Pyramída pred zrútením: Prečo štátny dôchodkový systém nemožno zachrániť

Štátna mašinéria opäť raz predvádza svoje obľúbené divadlo. Sociálna poisťovňa v roku 2026 prepočítava dôchodky ďalším skupinám penzistov a rozposiela doplatky, akoby na ministerstve práce objavili nevyčerpateľný poklad. V skutočnosti však len potvrdzuje, že štátom riadený dôchodkový systém nie je žiadnou sociálnou istotou, ale permanentne manipulovaným politickým nástrojom.

Ako v rozhovore pre Hospodárske noviny pripomenul Marek Porubský z Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, štát spätne prekopáva už priznané nároky nepretržite od roku 2018. Išlo o starodôchodcov, predčasné penzie po štyridsiatich rokoch, znižovanie veku pre matky aj dorovnávanie fiktívnych zárobkov za výchovu detí.

Predstavte si súkromnú poisťovňu, ktorá by klientom každé tri roky oznámila, že podpísané zmluvy neplatia, lebo vedenie potrebuje zmeniť pravidlá v prospech zvolenia novej správnej rady. Manažéri by okamžite čelili vyšetrovaniu pre podvod. Keď však presne to isté robia súdruhovia v Bratislave, honosne to nazývajú odstraňovaním historických krívd a sociálnou spravodlivosťou.

Priebežný pilier stojí na politickej svojvôli, nie na ekonomickej realite. Žiadne peniaze v ňom nie sú odložené a nikomu nepatria. Sociálna poisťovňa funguje z ruky do úst - odvody, ktoré dnes pod hrozbou exekúcie zinkasuje z výplat, obratom minie na dávky. Ide o klasickú pyramídovú schému, kde sa nároky skorších účastníkov vyplácajú výhradne z príspevkov tých nových.

Systém má navyše obrovskú finančnú dieru. Sociálna poisťovňa nedokáže utiahnuť svoje záväzky z bežných odvodov už dnes. Štátny rozpočet do nej v roku 2024 musel naliať transfer takmer 2,8 miliardy eur. Bez týchto dotácií daňovníkov by poisťovňa vyplatila ledva desať dôchodkov ročne namiesto trinástich.

Politická korupcia maskovaná za sociálne poistenie

Vrcholom vládnej nezodpovednosti sa stalo zavedenie plošných trinástych dôchodkov, ktoré z verejnej kasy ročne odčerpajú vyše 900 miliónov eur. Plošný trinásty dôchodok nie je žiadnym poistným plnením, ale čistým volebným úplatkom kúpeným za peniaze budúcich generácií. Vládna moc si ním kupuje lojalitu seniorov bez ohľadu na to, že tým definitívne podpaľuje stabilitu štátnej kasy.

Podľa zistení, ktoré zverejňuje Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, je dlhodobá udržateľnosť verejných financií v pásme vysokého rizika. Ukazovateľ dosahuje 5,5 percenta HDP, čo predstavuje sekeru takmer osem miliárd eur. Rastúci deficit dôchodkového systému tvorí bezmála polovicu tohto bremena.

Ekonóm Friedrich August von Hayek v diele Ústava slobody pred týmto hazardom varoval už dávno. Upozornil, že akonáhle štát zruší poistný charakter systému a garantuje takzvané primerané zabezpečenie z bežných daní, penzie sa stanú politickým nástrojom a loptičkou v rukách demagógov loviacich voličské hlasy.

Presne v takejto politickej pasci dnes Slovensko uviazlo. Výška penzií už nezávisí od úspor ani od rastu produktivity, ale od toho, aký darček koalícia práve potrebuje pretlačiť cez parlament. Demokracia v štátnom dôchodkovom systéme degenerovala na organizovaný mechanizmus, kde staršia väčšina hlasuje o vyvlastnení plodov práce mladšej menšiny.

Thomas Sowell v knihe Základná ekonómia presne vystihol zásadný rozdiel medzi súkromnými anuitami a štátnym prerozdeľovaním. Kým súkromná poisťovňa investuje prijaté poistné do reálneho kapitálu - stavia fabriky, infraštruktúru a byty, ktoré vytvárajú novú hodnotu - štát nevytvára žiadne skutočné bohatstvo, ale vybrané odvody okamžite preje na bežnú spotrebu.

Demografická pasca a zvrátená solidarita

Tento kolobeh naráža na demografickú realitu. Pyramídová hra prežíva len dovtedy, kým počet nových platcov prevyšuje počet poberateľov. Ako vysvetľuje Sowell, štátne penzie v minulom storočí fungovali len vďaka povojnovej populačnej explózii, kedy početná generácia pracujúcich hravo utiahla menšiu skupinu seniorov.

