Menej štátu

Spochybniť tvrdenie, že vzdelanie obyvateľstva má mať na starosti štát, je v dnešnej dobe považované za názor poriadne extrémistický. Vždy, keď sa snažím prezentovať predstavu, že vzdelávanie dokáže zabezpečiť súkromný sektor, tak mojou prvoradou úlohou je presvedčiť oponentov, že daná myšlienka je vôbec realizovateľná. Odštátnené školstvo je predstava, ktorú väčšina inteligentných ľudí považuje za nebezpečnú utópiu. Keď sa mi nakoniec podarí prinútiť diskutujúcich zamyslieť sa nad touto myšlienkou, tak ďalším problémom je vyargumentovať tú apokalypsu, ktorá by mala nastať, keby byrokrati prestali nútiť každé dieťa sedieť 9 rokov v školskej lavici.

Realita verejného školstva ale produkuje neustále situácie, ktoré vo mne vzbudzujú pochybnosti, či práve moja predstava vzdelávania je tá extrémistická a hodná spochybňovania. Vysokoškoláci, ktorí si po 15-ročnom štúdiu nevedia nájsť prácu. Absolventi, ktorí si po piatich rokoch štúdia cudzieho jazyka nevedia v danej krajine ani objednať v reštaurácii. Armáda slabo-platených učiteľov na jednej strane, nedostatok kvalitných pedagógov inde. Toto všetko sú problémy, ktoré nespôsobuje proces vzdelávania, ale jeho aktuálna realizácia.

Často sa stáva, že niektoré nelogické javy nie sú až tak zjavne absurdné, keď sa robia dlhý čas a nikto si už ani nevie predstaviť, že by to mohlo fungovať aj inak. Vtedy je dobré predstaviť si, ako by daný proces fungoval v úplne inom prostredí a vtedy sa častokrát mnohé problematické detaily vyplavia na povrch.

Takýmto spôsobom sa dajú celkom názorne demonštrovať problémy v školstve a ich skutočné príčiny. Predstavme si, že podmienky, ktoré panujú na trhu so vzdelaním, by sme mohli nejakým čarovným prútikom preniesť napríklad na trh s automobilmi. Ako by to fungovalo, keby štát považoval vlastníctvo automobilu za ľudské právo a prístup k nemu by financoval z verejných zdrojov? A hlavne by na trhu s automobilmi aj pôsobil a teda by ako dominantný výrobca tento tovar svojim zákazníkom poskytoval?

Základnou premisou štátneho vzdelávania, hádam už od čias Márie Terézie, je povinná školská dochádzka. Ak by sme to preniesli na automobilový priemysel, tak je to povinnosť vlastniť automobil. Je zjavné, že množstvo ľudí sa nachádza v situácii, kedy vlastniť osobný automobil pre nich nie je optimálne riešenie. Aj títo ľudia síce cestujú, ale ich potreby vie trh vyriešiť lacnejšie inými druhmi dopravy. Rovnako ako ľudia, ktorí cestujú napriek faktu, že nevlastnia štátom dotovaný automobil, by aj ľudia bez povinnej školskej dochádzky mali prístup k vzdelaniu. Trh by vygeneroval efektívnejšie spôsoby vzdelávania vhodné práve pre ľudí, ktorým sa objektívne neoplatí kupovať 9 rokov všeobecného vzdelávania.

Odvrátenou stranou štátneho automobilu je fakt, že nakoniec sa auto dostane aj do rúk tým, ktorí po ňom vôbec netúžia. Takýto ľudia len vytrhajú sedačky, predajú autorádio a zvyšnú karosériu nechajú hrdzavieť niekde na smetisku. Ekvivalent takéhoto správania v školstve sú, povedzme, niektorí rómski žiaci na východnom slovensku, ktorí k vzdelávaniu nemajú žiadny vzťah a v školských laviciach iba znepríjemňujú pobyt učiteľom a spolužiakom. Keď teda budeme v budúcnosti niekde čítať otvorený list frustrovaných učiteliek z východného Slovenska o nezáujme a agresivite rómskych žiakov, nezabudnime na to, že prvotným iniciátorom násilia je práve ministerstvo školstva, ktoré (z čistej snahy konať dobro) núti niekoho sedieť v školskej lavici, aj keď o to nemá žiadny záujem.

Ďalším faktom štátneho automobilizmu je fakt, že hlavným výrobcom automobilov je verejný sektor. Niektorí si možno ešte pamätáme, ako to vyzeralo, keď autá vyrábali štátne podniky. Hlavnými atribútmi takéhoto výrobku je vysoká cena (navýšená cez neprehľadné financovanie zo štátneho rozpočtu) a nízka kvalita (kvôli absencii tlaku konkurencie). Ak teda očakávame, že každý občan v rámci rovného prístupu k automobilu dostane štandardnú Fábiu, treba skôr očakávať smradľavý Wartburg za cenu Volkswagenu. Preto sa nemôžme čudovať, že absolventi štátnych vzdelávacích inštitúcií sa následne tak ťažko presadzujú na trhu práce. Bohužiaľ, rovnako je to aj s tými súkromnými školami, tomu sa venujem v minulom článku o tom, prečo ešte nemáme rešpektovanú súkromnú univerzitu.

