Tomášov mikroodvod: Trest za pokus postaviť sa na vlastné nohy

Vládna konsolidácia na Slovensku má jediný overený scenár: štát minie viac, než má, a účet pošle tým, ktorí sa nevedia brániť. Súdruhovia v Bratislave vedia, že veľké fabriky či odbory dokážu zablokovať cesty, kým živnostníci pracujú a na protesty nemajú čas. Preto sa každé uťahovanie opaskov začína pri tých, čo sa odvážili postaviť na vlastné nohy.

Rok 2027 prinesie ďalšie citeľné zdraženie podnikania. Minimálny zdravotný preddavok pre samostatne zárobkovo činné osoby dosiahne 129,60 eura mesačne, a to zo základu 810 eur, čo je polovica priemernej mzdy za rok 2025. Dôvodom je rast priemernej mzdy spred dvoch rokov aj zvýšená sadzba 16 percent, ktorú koalícia zaviedla ako dočasnú. Prechodné ustanovenie zákona o zdravotnom poistení ju drží do 31. decembra 2027 a od roku 2028 sa má sadzba vrátiť na 15 percent. Či sa tak naozaj stane, je druhá vec. Dočasné dane majú na Slovensku zvyk dožiť sa dôchodku vo funkcii.

K zdravotným odvodom sa pridáva ešte tvrdší zásah do peňaženiek. Štandardné minimálne sociálne odvody stúpnu v roku 2027 z 303,11 eura na 322,21 eura mesačne. Živnostník, pre ktorého je podnikanie hlavnou činnosťou a ktorý prekročil príjmový test, tak pošle štátu každý mesiac 451,81 eura, teda 5 421,72 eura ročne. Či v tom mesiaci niečo zarobil, systém neskúma: platí sa z minimálneho základu, nie zo skutočného zisku. Kto si privyrába popri zamestnaní alebo je poistencom štátu, minimálny zdravotný preddavok neplatí a odvádza zo skutočného základu.

Vládnym plánovačom to však nestačilo, a tak zaviedli takzvaný mikroodvod. Tento nástroj vynašli v konsolidačnom balíku ako pascu na začínajúcich a drobných podnikateľov. Kým v minulosti požíval nový živnostník odvodové prázdniny a prvé odvody platil až podľa skutočného daňového priznania, dnes mu povinné poistenie vzniká prvým dňom šiesteho kalendárneho mesiaca po mesiaci, v ktorom získal oprávnenie. Slovenská komora daňových poradcov to ráta ako päť mesiacov pokoja. Kto podnikal kedykoľvek v predchádzajúcich šesťdesiatich mesiacoch, nemá ani tie.

Potom nastupuje povinnosť platiť poistné z osobitného vymeriavacieho základu, a to bez ohľadu na skutočný príjem. Kým v roku 2026 bola táto suma 131,34 eura, od poistného za január 2027 stúpne na 139,61 eura mesačne, lebo osobitný základ rastie z 396,24 eura na 421,20 eura. Štát nezaujíma, či ste stihli získať prvých zákazníkov alebo splatiť počiatočné náklady. Lehota uplynula a úrad žiada svoje peniaze.

Pasca príjmového testu

Keď pôvodný návrh vyvolal vlnu nevôle, koaliční poslanci narýchlo schválili novelu zákona o sociálnom poistení. Zaviedli takzvaný príjmový test naviazaný na 10,5-násobok životného minima. Pre rok 2027 predstavuje táto hranica ročný príjem 2 983,37 eura. Vládna propaganda krok oslávila ako dôkaz sociálneho cítenia a pomoc najzraniteľnejším.

Skutočná matematika príjmového testu však odhaľuje pascu. Hranica 2 983,37 eura ročne zodpovedá priemernému mesačnému príjmu 248,61 eura. Nejde pritom o zlom, ktorý by nastal v tom istom mesiaci, keď človek zarobí o euro viac. Poisťovňa posudzuje príjem za predchádzajúci rok a povinnosť vzniká spravidla od 1. júla nasledujúceho roka, pri odloženom daňovom priznaní od 1. októbra. Kto za rok 2026 zarobil o euro viac než 2 983,37 eura, platí mikroodvod od júla 2027. Jedno euro navyše tak rozhoduje o celom ďalšom roku.

Mikroodvod 139,61 eura mesačne znamená za dvanásť mesiacov 1 675,32 eura. Živnostníkovi, pre ktorého je podnikanie hlavnou činnosťou, k tomu pribudne minimálny zdravotný preddavok 1 555,20 eura ročne, teda spolu 3 230,52 eura. Pri ročnom príjme tritisíc eur odvody prevýšia celý hrubý príjem a z práce zostane čistá strata. Pre toho, kto si privyrába popri zamestnaní, a pre poistencov štátu, teda dôchodcov či študentov, platí miernejšia verzia: minimálny zdravotný preddavok sa na nich nevzťahuje a zdravotné poistné sa počíta zo skutočného základu. Mikroodvod do Sociálnej poisťovne im však vznikne rovnako.

V normálnom prostredí by takýto výsledok považovali za absurditu. Na Slovensku vyplýva priamo zo zákonných súm, ktoré si stačí vynásobiť dvanástimi. Štát vytvoril systém, v ktorom poctivo priznaná práca navyše dokáže drobného tvorcu dostať do mínusu.

Súdruh Erik Tomáš presadil túto schému s tvrdením, že bráni zneužívaniu systému a zabráni budúcemu prepadu živnostníkov do chudoby. Namiesto pomoci však rezort vyrobil mechanizmus, ktorý ľudí odrádza od akejkoľvek vedľajšej činnosti. Študent, matka na materskej či dôchodca majú jedinú voľbu: prestať pracovať, alebo príjem zatajiť.

