Bezodná jama bezplatného zdravotníctva

Každú jeseň sa na slovenskej politickej scéne odohráva dôverne známy rituál. Nemocniční riaditelia nariekajú nad hroziacim kolapsom, lekárske odbory mávajú hromadnými výpoveďami a minister zdravotníctva predstupuje pred kamery s víťazoslávnym vyhlásením, že do rezortu vybojoval historicky rekordný balík peňazí.

V schválenom rozpočte na rok 2027 sa celkové výdavky na sektor šplhajú na úroveň 11,1 miliardy eur. Samotné výdavky verejného zdravotného poistenia majú dosiahnuť 9,74 miliardy eur a na priamu zdravotnú starostlivosť pôjde takmer 9,4 miliardy eur, čo predstavuje medziročný skok o vyše pol miliardy eur.

Pri pohľade na tieto cifry by si nezainteresovaný pozorovateľ mohol myslieť, že slovenské nemocnice musia onedlho pripomínať špičkové švajčiarske sanatóriá. Ešte v roku 2017 minuli zdravotné poisťovne 4,46 miliardy eur, teda necelú polovicu toho, čo má o desať rokov neskôr pohltiť verejné zdravotné poistenie. Výdavky na samotnú zdravotnú starostlivosť pritom budúci rok stúpnu zo 6,1 na 6,3 percenta hrubého domáceho produktu.

Napriek tomuto masívnemu prílevu zdrojov však z odborárskych centrál a nemocničných chodieb znie stále rovnaká pesnička. Vraj je peňazí stále zúfalo málo, personál je prepracovaný a hrozí rozpad základných oddelení. Plánovaná päťročnica sa akosi nestretla s realitou a rezort žiada ďalšie stovky miliónov na zaplatenie platového automatu a prevádzky.

Táto situácia odhaľuje hlboké nepochopenie elementárnych ekonomických zákonitostí v hlavách politikov aj bežných komentátorov. Otázka totiž vôbec neznie tak, koľko miliárd do systému napumpujeme, ale podľa akého kľúča sa rozhoduje, kto ich v skutočnosti dostane. Kým na tento rébus nenájdeme odpoveď, každé ďalšie zvýšenie rozpočtu sa rozplynie ako para nad hrncom.

Keď je služba v čakárni zdanlivo zadarmo, dopyt po nej je prakticky nekonečný. Pacient nerieši, že ju už draho zaplatil v odvodoch, pretože pri vstupe do ambulancie z vlastného vrecka necíti žiadnu cenu. Jeho osobný náklad na ďalšie vyšetrenie je nulový, a tak sa aj obyčajné pichnutie v boku stáva dôvodom na návštevu lekára.

Americký ekonóm Thomas Sowell vo svojej knihe Základná ekonómia vysvetľuje, že ceny na voľnom trhu nevytvárajú vzácnosť statkov. Vzácnosť je objektívna realita nášho sveta, pretože zdroje sú vždy konečné. Trhové ceny slúžia ako nástroj na prirodzené rozdeľovanie tejto vzácnosti medzi nekonečné ľudské potreby a predstavy.

Ak štát úradným dekrétom prikáže, že zdravotníctvo bude pre všetkých bezplatné, vzácnosť zdrojov tým ani náhodou neodstráni. Zázrakom nepribudnú špičkoví chirurgovia, zdravotné sestry, magnetické rezonancie ani moderné operačné sály. Jediné, čo štát urobí, je vyradenie cenového mechanizmu z prevádzky.

Snaha nasýtiť nekonečný dopyt z obmedzených daňových príjmov je vopred odsúdená na neúspech. Politici sa v takomto nastavení správajú ako pes naháňajúci vlastný chvost. Presúvajú miliardy z jednej diery do druhej v márnej snahe uspokojiť potreby, ktoré z definície nie je možné uspokojiť všetky.