V rámci verejného školstva financovaného zo štátneho rozpočtu má každý občan nárok na bezplatné vysokoškolské vzdelanie. V našej analógii k automobilovému priemyslu by som univerzitu prirovnal k osobnému vozidlu značky Mercedes. Ako by teda vyzeral svet, keby sme garantovali každému občanovi prístup k automobilu tejto značky?

Faktom je, ze štátnym úradníkom by sa splnil ich sen a výrazne by sa zvýšilo percento vodičov, ktorí by jazdili Mercedesom. Dialo by sa to hlavne kvôli skutočnosti, že si dané auto každý tak-či-tak nedobrovoľne zaplatí v rámci zdanenia. To je to neustále rastúce číslo vysokoškolsky vzdelaných ľudí po celom svete. To je ale asi jediný úspech, ktorý si môžu úradníci pripísať.

V dnešnom svete slobodného automobilového priemyslu vidíme, že Mercedes je auto, ktoré si kúpi len relatívne malé percento šoférov. Jednak je to jeho cena, ktorá ho robí menej prístupným pre široké vrstvy, ale na druhej strane to nie je ani rodinné, respektíve štandardné úžitkové vozidlo. Mercedes sa nehodí na množstvo činností, ktoré priemerný občan od svojho automobilu očakáva – odviezť celú rodinu do Chorvátska na dovolenku, respektíve previezť 20 kilo cementu strýkovi na záhradu.

Rovnako sa míňa aj vzdelanie dnešných vysokoškolákov so znalosťami, po ktorých je na reálnom trhu záujem. Nezamestnaní absolventi univerzít – to sú všetci tí majitelia Mercedesov, ktorí dôjdu za svojim potencionálnym zamestnávateľom, ale ten bohužiaľ hľadá skôr pick-up, lebo chce presťahovať nábytok. Majiteľovi Mercedesu nakoniec nič iné nezostáva, iba nejako natlačiť tie poličky a koberce do svojej limuzíny a robiť to, čo trh skutočne žiada. Tieto Mercedesy so stolíkmi a kvetináčmi na kapote, to sú všetci tí absolventi sociálnej práce, respektíve masmediálnej komunikácie, ktorí sa živia ako čašníci alebo predavači v obchodných centrách.

V neposlednom rade netreba zabudnúť, že výrobcom tých fasovaných Mercedesov by bol štát a asi jediný atribút, ktorý by ich s dnešnými Mercedesmi spájal je cena. Štátne Mercedesy by boli výrazne menej kvalitné ako Mercedesy, ktoré dnes vyrába súkromný sektor a spotrebiteľ má tú exkluzívnu možnosť si ich nakoniec nekúpiť (ktorú stráca, keď si ich musí nedobrovoľne platiť formou štátneho rozpočtu).

Samostatná kapitola by v štátnom automobilizme boli zamestnanci. Dnešná zamestnanecká politika automobiliek funguje na základe ponuky a dopytu. Ak automobilka chce, aby u nej pracovali kvalifikovaní strojári a dizajnéri, tak ich musí adekvátne zaplatiť. Počet nízkokvalifikovaných zamestnancov vo výrobných halách je závislý na dopyte po konečnom produkte výroby. V čase konjuktúry môžu aj robotníci očakávať, že ich plat bude rásť a na trhu bude o ich prácu záujem. V prípade recesie musia rátať s tým, že svoju prácu môžu stratiť. Vo svete obmedzených zdrojov nemôžme očakávať, že nastane absolútna spokojnosť. Tú nám dokážu sľúbiť iba sociálni demokrati. Fungujúci segment trhu ale je možné charakterizovať širokou ponukou a absenciou zamestnaneckých protestov. A to je prípad dnešného automobilového priemyslu.

Štátny automobilizmus by si vytýčil absurdný cieľ, a to jednoduchý prístup k vozidlám pre všetkých občanov. Snaha o predajňu a servis automobilov v každej obci by zapríčinila neuveriteľnú prezamestnanosť. Na jednej strane by sme mali chronicky preťažených predavačov a producentov v niektorých prevádzkach, iné by nebolo možné zavrieť kvôli absurdným zákonom o dostupnosti automobilov. Ale zásadným problémom by nakoniec bol fakt, že štát necíti tlak na zvyšovanie kvality, ktorý je prítomný na trhu, kde sa zákazník môže dobrovoľne rozhodnúť, ktorý výrobok si kúpi. Kvôli tejto skutočnosti štátna automobilka nemá potrebu zaplatiť skutočných odborníkov. Tak by napriek prezamestnanosti boli určité odbory neustále nepokryté, respektíve by ich vykonávali iba nadšenci, ktorých by držala v zamestnaní kombinácia entuziazmu a masochizmu. Nakoniec by sa automobilový priemysel stal notorickou témou v médiach, kde by figurovali nespokojní zákazníci a frustrovaní zamestnanci.

Ak niekomu príde prirovnanie vozidla a vzdelania pritiahnuté za vlasy, tak má určite pravdu. Ja som sa ale snažil poukázať na to, že chronické nedostatky štátneho školstva vychádzajú z faktu, že túto službu riadi a poskytuje verejný sektor. Keby sme tieto podmienky preniesli na iné odvetvie hospodárstva, tak sa dočkáme rovnako nepríjemných efektov, ktoré môžme pozorovať momentálne v školstve, alebo v hociktorom inom štátnom sektore.

10,515 celkovo návštev, 3 návštev dnes