Kto je ten zlý? Lekári alebo štát?

Aktuálna téma, ktorá zaujíma skutočne každého človeka v tejto krajine. Každý môže ochorieť a preto každý potrebuje zdravotnú starostlivosť. Zdravotnú starostlivosť považujeme za samozrejmosť a ako niečo, čo nám musí „štát“ poskytovať. A to dokonca bezplatne. Je ale aktuálny hnev na lekárov v našej spoločnosti oprávnený? A nemal by byť obviňovaný práve ten kto niečo garantuje, ak túto garanciu neplní? V tomto článku uvediem môj pohľad na viaceré roviny aktuálneho stavu, do ktorého sa dostalo slovenské zdravotníctvo.

Zdrap papiera

V prvom rade by sme mali začať pri základom dokumente tohto štátu, ktorým je Ústava Slovenskej Republiky. Áno, nazývam ju zdrapom papiera, lebo tomu jednoducho tak je, aj keď s istotou viem, že drvivá väčšina z vás so mnou nebude súhlasiť. A prečo si to myslím? Napr. v prípade zdravotníctva sú tam hneď dve absurdnosti a to len v jednej jedinej vete čl. 40 ústavy, citujem „Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť…“

Sú tu dve roviny:

• otrokárstvo – Akonáhle si myslím, že mám právo na kohokoľvek služby (v tomto prípade služby lekárov a iných zdravotníkov), ten človek sa stáva mojim otrokom. Je pritom úplne jedno, či ten človek na ktorého služby si  podľa „môjho práva“ nárokujem dostane za služby zaplatené (v akejkoľvek výške) alebo nedostane. Pokiaľ sa nejedná o slobodný výmenný obchod (jeho služby za moje peniaze) a daná osoba je nútená pod saknciami najvyššieho zákona pre mňa túto službu vykonať, jedná sa o otrokárstvo. Ten kto poskytuje zdravotnú starostlivosť sú lekári, nie štát. Štát teda zavádza otrokársky systém, v ktorom z lekárov robí otrokov.
• absurdnosť vo formulácii – Formulácia v ústave je v danom stave samovylučujúca, pretože ak raz tvrdím že je niečo bezplatné, nemôžem tvrdiť, že si za to musí niekto zaplatiť. V tom prípade sa jedná najskôr o podvod. Jediným spôsobom ako je možné si túto formuláciu de jure čistým spôsobom vysvetliť, je že človek musí byť len poistený, ale za poistenie nemusí platiť. Teda poistenie s mesačnou platbou 0,- EUR a akonáhle by bol do platieb nútený, jednalo by sa o porušenie ústavy. Toto je samozrejme blud, lebo zdravotníctvo nemá byť aktuálne z čoho iného platené, ako z povinných odvodov.

Teda aj pre tieto dva jednoznačne absurdné fakty, ktoré sa nachádzajú v časti jednej jedinej vety v jednom článku ústavy som presvedčený o tom, že ústava SR je len obyčajným zdrapom papiera. Alebo lepšie povedané zločineckým a podvodníckym zdrapom papiera, ktorý robí z ľudí otrokov.

Kto je teda teraz ten zlý?

Zlý je systém, ktorý je zastrešený zlým zdrapom papiera. Lekári sú obeťami systému. Samozrejme vedeli vopred že do čoho idú a je ich slobodným rozhodnutím odísť kedykoľvek kedy sa im zachce. Ale je správne a morálne povedať každému – „No síce si sa tu narodil a vyrastal tu, no to že si chcel byť lekárom v tomto skazenom systéme je tvoja chyba, vedel si do čoho ideš, ak sa ti nepáči, odíď.“ ?  Nie je správne a morálne postaviť sa proti zlému otrokárskemu systému a pokúsiť sa ho zmeniť? Ale ináč – kto by v tejto krajine zostal, ak by sme mali všade taký vplyv štátu ako v zdravotníctve a všetko by bolo takto skazené a ak by sme každého posielali preč?

V každom prípade, ak chceme niekoho obviňovať, vyberajme z troch možností:

• lekári – V tejto veci tí čo sú obeťami systému (okrem spotrebiteľov samozrejme). Ich hnev na aktuálny systém je oprávnený. Na jednej strane sú obeťami systému a na strane druhej obeťami odborárskej demagógie.
• odborári – Odborárom išlo a vždy pôjde len o vlastný prospech a prospech vlastných členov, o finančný prospech a v neposlednom rade o politické ambície – teda moc. Odborári sú demagógovia, klamári, prospechári, sú to ľudia, ktorí chcú nerobiť a zarobiť. Sú to ľudia, ktorí by vo voľnom trhu neexistovali – nik by ich nepotreboval. A ak by aj existovali, nemali by také postavenie aké majú dnes.
• štát (vláda) – Vláda nesie najväčšiu zodpovednosť. Je to tvorca, architekt celého tohto zlyhania. Ak vám nejaký architekt vytvorí dom, v ktorom budú umierať ľudia… dáte mu ešte šancu nadizajnovať ďalší dom? Problém so štátom, resp. vládou je ten, že na inú vládu sa ani obrátiť nemôžete. Môžete len dúfať, že prídu iné figúrky, ktoré toto napravia. A aká je na to šanca?

Preto treba oddeliť aj politiku, ktorá má krátkodobý charakter z pohľadu aktuálnych figúrok v systéme a systémové zlyhanie, ktoré je podstatou celej veci a problémom od samotného vzniku. To čo vyčítam lekárom, je forma protestu ktorou sa vydali. Je to nátlakový vydieračský systém, s požiadavkou na nápravu u niekoho, kto celé to zlyhanie nadizajnoval.

