Videl som peklo

ANTE-INFERNO

Po čase sa znova ozval štát. Tentoraz Všeobecná zdravotná poisťovňa. Pri otváraní obálky som postrehol, že sa mi trasú ruky. Zvyčajne sa netrasú - ani pri cvičnej streľbe na pohyblivé terče z Mark XIX Desert Eagle.

Teraz sa ale chveli, a nečudo. Veď len pred dvoma týždňami som zaplatil Bašternákovi zopár tisícok eur na daniach (plus šesť stovečiek povinne do Literárneho fondu - trest od štátu za to, že sa živím tvorivou činnosťou). Otras ešte úplne neodoznel.

Tušenie ohľadom listu nesklamalo. Mindfuck hneď v treťom riadku. Obsahom oznámenia formulovaného vysoko vycibreným, priam majstrovským stupňom nezrozumiteľnosti, bola informácia o zvýšení sumy preddavku. Fajn, nič prekvapivé - šokovka by to bola, keby išlo o zníženie. Ibaže ozajstnou pointou listu bola iná informácia.

Chýba aj čiastočná úhrada mesiaca december 2016 - svietil posledný riadok. Len tak mimochodom, aby sa nepovedalo. Pod tým už len podpis a pečiatka.

Zhmotnená rafinovanosť, naznač, ale neprezraď. Keď vyzradíš tajomstvo, je po zábave.

Vedel som, že ide do tuhého. Pre istotu som skontroloval aj zadnú stranu papiera, či sa tam nenachádza logická informácia o tom, koľko mám teda doplatiť a akým spôsobom. (Spôsob úhrady by síce nemal byť problém, ale po skúsenostiach so štátom som tušil, že by to zároveň mohol byť problém. Hrátky s porušovaním aristotelovského logického zákona o vylúčení tretieho patria do štandardnej výbavy štátnej mindfuck metódy. Nejaký Kafka o tom napísal román.)

Nenašiel som žiadne upresnenie, iba výzvu, aby som v prípade akýchkoľvek otázok neváhal a volal pracovníčke Kovalčíkovej, ktorá vec vybavuje.

Lenže som váhal. A dlho. Morila ma predtucha, že ozajstný mindfuck sa ešte len začne, toto bola iba predohra.

Utrel som si z čela pot a vyťukal číslo.

Nebudem napínať - bolo to peklo.

Zhruba takto (true story):

„Dobrý deň, prišlo mi oznámenie o nedoplatku. Ale v tom liste chýba informácia, koľko a kde mám doplatiť.“

„To tam nemôže byť uvedené.“

„V poriadku,“ nechcel som vedieť podrobnosti.

„To tam nemôže byť uvedené kvôli bezpečnosti. Lebo listy sme posielali obyčajne a nie doporučene.“

„Dobre,“ hral som chápavého. Pátrať po logike by bola smrteľná chyba. „Tie listy, ktoré ste písali a posielali za peniaze daňových poplatníkov, neobsahujú informáciu, ktorú poplatníci potrebujú, aby vám mohli zaplatiť. Preto vám vo svojom produktívnom čase, namiesto zarábania na svoj aj váš plat, volám, aby som zistil, koľko mám teda doplatiť.“

„To voláte, aby som vám povedala, koľko máte doplatiť?“

„Áno, preto volám. Je to napísané v tom liste.“

„To vám nemôžem povedať.“

Zaťal som zuby, zapraskalo mi v sánke. „Prečo mi to nemôžete povedať?“

„Kvôli bezpečnosti. Nemôžem do telefónu.“

„Kvôli koho bezpečnosti?“

„Vašej.“

„Ako ohrozí moju bezpečnosť, keď mi poviete, koľko mám doplatiť?“

Zaváhala, ale rýchlo sa vynašla: „To neviem.“

„Tak mi to povedzte a ja doplatím.“

„To vám nemôžem povedať. Na to je zákon.“

Vzdajte sa všetkých nádejí, vy, ktorí vstupujete, chodil mi po mysli Dante. „Tak čo mám robiť?“ dostal som zo seba.