Ako sa prideľuje, keď cena nesmie fungovať

Keď z ekonomického systému vymažete cenotvorbu, neznamená to, že tovar alebo služba prestanú byť prideľované. Znamená to iba to, že prideľovanie začne prebiehať iným spôsobom. Keď o dostupnosti nerozhoduje peňaženka a ochota zaplatiť, prideľovanie začnú robiť čakacie lehoty, známosti alebo úradnícke kvóty.

Tento mechanizmus vidíme na Slovensku v celej jeho nahote. Podľa Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou ležalo k 1. júlu 2026 v súhrnnom zozname čakateľov 96 653 návrhov na plánovanú starostlivosť a stálo za nimi 87 628 poistencov.

Na totálnu endoprotézu kolenného či bedrového kĺbu čaká pacient v priemere okolo desiatich mesiacov. Pri vstupe do nemocnice síce nevytiahne platobnú kartu, no zaplatí krutú daň vo forme mesiacov bolesti, imobility a stratených príjmov. Čakanie v rade je presne ten istý ekonomický náklad ako platba v hotovosti, no bez akejkoľvek pridanej hodnoty.

Súdruhovia na ministerstve zdravotníctva mali tento problém vyriešený na papieri už od roku 2021. Zákon o kategorizácii ústavnej starostlivosti a vyhláška k nemu zaviedli maximálne lehoty časovej dostupnosti pre stovky plánovaných zákrokov. Úradníci si zrejme mysleli, že keď napíšu lehotu v dňoch, v nemocniciach zrazu vyrastú nové operačné tímy a uvoľnia sa lôžka.

Realita ich samozrejme prefackala. Len v štátnej Všeobecnej zdravotnej poisťovni prekročilo vo februári 2025 zákonom stanovenú lehotu 23 274 poistencov. Namiesto rýchlej operácie dostali pacienti od poisťovní iba formálne listy a nemocnice začali hľadať administratívne kľučky, ako čakateľov zo zoznamov vyškrtnúť.

Druhým a tretím mechanizmom prideľovania v bezplatnom raji sú protekcia a úradnícke limity. Kto má známeho primára alebo prinesie obálku, ten sa dostane na stôl prednostne. Samotná VšZP priznáva, že za prekročením maximálnej čakacej doby stojí finančný limit poisťovne v ôsmich percentách prípadov: lekár by operoval, no nesmie, pretože plánovači v Bratislave rozhodli, že kvóta na tento mesiac je naplnená. Zvyšku chýbajú ruky a lôžka, čo je len iná podoba toho istého problému, lebo aj kapacity sa u nás plánujú z kancelárie a nie podľa dopytu.

Nekonečné oddlžovanie ako morálny hazard

Rovnaká zvrátená logika riadi aj hospodárenie samotných štátnych nemocníc. Kým súkromné zariadenia musia hospodáriť s vyrovnaným rozpočtom, štátne kolosy produkujú gigantické straty. Záväzky štátnych zdravotníckych zariadení po lehote splatnosti dosiahli ku koncu júla 2026 sumu 1,528 miliardy eur, z toho 894 miliónov dlhujú Sociálnej poisťovni a 634 miliónov dodávateľom.

Na dlh nemocníc dlhodobo upozorňuje aj inštitút INESS. Ministerstvo zdravotníctva preto pripravilo ďalší plán na oddlženie, ktorého celková potreba zdrojov dosahuje 1,578 miliardy eur a prebehnúť má v prvom polroku 2027. Vláda tak pošle jasný odkaz všetkým neschopným riaditeľom, že na dodržiavaní rozpočtu vôbec nezáleží, pretože štátna pokladnica ich chyby opäť prikryje.

Opakované oddlžovanie nemocníc z vreciek daňovníkov predstavuje ukážkový príklad morálneho hazardu v priamom prenose. Riaditeľ štátnej nemocnice nemá jediný ekonomický dôvod tlačiť na prevádzkovú efektivitu, vyjednávať lepšie ceny liekov či optimalizovať prezamestnanosť. Vie totiž celkom isto, že štát ho v hodine dvanástej vždy zachráni pred bankrotom.

