Tomášove trináste dôchodky: Pyramídová hra pred neodvratným krachom

Rozprávka o tom, že štát sa v starobe postará o každého, dostáva trhliny, ktoré už nezalepí žiadna vládna tlačovka. Priebežný dôchodkový pilier totiž nikdy nebol poistením, ale učebnicovou pyramídovou hrou. Kým do systému pritekali peniaze od početných pracujúcich ročníkov, politici sa tvárili ako dobrodinci. Dnes matematika neúprosne vystavuje účet.

Neudržateľnosť systému pomenoval bez servítky bývalý minister práce Jozef Mihál v rozhovore pre Aktuality.sk. Dnešný výber poistného pokryje len osem z dvanástich dôchodkov, teda presne dve tretiny výdavkov. Zvyšné štyri mesiace a volebné trináste darčeky nefinancuje žiadny fond, ale rozpočet na dlh.

Štátna Sociálna poisťovňa dnes nefunguje ako sporiteľňa, ale ako prietokový ohrievač na cudzie peniaze. V roku 2025 zhltli starobné a invalidné dôchodky takmer 13 miliárd eur a na poistnom to zďaleka nebolo; dieru musel štát doliať dotáciou 2,75 miliardy eur z peňazí, ktoré si sám požičiava. Hrubý dlh verejnej správy môže podľa NKÚ na konci roka 2026 atakovať 63,7 percenta HDP, teda 92 miliárd eur. Samotná obsluha tohto dlhu stála v roku 2025 približne 2,1 miliardy eur a po premietnutí súčasných trhových sadzieb môže podľa RRZ vyšplhať k 2,9 miliardy.

Do tejto napätej situácie vstúpil súdruh minister Erik Tomáš, ktorý presadil plnohodnotné trináste dôchodky ako trvalú dávku pre všetkých. Toto opatrenie vytiahne z verejnej kasy každý rok takmer miliardu eur. Namiesto priznania reality sa koalícia rozhodla kupovať voličov peniazmi, ktoré nemá. Sekeru zaplatia budúce generácie vo vyšších daniach.

Poisťovňa, ktorá nič nepoisťuje

Slovo „poistenie“ v názve štátnej poisťovne je dokonalým orwellovským trikom. V skutočnom poistení inštitúcia prijaté peniaze investuje a tvorí rezervy na budúce plnenie. V štátnom systéme však žiadne peniaze neodpočívajú na účtoch. Každé euro, ktoré zamestnanec odvedie do Sociálnej poisťovne, úradníci obratom pošlú súčasným poberateľom penzií.

Priebežný dôchodkový pilier nevytvára žiadne reálne bohatstvo, iba násilím prerozdeľuje aktuálnu produkciu firiem a zamestnancov. Občanom podsúva klam, že si celoživotnou prácou zakladajú nárok na blahobyt. V skutočnosti výška ich penzie závisí len od politickej vôle budúceho parlamentu a schopnosti štátu zdaniť budúcich pracujúcich.

Frédéric Bastiat vo svojej známej eseji vystihol podstatu vládnych sľubov, keď napísal, že štát je veľká fikcia, prostredníctvom ktorej sa každý snaží žiť na úkor všetkých ostatných. Priebežný systém je zhmotnením tejto fikcie. Seniori čakajú na sľuby z minulosti, mladí dúfajú v zázrak a politici predstierajú, že zdroje sú nevyčerpateľné.

Rozpočtovú dieru vládni plánovači zaplátali po svojom. Od januára 2024 okresali príspevok do druhého piliera z 5,5 percenta vymeriavacieho základu na štyri a zníženie je zatiaľ trvalé. Namiesto zhodnocovania úspor na kapitálovom trhu vo forme reálneho majetku súdruhovia v Bratislave peniaze minuli na okamžitú spotrebu.

Demografický múr, do ktorého narazí celá krajina

Aj tá najodolnejšia pyramídová hra raz narazí na fyzické limity. V prípade penzijného systému je touto stenou demografický kolaps. Za prvý polrok roku 2026 sa na Slovensku narodilo len okolo dvadsaťtisíc detí, čo znamená celoročný prepad k štyridsaťtisícovej hranici. V časoch Husákových detí pritom prichádzalo na svet takmer stotisíc detí ročne.

Pôrodnosť spadla na historické dno práve vo chvíli, keď do penzie smerujú najpočetnejšie populačné ročníky povojnovej histórie. Podľa Mihálovho čítania demografickej prognózy ubudne do roku 2040 z domáceho trhu práce približne tristotisíc ľudí v produktívnom veku a pribudne vyše dvestotisíc ľudí v dôchodkovom veku. Na každého penzistu tak bude zarábať čoraz menej pracujúcich.

Potvrdzuje to aj správa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť o dlhodobej udržateľnosti. Verejným financiám trvalo chýba 5,5 percenta HDP ročne, čo je 7,9 miliardy eur a pásmo vysokého rizika, teda najhoršie, aké rada rozlišuje. Samotný dôchodkový systém zaťažuje rozpočet trvalo dvoma percentami HDP, čiže má na svedomí takmer 40 percent celého problému. Súdruhovia síce predstierajú konsolidáciu, no penzijné výdavky nekontrolovane nafukujú.

