Kamenického daňová konsolidácia: Senzory na prežitie so sadzbou na luxus
Konsolidačný balíček zaradil senzory na kontinuálne meranie glukózy do základnej sadzby DPH vo výške dvadsaťtri percent. Pre pacientov s diabetom prvého typu to znamená ročné doplatky v stovkách eur, z ktorých podstatnú časť tvorí daň odvedená štátu. Namiesto sľubovaného bezplatného zdravotníctva tak štát trestá chorých ľudí za technológiu, ktorá im zachraňuje život.

Slovenská ústava občanom garantuje bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe verejného poistenia. V praxi táto formulka znamená len toľko, že vám štát každý mesiac z výplaty povinne strhne stovky eur a potom vás nechá napospas byrokratickému cenníku. Skutočný rozsah tejto ilúzie sa najlepšie ukáže vo chvíli, keď človek ochorie na chronickú chorobu.
Správa na portáli tnlive.sk od autorky Nikoly Capekovej nedávno poukázala na absurditu, ktorá by mala otriasť každým obhajcom sociálneho štátu. Diabetici na Slovensku platia za životne dôležitú zdravotnícku pomôcku daň z pridanej hodnoty v sadzbe, aká patrí na luxusné kabelky či drahé autá.
Ide o moderné senzory na kontinuálne meranie glukózy. Pre človeka s diabetom prvého typu to nie je žiadna digitálna hračka na počítanie kalórií ani voliteľný luxus. Senzor zavedený v podkoží meria hladinu cukru v reálnom čase každých pár minút a bezdrôtovo odosiela dáta do inzulínovej pumpy alebo telefónu.
Ak hladina cukru nebezpečne klesne, systém okamžite spustí alarm. Pacient tak stihne včas zasiahnuť skôr, než upadne do hypoglykemického šoku, bezvedomia či kómy. Táto technológia zmenila cukrovku z neustálej hrozby náhlej smrti na zvládnuteľný stav, s ktorým sa dá normálne pracovať a fungovať.
Do tohto technologického úspechu však vstúpil konsolidačný balíček verejných financií, ktorý presadil minister financií a súdruh Ladislav Kamenický v rámci zákona č. 278/2024 Z. z. Základná sadzba dane od 1. januára 2025 stúpla z dvadsiatich na dvadsaťtri percent a životne dôležité senzory pre diabetikov v nej ostali aj naďalej. Vláda ich do zníženej sadzby nepreradila, hoci presne to mala v rukách.
Kým bežné lieky a vybrané pomôcky majú zníženú päťpercentnú sadzbu, moderné senzory a autonómne inzulínové systémy zostali v tej základnej. Dôvod je prozaický: colné kódy týchto senzorov nefigurujú v prílohe č. 7 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, ktorá sa volá Zoznam tovarov so zníženou sadzbou dane. Senzory patria pod kódy 9018 a 9027, a tie v zozname nie sú. Moderné prístroje doň jednoducho nikto nedoplnil.
Vznikol tak nevídaný paradox, na ktorý upozorňujú samotní lekári aj pacienti. Od januára 2025 štát zdaňuje sladené nealkoholické nápoje osobitnou daňou pätnásť centov za liter a zdôvodňuje to tým, že cukor škodí zdraviu a spotrebu treba obmedziť. Senzory, ktorými sa diabetici pred následkami cukru chránia, zároveň necháva v najvyššej sadzbe DPH.

Stovky eur z rodinného rozpočtu len na daň z prežitia
Zdravotné poisťovne na Slovensku síce na senzory prispievajú, ale len do štátom určeného ročného limitu. Pre dospelého diabetika prvého typu je tento limit od 1. januára 2026 presne 1 281,25 eura na rok. Koľko dní z roka za to pacient dostane, závisí od typu senzora: podľa prehľadov dodávateľov a pacientskych portálov to vychádza zhruba na dvesto až tristotridsať dní. Zvyšok roka si pacient hradí sám z vlastného vrecka.
Podľa modelového prepočtu odborného portálu ozdravme.sk zaplatí dospelý diabetik na doplatkoch za senzory okolo 855 eur ročne. V praxi býva účet vyšší, pretože senzory sa v lete odliepajú, zlyhávajú alebo sa neúmyselne strhnú. Podľa typu liečby idú doplatky od niekoľkých stoviek eur až po viac než tisíc eur ročne, a to len za to, aby mal pacient svoje zdravie pod nepretržitou kontrolou.
To najbrutálnejšie na celom účte je podiel štátu. Z doplatku 855 eur pripadá pri dvadsaťtripercentnej sadzbe približne 160 eur na čistú daň, ktorú pacient odvedie do rozpočtu nad rámec ceny technológie aj marže výrobcu. Z celej ročnej ceny senzorov, teda aj z tej časti, ktorú uhrádza poisťovňa z poistného pracujúcich, si štát podľa modelu ozdravme.sk vezme okolo štyristo eur. Pacient si tak nekupuje len zdravotnú pomôcku, ale zároveň povinne posiela výpalné štátu za to, že vôbec zostáva nažive a pri zmysloch.
Dajme si tieto čísla do kontextu slovenskej reality. Medián hrubej mesačnej mzdy bol podľa údajov Štatistického úradu v roku 2025 na úrovni 1 538 eur, čo znamená, že presne polovica pracujúcich zarobí ešte menej. Doplatok 855 eur ročne tak pre bežného pracujúceho človeka predstavuje viac než polovicu jednej celej mesačnej výplaty, a to ešte pred zdanením.
