Menej štátu… viac slobodyHľadať
Sociálna politika

Švédsko je úspešný sociálny štát? Houby!

Martin Bulák6 min čítania84 komentárov

Ľudia zastávajúci silný sociálny štát väčšinou uvádzajú Švédsko ako úspešný príklad. Vraj Švédi vďaka silnému sociálnemu štátu prosperujú. Ukážeme si ale, že to nie je vďaka, ale napriek tomu a že to s tou prosperitou nie je úplne tak, ako sa prezentuje.

História

Tvrdiť, že úspech Švédska pramení v ich sociálnom systéme, je podobné ako tvrdiť, že Ficova vláda môže za hospodársky rast v rokoch 2006 až 2008. Tak ako dôvody Ficovho úspechu pramenia z histórie, konkrétne z predchádzajúcej vlády a jej reforiem, tak je aj Švédsko potrebné vidieť v kontexte jeho dejín. Švédsko bolo do druhej polky 19. storočia chudobná krajina. Na konci 19. storočia a začiatku 20. zažilo vďaka voľnému trhu a priemyselnej revolúcii nebývalý rozkvet. V tomto období vznikali vynálezy ako Nobelov dynamit, guličkové ložiská, chladnička (Elektrolux) a veľké švédske firmy ako Volvo, Saab (ten práve krachuje!), či Ericsson. Švédsko sa nezúčastnilo ani jednej zo svetových vojen a nemalo vojnu od roku 1809, dlhšie než immerneutrales Švajčiarsko. V období od roka 1870 do 1950 malo najväčšie príjmy na hlavu na svete a bola to 4. najbohatšia krajina sveta hneď za USA, Švajčiarskom a Dánskom. Štátne výdaje sa držali pod 10 % HDP a až do 50. rokov 20. storočia boli stále nižšie ako v USA (okolo 20 %). Základy problému boli položené v roku 1932, kedy vďaka Veľkej svetovej hospodárskej kríze získali moc sociálni demokrati. 20 rokov sa Švédsko, napriek zvyšujúcim sa štátnym výdajom, viezlo na vlne celosvetovej prosperity bez nejakých negatívnych efektov. Štátne výdaje ale postupne rástli až na 50 % HDP v roku 1975, kedy sa rast ekonomiky spomalil z vysoko nadpriemerného na priemerný. Ako narastali štátne výdaje, tak narastali aj dane a spolu s nimi aj sila odborov. Švédske firmy sa na svetových trhoch stávali nekonkurenčnými. Socialista Olof Palme a jeho vláda v 70. rokoch to riešil devalváciou švédskej koruny, výsledkom ktorej bola vysoká inflácia a kvôli nej znova nové devalvácie. Po krátkej prestávke medzi rokmi 1976 až 1982, kedy vládla neschopná stredopravá vláda, ktorá nebola schopná zaviesť potrebné zmeny, sa socialisti vrátili k moci. Začali devalváciou o 16 %, o ktorej tvrdili (tak ako x-krát pred tým), že je posledná. Nikto im neveril, inflačné očakávania boli vysoké a vysoký bol aj tlak odborov na zvyšovanie miezd. V roku 1985 sa vláda rozhodla deregulovať bankové úvery, čo síce bolo nevyhnutným krokom pre lepšiu alokáciu prostriedkov v ekonomike, malo to ale zároveň katastrofálne vedľajšie účinky. Reálne úrokové miery boli po zdanení a inflácii záporné, čo spôsobilo masívne uvoľňovanie peňazí do obehu a to potom znova tlačilo na zvyšovanie cien. Vytvorilo to bubliny na akciovom trhu a na trhu nehnuteľností (podobne ako nedávno v USA). Úrokové sadzby vo Švédsku boli fixné a zatiaľ ich vláda neuvoľnila, čo len prehlbovalo nízku konkurencieschopnosť švédskych firiem. Po Palmeho zavraždení