Ak by sa navyše nejaký riaditeľ predsa len pokúsil správať zodpovedne a hospodáril by s prebytkom, súdruhovia v Bratislave by ho po zásluhe potrestali. V nasledujúcom rozpočtovom roku by mu pridelili menej zdrojov s odôvodnením, že ich nepotrebuje. V socialistickom modeli sa rozpočtová zodpovednosť trestá a plytvanie odmeňuje novou dotáciou.

Mýtus o sociálnej spravodlivosti

Zástancovia štátneho riadenia a sociálni inžinieri na tomto mieste vždy vytiahnu svoj najsilnejší morálny argument: zdravie predsa nie je tovar a trh by v nemocniciach spôsobil sociálnu katastrofu. Podľa ich výkladu by zavedenie priamych platieb či komerčného pripoistenia pripravilo chudobných ľudí o možnosť liečby a bohatí by vykúpili všetku starostlivosť.

Táto vzletná rétorika sa však pri konfrontácii s faktami okamžite rozpadá na prach. V systéme umelého rovnostárstva a administratívneho prideľovania na štátne zlyhanie najviac doplácajú práve tí najchudobnejší a najzraniteľnejší. Bohatý človek si totiž vždy nájde cestu, ako byrokratické prekážky a limity bez problémov obísť.

Majetnejší občan si zaplatí vyšetrenie na nezmluvnej klinike, zaplatí si operáciu v Rakúsku alebo využije sieť vplyvných kontaktov. Kto však zostane uväznený na ročnom čakacom zozname štátnej nemocnice, je osamelý dôchodca z malého mesta bez peňazí a bez známostí. Bezplatnosť je pre neho len ilúziou, za ktorú platí zhoršeným zdravím.

Revízia výdavkov Útvaru hodnoty za peniaze pritom ukazuje, že slovenské zdravotníctvo patrí z hľadiska efektívnosti medzi najhoršie v Európskej únii. Odvrátiteľná úmrtnosť je u nás vyššia, než by zodpovedalo našim výdavkom, a horšie vychádzame aj v porovnaní s krajinami, ktoré na zdravotníctvo míňajú podobne. Naši občania neumierajú preto, že by štát vybral málo daní, ale preto, že sa k potrebnej diagnostike a liečbe nedostanú včas.

Cesta von zo slepej uličky

Skutočné ozdravenie slovenského zdravotníctva sa nezačne v momente, keď vláda schváli ďalšiu miliardu do bezedného rozpočtu. Systém sa nepohne z miesta, kým neprestaneme predstierať, že štát dokáže každému bezplatne garantovať úplne všetku medicínsku starostlivosť na svete.

Potrebujeme jasne definovať základný balík hradenej starostlivosti a zaviesť legálnu finančnú spoluúčasť tam, kde má pacient priestor na vlastné rozhodovanie. Spoluúčasť nie je trestom pre chorých, ale jediným funkčným nástrojom, ktorý dokáže skrotiť plytvanie a zreálniť dopyt. Doplnkové poistenie a slobodná tvorba cien by priniesli do sektora skutočné zdroje bez toho, aby štát musel zakaždým siahať na peniaze daňovníkov.

Kým sa však vládna moc neodváži nahlas pomenovať, čo z verejného poistenia naozaj uhradíme, zostane zdravotníctvo bezodnou jamou. Ústava pritom hovorí o bezplatnej zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného poistenia a za podmienok, ktoré ustanoví zákon. Že z toho politici spravili mantru o servise pre všetkých a na všetko, je ich vlastné rozhodnutie. Môžu do systému liať miliardy z ďalších daní a odvodov, no výsledkom budú len ďalšie dlhy, rozpadnuté nemocnice a nekonečné rady v čakárňach.