitejším sporom v krajine. Ak by zákonodarca myslel autonómiu vôle vážne, odstránil by aj tieto reštrikcie. Namiesto toho naďalej platí, že úradník v Bratislave rozhoduje o tom, aká výmera poľa je pre súkromného vlastníka ešte hospodárna.

Milton Friedman v diele Kapitalizmus a sloboda pripomínal, že existencia jasne definovaných vlastníckych práv je základným predpokladom fungovania trhového poriadku. Úlohou štátu je chrániť vlastníctvo pred agresiou a podvodom, nie diktovať rodinám morálne usporiadanie ich majetku. Každý pokus politikov vnútiť ľuďom vopred schválené šablóny správania vedie len k narušeniu prirodzených väzieb a k plytvaniu vzácnymi zdrojmi.

Nový Občiansky zákonník síce posilnil zmluvnú slobodu, no štátny paternalizmus v majetku úplne nevykorenil. Otvorenie dverí dedičským zmluvám, spoločné imanie a okresanie povinných dielov dedičov ukazujú, že súkromné právo sa po šesťdesiatich rokoch zbavuje najťažších okov. K plnej autonómii však súdruhom v Bratislave chýba odvaha zrušiť úradné pečiatky a nechať ľudí niesť zodpovednosť za vlastný majetok.