v roku 1986 sa k vládnutiu dostal pragmatický premiér Ingvar Carlsson, ktorý priniesol mnohé reformy smerom k voľnému trhu. V roku 1989 napríklad uvoľnil kontrolu nad menou a znížil zdanenie. Na začiatku 90. rokov ekonomika spomalila a tak spomalila aj inflácia, zvýšila sa reálna úroková miera a tak spľasli aj bubliny. Pridal sa ropný šok spôsobený Husajnovou inváziou do Kuvajtu, ktorý ovplyvnil švédsky export a švédska ekonomika upadla do recesie. Investori prestávali veriť schéme fixných úrokových sadzieb a švédska koruna sa stávala dobrým prostredím pre špekulantov. Keďže vláda sľúbila, že už nebude devalvovať, jedinou obranou meny bolo zvýšenie úrokovej miery. Špekulanti ale vedeli, že úrokové sadzby sú na tejto vysokej úrovni dlhodobo neudržateľné, útočili znova - zisky v prípade zrútenej meny boli väčšie ako úrokové sadzby ponúkané Riksbank (Švédskou centrálnou bankou). Reálne sadzby boli tak vytlačené nad 10 % a recesia sa prehĺbila. Fixná úroková sadzba bola preto konečne opustená v roku 1992. Nárast úrokových sadzieb vtedy už o 500 % a recesia spôsobili nahromadenie zlých úverov a v podstate krach 5 zo 7 najväčších bánk. Nekrachla napr. Handelsbanken, ktorá bola známa tým, že bola opatrná v poskytovaní úverov. Až keď vláda oznámila, že zachráni banky, nech to stojí, čo chce, bankový kolaps bol odvrátený. Vláda vtedy výmenou za pomoc získala až 20 % celého bankového systému. Táto recesia bola najhlbšou recesiou švédskej ekonomiky od Veľkej depresie - HDP nižšie o 5 % v 1993 oproti 1990, zamestnanosť nižšia o 10 %, deficit verejného rozpočtu vyšší ako 10 %. Švédsko v porovnaní príjmov na hlavu kleslo na 15. až 20. priečku sveta, odkiaľ sa už nikdy nedostalo. Po tomto poklese si Švédsko viedlo pomerne dobre vďaka niekoľkým zmenám:
  • 20% devalvácia meny na konci 1992 dala veľkú vzpruhu exportu,
  • pád reálnych úrokových sadzieb a deregulácia bankových úverov naštartovali obnovu,
  • zníženie daní zlepšilo alokáciu zdrojov v ekonomike,
  • uvoľnenejšia menová politika,
  • privatizácia štátnych podnikov a deregulácia (maloobchodu, telekomunikácií, letectva a ďalších odvetví),
  • okresanie vládnych výdajov.
Švédsko sa tak stalo v niektorých ohľadoch slobodnejšou krajinou než zvyšok západnej Európy alebo USA. A tomu treba pripisovať úspech, ktorý má. Z krízy v 90. rokoch sa ponaučilo a od 1999 malo, až na tri roky s miernym deficitom okolo 1 % (2003, 2004, 2010), prebytok verejného rozpočtu. Finančnú krízu v roku 2009 tak prežili s omnoho menšími stratami než iné krajiny. Švédi zisťujú, že ich sociálny systém je dlhodobo neudržateľný a smerujú skôr k uvoľňovaniu regulácií, než ku sprísňovaniu a posilňovaniu svojho štátu - V roku 1998 zreformovali dôchodkový systém na tzv. trojpilierový (jeden pilier štát, jeden pilier povinne do súkromných DSS a jeden pilier voliteľný), ktorý sa ukazuje ako veľmi úspešný a ktorým sme sa inšpirovali aj my - Slováci. Alebo napr. v rokoch 2007 až 2010 prebehla vo Švédsku ďalšia vlna privatizácií, kedy medzi inými sprivatizovali aj 946 štátnych lekární.

