„Bezplatná zdravotná starostlivosť.“ Preklad: v ambulancii si pripravte päťdesiat eur

Pacient prichádza k špecialistovi s výmenným lístkom v ruke a s kartičkou poistenca v peňaženke. Každý rok mu štát z práce strhne na zdravotné poistenie tisíce eur, no na dverách ordinácie ho nečaká vľúdne prijatie, ale laminovaný papier s cenníkom. Poplatok za manažment termínu, príplatok za klimatizáciu v čakárni, ročný balík služieb. Hospodárske noviny zdokumentovali, že aj za celkom bežné ošetrenia nechávajú pacienti v ambulanciách desiatky eur.

Ústava síce sľubuje bezplatné ošetrenie na základe poistenia, no realita v ambulanciách pripomína skôr orientálny bazár s provizórnou pokladnicou. Ak nezaplatíte niektorý z kreatívnych administratívnych poplatkov, termín dostanete o pol roka alebo vôbec. Systém, ktorý sa tvári ako sociálny štát, vytvoril pascu, kde človek platí dvakrát.

Téma skrytých platieb opäť ožila po zisteniach Hospodárskych novín, ktoré upozornili, že pacienti doplácajú desiatky eur aj za celkom bežné úkony. Politici sa okamžite začali tváriť prekvapene, akoby o poplatkovej divočine počuli prvýkrát. V skutočnosti ide o stav, ktorý štát roky ignoruje, pretože bez týchto peňazí by ambulantná sieť skolabovala.

Koľko presne zostane v ambulanciách, nevie nikto spočítať. Prieskum ministerstva zdravotníctva, z ktorého vychádzali médiá, hovorí o 360 až 410 miliónoch eur ročne, prieskum Advance Institute o 492 miliónoch bez stomatológie. Celková priama spoluúčasť pacientov vrátane liekov a zubárov dosiahla podľa Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v roku 2023 približne 1,8 miliardy eur. Bezplatné zdravotníctvo je štátna lož. Ľudia zaň platia povinne cez odvody a potom ešte raz v hotovosti na drevo.

Na alarmujúci stav nedávno poukázal aj verejný ochranca práv vo svojej mimoriadnej správe pre parlament. Ombudsman pomenoval neudržateľnú právnu neistotu a zlyhávanie štátu pri ochrane pacientov pred svojvoľnými platbami. Reakcia politikov bola typická. Sľubujú posilnenie kontrol, prísnejšie pokuty a nové úrady, ktoré majú poplatky zakázať.

Cenové stropy prinášajú nedostatok a sivú ekonomiku

Čo súdruhovia v Bratislave odmietajú pochopiť, je fakt, že poplatky nevznikli zo zlovôle lekárov. Sú prirodzenou reakciou na umelé cenové stropy a podfinancovanie zo strany štátnych poisťovní. Ak lekárovi zakážete pýtať si trhovú cenu za jeho prácu a čas, ekonomická realita si nájde únikovú cestu cez rôzne administratívne kľučky a príspevky.

Štátom nanútené úhrady za výkony často nepokryjú ani základné prevádzkové náklady ambulancií na sestry, energie a rastúce nájmy. Ambulantný lekár nie je štátny úradník s neobmedzeným rozpočtom, ale samostatný podnikateľ. Keď platby od poisťovní nestačia na prežitie, lekár musí buď zavrieť prax a odísť, alebo vybrať chýbajúce peniaze od pacientov.

Politici pred rokmi zrušili poplatok za prednostné vyšetrenie s cieľom vynútiť si rovnosť v čakárňach. Výsledok bol presne opačný. Prednostné ošetrenie nezmizlo, iba zmenilo názov na manažment termínu, asistenčné služby či členský príspevok v spriaznenom združení. Pokus zakázať cenový mechanizmus len vytvoril neprehľadný trh plný pokrytectva.

Tím Petra Pažitného a Kataríny Kandilaki napočítal v 27 cenníkoch všeobecných lekárov 147 typov poplatkov a odhaduje, že v celom systéme ich je 150 až 200. Lekári musia vymýšľať čoraz absurdnejšie položky, aby obišli vágne zákony a vyhli sa sankciám od žúp. Pacient tak vopred vôbec netuší, či ho banálna návšteva bude stáť desať eur, päťdesiat eur, alebo odíde bez ošetrenia.

Keď úradník nariadi nulovú cenu a zakáže priame platby, neodstráni tým vzácnosť lekárskeho času. Spôsobí len nedostatok a nekonečné poradovníky. Kto nezaplatí poplatok za vstupný balík, často sa k špecialistovi ani nedostane, lebo kapacity sú formálne plné. Zákon ponuky a dopytu funguje bez ohľadu na to, aké paragrafy schváli parlament.

Odvody prudko stúpajú, no starostlivosť sa vytráca

Poplatková anarchia je o to trpkejšia, že pracujúci ľudia odvádzajú na zdravotníctvo rekordné sumy. Súdruh Kamenický v rámci konsolidačných balíčkov opakovane zvýšil zdravotné odvody. Živnostníkom stúpla sadzba od januára 2026 na 16 percent z vymeriavacieho základu, minimálny preddavok vzrástol na 121,92 eura mesačne a zamestnancovi sa sadzba zdvihla zo štyroch na päť percent. Štát berie občanom čoraz viac, no za vybraté peniaze im ponúka čoraz menej.