Paternalizmus ako zámienka pre odvody

Obhajcovia štátnych zásahov tvrdia, že živnostníkov treba chrániť pred ich vlastnou nezodpovednosťou. Ak by vraj neplatili sociálne odvody, v starobe by nemali nárok na dôchodok a zostali by na krku celej spoločnosti. Úradník si tak osobuje právo rozhodovať, koľko z vlastných peňazí smie človek použiť na prežitie a koľko musí odovzdať štátu.

Tento paternalistický mýtus presvedčivo rozbil Ludwig von Mises vo svojom diele Konanie človeka. Mises pomenoval základný rozpor sociálneho štátu: je absurdné vyhlásiť občanov za nespôsobilých spravovať vlastné peniaze a zároveň im vo voľbách zveriť moc vyberať vládcov celej krajiny. Ak dospelý človek potrebuje štátneho poručníka na vlastné úspory, ako môže byť schopný voliť týchto poručníkov?

Mises zároveň pripomína, že sociálne poistenie nepredstavuje žiadny dar od štátu. Celé jeho bremeno v konečnom dôsledku dopadá na samotného zarábajúceho človeka. Štát nezvyšuje hodnotu práce, iba obmedzuje slobodu jednotlivca nakladať s vlastným príjmom a núti ho kupovať predražené štátne prísľuby namiesto tvorby reálnych úspor.

V slovenskom priebežnom dôchodkovom systéme sa vybrané peniaze navyše nijako nezhodnocujú. Okamžite sa míňajú na krytie aktuálnych deficitov a politických balíčkov. Živnostník tak neinvestuje do vlastnej budúcnosti, ale povinne dotuje čiernu dieru verejných financií, z ktorej sa mu v starobe vráti len zlomok odvedenej hodnoty.

Vládny hon na drobných podnikateľov pripomína myšlienkový svet Karla Marxa, ktorý v Komunistickom manifeste predpovedal zánik samostatných remeselníkov a ich premenu na závislý proletariát. Vládna garnitúra sa k tomu približuje legislatívnym nátlakom: likviduje nezávislosť a núti ľudí hľadať útočisko v závislom zamestnaní.

Výsledkom je jednoduchý účet. Remeselník na bežných minimálnych odvodoch musí podľa prepočtu Finsideru zarobiť vyše päťtisíc eur ročne len na to, aby mohol ráno legálne otvoriť dielňu. Všetko pod touto hranicou je práca pre štát. Súdruhovia v Bratislave potrebujú hotovosť a nezaujíma ich, že tým ničia podhubie ekonomiky.

Odpor voči samostatnosti a útek do tieňa

Friedrich August von Hayek v knihe Ústava slobody vysvetlil, prečo sa nezávislí pracujúci stávajú terčom vládnych zásahov. Hayek ukázal, že keď v parlamente dominuje zamestnanecká väčšina, zákony sa prispôsobujú jej optike a stávajú sa nepriateľskými voči nezávislým jednotlivcom. Zamestnanec zvyknutý na pravidelnú výplatu ťažko chápe povahu podnikateľského rizika a ľahko uverí rečiam o neplatiacich živnostníkoch.

Pre mocenský aparát je závislý zamestnanec ideálnym poddaným. Dane a odvody mu zamestnávateľ stiahne skôr, než ich uvidí na výplatnej páske. Živnostník je naproti tomu podozrivý element. Musí samostatne hospodáriť a pri každom prevode do štátnej pokladnice si uvedomuje, koľko peňazí mu štát berie za služby nevalnej kvality.

Základné ekonomické princípy však nemožno zrušiť ministerským nariadením. Ani Sociálna poisťovňa nedokáže poprieť fakt, že vyššie zdanenie vedie k poklesu aktivity. Zvýšenie minimálneho vymeriavacieho základu SZČO malo podľa ministerstva priniesť asi 102 miliónov eur ročne. Namiesto očakávaného prítoku prinesie nová odvodová záťaž pravý opak, teda odchod ľudí z oficiálneho trhu.

Drobní remeselníci, prekladatelia či lektori svoje živnosti jednoducho zrušia. Zistia, že administratívna záťaž a riziko likvidačného odvodu nestoja za zopár privyrobených stoviek eur. Druhá časť ľudí prejde do neoficiálnej ekonomiky. Budú fungovať za hotovosť a na základe dôvery. Štát z ich práce neuvidí ani cent na odvodoch či daniach.

Keď súdruh Erik Tomáš a jeho ministerskí úradníci naplánovali vyššie príjmy pre štátnu kasu, počítali so živnostníkmi ako s pasívnymi figúrkami. Živí ľudia však na trestajúce podmienky reagujú. Trestať občanov za odvahu nebyť závislým zamestnancom vedie k ekonomickému úpadku a rozmachu šedej zóny. Žiadna tabuľka nedonúti človeka podnikať v strate len preto, aby bolo z čoho plátať rozpočtové deficity.

Slovensko nepotrebuje likvidačné mikroodvody ani pasce v podobe príjmových testov. Cesta k prosperite vedie cez zásadné zníženie odvodového zaťaženia, zrušenie povinných minimálnych základov a slobodu voľby pri zabezpečení na starobu. Pokiaľ si však vláda bude mýliť ekonomickú aktivitu s daňovým únikom, samostatné živobytie zostane na Slovensku len potrestaným prehreškom.