A to hovoríme o rodine, kde má cukrovku iba jeden človek. Cukrovka prvého typu je autoimunitné ochorenie, takže nezriedka postihuje rodiča aj dieťa či viacerých súrodencov naraz. Pri dvoch diabetikoch v domácnosti sa ročné doplatky podľa nášho prepočtu vyšplhajú na vyše 1 700 eur, teda viac než celá mediánová mesačná mzda.
Štátna Všeobecná zdravotná poisťovňa sa síce chváli benefitom v podobe príspevku 100 eur ročne na senzory, lenže ten podmieňuje absolvovaním celej série povinných prehliadok a byrokratickým vykazovaním. V porovnaní so stovkami eur, ktoré si štát vezme späť cez DPH, pôsobí táto almužna ako výsmech.
Úradnícka dogma o konsolidácii a jej fatálne trhliny
Z ministerských chodieb okamžite zaznieva obohraná pesnička o fiškálnej disciplíne. Súdruhovia v Bratislave tvrdia, že verejné financie sú v rozvrate a štát si nemôže dovoliť žiadne daňové výpadky ani selektívne úľavy. Štát predsa pacientom už teraz prispieva cez verejné zdravotné poistenie viac než tisíckou eur ročne, tak prečo by mal ešte odpúšťať daň?
Tento argument stojí na prevrátenej logike. Zdravotné odvody nie sú darom od vlády, ale peniazmi, ktoré štát pracujúcim ľuďom každý mesiac odoberie z ich výplat. Tvrdiť, že štát je štedrý, keď z týchto vyvlastnených peňazí časť vráti na nákup pomôcok, je čisté pokrytectvo.
Absurdita sa naplno prejaví pri samotnom mechanizme. Štát jednou rukou preplatí časť zdravotníckej pomôcky z verejného poistenia a druhou rukou si z doplatku pacienta nemilosrdne stiahne dvadsaťtri percent. Daňový úrad tak doslova parazituje na chronickom ochorení vlastných poistencov.
Francúzsky ekonóm Frédéric Bastiat vo svojej slávnej eseji vysvetlil rozdiel medzi tým, čo je vidieť, a tým, čo nie je vidieť. Súdruhovia na ministerstve financií vidia iba to, čo natečie do štátnej kasy: niekoľko miliónov eur vyžmýkaných z ťažko chorých ľudí na zaplátanie rozpočtového deficitu. To je tá viditeľná časť ich účtovníctva.
Čo však plánovači nevidia, sú devastačné následky ich chamtivosti. Diabetologička Ľudmila Kubincová opakovane zdôrazňuje, že pacient s funkčným senzorom dokáže pracovať, tvoriť hodnoty a platiť dane. Keď však pacient na drahé senzory kvôli dvadsaťtripercentnej dani nemá, vracia sa o polstoročie späť k nepresným glukomerom.
Podľa pacientskej organizácie Asociácia na ochranu práv pacientov vedie zlá kompenzácia cukrovky k nezvratným komplikáciám. Patrí medzi ne oslepnutie, zlyhanie obličiek s nutnosťou dialýzy či amputácie končatín. Liečba týchto komplikácií aj invalidný dôchodok stoja systém rádovo viac než senzory, ktoré im majú predísť. Štát teda šetrí na tom lacnejšom, aby neskôr zaplatil to drahšie.
Od petície k byrokratickej hlušote
Pacienti sa s touto nespravodlivosťou odmietli zmieriť. Ladislav Segeďa zorganizoval petíciu, pod ktorú sa behom pár týždňov podpísalo vyše jedenásťtisíc občanov. Petícia požadujúca nulovú daň na glukózové senzory putovala priamo na finančný a zdravotnícky výbor Národnej rady aj na stôl ministerstva financií.
Spolu s otvorenou výzvou pätnástich popredných slovenských diabetológov žiadajú jasnú vec: úplné oslobodenie senzorov od dane alebo ich okamžitý presun do päťpercentnej sadzby. V parlamente už leží poslanecký návrh na zníženie sadzby z dvadsiatich troch na päť percent a rovnaké zníženie podporuje aj ministerstvo zdravotníctva. Rozhodnúť však musia tí, ktorí konsolidačný balíček schválili, a tí sa zatiaľ nikam neponáhľajú.
Pre koaličných politikov je jednoduchšie držať prísnu ruku nad každým eurom vybraným z chorých, než priznať vlastnú chybu v legislatíve. Pritom načúvací prístroj alebo invalidný vozík majú v prílohe zákona priznanú päťpercentnú sadzbu. Prístroj, ktorý človeka chráni pred tým, aby na tom vozíku neskončil, vládni úradníci naďalej trestajú plnou sadzbou.
Slobodný trh a vedecký pokrok priniesli technológiu, ktorá vracia chorým ľuďom plnohodnotný život, no štátny aparát v nej vidí len ľahký terč na daňové ošklbanie. V susednom Česku hradí poisťovňa diabetikovi prvého typu až dvadsaťštyri senzorov ročne, čo pokryje takmer celý rok, a v Británii si pacient s diagnózou kupuje senzor na osobné použitie bez dane. Na Slovensku ostal v tej istej sadzbe ako luxusný alkohol či elektronika.
Súdruhovia radi rečnia o sociálnom štáte a solidarite, no v praxi sa ich sociálny model scvrkol na to, že vyberajú výpalné od ľudí bojujúcich o vlastné zdravie. Ak má štát pomôcť diabetikom, nepotrebuje vymýšľať nové dotačné schémy ani komplikované formuláre. Úplne by stačilo, keby im prestal kradnúť peniaze priamo pri pokladnici v lekárni.