„Príďte na pobočku.“

„Nemám čas. Potrebujem pracovať a zarobiť nám obom na plat.“

„Môžete sa prihlásiť do elektronického systému, tam si vyhľadáte nedoplatok. Ale musíte pozerať december 2015. Tam máte január. Je to síce december 2016, ale v našom systéme je to obdobie október až december 2015, tak tam pozerajte, ťažko sa to hľadá.“

„Ako sa prihlásim do systému?“ osekával som informácie na to najpodstatnejšie.

„Musíte písomne požiadať o grid kartu. Poštou vám príde, do mesiaca. Ale treba osobne prevziať.“

Položil som telefón, zrušil hovor a išiel sa vydýchať na balkón.

INFERNO

Tam mi napadlo, že ak sa mi v dohľadnej dobe, nedajbože, niečo prihodí, namiesto ošetrovania budem musieť riešiť, ak budem pri vedomí, problémy s nedoplatkom na poistnom. Toto bude všetkých zaujímať, to bude alfa a omega, nie moje vyvrtnuté koleno.

Deň bol už tak či tak v prdeli, zbytočne odkladať. Vyšiel som z domu, nasadol do auta a išiel na pobočku.

Žiadne parkovacie miesta vyhradené pre klientov, krúžil som okolo bloku pätnásť minút.

Nakoniec sa mi podarilo odparkovať. Asi na prechode, ale už mi bolo všetko jedno.

Vošiel som do pobočky, ľavá ruka zovretá do ochranného znamenia pred diablom. Nepomohlo. Pani Kovalčíková za okienkom vyzerala, akoby sa práve vrátila z punk rockového festivalu líznutého grungeom - čo by inak nevadilo, ale v prípade štátnej inštitúcie narábajúcej s mojimi peniazmi mi to na pokoji nepridalo.

„Dobrý deň,“ pozdravil som a predstavil sa. „Prišiel som kvôli tomu nedoplatku, čo mi cez telefón nemôžete povedať.“

Tvár sa jej rozjasnila, v zreničkách zablyslo vedomie. Pamätala si rozhovor spred dvadsiatich minút - pekný výkon.

„A čo potrebujete?“ vypálila bez výstrahy.

„Potrebujem zistiť sumu toho nedoplatku, aby som vám mohol zaplatiť.“

„Aha, už viem,“ prikývla.

Tiež som prikývol, šťastne som sa usmieval.

„Meno?“

Znova som sa predstavil. Išlo to ľahko, veď to bolo do tretice, nevyšiel som z cviku. Netreba čakať veľa, hodnota za peniaze.

Vyhľadala ma v systéme, z ktorého dýchala funkčnosť a priateľskosť leta 1996. Odhadujem, že bol z predminulého roka a stál aspoň 150 miliónov eur.

Pani Kovalčíková sa však nedala odradiť, so stiahnutým obočím a výrazom jazdca Autodromo Nazionale Monza našla požadovanú informáciu.

Obzrela sa naľavo-napravo, naklonila sa k okienku, rukou mi naznačila, aby som sa tiež naklonil bližšie.

Preglgol som, srdce sa mi rozbúšilo. Atmosféra zhustla, bolo zjavné, že sa bavíme o nezanedbateľnej čiastke.

Naklonil som sa tesne k okienku a natočil hlavu, aby som dobre počul.

„Tridsať centov,“ zašepkala.

Zatmelo sa mi pred očami. „Prosím?“ zachrčal som.

„Tridsať centov máte nedoplatok.“

…

Z výpadku som sa prebral po pätnástich minútach, pamätám si iba záblesky. Niečo som kričal a udieral čelom o sklo. Pani Kovalčíkovej to bolo smiešne, obraz jej rozškľabenej tváre sa mi zaryl do mozgu. Pobavene krčila plecami ako dôležitá osoba a dohovárala mi, že dôslednosť je zásadná, nemožno z nej poľaviť.

Pripomenul som jej šialené rozkrádanie verejných zdrojov Všeobecnej zdravotnej poisťovne, maséra Kostku, tetu Anku a minuloročnú rekordnú stratu našich peňazí.