V neposlednom rade sa dá upriamiť pozornosť aj na pacientov, teda na spotrebiteľov. Aj oni a hlavne oni by mali byť tí, ktorí by mali protestovať proti systému v ktorom sa nachádzajú. Je to na zváženie spotrebiteľa na trhu, či chce platiť za službu ktorá je zlá, alebo dokonca žiadna. O to viac ma prekvapuje to, že ľudia sa vôbec nepýtajú – „A máme ešte platiť tie odvody?“. Je to pre nich ako samozrejmosť.

Systémová zmena

To čo potrebuje Slovensko na záchranu zdravotníctva je konkurencia. Konkurencia v poisťovacom systéme a takisto v zdravotnej starostlivosti. Jedine to môže priniesť kvalitu a nízke ceny pre spotrebiteľa.

Preto ako hlavné tri záchranné body vidím:

1. Zrušenie povinných zdravotných odvodov – Akonáhle by poisťovne prišli o istý zisk, museli by sa viac snažiť a ponúkať pacientom kvalitu za zaplatené peniaze. Momentálne máme prakticky monopolizovaný systém poisťovníctva, v ktorom neexistuje konkurencia. Tam kde nie je konkurencia, tam nie je kvalita a sú vysoké ceny.  A tam je teda poškodený spotrebiteľ, tak ako aj v tomto prípade. Ako bod 1.a) by sa tu patrilo uviesť ešte aj zrušenie alebo privatizáciu štátnej poisťovne.

2. Zrušenie zbytočných úradov – Úrady ako úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou alebo štátny úrad na kontrolu liečiv spôsobujú viac škody ako úžitku. Úrad pre dohľad nie len že stojí ľudí nemalé prostriedky, no výsledok ich činnosti je prakticky s nulovým prínosom pre pacienta. Alebo si niekto spomína, na nejakého doktora pred súdom? Ja nie. A ŠUKL je úrad, ktorý tak ako v iných krajinách len bráni príchodu nových liekov na trh a uvedenie na trh neskutočne predražuje. Každý úradník v prvom rade pozerá na vedľajšie účinky a možné riziká, ako na to, že daný liek aj keď možno s vedľajšími účinkami by mohol zachrániť stovky životov. To čo má skutočne kontrolovať zdravotnú starostlivosť a kvalitu liekov, je voľný trh. Nič iné. Tým že vymyslíme úrad, nevyriešime problém, skôr naopak.

3. Privatizácia zdravotníckych zariadení – Pokiaľ budú mať lekári tabuľkové platy, nik z nich sa nikdy nebude snažiť a na kvalitnú zdravotnú starostlivosť môžeme zabudnúť. Už dnes fungujú mnohé súkromné ambulancie a kliniky kvalitne a na vysokej úrovni s najlepšími špecialistami vo svojom obore. Prečo teda brániť niečomu, čo sa osvedčilo?

Strach z nedostupnosti

Je tu ešte aj ďalšia rovina a dosť kľúčová z pohľadu myslenia bežného človeka v našej spoločnosti. Ľudia majú stále tendenciu myslieť si, že ak by raz niečo nezabezpečoval štát, alebo to nejakým spôsobom negarantoval, tak by to proste nebolo dostupné. Jednoducho by to neexistovalo. Najčastejšia argumentácia s ktorou sa stretávam je – „A kto by staval cesty, ak by nebolo štátu?“ No a pri zdravotnej starostlivosti si toto ľudia vedia ešte menej predstaviť ako tie cesty, keďže sa to týka ich zdravia. Prečo si myslíme, že ak nám vie súkromný lekár ošetriť oči, chrup a iné veci, prečo si myslíme, že by to isté nevedel poskytovať aj akýkoľvek iný lekár? Napr. anesteziológ alebo chirurg?

A fakty dnes hovoria jasne. Štát nám práve dokázal, že aj napriek tomu, že je táto služba garantovaná ústavou, tak je nedostupná. Ľudia si teda za službu platia, ale nie je im poskytovaná. Lekári sa potom vrátia do služby a pokračujú v práci. Toto by sa vo voľnom trhu nikdy nestalo. Akonáhle by ste nedostali službu od jedného poskytovateľa, obrátili by ste sa k inému a na toho prvého by ste zabudli. Nehovoriac o tom, že v prípade že by spravil niečo takéto, rozšírilo by sa to tak rýchlo, že na trhu by to znamenalo jeho istú smrť – bankrot. Vo svojej profesii by skončil. Teda ako vidíme, štát garantuje najskôr to, že spotrebiteľ nedostane službu a poskytovateľovi sa nič nestane. Garantuje teda ochranu poskytovateľa služby, z ktorého si paradoxne robí tiež otroka.

Druhá rovina strachu je strach z vysokej ceny v prípade že by to nezastrešoval štát. O tomto sa ani nemusíme baviť, keďže v súčasnosti ako vidíme, platíme nútene obrovské odvody  a dostávame buď mizernú (v lepšom prípade), alebo žiadnu službu.

Záver

To čo potrebujeme v tomto štáte na záchranu zdravotníctva je v prvom rade jeho odštátnenie. Systém samozrejme môže fungovať výborne aj so štátnymi peniazmi, pokiaľ je ich dostatok, no nikdy nebude fungovať efektívne a v prípade Slovenska tých peňazí dostatok tak skoro ani nebude. Pokiaľ si toto ľudia neuvedomia, nemôžeme tak skoro počítať so zvýšením kvality poskytovania zdravotnej starostlivosti. Teda… ak vôbec dáka bude.