Na Slovensku je demografický zlom neúprosný. Kým dnes tvoria ľudia nad 65 rokov necelých devätnásť percent obyvateľstva, v roku 2040 to bude štvrtina a v roku 2060 takmer tretina. Počet ekonomicky aktívnych ľudí klesne o státisíce. Súdruhom v Bratislave jednoducho dochádzajú pracujúci, ktorých by mohli zdaniť.

Na financovanie penzií dnes smeruje ekvivalent približne tridsiatich percent hrubej mzdy zamestnanca. O niekoľko desaťročí by si udržanie rovnakých sľubov vyžiadalo tridsaťpäť až štyridsať percent. Pokus financovať starnúcu populáciu ešte vyššími odvodmi by ekonomiku definitívne zadusil a vyhnal mladých ľudí do zahraničia.

Zástancovia štátneho dirigizmu radi vyťahujú svoju obľúbenú námietku: bez povinnej Sociálnej poisťovne by vraj ľudia boli nezodpovední, nič by si neodložili a v starobe by treli biedu. Túto paternalistickú aroganciu vyvrátil Milton Friedman v knihe Kapitalizmus a sloboda. Zástancovia sociálneho štátu tvrdia, že vedia lepšie než samotní dospelí ľudia, čo je pre nich dobré. Je to v jadre autoritársky postoj. Ak človek dobrovoľne preferuje prítomnosť pred budúcnosťou, akým právom mu v tom štát bráni násilím?

Ešte bezohľadnejší je mýtus o tom, ako Sociálna poisťovňa pomáha chudobným. Milton a Rose Friedmanovci v diele Sloboda voľby dokázali, že povinné štátne dôchodky v praxi organizujú zvrátený transfer peňazí od chudobných pracujúcich k bohatším vrstvám. Ľudia z chudobnejších rodín nastupujú do práce skoro v manuálnych profesiách, platia odvody celých štyridsaťpäť rokov a žijú kratšie. Naopak, vysokoškoláci z majetnejších pomerov začínajú pracovať neskôr a vďaka kvalitnejšiemu životu poberajú štátnu rentu podstatne dlhšie.

Cesta von: Skutočné vlastníctvo namiesto vládnych sľubov

Štát navyše rozbil rodinné väzby. Ako pripomínal Friedman, po stáročia bola podpora rodičov osobnou záležitosťou založenou na láske a úcte. Štát túto rodinnú solidaritu nahradil chladným odvodovým terorom. Dnes deti neživia rodičov dobrovoľne, ale z donútenia platia cudzích ľudí, pričom rodina stráca svoju funkciu.

Sowell pripomína, že štátne dlhopisy v rezervných fondoch sú iba ilúziou investovania. Nepredstavujú reálny majetok, ale prísľub vybrať v budúcnosti viac daní. Vládne účtovníctvo vytvára dojem sporenia, no ekonomická realita nepustí: štát nemôže tie isté peniaze súčasne minúť a zároveň ich ušetriť na budúce penzie.

Akékoľvek ďalšie parametrické úpravy, ktorými sa politická garnitúra oháňa, sú len zúfalým predlžovaním agónie. Zmeny dôchodkového veku, vymýšľanie retroaktívnych koeficientov či kozmetické zmrazovanie valorizácie sú iba prelievaním vody v deravom člne. Pyramídovú hru nemožno opraviť lepším prepočtom vzorcov, ale len jej postupným a riadeným ukončením.

Skutočné úspory na starobu môžu vzniknúť len tam, kde existujú nedotknuteľné vlastnícke práva a reálna tvorba kapitálu. Peniaze občanov musia zostať na ich osobných účtoch, investované do produktívnej ekonomiky, nie v bezodnej diere Sociálnej poisťovne. Úloha štátu sa musí zredukovať na presne ohraničenú a prísne adresnú záchrannú sieť pre tých, ktorí si z objektívnych zdravotných dôvodov nedokázali na starobu nasporiť. Jedinou poctivou cestou je návrat k osobnej zodpovednosti, akumulácii súkromného kapitálu a slobode voľby.

Čo súdruhovia nikdy nepochopia, je to, že blahobyt na dôchodku nevzniká politickým hlasovaním, ale predchádzajúcou tvorbou hodnôt. Pripraviť sa o najväčší balík peňazí na korumpovanie voličov samozrejme dobrovoľne nechcú. Pokiaľ však občania neprestanú veriť štátnym rozprávkam o garantovaných istotách, prebudenie do reality bude kruté. Z bankrotujúcej pyramídy totiž nikto neodíde s plnými vreckami.