To ju netrápilo, vôbec jej to nekazilo náladu, nie je to jej starosť. Zato buzerácia tých, čo celý „podnik“ financujú, je jej starosť, bude sa v nej vyžívať a robiť ju naschvál kedykoľvek dostane príležitosť. Sršalo jej to z očí, stavil by som stovku, že to má v to-do liste životných cieľov a ambícií.

MESTO DÍTA, LUCIFEROV TRÓN

Dohra na pokladni, kde som nedoplatok zaplatil, prebiehala takto:

„To ste tých tridsať centov aj inak mohli uhradiť,“ oznámila mi pokladníčka.

„Ako inak?“

„Cez telefón vám mohli povedať presnú sumu. Nemuseli ste sem chodiť.“

„Nemohli, na to je zákon,“ odvetil som chladne a pomaly. Bolelo ma narazené čelo aj celý človek.

„Naše referentky nemohli, ale keby ste zavolali na call centrum, tam by vám presne povedali.“

„A to mi pani Kovalčíková nemohla povedať, že mám zavolať na call centrum a tam mi povedia, čo mi ona nemôže povedať?“ strácal som sa v tom.

Nepotreboval som počuť odpoveď. Jasné, že mi to pani Kovalčíková mohla povedať. Lenže to by musela mať aspoň elementárny záujem o prácu, ktorú robí. A zároveň by nesmela vlhnúť z buzerovania platcu.

Duševná výbava, aká je u zamestnancov našich štátnych inštitúcií a úradov veľmi zriedkavá. (Česť výnimkám. Zažil som, môžem dosvedčiť, že existujú - asi tak, ako existujú aj príslovečné čierne labute.)

SKÚSENOSTI Z BOJOVÉHO POĽA

Dajme to do čísiel. Štátom vynútená komunikácia ohľadom nedoplatku 30 centov (vznikol kvôli akejsi dohode na jednu prednášku v roku 2015), mi ukradla dve hodiny z produktívneho času.

Za ten čas by som napísal zhruba päť strán textu, čo predstavuje reálnu hodnotu cca. 150 €. Vyše polovicu z tejto sumy by si zobral štát (aj samotná poisťovňa) na rôznych daniach a odvodoch. Vďaka idiotskému byrokratickému systému a zamestnankyni štátnej inštitúcie táto hodnota nevznikla. Čas aj to, čo sa v ňom mohlo vyprodukovať, sú nenávratne stratené, ukradnuté.

Zbytočnosť a neefektivita, ktorá, keby som ju aplikoval na vlastné podnikanie, by ma za pár mesiacov priviedla do krachu.

Koľko paní Kovalčíkových je v byrokratických štátnych inštitúciách? Len táto jedna a len v mojom prípade spôsobila škodu 150 €. Jasné, stratí sa to, nič to nie je. Však muklovia, čo to celé platia, aj tak vyprodukujú, peniažky pritečú. Nič to však nemení na fakte, že dnes pani Kovalčíková len v tomto jedinom prípade znegovala vznik hodnoty 150 €. Akú antisumu pri takejto výkonnosti dosiahne za deň? Tisíc, dvetisíc? Ak je vo forme, možno aj päťtisíc eur.

Koľko takých paní Kovalčíkových nastupuje každý deň do práce? Určite to nie sú desaťtisíce, skôr státisíce.

Na jednej strane vytvárajú horibilné straty negovaním a brzdením produktivity, na druhej sú za túto anti-prácu dobre platené z toho zvyšku, ktorý sa muklom napriek ich sabotážnej činnosti podarí vyprodukovať.

Štát je vždy výpalník, ale náš štát pod vedením súdruha, socialistickej suity a byrokraticko-úradníckeho tímu snov, aký sa podarilo naverbovať (zámerne používam tento výraz, lebo ide o ľudský útvar rozmerov Napoleonovej armády útočiacej na Rusko) za posledné desaťročie, je najhorším možným typom výpalníka.

Zaujíma ho výhradne a čisto príjmová stránka. Všetku svoju pozornosť, silu a energiu zameriava na to, vyžmýkať z vás peniaze. Nič iné ho nezaujíma.

Bezpečnosť? Fuck you, pay me.

Kvalitné školstvo, zdravotníctvo, súdnictvo, infraštruktúra? Fuck you, pay me!