Zamestnanec s hrubou mzdou okolo 1 500 eur zaplatí aj s odvodom zamestnávateľa na verejné zdravotné poistenie približne 3 264 eur ročne, no pri zdravotnom probléme dostane termín na jeseň budúceho roka. Ak potrebuje vyšetriť srdce alebo kĺby v rozumnom čase, musí siahnuť po peňaženke. Úradníci v Bratislave povinne inkasujú obrovské čiastky, no pacientovi nedokážu zabezpečiť ani základnú dostupnosť lekára.

Článok 40 Ústavy Slovenskej republiky sľubuje bezplatnú starostlivosť na základe poistenia, no náš systém nemá s poistením nič spoločné. Nie je to poistenie, ale obyčajná zdravotná daň. Štát tieto peniaze leje do bezodného kotla neefektívnych štátnych nemocníc, kým ambulancie, kde sa odohráva drvivá väčšina kontaktu s pacientom, necháva vyhladovať.

V normálnom poistení človek presne vie, aké služby má predplatené a čo si v prípade poistnej udalosti môže nárokovať. V štátnom prerozdeľovaní neexistuje žiadny nárokovateľný balík. Poisťovne vyberú odvody pod hrozbou exekúcie, no pri nákladnejšej liečbe či operácii zaradia poistenca na čakaciu listinu, kde môže čakať dlhé mesiace v bolestiach.

Centrálne plánovanie zlyháva v zdravotníctve rovnako spoľahlivo ako pri výrobe topánok za socializmu. Ak je služba pri vstupe bezplatná, dopyt po nej je prakticky nekonečný. Ambulancie sú preplnené ľuďmi s banálnymi problémami, kým vážne chorí pacienti čakajú v nedôstojných radoch. Nulová cena ničí zodpovednosť a paralyzuje celý systém.

Tu prichádza kľúčová námietka socialistov: ak by sme povolili legálne poplatky a trhové ceny, chudobní ľudia by vraj stratili prístup k liečbe. Tento argument znie súcitne, no ignoruje realitu. Je to práve dnešná sivá zóna pokútnych poplatkov, ktorá najviac ubližuje zraniteľným skupinám, pretože ich vystavuje svojvôli bez pravidiel a ochrany.

Legalizácia trhových cien a skutočné poistenie

Súčasná poplatková džungľa chudobných nechráni, ale naopak ich trestá nečakanými platbami za fiktívne služby. Solventný človek zaplatí desiatky eur za manažment termínu bez mihnutia oka. Pre osamelého dôchodcu je však nečakaný poplatok pri dverách neriešiteľným problémom. V terajšom stave navyše neexistuje žiadny sociálny strop, ktorý by ho chránil. Podľa reprezentatívneho prieskumu Advance Institute odkladá tretina pacientov návštevu lekára pre obavy z poplatkov a rovnaký podiel sa stretol s odmietnutím ošetrenia bez zaplatenia.

Martin Vlachynský z inštitútu INESS kritizuje úradnícky reflex „vyčleň, zreguluj, zakáž“ a varuje, že časť lekárov môže z verejného systému odísť. Ak štát pošle na ambulancie kontrolórov a začne ich pokutovať, liečiť zadarmo nezačnú. Prax radšej zatvoria alebo si nájdu pacientov mimo verejného systému. Výsledkom bude ešte horšia dostupnosť a ešte dlhšie čakacie lehoty.

Skutočným riešením je legalizácia trhových cien a oficiálna spoluúčasť pacienta. Drobný regulačný poplatok za návštevu ambulancie by okamžite znížil zbytočné návštevy a do systému priniesol chýbajúce peniaze. Lekári by nemuseli maskovať príjmy za vymyslené potvrdenia a pacienti by presne vedeli, za čo a komu platia svoje vlastné peniaze.

Pre sociálne slabších občanov či chronicky chorých je možné zaviesť ochranný strop, podobne ako pri doplatkoch za lieky, kde sa limit spoluúčasti počíta za každý kalendárny štvrťrok. Všetko ostatné má podliehať dohode a trhovej súťaži. Lekár musí mať právo stanoviť cenu svojej práce a pacient má právo poznať ju dopredu. Transparentná cena prináša férovosť, kým úradnícky zákaz prináša len korupciu a chaos.

Ruka v ruke s tým musí prísť priestor pre skutočné poistenie. Zákon komerčné pripoistenie nezakazuje, no robí z neho mŕtvy paragraf: kým štát nepovie, čo presne z odvodov hradí, nie je k čomu si priplácať. INESS na to upozorňuje od roku 2023, chýba len politická vôľa vymedziť základný balík. Ak by si ľudia mohli priplatiť za starostlivosť cez súkromné poistenie, ambulancie by získali zdroje bez vyberania hotovosti pri dverách a pacienti by prestali byť rukojemníkmi systému.

Menej štátu dlhodobo zdôrazňuje, že mýtus o bezplatnom zdravotníctve prináša len úpadok a stratu dôstojnosti. Štát zlyhal v tom, čo si sám privlastnil, a vinu hádže na ambulantných lekárov. Jedinou poctivou cestou je zrušiť ústavné pokrytectvo, umožniť vznik skutočného poistného trhu a vrátiť do vzťahu medzi lekárom a pacientom normálnu slobodu.