Ekonomická sloboda, nie regulácie!

Vraj, ak existuje korelácia medzi ekonomickou slobodou v krajine a prosperitou, prečo sa umiestňuje ekonomicky úspešnejšie Švédsko v rebríčkoch ekonomickej slobody horšie ako napr. USA? Ak si porovnáte index ekonomickej slobody Švédska s inými krajinami, celkovo vyzerá také USA na 9. priečke slobodnejšie ako Švédsko na 22. Konkrétne ukazovatele ale hovoria, že Švédsko je na tom horšie v troch faktoroch - fiškálnej slobode (vysokým daniam), pracovnej slobode a vládnych výdajoch. V ostatných ohľadoch je Švédsko slobodnejšou krajinou ako USA - sloboda podnikania, obchodovania a investovania je vyššia, monetárna politika voľnejšia, finančná sloboda je tiež vyššia a hlavne! ochrana vlastníctva je silnejšia.

Pracovný trh

Mnohí ďalej tvrdia, že vyššie zdanenie nemá vplyv na zamestnanosť, vraj sa máme pozrieť do Švédska. Oficiálne čísla od roku 2000 až dodnes uvádzajú nezamestnanosť v rozmedzí 5 až 9 % (momentálne 7,4 %). Štatistika počtu zamestnaných však ukazuje niečo úplne iné... Švédsko nedokázalo vytvoriť navyše ani jedno pracovné miesto od polovice 70. rokov. Majú menej zamestnaných ako v roku 1990 (o 6 %) a dokonca aj ako v roku 1980. Keď odhliadneme od verejného sektora, privátne firmy vo Švédsku netvoria pracovné miesta už viac ako pol storočia. Omnoho horší vývoj ako u iných, menej zdaňovaných krajín! Ako potom, že tie agregátne štatistiky o nezamestnanosti vyzerajú pomerne dobre? Švédi totiž majú zamestnania, kde sa pracovať nemusí. Medzi zamestnaných počítajú aj tých, ktorí sú dlhodobo práceneschopní, alebo inak dlhodobo poberajú podporu a nepracujú (napr. sú zamestnanci dlhodobo na péenke). Zároveň sa snažia zakrývať nezamestnanosť verejnoprospešnými prácami, ktoré nehovoria o tom, nakoľko je ekonomika zdravá. Podľa správy OECD je takýchto oficiálne zamestnaných, ale nepracujúcich 14 %. Po očistení od zakrývanej nezamestnanosti sa skutočné percento ľudí bez práce nachádza niekde až pri 25 %. Inými slovami, Švédsko má určite vyššiu mieru nezamestnanosti ako Slovensko! Navyše vďaka štedrému štátu, ktorý zastáva názor, že starší ľudia by mali ísť do dôchodku, aby uvoľnili prácu mladším, sa ľudia cpú do predčasného dôchodku. Počet ľudí v predčasnom dôchodku je viac ako dvojnásobok oficiálne nezamestnaných. Napriek tomu je tam stále vysoká nezamestnanosť mladých - 28 % nezamestnaných medzi 15 až 28 rokmi. Švédsky pracovný trh je veľmi rigidný. Odbory majú obrovské právomoci a robia viac zlého než užitočného. 70 % zamestnaných švédov je v odboroch, ale aj toto percento (chvalabohu) sústavne klesá. Ak by chcel niekto tvrdiť, že to všetko je v poriadku, môžeme sa rovno vrátiť do komunizmu, kde bola práca na prídel.

Na záver

Použijem prirovnanie o fajčiacom matematikovi... Ak pozorujete geniálneho matematika, ako fajčí, tým, že začnete fajčiť aj vy, svoje matematické zručnosti nezlepšíte. Zoberme si zo Švédska tie správne ponaučenia:
  • Znížme štátne výdaje natoľko, aby štát hospodáril vyrovnane.
  • Neútočme na druhý pilier dôchodkového systému len preto, lebo vláda potrebuje prostriedky na rozhadzovanie.
  • Švédsko nemá minimálnu mzdu, zrušme ju aj my.
  • Zvýšme slobodu podnikania na švédsku úroveň.
  • A možno prehodnoťme náš vstup do eurozóny a nebráňme euro za každú cenu.
Zdroje:
Páčil sa vám článok? Pošlite ho ďalej.
FacebookX

Súvisiace články

Sociálna politika

Tomášove trináste dôchodky: Pyramídová hra pred neodvratným krachom

Priebežný dôchodkový pilier vykazuje miliardové manká a výber poistného už dnes nestačí ani na bežné výplaty. S blížiacim sa odchodom silných ročníkov do penzie a prepadom pôrodnosti sa štátna pyramídová schéma nezadržateľne rúti do kolapsu. Namiesto plytvania na trináste dôchodky na dlh je najvyšší čas začať systém demontovať a vrátiť zabezpečenie na starobu do rúk občanov.

Martin Bulák

Sociálna politika

Krivé zrkadlo príjmovej nerovnosti

Giniho koeficient slúži politikom a bruselským úradníkom ako univerzálna modla sociálnej spravodlivosti, hoci v skutočnosti meria iba statické rozdelenie peňazí v jedinom okamihu. Slovensko patrí na papieri k najrovnostárskejším krajinám v celej Európskej únii, no v skutočnej kúpnej sile sa krčí na chvoste. Meradlo, ktoré ignoruje reálnu životnú úroveň aj šancu vymaniť sa z chudoby, vedie k opatreniam, ktoré škodia práve tým najzraniteľnejším.

Martin Bulák

Diskusia (84)