Logika zástancov verejného zdravotníctva

Štát je jedna obrovská fikcia, pri ktorej je každý presvedčený o tom, že môže žiť na náklady všetkých ostatných (Frederic Bastiat). Predstava, že akonáhle vytvoríme systém, do ktorého budú všetci ľudia povinní platiť, všetko sa zrazu stane lacnejším, dokonca bezplatným. Je to v podstate niečo, čo Milton Friedman popisoval ako „Mýtus obeda zadarmo„. Všade tam, kde sa do ekonomiky vmiešava politika, stráca sa logika a racionalita. Pri systéme verejného zdravotníctva je táto absencia logiky ešte o dosť badateľnejšia. Pozrime sa teda na to, ako rozmýšľa zástanca takéhoto systému.

„Pluralitný systém zdravotných poisťovní je zlý.“ –> Preto dajme všetkých poistencov a natlačme všetky ich peniaze do tej najhoršie hospodáriacej poisťovne, kde pacienti najdlhšie čakajú na zákroky a všetko bude fajn. Akonáhle odstránime aj ten zvyšok konkurencie, ktorý v tomto systéme zostal, a vytvoríme zo štátnej poisťovne absolútny monopol, ihneď vyjde nad Slovenskom slnko, všetko sa zmení k lepšiemu, vrabce začnú štebotať na strechách, poisťovňa začne hospodáriť zodpovedne a bude maximálne motivovaná, aby mali všetci rýchlu a kvalitnú zdravotnú starostlivosť.

„Farmaceutické firmy sú chamtivé a zlé.“ –> Preto núťme všetkých cez systém povinného zdravotného poistenia, aby im prispievali na činnosť, a zároveň im garantujme ešte odbyt cez programy ako povinné očkovanie pod hrozbou pokuty pre pacientov, ktorí tento ich produkt odmietnu užiť. Odstavme zároveň čo najviac ich konkurencie, ako aj možnosti pre ľudí samých sa liečiť prírodnými produktami, aby tak mali čo najväčšie zisky z predaja liekov.

„Nikto by nemal zarábať na zdraví! Je to to najväčšie svinstvo, čo môže niekto spraviť.“ –> Zarábať na zdraví by bol ešte ten lepší prípad (ak by sa niekto snažil udržiavať naše zdravie), no tu hovoria zástancovia skôr o zarábaní na liečení chorôb. Inými slovami: „Pán doktor, zdravie je pre mňa to najcennejšie, čo mám. Vašu prácu si cením natoľko, že za ňu nie som ochotný zaplatiť ani cent!“

„A požadujeme bezplatnú zdravotnú starostlivosť zakotvenú v ústave!“ (samozrejme s dodatkom – „na základe povinného zdravotného poistenia“) –> Ústava nám teda garantuje mať niečo bezplatne, no len vtedy, ak za to budeme povinne platiť. Ako sa dá teda toto chápať? Jedine tak, že ak za niečo platím povinne, je to vlastne bezplatné. Ak za niečo nie som povinný platiť, no sám sa rozhodnem na základe vlastného vedomia a svedomia, či za to zaplatím, potom to už bezplatné nie je a je to z princípu zlé.

Privátny systém zdravotnej starostlivosti bez zásahov štátu samozrejme úplne zatracujú, hlavne s argumentom, že by si to len málokto mohol dovoliť. Ako keby sme tu teraz mali nejakého nadčloveka, nejakého Santa Clausa s nadľudskými schopnosťami, ktorý by dokázal rozdávať služby a produkty bez toho, aby za ne musel niekto z nás zaplatiť.

Vytvorili sme si teda úžasný systém, v ktorom sme si vsugerovali, že za to, čo je pre nás najcennejšie by sme nemali platiť (najväčšie svinstvo) a keď už za niečo platíme povinne, je to v podstate bezplatné. Že konkurencia je zlá a subjekt na trhu je motivovaný najviac vtedy, keď je monopolom a keď sú mu všetci povinní platiť. Dokonalé! Systém nelogických absurdít postavený totálne na hlavu. To je výsledok štátnych zásahov v ekonomike.

Páčil sa vám článok? Pošlite ho ďalej.
FacebookX

Súvisiace články

Zdravotníctvo

„Bezplatná zdravotná starostlivosť.“ Preklad: v ambulancii si pripravte päťdesiat eur

Slovenskí pacienti platia na zdravotných odvodoch rekordné sumy, no v ambulanciách nechávajú stovky miliónov eur v skrytých poplatkoch. Pokrytecký mýtus o bezplatnej starostlivosti ničí lekárov aj peňaženky občanov. Skutočným riešením nie je ďalšie zakazovanie, ale legalizácia trhových cien, priama spoluúčasť a priestor pre súkromné poistenie.

Martin Bulák

Zdravotníctvo

Bezodná jama bezplatného zdravotníctva

Každoročný rituál dohadovania o rozpočte na zdravotníctvo opäť skončil nalievaním stoviek miliónov eur do čiernej diery. Dopyt po službe, ktorá je v mieste spotreby deklarovaná ako bezplatná, je z princípu neobmedzený a žiadny rozpočet ho nedokáže nasýtiť. Kým systém nepripustí cenové signály, o pridelení liečby budú namiesto peňazí rozhodovať nekonečné čakacie lehoty a úradnícke kvóty.

Martin Bulák

Diskusia (67)