Priemerný starobný dôchodok prvýkrát prekonal sedemsto eur a voči priemernej mzde to vychádza zhruba na 44 percent. Tento stav je však len ilúziou pred búrkou. Aktuality.sk v texte k rozhovoru s Jozefom Mihálom upozorňujú, že dnešní päťdesiatnici môžu počítať s prepadom penzie k tretine priemernej mzdy. Pre dnešnú mladú generáciu je spoliehanie sa na štátnu penziu čistou ekonomickou samovraždou.

Katastrofu dnes tlmí len 150-tisíc cudzincov pracujúcich na Slovensku, ktorí do tej istej deravej kasy odvádzajú dane a odvody. Predstava, že dovoz pracovnej sily zachráni neudržateľnú štátnu schému, je však naivná. Pokiaľ štát bude pracujúcich trestať vysokými daňami a odvodmi, z krajiny odídu mladí a noví cudzinci sa nám vyhnú.

Falošná námietka o sociálnej spravodlivosti

Obhajcovia štátneho monopolu tradične namietajú, že dôchodok je sociálne právo a trhové sporenie je príliš rizikové. Akciové trhy vraj kolíšu a bežný človek nevie investovať, takže ho musí chrániť štát. Tento argument znie ľúbivo, no zamieňa dočasné trhové výkyvy s definitívnym krachom. Skutočné investície stoja na produktívnej ekonomike.

Predstava, že štátny monopol je bezpečnejší než investície do reálnej ekonomiky, popiera elementárne ekonomické fakty. V horizonte tridsiatich rokov prinášajú globálne trhy reálne zhodnotenie, pretože odrážajú dlhodobý rast produktivity a inovácií. Priebežný systém neinvestuje ani cent. Všetko minie a garantuje len ďalšie zadlžovanie štátu.

Zveriť svoje celoživotné úspory do rúk politikov je ten najväčší hazard. Vládna garnitúra neuvažuje v horizonte generácií, ale v horizonte štyroch rokov do najbližších volieb. Ich motiváciou je nákup okamžitej popularity. Skutočný morálny hazard vytvára štát, ktorý občanom nahovára, že sa nemusia starať sami o seba, lebo ich zachráni sused.

Tento prístup nápadne pripomína marxistickú dogmu o rozdeľovaní podľa potrieb bez ohľadu na skutočné zásluhy. Keď ministerstvo práce vyplatí rovnaký trinásty dôchodok seniorovi s penziou štyristo eur aj človeku s dôchodkom tisícpäťsto eur, nejde o sociálnu pomoc chudobným. Ide o cynickú distribúciu volebnej korupcie financovanú z nového dlhu.

Cesta von: demontáž molocha a sloboda voľby

Pokiaľ sa Slovensko nemá premeniť na chudobinec, kde penzisti živoria na štátnych almužnách a mladí utekajú do cudziny, musíme opustiť vieru v štátne prerozdeľovanie. Žiadne kozmetické zmeny parametrov ani posúvanie veku odchodu do dôchodku priebežný pilier nezachránia. Pyramídová hra sa nedá opraviť, dá sa iba včas a zodpovedne zastaviť.

Prvým nevyhnutným krokom k záchrane verejných financií je okamžité zrušenie plošných trinástych dôchodkov. Toto populistické plytvanie oberá daňovníkov o miliardu eur ročne, ktorú si štát draho požičiava. Priebežný pilier musí vyplácať iba toľko, koľko reálne vyberie na odvodoch. Prípadná pomoc chudobným seniorom má byť striktne adresná.

Dlhodobou odpoveďou je postupná demontáž štátneho dôchodkového monopolu. Štát si prisvojil oblasť, ktorú rodiny, komunity a slobodný trh po stáročia zvládali cez akumuláciu majetku, nehnuteľností a podnikania. Občanom treba vrátiť právo rozhodovať o vlastných peniazoch namiesto povinného odovzdávania polovice príjmu štátnym úradníkom.

Každé euro ponechané pracujúcim v peňaženke môže smerovať do diverzifikovaných investícií, bývania alebo vlastného podnikania. Tieto aktíva generujú skutočnú hodnotu a žiadny politik ich nemôže vymazať. Čím menej zdrojov skončí v štátnom aparáte, tým odolnejší a bohatší budú občania vo chvíli, keď sa rozhodnú odísť na zaslúžený odpočinok.

Súdruh Robert Fico kedysi sľuboval škrtnúť tridsať percent ústrednej štátnej správy, no realitou sú len nové dane a drahší štát. Spoliehať sa na to, že štátny aparát dobrovoľne uprednostní záujmy sporiteľov pred vlastnou mocou, je naivné. Dôchodkový kolaps neodvrátime prerozdeľovaním, ale iba zmenšením štátu a návratom k osobnej zodpovednosti.