Vymožiteľnosť práva a zabezpečenie dodržiavania aj iných zákonov než tých, ktoré od ľudí a firiem žmýkajú peniaze pre štát? Fuck you, pay me!!!

Niektorí výpalníci vám za peniaze vymožené násilím poskytnú ochranu. Keď už nič iné, aspoň máte komu zavolať, keď sa vyskytne problém. Iným výpalníkom je to úplne jedno. Ak sa na nich obrátite s problémom, odrazu máte namiesto jedného problému, dva. Presne takto sa dnes správa slovenský štát. Dodržiavanie zákonov, z ktorých sa preň nedajú vyžmýkať peniaze, je kontrolované a vymáhané veľmi laxne. Ich porušovanie je v podstate tolerované.

Náš štát pod súčasným vedením zúžil používanie svojich mocenských pák výhradne na tie zákony, z ktorých možno vyžmýkať nejaké peniaze pre samotný štát.

Záujmy ako vaša bezpečnosť, občianska spokojnosť či poskytovanie protihodnoty, sú mu vonkoncom ukradnuté. Na drzovku a čoraz otvorenejšie.

Akákoľvek snaha reformovať náš štátny aparát a jeho inštitúcie je ekvivalentom toho, prísť za zlým výpalníkom a snažiť sa ho presvedčiť, aby bol odrazu dobrým výpalníkom zaujímajúcim sa o potreby tých, ktorých vypaľuje.

Každý člen vedenia Progresívneho Slovenska by si to mal skúsiť.

Treba si vyhliadnuť toho najhoršieho výpalníckeho zmrda v okolí. Vôjsť za ním do pajzlu, pretlačiť sa cez jeho pešiakov, posadiť sa oproti nemu a povedať: „Dobrý deň. Čo keby ste od dnes poskytovali hodnotu za peniaze? Žime v najlepšom z možných svetov!“

Veľa šťastia, nech vás sila sprevádza…

Ak sa vám zdá príklad absurdný, zrejme si myslíte, že medzi týmto typom výpalníka a štátnym molochom v jeho dnešnej podobe je nejaký principiálny rozdiel. Neverte tomu.

Navyše, naverbovanú armádu zlých úradníkov nemožno iba tak vyhodiť a vystriedať dobrými úradníkmi.

Nedovoľuje vám to legislatíva, ani reálne možnosti preriedeného ľudského pracovného fondu na Slovensku. Nejsou lidi.

Môžete jedine rušiť, zmenšovať, osekávať a decentralizovať všetko štátne, čo sa dá. Hoci tým riskujete, že vytvoríte malý a efektívny štátny aparát, ktorý vás raz uhryzne do zadku - a možno oveľa ostrejšími zubami, než ten veľký, ťažkopádny a neefektívny. So štátom je to vždy riskantná hra.

Pani Kovalčíková je len ilustračný príklad, ktorý sa sám ponúkol. V štátnej správe, podnikoch a inštitúciách sú rovnako hojne zastúpené aj mužské ekvivalenty.

PS.
Počujem hlas z budúcnosti: „Keď sa ti nepáči, choď si do súkromnej poisťovne a k súkromnému doktorovi, libertarián zasratý! Prečo si vlastne ešte v štátnej?“ Intenzívne zvažujem. Nateraz všetko zdravotné, čo sa dá, a čo zvládam, riešim súkromne. V prípade vážnych, dlhotrvajúcich a nákladných diagnóz však pravdepodobne aj tak skončím v štátnom zariadení (neodvádzať zdravotné poistenie plus pomernú čiastku dane, a namiesto toho si na zdravotné záležitosti šetriť v plnej výške súkromne totiž nemôžem). A v takom prípade v tunajších podmienkach naozaj nechcem riskovať vysoko pravdepodobný fuck up vyplývajúci z komunikácie medzi štátnym sektorom – napr. cez niektorý klon pani Kovalčíkovej – a súkromným sektorom. Navyše v prostredí, kde sa základné podmienky vzťahov súkromného a štátneho neraz menia zo dňa na deň čisto na základe toho, aký populistickejší návrh sa niektorému súdruhovi prisní. Zároveň človek nikdy nevie, ktorý z minulých vlhkých snov sa náhle oživí.